DÔRAZ, EMFÁZA,Intonácia

DÔRAZ

Gramatizujúcim prostriedkom vety je vetná aktualizácia prízvuku – dôraz, ktorý súvisí s členením výpovede na východisko a jadro. V jadre sú komunikačne najdôležitejšie slová, ktoré sa vymedzujú aj pomocou iných suprasegmentálnych javov (tempo, intenzita hlasu, pauza, melódia). Pri základnom slovoslede je dôrazové slovo na konci komunikačnej jednotky, môže sa však príznakovo presúvať k začiatku vety; čím je zdôraznené jadro bližšie k čelu vety, tým je viacej podčiarknuté (J. Mistrík). S posunom dôrazu od nepríznakovej polohy na konci komunikačnej jednotky k začiatku vety súvisí aj subjektívne podfarbenie výpovede; je preto zákonité, že expresívne „výbuchy“, citoslovcia môžu stáť iba na čele výpovedných jednotiek (Ach, ako je tu krásne!), teda presne na opačnom póle, ako to žiada objektívny slovosled.


EMFÁZA

Emfáza, citový dôraz, je expresívnou aktualizáciou, modifikáciou dôrazu. Výrazne sa ňou štylisticky manifestuje posunutie prejavu ku komunikačnému aspektu jazykovej funkcie, pri ktorej sa podčiarkuje vzťah expendienta a percipienta, ich bezprostredný kontakt, prejavujúci sa aj v množstve citovo podfarbených jazykových prostriedkov.
Slabika, na ktorej sa realizuje emfáza, môže mať popri zvýraznenej dynamike, sile hlasu aj ďalšie sprievodné príznaky (môže byť napríklad nápadnejšie predĺžená; tu sa využíva expresívna funkcia kvantity). Emfáza – na rozdiel od slovného prízvuku – nemusí byť vždy na prvej slabike slova.


Prozodické javy
Inak nazývané aj suprasegmentálne javy. Prozodické vlastnosti sú v učení pražskej školy vlastnosti, ktoré sú spojené buď so špecifickými príznakmi každého segmentu danej melódie (intenzita, výška tónu) alebo so spôsobom segmentácie tejto melódie vo fonácii. Prvý typ vlastností má dosah na rytmicko – melodickú diferenciáciu prozodických jednotiek, druhý typ vlastností vyjadruje charakteristický spôsob pripájania danej prozodickej jednotky k inej, ktorá bezprostredne za ňou nasleduje. Prozodické vlastnosti sa preto členia na:
- DIFERENČNÉ vlastnosti
- Vlastnosti SPOSOBU PRIPÁJANIA

Intonácia

Ide o súbor supragesmentálnych (prozodických) prostriedkov reči prejavujúce sa úpravou (modulovaním) radov segmentov: hlások, slabík, slov, vetných úsekov, viet, melódiou reči, prízvukom, dôrazom, tempom reči, timbrom, pauzami. Intonačné prostriedky majú aj jazykovú funkciu (sú dôležité pre správne formovanie a porozumenie vypovedaného). Napr.: melódiou sa rozlišujú modálne typy viet, signalizuje sa ukončenosť a neukončenosť výpovede, prízvukov v niektorých jazykoch rozlišuje význam(je dištinktívny, fonologický), dôrazom sa určitá časť výpovede označuje ako jadro výpovede na logické celky (vetné úseky) a pod. Intonácia patrí k podstatným črtám reči. Je odolná voči vonkajším vplyvom, deti si ju osvojujú veľmi skoro.
Jestvujú jazyky so 4 až 6 tónmi (tónové jazyky). Niektoré intonačné javy sa čiastočne fyziologicky podmieňujú. Prízvučné a neprízvučné slabiky sa môžu líšiť aj trvaním. Táto väzba súvisí s mechanizmom tvorenia hlasu (fonácie), resp. aj artikuláciou. Intonácia sa veľmi ťažko imituje pri technickej syntéze reči. Syntetická (umelá) reč sa vyznačuje monotónnosťou. Súvisí to aj s tým, že jej chýba modulácia subjektívneho postoja hovoriaceho k obsahu výpovede a k adresátovi správy a modulácia vzniká ako automatický (neuvedomovaný a aj proti vôli hovoriaceho sa prejavujúci) výraz fyzického a psychického stavu aj osobnosti hovoriaceho.
Suprasegmentálne javy sú foneticky menej preskúmané než segmentálne javy. Nepodarilo sa doteraz oddeliť ani tzv. nejazykovú informáciu od jazykovej (problém identifikácie človeka podľa jeho hlasu). Nejazykové intonačné javy môžu byť napr.: STRACH, ktorý sa prejavuje zvyšovaním sily a výšky hlasu, SMÚTOK kde sila a výška skôr klesá, a pod. Intonačné javy sú vždy RELATÍVNE: vystupujú ako zmena, striedanie a pohyb v rámci väčších jazykových jednotiek, než sú hlásky.