Dve prirodzenosti Ježiša Krista

Ján svojím výrokom, že „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“, (Ján 1,14) vyslovil hlbokú pravdu. Vtelenie Božieho Syna je tajomstvo. Písmo nazýva Božie bytie v tele „tajomstvom pobožnosti“. (1 Tim 3,16)

Stvoriteľ svetov, ten, v ktorom bola plnosť Božstva, stal sa bezmocným dieťaťom v jasliach. Prevyšoval v moci každého anjela, rovnal sa Otcovi (42) v dôstojnosti a v sláve, a predsa zostúpil a prijal podobu človeka.

Človek sotva môže pochopiť význam tohto svätého tajomstva, aj to len vtedy, keď prosí Ducha Svätého o osvietenie. V snahe pochopiť vtelenie je dobre pripomenúť si, že „tajomné veci patria Hospodinovi, nášmu Bohu, a zjavené veci nám i našim synom až naveky“. (ROH 5 Moj 29,29; ECAV 5 Moj 29,28)

Ježiš Kristus je pravý Boh. Čo dokazuje, že Ježiš Kristus je Boh? Ako hľadel Ježiš na seba? Rozpoznali ľudia jeho božstvo?

1. Jeho božské prívlastky. Kristus má božské prívlastky. Je všemohúci. Povedal, že Otec mu dal „všetku moc... na nebi i na zemi“. (Mat 28,18; Ján 17,2)

Je vševediaci. V ňom sú podľa slov apoštola Pavla „skryté všetky poklady múdrosti a poznania“. (Kol 2,3)

Ježiš potvrdil svoju všadeprítomnosť uistením: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mat 28,20) a „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“. (Mat 18,20)

Aj keď Kristovo božstvo má schopnosť všadeprítomnosti, v tomto ohľade sa vtelený Kristus dobrovoľne obmedzil. Rozhodol sa byť všadeprítomný službou Ducha Svätého. (Ján 14,16-18)

V liste Židom sa hovorí o jeho nemennosti: „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes a naveky.“ (Žid 13,8)

Svoju nezávislú existenciu osvedčil potvrdením o živote, ktorý má v sebe. (Ján 5,26) Ján o tom napísal: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ (Ján 1,4) Kristus svojím výrokom „Ja som vzkriesenie i život“ (Ján 11,25) potvrdil, že má „život pôvodný, nevypožičaný a neodvodený“. 6

K jeho prirodzenosti patrí svätosť. Pri oznámení anjel povedal Márii: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatôni. A preto aj dieťa bude sa volať Svätým, bude to Boží Syn.“ (Luk 1,35) Keď démoni uvideli Ježiša, zvolali: „Čo ťa do nás..., viem kto si: Boží svätý.“ (Mar 1,24)

Kristus je láska. Ján napísal: „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život.“ (1 Ján 3,16)

Kristus je večný. Izaiáš ho nazval „Otcom večnosti“. (ROH Iz 9,6; ECAV Iz 9,5) Micheáš sa o ňom zmienil ako o tom, ktorý má „pôvod v praveku, v časoch večnosti“. (ROH Mich 5,2; ECAV Mich 5,1) Pavel o ňom povedal, že bol „pred všetkými vecami“ (Kol 1,17) a Ján píše: „...ono [Slovo] bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ (Ján 1,2.3) 7

2. Jeho božská moc a práva. Ježišovi sú pripísané Božie diela. On je stotožnený so Stvoriteľom (Ján 1,3; Kol 1,16) i udržiavateľom – „všetko v ňom spočíva“. (Kol 1,17; Žid 1,3) Svojím hlasom môže kriesiť mŕtvych (Ján 5,28.29) a na konci času bude súdiť svet. (Mat 25,31.32) Kristus tiež odpúšťal hriechy. (Mat 9,6; Mar 2,5-7)

3. Jeho božské mená. Jeho mená naznačujú jeho božskú podstatu. Meno Immanuel znamená „Boh s nami“. (43) (Mat 1,23) Veriaci i démoni ho nazývali „Synom Božím“. (Mar 1,1; Mat 8,29; pozri Mar 5,7) Posvätné starozmluvné Božie meno Jahve sa vzťahuje na Ježiša. Matúš cituje slová proroka Izaiáša: (Iz 40,3) „Pripravte cestu Pánovi,“ keď sa zmieňoval o prípravnom diele na Kristovu misiu. (Mat 3,3) Ján stotožnil Ježiša s Hospodinom zástupov, ktorý sedí na svojom tróne. (Iz 6,1.3; Ján 12,41)

4. Jeho božstvo. Ján predstavil Ježiša ako božské Slovo, ktoré „stalo sa telom“. (Ján 1,1.14) Tomáš o zmŕtvychvstalom Kristovi vyznal: „Môj Pán a môj Boh!“ (Ján 20,28) Pavel sa o ňom zmieňuje ako o tom, „ktorý je nad všetkým Boh, zvelebený naveky“. (Rim 9,5) V liste Židom sa o ňom hovorí ako o Bohu a Pánovi stvorenia. (Žid 1,8.10) 8

5. Jeho osobné svedectvo. Svoju rovnosť s Bohom potvrdil Ježiš sám. Predstavil sa ako „JA SOM“, (Ján 8,58) t.j. Boh Starej zmluvy. Boha oslovoval: „môj Otec“ namiesto „náš Otec“. (Ján 20,17) Jeho výrok „Ja a Otec jedno sme“ (Ján 10,30) potvrdzuje, že bol „jednej podstaty“ s Otcom a „mal tie isté vlastnosti“. 9

6. Jeho rovnosť s Bohom. Kristovu rovnosť s Bohom nachádzame potvrdenú v krstnej formule, (Mat 28,19) v úplnom apoštolskom požehnaní, (2 Kor 13,13) v jeho rozlúčkovej rade (Ján 14-16) a v Pavlovom výklade duchovných darov. (1 Kor 12,4-6) Písmo predstavuje Ježiša ako odblesk Božej slávy a „obraz jeho podstaty“. (Žid 1,3) Na žiadosť, aby učeníkom zjavil Boha-Otca, Ježiš odpovedal: „Ten, kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Ján 14,9)

7. Uctievaný ako Boh. Ľudia ho uctievali. (Mat 28,17) Novozmluvný pisateľ pripomína s obmenou žalmický výrok: „Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.“ (Žid 1,6; pozri Ž 97,7) Pavel napísal, že v mene Ježiša Krista sa má skloniť každé koleno a každý jazyk má vyznať, že Ježiš Kristus je Pán. (Fil 2,10.11) Viaceré požehnania prisudzujú Kristovi „slávu na veky vekov“. (2 Tim 4,18; Žid 13,21; pozri 2 Pet 3,18)

8. Nutnosť jeho božskej prirodzenosti. Kristus zmieril ľudstvo s Bohom. Ľudia potrebujú dokonalé zjavenie Božej povahy, aby mohli s ním nadviazať osobný vzťah. Kristus splnil túto potrebu tým, že zjavil Božiu slávu. (Ján 1,14) „Boha nikto nikdy nevidel; jednorodený Boží Syn, ktorý je v lone Otcovom, ten o ňom priniesol zvesť.“ (Ján 1,18; pozri 17,6) Ježiš povedal: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Ján 14,9)

Kristus vo svojej pozemskej bezvýhradnej závislosti od Otca (Ján 5,30) použil božskú moc na zjavenie Božej lásky. Božskou mocou sa predstavil ako milujúci Spasiteľ, ktorého poslal Otec uzdravovať, obnovovať a odpúšťať hriechy. (Luk 6,19; Ján 2,11; 5,1-15.36; 11,41-45; 14,11; 8,3-11) Nikdy však neurobil nijaký div, aby vyviazol z osobných ťažkostí a utrpení, ktoré v podobných okolnostiach tiesnia aj iných ľudí. (44)

Ježiš Kristus je „jedno s Bohom-Otcom v podstate, v povahe a v zámere“. 10 On je skutočne Boh.

Ježiš Kristus je pravý človek. Písmo svedčí, že Kristus mal okrem svojej božskej prirodzenosti aj prirodzenosť ľudskú. Uznanie tohto učenia je podstatne dôležité. Každý, kto „vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“, kto to však nevyznáva, „nie je z Boha“. (1 Ján 4,2.3) Kristovo ľudské narodenie, dospievanie, vlastnosti a osobné svedectvo – to všetko svedčí o jeho ľudskej prirodzenosti.

1. Jeho ľudské narodenie. „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“ (Ján 1,14) „Telo“ tu znamená „ľudskú prirodzenosť“, t.j. prirodzenosť nižšiu, ako je jeho nebeská prirodzenosť. Pavel jasne hovorí: „Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy.“ (Gal 4,4; pozri 1 Moj 3,15) Kristus sa stal „podobný ľuďom“ a „podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“. (Fil 2,7.8) Tento prejav Boha v ľudskej podobe je „tajomstvom pobožnosti“. (1 Tim 3,16)

Kristov rodokmeň sa zmieňuje o ňom ako o „Synovi Dávidovom“ a „Synovi Abrahámovom“. (Mat 1,1) Podľa svojej ľudskej prirodzenosti sa narodil „zo semena Dávidovho“ (Rim 1,3; 9,5) a bol „Synom Márie“. (Mar 6,3) Aj keď sa ako každé iné dieťa narodil zo ženy, bolo to narodenie odlišné, jedinečné. Mária bola panna a toto dieťa bolo počaté z Ducha Svätého. (Mat 1,20-23; Luk 1,31-37) Z matkinej strany sa teda mohol odvolávať na svoje pravé človečenstvo.

2. Ježiš podliehal zákonitostiam ľudského vývoja. Kristus „rástol a mocnel plný múdrosti“. (Luk 2,40.52) Ako dvanásťročný začal si uvedomovať svoje božské poslanie. (Luk 2,46-49) Vo svojom chlapčenskom veku poslúchal svojich rodičov. (Luk 2,51)

Cesta na kríž viedla rastom v utrpení, ktoré malo veľký význam v jeho vývoji. „Z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú.“ (Žid 5,8.9; 2,10.18) Jeho vývojová skúsenosť zostala však bez hriechu.

3. Nazýval sa „človekom“. Ján Krstiteľ a Peter sa o ňom zmieňujú ako o „človekovi“. (Ján 1,30; Sk 2,22) Pavel hovorí o „milosti človeka, Ježiša Krista“. (Rim 5,15) On je „človek“, ktorý priniesol „zmŕtvychvstanie“. (1 Kor 15,21) „Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš.“ (1 Tim 2,5) Keď Kristus oslovoval svojich nepriateľov, hovoril o sebe ako o človekovi: „Vy ma chcete zabiť – človeka, ktorý vám povedal pravdu, čo som počul od Boha.“ (Ján 8,40)

Ježiš rád hovoril o sebe ako o „Synovi človeka“. Takto sa označil sedemdesiatsedemkrát. (Pozri Mat 8,20; 26,2.) Názov Syn Boží obracia pozornosť na jeho vzťah k Bohu. Označenie Syn človeka zdôrazňuje jeho solidárnosť s ľudstvom prostredníctvom vtelenia. (45)

4. Jeho ľudské vlastnosti. Boh stvoril ľudí len „o niečo menších než nebeské bytosti“. (Ž 8,5) Písmo podobne predstavuje Ježiša ako toho, „ktorého Boh na čas menším urobil ako sú anjeli“. (Žid 2,9) Jeho ľudská prirodzenosť bola uspôsobená tak, že nevlastnila nadľudské sily.

Kristus mal byť skutočným človekom. To patrilo k jeho poslaniu, preto musel mať charakteristické vlastnosti ľudskej podstaty. Bol „telom a krvou“. (Žid 2,14) Kristus sa preto „vo všetkom musel pripodobniť bratom“, svojim spolublížnym. (Žid 2,17) Jeho ľudská prirodzenosť mala rovnakú duševnú i telesnú citlivosť, akú majú ostatní ľudia: hlad, smäd, únava i úzkosť. (Mat 4,2; Ján 19,28; 4,6; pozri Mat 26,21; 8,24)

Keď slúžil iným, prejavoval súcit, spravodlivý hnev i zármutok. (Mat 9,36; Mar 3,5) Občas býval znepokojený, zarmútený, ba aj plakal. (Mat 26,38; Ján 12,27; 11,33.35; Luk 19,41) Modlil sa silným hlasom a v slzách, raz do tej miery, že sa potil krvou. (Žid 5,7; Luk 22,44) Jeho modlitebný život svedčil o jeho pozemsky bezvýhradnej závislosti od Boha. (Mat 26,39-44; Mar 1,35; 6,46; Luk 5,16; 6,12)

Ježiš okúsil smrť. (Ján 19,30.34) Bol vzkriesený nie ako duch, ale s telom. (Luk 24,36-43)

5. Rozsah jeho totožnosti s ľudskou prirodzenosťou. Z Písma vyplýva, že Kristus je druhý Adam. Žil „v tele podobnom hriešnemu“, teda „v podobe hriešneho tela“. (Rim 8,3) Do akej miery sa však stotožnil alebo stal podobným padlému ľudstvu? Správne chápanie výrazu „podoba hriešneho tela“ je veľmi dôležité. Neujasnené názory vyvolali roztržky a spory v dejinách kresťanskej cirkvi.

a) Bol „v podobe hriešneho tela“. Vyvýšený had na púšti, o ktorom sme sa zmienili vyššie, umožňuje chápať Kristovu ľudskú prirodzenosť. Ako medená podoba, znázorňujúca jedovatých hadov, bola vyzdvihnutá v záujme uzdravenia ľudí, tak Boží Syn stelesnený do „podoby hriešneho tela“ mal byť Spasiteľom sveta.

Ježiš bol pred vtelením „v podobe Boha,“ to znamená, že od začiatku mal božskú prirodzenosť. (Ján 1,1; Fil 2,6.7) Keď prijal „podobu služobníka“, odložil božské vlastnosti. Stal sa služobníkom svojho Otca, (Iz 42,1) aby plnil Otcovu vôľu. (Ján 6,38; Mat 26,39.42) Svoje božstvo priodial človečenstvom, bol stelesnený na „podobu hriešneho tela“ či „hriešnej ľudskej prirodzenosti“ alebo „padlej ľudskej prirodzenosti“. (Pozri Rim 8,3.) 11 Tým sa nemá povedať, že Ježiš Kristus bol hriešny, alebo že mal účasť na hriešnych skutkoch či myšlienkach. Aj keď bol „v tele podobnom hriešnemu“, zostal bezhriešny a jeho bezhriešnosť je mimo akejkoľvek pochybnosti.

b) Bol druhým Adamom. Písmo prirovnáva Krista k Adamovi. Adama nazýva „prvým človekom“ a Krista „posledným Adamom“ alebo „druhým človekom“. (1 Kor 15,45.47) Adam mal však určitú prednosť voči Kristovi. (46) Skôr ako zhrešil, žil v raji. Mal dokonalú ľudskú prirodzenosť, plnosť duchovnej i telesnej sily.

S Ježišom to bolo inak. Keď vzal na seba ľudskú prirodzenosť, ľudské pokolenie bolo už narušené štyritisícročným hriechom na planéte porušenej neprávosťou. Kristus v záujme ľudstva, ktoré bolo v posledných hlbinách poníženia, vzal na seba ľudskú prirodzenosť, ktorá, v porovnaní s Adamovou nepadlou prirodzenosťou, bola telesne i duševne oslabená, aj keď nebola hriešna. 12

Keď Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť, ktorá niesla následky hriechu, podliehal nedokonalosti a slabosti, ktorá bola údelom všetkých. Jeho ľudská prirodzenosť „podliehala slabosti“. (Žid 5,2; Mat 8,17; Iz 53,4) Túto svoju slabosť si uvedomoval. „V dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal svoje prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti“ (Žid 5,7) a takto sa stotožnil s potrebami a slabosťami ostatných ľudí.

Teda „v každom ohľade Kristovo človečenstvo nebolo adamovské človečenstvo, t.j. Adamova ľudská prirodzenosť spred pádu, ani padlé človečenstvo, t.j. Adamovo človečenstvo po páde. Nebolo padlé, pretože ho nikdy nepoškvrnila morálna nečistota. Bolo to teda dôsledne naše človečenstvo, ale bez hriechu.“ 13

c) Jeho skúsenosť s pokušením. Ako na Krista pôsobilo pokušenie? Odolával mu ľahšie, alebo ťažšie? Spôsob, ako pokušeniu odolával, svedčí, že bol skutočným človekom.

ca) „Vo všetkom bol pokúšaný ako my.“ Skutočnosť, že Kristus bol „podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“, (Žid 4,15) ukazuje, že mal ľudskú prirodzenosť. Kristus mal reálne možnosti podľahnúť pokušeniu a možnosť zhrešiť. Keby nemohol zhrešiť, nemohli by sme ho považovať ani za človeka ani za náš príklad. Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť so všetkými jej slabosťami, vrátane možnosti povoliť pokušeniu.

Ako mohol byť pokúšaný „vo všetkom“ ako my?

Výraz „vo všetkom“ alebo „každým spôsobom“ zrejme neznamená, že mal tie isté pokušenia, aké dnes máme my. Nikdy nebol predsa v pokušení dívať sa na znemravňujúce televízne programy alebo prekročiť v aute primeranú rýchlosť.

Základným problémom všetkých pokušení je otázka, či sa človek má podriadiť Božej vôli. Ježiš v pokušení vždy osvedčil vernosť Bohu. Ako človek stále závislý od Božej moci, úspešne odolával aj tým najťažším pokušeniam.

Tým, že Kristus nad pokušením zvíťazil, mohol lepšie chápať ľudskú slabosť. Nad pokušením môžeme víťaziť len stálou závislosťou od neho. „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10,13)

Treba uznať, že nakoniec ide o „tajomstvo, ktoré smrteľníkom zostáva (47) nevysvetliteľné, že Kristus mohol byť pokúšaný vo všetkom ako my, a predsa zostať bez hriechu“. 14

cb) „Trpel, keď bol pokúšaný.“ Kristus trpel, keď prechádzal pokušením. (Žid 2,18) Bol „zdokonalený... utrpením“. (Žid 2,10) Keďže sa sám potýkal s mocou pokušenia, môžeme vedieť, že chápe, ako pomôcť pokúšaným. Bol zajedno s ľudstvom v paľbe pokušení, ktorým je ľudská prirodzenosť vystavená.

Ako trpel Kristus v pokušení? Aj keď bol v „podobe hriešneho tela“, jeho duchovné schopnosti boli bez akejkoľvek poškvrny hriechu. V dôsledku toho bola jeho svätá prirodzenosť krajne citlivá. Každý dotyk zla mu pôsobil bolesť. Keďže trpel úmerne svojej dokonalej svätosti, pokušenie mu pôsobilo oveľa väčšie utrpenie než komukoľvek inému. 15

Do akej miery Kristus trpel? Jeho skúsenosti na púšti, v Getsemane a na Golgote svedčia o tom, že pokušeniu odolával do preliatia svojej krvi. (Žid 12,4)

Kristus nielen trpel primerane svojej svätosti viac, on prežíval väčšie pokušenie než my ľudia. B. F. Wescott poznamenáva: „K súcitu s hriešnikom v jeho skúške nie je potrebná skúsenosť s hriechom, stačí len skúsenosť s pokušením na hriech. Silu pokušenia môže v jeho plnej intenzite poznať len bezhriešny. Ten, kto padá, povoľuje pred posledným náporom.“ 16 Potvrdzuje to aj F. F. Bruce: „On [Kristus] však víťazne obstál v každej skúške, ktorou by človek mohol prechádzať bez toho, že by to oslabilo jeho vieru v Boha, alebo znížilo jeho ochotu Boha poslúchať. Taká vytrvalosť zahŕňa väčšie utrpenie, než je obyčajné ľudské utrpenie, nie menšie.“ 17

Kristus znášal aj nepredstaviteľne silné pokušenie, ktoré človek nikdy nepoznal – pokušenie použiť svoju božskú moc vo vlastnom záujme. E. G. Whiteová poznamenáva: „V nebesiach mal poctu nebeských zástupov a poznal absolútnu moc. Zostať na úrovni človeka bolo preňho práve také ťažké, ako ľuďom povzniesť sa nad nízku úroveň svojej porušenej podstaty a byť účastníkmi božskej prirodzenosti.“ 18

d) Mohol Kristus zhrešiť? Kresťania sa rôznia v otázke, či Kristus mohol zhrešiť. Súhlasíme s Philipom Schaffom, ktorý povedal: „Keby [Kristus] bol vybavený hneď od začiatku absolútnou neschopnosťou alebo nemožnosťou zhrešiť, nebol by skutočným človekom ani naším vzorom na nasledovanie. Jeho svätosť by potom nebola jeho vlastným aktom ani zásluhou, ale náhodným darom zvonku a jeho pokušenia by boli len predstierané.“ 19

Karl Ullmann dodáva: „Správa o pokušení, nech už ju vykladáme akokoľvek, by nemala nijaký význam a výraz v Liste Židom – 'bol pokúšaný vo všetkom ako my` – by nemal nijaký zmysel.“ 20

6. Bezhriešnosť Kristovej ľudskej prirodzenosti. Je zrejmé, že Ježišova (48) božská prirodzenosť bola bezhriešna. Čo však jeho ľudská prirodzenosť?

Písmo predstavuje Ježišovo človečenstvo ako bezhriešne. Jeho narodenie bolo nadprirodzené – počatý bol z Ducha Svätého. (Mat 1,20) Len čo sa narodil, bol predstavený ako „Svätý“. (Luk 1,35) Prirodzenosť človeka prijal v jeho padlom (oslabenom) stave. Niesol následky hriechu, nie jeho hriešnosť. Vo všetkom, okrem hriechu, sa s ľuďmi stotožnil.

Ježiš bol „podobne skúšaný vo všetkom, okrem hriechu“, bol „svätý, nevinný, nepoškvrnený, oddelený od hriešnikov“. (Žid 4,15; 7,26) Pavel napísal, že „nepoznal hriech“. (2 Kor 5,21) Peter vydal svedectvo, že Kristus „nespáchal hriech, ani vina sa nenašla v jeho ústach“ (1 Pet 2,22) a prirovnal ho k „bezúhonnému a nepoškvrnenému Baránkovi“. (1 Pet 1,19; Žid 9,24) U Jána čítame: „V ňom nie je hriech... on je spravodlivý.“ (1 Ján 3,5-7)

Ježiš vzal na seba našu prirodzenosť so všetkými jej slabosťami, no bez dedičnej porušenosti a skutočného hriechu. Svojich protivníkov vyzval: „Kto z vás ma usvedčí z hriechu?“ (Ján 8,46) Vo svojej najťažšej skúške povedal: „Prichádza knieža sveta. Nič vo mne nie je jeho.“ (Ján 14,30) Ježiš nemal hriešne sklony, ani hriešne vášne. Ani jediné z návalu pokušení nenaštrbilo jeho vernosť Bohu.

Ježiš nikdy nevyznával nijaký hriech, ani nepriniesol za seba nijakú obeť. Nemodlil sa: „Otče, odpusť mi...,“ ale „Otče, odpusť im“. (Luk 23,34) Tým, že sa vždy snažil konať vôľu svojho Otca, nie svoju vlastnú, si Ježiš zachoval stálu závislosť od Otca. (Ján 5,30)

Na rozdiel od padlého ľudstva Ježišova „duchovná prirodzenosť je čistá a svätá“, „bez akejkoľvek poškvrny hriechu“. 21 Bolo by mylné domnievať sa, že bol „takým istým človekom“ ako my. On bol druhý Adam, jedinečný Syn Boží. Nemáme si ho predstavovať „ako človeka so sklonmi k hriechu“. Aj keď mal ľudskú prirodzenosť a vo všetkom bol pokúšaný, v čom ľudská prirodzenosť pokúšaná môže byť, nikdy nepadol, nikdy nezhrešil. Nikdy v ňom nebola nijaká zlá náklonnosť. 22

Ježiš je skutočne najväčším a najsvätejším vzorom človeka. Bol bez hriechu a všetko, čo robil, bolo výrazom dokonalosti. Naozaj bol dokonalým spríkladnením bezhriešneho človečenstva.

7. Prečo sa Kristus musel stať človekom. Písmo uvádza rôzne dôvody, prečo Kristus mal prijať ľudskú prirodzenosť.

a) V záujme ľudí mal byť veľkňazom. Ježiš ako Mesiáš musel zastávať postavenie veľkňaza alebo prostredníka medzi Bohom a človekom. (Zach 6,13; Žid 4,14-16) Táto funkcia vyžadovala ľudskú prirodzenosť. Kristus spĺňal požiadavky:
(aa) „mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podliehal slabosti“, (Žid 5,2) (49)
(ab) „stal sa milosrdným a verným, preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom“, (Žid 2,17)
(ac) „môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní,“ lebo „sám prešiel skúškou utrpenia“, (Žid 2,18)
(ad) „cíti s našimi slabosťami, veď bol podobne skúšaný vo všetkom, okrem hriechu“. (Žid 4,15)

b) Prišiel spasiť aj najhriešnejšieho človeka. V snahe pomôcť ľuďom tam, kde sú, a zachrániť aj tých najbeznádejnejších, Kristus sa ponížil na úroveň sluhu. (Fil 2,7)

c) Prišiel obetovať svoj život za hriechy sveta. Kristova božská prirodzenosť nemôže zomrieť. Ak mal zomrieť, musel mať ľudskú prirodzenosť. Stal sa človekom, aby zaplatil pokutu za hriech, t.j. vytrpel smrť. (Rim 6,23; 1 Kor 15,3) Ako človek okúsil smrť za každého. (Žid 2,9)

d) Chcel nám byť príkladom. Ak Kristus chcel ukázať ľuďom, ako majú žiť, musel im bezhriešny život ukázať ako človek. Ako druhý Adam vyvrátil mýtus, že ľudia nemôžu poslúchať Boží zákon ani zvíťaziť nad hriechom. Kristus ukázal cestu, ako ľudia môžu zostať verní Božej vôli. Tam, kde prvý Adam padol, druhý Adam zvíťazil nad hriechom a satanom a stal sa naším Spasiteľom i dokonalým príkladom. V jeho moci a pomoci môže byť jeho víťazstvo naším víťazstvom. (Ján 16,33)

„Keď my všetci s odhalenou tvárou pozeráme na slávu Pána, premieňame sa na ten istý obraz zo slávy do slávy – a to mocou Pána, ktorý je Duch.“ (2 Kor 3,18) „Upierajme oči na Ježiša, pôvodcu a zavŕšovateľa našej viery. ...Myslite na toho, ktorý zniesol také protivenstvo hriešnikov voči sebe, aby ste neochabovali a neklesali na duchu.“ (Žid 12,2.3) „Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach.“ (1 Pet 2,21; pozri Ján 13,15)

Spojenie dvoch prirodzeností
Ježiš Kristus má dve prirodzenosti: božskú a ľudskú. On je Boho-človek. Všimnime si však, že pri vtelení ide o večného Syna Božieho, ktorý berie na seba ľudskú prirodzenosť, nie o človeka Ježiša, ktorý sa stáva Bohom. Pohyb je od Boha k človekovi, nie od človeka k Bohu.

V Ježišovi sa tieto dve prirodzenosti spojili do jednej osoby. Povšimnime si nasledujúci biblický dôkaz:

Kristus je spojením dvoch prirodzeností. V Kristovi nie je prítomná pluralita trojjediného Boha. Písmo predstavuje Ježiša ako jednu osobu, nie dve. Rôzne texty sa zmieňujú o božskej a ľudskej prirodzenosti, no vždy hovoria len o jednej osobe. Pavel predstavuje Ježiša Krista ako Božieho Syna (t.j. božskú prirodzenosť), ktorý sa narodil zo ženy (t.j. s ľudskou prirodzenosťou). (Gal 4,4) Ježiš teda, „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“ (božskej prirodzenosti), „ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, (50) stal sa podobný ľuďom“ (ľudskou prirodzenosťou). (Fil 2,6.7)

Kristova podvojná prirodzenosť nespočíva v nejakej abstraktnej božskej moci alebo vplyve, ktoré by sa spájali s jeho človečenstvom. Ján píše: „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (Ján 1,14) Podľa Pavla Boh „poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu“, (Rim 8,3) on „sa zjavil v tele“. (1 Tim 3,16; 1 Ján 4,2)

Jednota dvoch prirodzeností. Písmo niekedy predstavuje Božieho Syna z hľadiska jeho ľudskej prirodzenosti. Boh vykúpil svoju cirkev vlastnou krvou. (Sk 20,28; pozri Kol 1,13.14) Inokedy charakterizuje Syna Božieho z hľadiska jeho božskej prirodzenosti. (Pozri Ján 3,13; 6,62; Rim 9,5.)

Keď Kristus prichádzal na tento svet, mal „telo pripravené“. (Žid 10,5) Keď bral na seba ľudskú prirodzenosť, jeho božstvo sa priodialo ľudskou prirodzenosťou. To sa nestalo premenou ľudskej prirodzenosti na božskú, ani božskej na ľudskú. Neopúšťal sám seba, aby vzal inú prirodzenosť, ale vzal na seba ľudskú prirodzenosť. Božstvo sa spojilo s človečenstvom.

Kristus pri vtelení neprestal byť Bohom, ani jeho božská prirodzenosť sa nezredukovala na prirodzenosť ľudskú. Každá prirodzenosť si zachovala svoje postavenie. Pavel hovorí: „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“ (Kol 2,9) Pri ukrižovaní zomrela jeho ľudská prirodzenosť, nie jeho prirodzenosť božská, lebo to by nebolo možné.

Nutnosť spojenia dvoch prirodzeností. Chápanie vzájomného vzťahu Kristových dvoch prirodzeností pomáha lepšie chápať Kristovo poslanie i našu spásu.

1. Zmieril človečenstvo s Bohom. Spásu mohol priniesť len božsko-ľudský Spasiteľ. Kristus pri svojom vtelení, v snahe sprístupniť božskú prirodzenosť veriacim, prijal ľudskú prirodzenosť. Pre zásluhy krvi Boho-človeka môžu mať veriaci účasť na božskej prirodzenosti. (2 Pet 1,4)

Rebrík z Jákobovho sna symbolizuje Krista (siaha k nám, tam, kde sme). Kristus vzal ľudskú prirodzenosť a zvíťazil, aby sme my prijali jeho prirodzenosť a zvíťazili. Jeho božské rameno uchopilo Boží trón, kým jeho ľudské rameno drží ľudí, spája nás s Bohom a zem s nebom.

Spojenie božskej prirodzenosti s ľudskou umocňuje Kristovu zmierujúcu obeť. Život bezhriešnej ľudskej bytosti, ba ani anjela by na zahladenie hriechov ľudstva nestačil. Ľudstvo mohol vykúpiť len božsko-ľudský Stvoriteľ.

2. Zahalil božstvo človečenstvom. Kristus zahalil svoju božskú podstatu ľudskou prirodzenosťou a odložil svoju nebeskú slávu a majestát, aby hriešnici mohli v Božej prítomnosti obstáť bez toho, aby boli (51) zničení. Aj keď Kristus zostal Bohom, neprejavoval sa ako Boh. (Fil 2,6-8)

3. Žil víťazne. Sama Kristova ľudská prirodzenosť by nemohla nikdy vydržať mocné zvody satana. Nad hriechom mohol zvíťaziť preto, lebo „v ňom telesne prebývala celá plnosť božstva“. (Kol 2,9) Kristus sa bezvýhradne spoliehal na svojho Otca, (Ján 5,19.30; 8,28) jeho „božská moc spojená s ľudskou prirodzenosťou získala ľuďom nekonečné víťazstvo“. 23

Kristova skúsenosť vo víťaznom živote nezostáva jeho výlučným privilégiom. Nepoužil nijakú takú moc, ktorú by ľudia nemohli použiť. Apoštol Pavel hovorí, že aj nás môže naplniť celá Božia plnosť. (Ef 3,19) Prostredníctvom Kristovej božskej moci môžeme mať prístup k „všetkému, čo treba pre život a zbožnosť“.

Kľúčom k tejto skúsenosti je viera vo „veľmi veľké zasľúbenia“, na základe ktorých sa môžeme stať „účastnými na božskej prirodzenosti a uniknúť porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť“. (2 Pet 1,3.4) Kristus ponúka tú istú moc, ktorou sám zvíťazil, aby všetci mohli verne poslúchať a víťazne žiť.

Kristovo povzbudzujúce zasľúbenie je prísľubom víťazstva: „Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne.“ (Zj 3,21)