Druhý div sveta- Babylonské visuté záhrady

Babylonské visuté záhrady sú mladšie ako egyptské pyramídy. Zakladali ich, keď už bola na svete Odyssea a vyrastali staré grécke mestá. A zatiaľ čo pyramídy prežili všetko a všetkých a žijú dodnes, visuté záhrady nemali dlhý život - zanikli zároveň s Babylomom, majestátnym, ale nepevným hlineným kolosom. Visuté záhrady predstavujú teda zánik asýrsko-babylonskej ríše, vrstovníčky a sokyne starého Egypta.

Babylonský kráľ Nabukadnesar, ktorý vybudoval tieto záhrady, riadil sa šľachetným rozmarom despotu, lebo despoti tiež robievajú šľachetné skutky - pre niekoho, no nikdy nie pre všetkých. Nabukadnesar veľmi miloval svoju ženu - médsku princeznú, ktorá v zaprášenom Babylone bez zelene túžila po čerstvom vzduchu a šume vánku v korunách stromov, ako na zelených pahorkoch jej rodnej Médie. Babylonský kráľ urobil, čo si nemôžu dovoliť ostatní smrteľníci. Preniesol doprostred horúceho údolia ilúziu spomínaných pahorkov.

Na stavbu visutých záhrad - útulku pre kráľovnú - sústredil Nabukadnesar všetky sily starovekej ríše, všetky skúsenosti staviteľov a matematikov. Babylon pred celým svetom dokázal, že je schopný postaviť prvý pomník na svete na počesť lásky. No meno kráľovnej v pamäti potomkov vystriedalo meno inej panovníčky, asýrskej, ktorá tam nikdy nežila. A tak dnes visuté záhrady poznáme aj ako “záhrady Semiramidine”. Možno to spôsobila vrtošivosť ľudskej pamäti, ktorá veľké činy spája s veľkými menami.

Záhrady, vybudované babylonskými staviteľmi boli štvorpodlažné. Klenby terás spočívali na stĺpoch vysokých 25 m. Plošiny terás, zhotovené z ploských kamenných dlaždíc, boli vyštvané vrstvou tŕstia, zaliateho asfaltom a pokrytého olovenými platňami, aby voda nepresakovala na dolné poschodie. Na tom všetkom bola uložená vrstva zeme, dosť hrubá na to, aby tu mohli rásť veľké stromy. Podlažia sa dvíhali do výšky terasovité a spájali ich široké schodištia, vykladané farebnými dlaždicami. Stavba ešte nebola hotová, ešte dymili tehelne, kde sa vypaľovali ploské široké tehly, z dolného toku Eufratu sa ešte vliekli nekonečné karavany vozov s úrodným riečnym ílom, keď zo severu už doniesli semená vzácnych tráv i kríkov sadenice stromov. A v zime, keď sa ochladilo, na ťažkých vozoch ťahaných volmi začali do mesta dovážať vysokánske stromy, obalené starostlivo navlhčenými rohožami. Nabukadnesar dokázal veľkosť svojej lásky. Nad stometrovými babylonskými múrmi, takými širokými, že po nich mohli prejsť vedľa seba dva vozy, týčila sa zelená čiapka záhradných stromov. Vo dne v noci otroci čerpali vodu z Eufratu, kráľovná si hovela na najvyššom podlaží v chládku zelene, počúvala žblnkot vody a široko-ďaleko videla len fádnu rovinatú zem svojej ríše. Cítila sa šťastná v týchto končinách?

Vo visutých záhradách umrel vládca Orientu, Alexander Macedónsky, ktorý okolo roku 331 pred n.l. vstúpil do Babylonu bez boja. V Babylone privítali Alexandra ako osloboditeľa. Bol prekvapený bohatstvom a veľkoleposťou síce upadajúceho, ale ešte vždy veľkého mesta a zdržal sa tam nejaký čas, lebo po ôsmich rokoch sa vysilený vrátil z Indie a chcel si odpočinúť. Bol odhodlaný dobyť ešte Západ - Egypt, Kartádo, Itáliu a Španielsko. Uprostred príprav na pochod však ochorel. Alexander ešte živý, naposledy oddychujúc na svojej ceste k nesmrteľnosti, rozkázal, aby ho preniesli do visutých záhrad, ktorých vôňa mu pripomínala rodnú Macedóniu, zaliatu jasným slnkom, so žblnkotom potôčikov a vôňou tráv. Po jeho smrti sa ríša okamžite rozpadla. A Babylon sa zase nestal svetovou metropolou. Spustol, postupne sa z neho vytratil všetok život. Nabukadnesarov palác zničila povodeň, ukázalo sa, že tehly napochytre vybudovaných záhrad neboli dobre vypálené, vysoké stĺpy sa zrútili, spadli terasy i schodištia. Prirodzene, stromy vyhynuli oveľa skôr: nemal kto vo dne v noci čerpať vodu z Eufratu. Dnes sprievodcovia v Babylone ukazujú na hnedý hlinastý pohorok z ktorého trčia úlomky tehál a kúsky dlaždíc, ako na zvyšok Semiramidiných záhrad, druhého zo siedmich divov sveta.