Dotyk viery

Keď sa Ježiš vrátil z garazského kraja na západný breh, našiel tam očakávajúci zástup, ktorý ho radostne vítal. Nejaký čas zotrval pri pobreží, učil a uzdravoval, potom sa odobral do domu Léviho Matúša, aby sa pri hostine stretol s publikánmi. Tu ho vyhľadal predstavený synagógy Jairus.

Tento popredný muž medzi Židmi prišiel k Ježišovi v krajnej tiesni. Vrhol sa mu k nohám a zvolal: „Dcérka mi umiera, poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila“ (Mar 5,23).

Ježiš sa s predstaveným vydal hneď na cestu k jeho domu. Hoci učeníci videli už mnohé z jeho milosrdných skutkov, prekvapila ich ochota, s akou vyhovel naliehaniu hrdého rabína. Nasledovali svojho Majstra spolu s ľuďmi, ktorí boli zvedaví a plní očakávania.

Predstavený nebýval ďaleko odtiaľ, no Ježiš a jeho poslucháči len pomaly postupovali dopredu, lebo zástup ich tiesnil zo všetkých strán. Starostlivého otca znepokojovala každá chvíľka otáľania, no Ježiš bral ohľad aj na tých, čo ho sprevádzali. Tu a tam sa zastavil, pomohol trpiacemu alebo potešil zarmútené srdce.

Ešte boli na ceste, keď prichádzal posol so správou, že Jairova dcéra je mŕtva a že je zbytočné Majstra obťažovať. Keď to počul Ježiš, (342) povedal: „Neboj sa! Len ver, a bude zachránená“ (Luk 8,50).

Jairus sa primkol bližšie k Spasiteľovi a spolu sa ponáhľali do jeho príbytku. Domom sa už rozliehal nárek a kvílenie najatých oplakávačov a hudobníkov. Ježiša tiesnila prítomnosť zástupu a veľký hluk. Snažil sa ich utíšiť slovami: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí“ (Mar 5,38). Prítomní sa rozhorčili nad slovami tohto cudzinca. Dieťa videli v náručí smrti a jeho slovám sa vysmiali. Ježiš žiadal, aby všetci opustili príbytok. Potom šiel s otcom a matkou dieťaťa i s tromi učeníkmi – Petrom, Jakubom a Jánom do izby k mŕtvemu dievčaťu.

Ježiš sa priblížil k lôžku, chytil ruku dieťaťa, vložil ju do svojej a ticho povedal slová v im známom jazyku: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ (Mar 5,41).

Celé bezvládne telo sa náhle zachvelo a opäť sa v ňom rozprúdil život. Na perách sa objavil úsmev a oči sa doširoka roztvorili, keď dievča zo spánku v údive pozrelo na prítomných. Vstalo a rodičia ho vzali do náručia a od radosti sa rozplakali. (236)

Cestou do Jairovho domu Ježiš stretol v zástupe chudobnú ženu, ktorá dvanásť rokov trpela chorobou, čo jej strpčovala život. Všetko, čo mala, dala lekárom a za lieky, ale s beznádejným výsledkom. Jej nádej však ožila, keď počula o Kristovej liečivej moci. Mala istotu, že on by ju určite zbavil choroby. Slabá a trpiaca prišla na pobrežie, kde Ježiš učil, a chcela sa pretlačiť zástupom, no márne. Potom šla opäť za ním, keď vyšiel z domu Léviho Matúša, ale nemohla ho dostihnúť. Začala už strácať nádej, no zástup sa zrazu blížil k nej.

Naskytla sa jej jedinečná príležitosť. Bola v blízkosti veľkého Lekára. V rušnom zástupe ho nemohla osloviť a zachytila len mihnutie jeho postavy. V obave, aby neprišla o svoju jedinú nádej a pomoc, predierala sa dopredu s myšlienkou: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem“ (Mat 5,28). Keď prechádzal, podarilo sa jej natiahnuť ruku a dotknúť sa okraja jeho rúcha. Okamžite pocítila, že je uzdravená. V tomto dotyku sa sústreďovala jej celoživotná viera. Jej bolesť a slabosť okamžite ustúpili sile dokonalého zdravia. (343)

S vďačným srdcom chcela sa zo zástupu vytratiť. Ježiš však zástup náhle zastavil. Obrátil sa, pozrel na prítomných a prerušil ich vravu jasnou otázkou: „Kto sa dotkol mojich šiat?“ (Mar 5,30). Tieto slová ľudí prekvapili. Zneli akosi divne v situácii, keď ho zo všetkých strán tiesnili zástupy prítomných.

Vždy unáhlený Peter povedal: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: Kto sa ma dotkol?“ (Mar 5,31). Ježiš odpovedal: „Voľakto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila“ (Luk 8,46). Spasiteľ rozpozná dotyk viery od náhodného dotyku ľahostajného zástupu. Taká dôvera by nemala zostať bez povšimnutia. Tú skromnú ženu chcel potešiť slovami, ktoré by jej boli zdrojom radosti – slovami, ktoré by zostali trvalým požehnaním jeho nasledovníkom do konca vekov.

Pri pohľade na ženu sa Ježiš vypytoval, kto sa ho dotkol. Keď žena videla, že nič nemôže utajiť, prišla celá rozochvená (344) (345) (346) a vrhla sa mu k nohám. So slzami vďačnosti v očiach rozprávala o svojom utrpení i uzdravení. Ježiš jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“ (Luk 8,48). Tým vylúčil mienku, že by len dotyk jeho rúcha mal liečivý účinok. Žena bola uzdravená vierou, ktorou sa spoľahla na jeho božskú moc, a nie vonkajším dotykom jeho rúcha.

Udivený zástup, ktorý sa tiesnil okolo Krista, nepostihol nijakú životodarnú moc. Keď trpiaca žena vystrela ruku, aby sa ho dotkla vo viere, že bude uzdravená, pocítila liečivú moc. Tak je to aj vo veciach duchovných. Hovoriť o náboženstve len príležitostne, modliť sa bez vnútornej túžby a živej viery nemá cenu. Formálna viera (237) v Krista, ktorá ho uznáva len za Spasiteľa sveta, človeka nikdy neuzdraví. Spasiteľná viera nie je len nejakým rozumovým súhlasom s pravdou. Kto chce všetko poznať skôr, než sa rozhodne veriť, nemôže prijať Božie požehnanie. Nestačí veriť, čo o Kristovi počujeme, musíme veriť v neho. Pomôcť nám môže len viera, ktorá sa ho pridŕža ako osobného Spasiteľa a privlastňuje si jeho zásluhy. Mnohí zamieňajú vieru za názor. Spásna viera je zmluva, pri ktorej tí, čo prijímajú Krista, zmluvne pristupujú do spoločenstva s Bohom. Pravá viera znamená život. Živá viera znamená rozmach duchovnej sily, neochvejnú dôveru, ktorou sa človek stáva víťazom.

Ježiš chcel, aby žena vyznala, aké požehnanie sa jej uzdravením dostalo. Dary evanjelia nemožno ukoristiť ani sa z nich tešiť potajme. Preto nás Pán vyzýva, aby sme ľuďom svedčili o jeho dobrote. „Vy ste moji svedkovia – znie výrok Hospodinov – a ja som Boh“ (Iz 43,12).

Podľa Božieho určenia môžeme Krista zjavovať svetu tým, že vyznávame jeho vernosť. Máme uznať jeho milosť, ktorú oznamoval ústami svojich povolaných svedkov za starodávna, ale najúčinnejšia bude naša osobná skúsenosť. Božími svedkami sa stávame tým, že pôsobenie Božej moci dokazujeme vlastným životom. Každý človek žije svojráznym životom a jeho skúsenosť sa podstatne líši od skúsenosti iného človeka. Boh chce počuť náš osobný chválospev. Prejav osobnej vďačnosti za jeho milosť podopretý kresťanským životom bude potom účinne pomáhať pri záchrane hynúcich. (347)

Keď desať malomocných prišlo k Ježišovi, aby ich uzdravil, prikázal im, aby sa šli ukázať kňazovi. Cestou boli očistení, no len jeden z nich sa mu prišiel poďakovať. Ostatní deviati odišli a zabudli na toho, ktorý ich uzdravil. Koľkí to tak robia dosiaľ! Pán sa ustavične stará o blaho ľudí. Stále ich požehnáva svojimi darmi. Chorých dvíha z lôžka, ohrozených vyslobodzuje z nepredvídaného nebezpečenstva, posiela im nebeských anjelov, aby ich chránili pred nešťastím a striehli pred „morom, čo prikráda sa v tmách, nákazou, čo na poludnie pustoší“ (Ž 91,6), no ich srdcia sú bez ozveny. Boh dal všetko nebeské bohatstvo, aby ich zachránil, oni sú však napriek tomu ľahostajní voči jeho veľkej láske. Nevďačnosť im zatvrdzuje srdce pred Božou milosťou, podobajú sa borievke na púšti a neuzrú dobro, ktoré príde, ale bývajú na spáleniskách púšte (Jer 17,6).

Budeme požehnaní, ak nezabudneme ani na jediný z Božích darov. Vieru to posilní a bude chcieť stále viac. Najmenšie požehnanie, ktoré sami od Pána prijímame, je nám väčším povzbudením než všetky správy o viere a skúsenostiach iných. Ten, kto sa odovzdá do Božej milosti, bude ako zavlažená záhrada. Bude stále zdravší, jeho (238) svetlo zažiari v temnote a zjaví sa pri ňom sláva Pánova. Vždy teda pamätajme, aký láskavý je Hospodin a bohatý v milosrdenstve. Postavme – ako izraelský ľud – kameň svedectva a napíšme naň, čo vzácneho nám Pán urobil. Nezabúdajme, ako láskyplne sa o nás po celý život stará a celým srdcom buďme vďační. „Čím sa odmením Hospodinovi za všetky jeho dobrodenia voči mne? Pozdvihnem kalich spasenia a vzývať budem meno Hospodinovo. Ja splním svoje sľuby Hospodinovi pred všetkým jeho ľudom“ (Ž 116,12-14). (239) (348)