Duomo Santa Maria del Fiore

Duomo Santa Maria del Fiore
Florentský dóm, pomenovaný na pocest kvetu lalie v mestskom znaku, stojí na námestí
Piazza de Dumo a vdaka jeho cervenej kopuli ho je vidno zo všetkých miest mesta. Je
to výsledek prác, ktoré zabrali 6 storocí histórie. K chrámu patrí veža- kampanila a
baptistérium. Florentskí meštania zacali s výstavbou chrámu na mieste
nevyhovujúceho kostola Santa Repata zo 7. storocia, ktorého zbytky sa dochovali v
krypte. Bolo to v dobe, kedy Florencia patrila k najbohatším mestám v strednom
Taliansku, a preto aj novostavba mala predcit všetko, co tam dovtedy bolo postavené.
V tej dobe sa obyvatelia Florencie museli podielat na financovaní chrámu a to tak, že
všetky posledné vôle a testamenty podliehali dani. Prvým stavitelom a zároven
projektantom bol Arnoldi di Cambio, ktorý tu zacal pracovat 8. Septembra 1294 a dóm
sa staval v gotickom slohu. Další známi stavitelia boli napr. Giotto, Andrea Pisana,
Francesco Talenti a Giovani Ghini.
Po nom potom nastúpil najvychýrenejší budovatel Filippo Brunelleschi, ktorého dielom
je 114,4 m vysoká kopula a pôsobil tu od roku 1420-1434. Kopula je postavená v
renesancním slohu a stala sa symbolom celého Toskánska. F. Brunelleschi svoju
genialitu dokázal pri riešení problému, s ktorým sa renesancní stavitelia dovtedy
nestretli – bocné tlaky. Vytvoril 2 kopule, ktoré sú medzi sebou prepojené 24
vertikálnymi spojkami, ktoré umožnili ich prenosy. Vonkajší plášt je hrubý 80 cm a
vnútorný 4 m. Osem z týchto spojek bolo využitých ako dekoratívne prvky – sú to dlhé
biele vertikálne pásy, ktoré vedú od lucerny k obvodovému murivu. Kopula je tažká 25
000 ton a bola postavená bez pomoci lešenia. Tehly pokladané väzbou na spôsob rybej
kosti tvoria stále menšie prstence klenby. Vzorom pre túto techniku bol rímsky
Panteon. Na vrchole lucerny je bronzová gula. Pôvodný odliatok vyhotovili za pomoci
stroja, ktorý postavili za pomoci Leonarda da Vinci. Gula bola 17. Júla 1600 zrazená
bleskom a nahradená sprasnou gulou. Túto událost pripomíná mramorová plaketa na
chodníku za katedrálou. Ak si chcete klenbu prezriet, musíte vystúpit po 463 schodoch
vedúcich do lucerne. Vdaka tejto námahe však máme príležitost pozriet si Vasariho
vysnívanú fresku Posledný súd a je tu krásny výhlad. Dóm patrí k najväcším
krestanským chrámom sveta (predcí ho iba chrám Sv. Petra v Ríme a dóm v Miláne).
Je dlhý 160 m, 43 m široký, priecna lod je dlhá 91 m. Výška priecelia je 50 m, celková
plocha je 8 300 m2 a do interiéru sa zmestí 25 000 ludí.
Pri prehliadke vonkajšku dómu zaujme predovšetkým obložením stien mramorovými
doskami, ktoré vytvárajú geometrické obrazce. Bol použitý biely mramor z Carrary,
zelený z Prata a cervený z Maremma. Dóm bol dokoncený v roku 1436, ale celá práca
až v 19. storocí, kedy v roku 1857-1887 dokoncili priecelie. Jeho návrh urobil Emilio de
Fabrik. Tu do interiéru vedú tri portály uzatvárané bronzovými vrátami, nad ktorými sú
nádherné fresky, sochárska výzdoba a roseta. Na južnej strane je portál Porta del
Kampanile, ktorý zobrazuje Madonu s dietatom v lunete. Další je Porta del Canonici
(Mária s dietatom). Na severnej strane dómu je Porta della Balla (Madona s dietatom).
Za najvzácnejšiu je považovaná výzdoba poslednej brány Porta della Mandora. Interiér
skrýva velké množstvo slávnych umeleckých diel od ešte slávnejších autorov,
nevynímajúc Donatella a Michelangela. Vnútro zdobia sochy, okná so sklomalbami,
mozaiky, malby, fresky atd. Najznámejšie z nich sú busta Brunelleschiho (A.
Cavalcanti), freska “Posledný súd” (G. Vasari) v kopule, okno s výjavmi z Danteho
„Božskej komédie“ (Donm di Michelino) – je to jediný hold, ktorý mesto vzdalo tomuto
velkému básnikovi v minulosti, hodiny nad vnútornou stranou západného portálu, ktoré
v roku 1443 zhotovil Paolo Uccello podla tzv. talianskeho spôsobu (ora italica), podla
nich 24. hodina koncí so západom slnka, socha sv Zanobia (F. del Biond), socha Josua
(Donatello) a sakristia s intarzovanými skrinami, v ktorej sa skryl Lorenzo Medici po
tom, ako jeho brata Giuliana Medici zavraždili pocas omše v katedrále 26. Apríla 1478.
Battistero
Baptisterium zasvätené Jánovi Krstitelovi, patrónovi Florencie, osemboká stavba z
obdoba raného krestanstva s mramorovou fasádou a jedinecnými bronzovými portálmi,
patrí spolu s dómom a kampanilou k najkrajším pamiatkam v meste.
Baptisterium je jednou z nejstarších florentských stavieb. Bolo postavené na zbytkách
rímskeho paláca. Údaje o dobe jeho vzniku sa líšia v rozmezí 5. až 7. storocia. Velmi
dlho v nom boli krstení veštci florentskí obcania. Ešte dnes možno rozoznat siesto, kde
stála krstitelnica odstránená v roku 1576.
Fasáda baptistéria bola v dobe od 11. do 13. storocia obložená zeleným a bielym
mramorom. Kopula o priemere
25,6 m je ozdobená vzácnými mozaikami: Nad oltárom sú vyobrazení Panna Mária a
Ján Krstitel, hlavná mozaika predstavuje Posledný súd. Hriešnikov prehltajú diabli,
ludia spravedliví stúpajú k nebu.
Za pozornost stojí tiž mozaiková podlaha pripomínajúca zložité geometrické vzory
islamského umenia.
Baptisérium je preslávené predovšetkým bronzovými dverami (portálmi): najstaršie
južné dvere navrhol Andrea Pisano (1336) a vyrobil ich Benátcan Leonardo d´Avanzo,
sú zdobené 28 štvorcovými reliéfmi, ktoré zachytávajú obrazy zo života Jána Krstitela,
severné dvere (1403-24) a východné dvere (1425-52) navrhol Lorenzo Ghiberti spolu s
dalšími významnými umelcami tej doby. Severné dvere sú rozdelené do 28 polí a
zachytávajú výjavy z Nového zákona – Zmrtvychvstanie, Nanebovzatie a Narodenie
Krista. Východné dvere naproti dómu, ktoré Michelangelo nazval „bránou do raja“, sú
rozdelené do desiatich polí. Za použitia zvláštnej perspektívnej techniky sú na nich
vyobrazené výjavy zo Starého zákona. Originály sú uložené v Katedrálnom múzeu
(Museo dell´Opera del Duomo). Kópiu venovali japonskí mecenáši.
Campanile
Vysoká, elegantná zvonica katedrály Santa Maria del Fior, vynikajúca vyváženými
proporciami, je jednou z najkrajších kampaníl v Taliansku a je v komplexe dómu,
pôsobiacim inak trochu nekludne, kýmsi stredobodom kludu.
Tak jako dóm je i kampanila obložená farebným mramorom. Biely mramor pochádza z
Carrary, zelený z Prata,, ružový z marem (pobrežního pásu v južnom Toskánsku).
Fasáda je ozdobená výklenkami so sochami (mj. od Donatella) a dvoma radami
reliéfov. Spodnú tvorí šestboké pole, hornú kosoštvorce. V oboch prípadoch ide o kópie,
originály boli prenesené do Katedrálneho múzea, kde sú chránené pred
poveternostnými vplyvmi a necistotou v ovzduší.
Šestboké reliéfy v dolnej casti vytvoril Andrea Pisano, avšak o niektorých sa súdi, že
vychádzajú z Giottových návrhov. Vidíme na nich stvorenie cloveka, remesiel a živností
jako moreplavby a lovu. Vyobrazenia svobodných umení na severnej strane
(gramatiky, filozofie, hudby, aritmetiky a astrológie) pochádzajú od Lucy della Robbia.
Reliéfy v hornej rade vytvoril opot Andrea Pisano a vyobrazil na nich sedem planét,
sedem ctností a svobodných umení. Sedem svatostí sa pripisuje Albertovi Arnoldimu.
________________________________________ __________________________
Zaujmav linky k refertu: