Doprava v Tatrách (história)

Doprava v Tatrách (história)
Pred vznikom automobilu bola jedinou výkonnou dopravou železnica. Prvou železnicou
v podtatranskej oblasti bola trat z Popradu do Spišskej Belej, ktorá sa napájala na
Košicko-Bohumínsku železnicu (KBŽ). Prevádzka do Kežmarku zacala 18.12.1889. Trat
merala 13,2 km a boli na nej 4 drevené mosty. Trat do Spišskej Belej (8 km) zacala
fungovat o 3 roky neskôr. Ešte v 19. storocí bola predlžená až do Podolínca.
Prvá železnica priamo v horách viedla zo Studeného Potoka do Tatranskej Lomnice.
Stavba sa stretla s nevôlou mesta Poprad a iných, ktorí presadzovali železnicu do
Smokovca. Stavba trvala 5 mesiacov a skoncila v roku 1895. Spociatku po nej vlaky
jazdili iba v lete. Elektricku v Tatrách predbehla ešte ozubnicová trat zo Štrby na
Štrbské Pleso. Obyvatelia Štrby výstavbou neboli velmi potešení, lebo sa báli, že
zubacka im turistov hned odvezie hore a oni prídu o príjmy z prenájmu bytov a
povozníctva. Napokon o nic neprišli, hostí ešte pribudlo. Výstavba pätkilometrovej trate
trvala rok (do roku 1896) a zrealizovala ju dcéra KBŽ - Spolocnost ozubnicovej
železnice. Najväcšie stúpanie na trati dosiahlo 127 promile. Vlak prekonával výškový
rozdiel 450 m vždy tlacený parnou lokomotívou (rýchlostou 10 km/h) ktorej dva kusy
pre zubacku vyrobili vo Viedni. Rozchod trate bol 1 m. Kedže rušnovodic nevidel na
trat, znamenia mu dával pracovník stojaci na plošine prvého vozna.
Plány na stavbu tatranských železníc boli už v polovici 80. rokov 19. storocia. Prvým
dopravným prostriedkom (od roku 1889) na trati Poprad Smokovec boli autobusy.
Potom ich nahradil trolejbus-priekopník. Dokázal odniest 20 ludí a mal šest drevených
kolies. Fungoval v rokoch 1904 až 1906. Kedže tento spôsob dopravy bol dobrodružný,
zacali v roku 1906 stavat medzi týmito obcami železnicu. Už pri plánoch elektricky sa
hladala cesta ako sa dostat vyššie do hôr a výstavba pozemnej lanovky na Hrebienok
prebiehala už pocas výstavby elektricky. Trat mala stúpanie do 154 promile, merala
2019 m a uprostred mala výhybnu. Lano bolo vedené vyše 400 kladkami, ktoré boli
medzi kolajnicami. Pohon bol v hornej stanici. Lanovka bola dokoncená 17.12.1908.
Otvorené vozne pre 45 pasažierov slúžili do roku 1951.
Elektricka bola spustená o tri dni neskôr. Pocas prvých rokov prevádzky sa tam vyskytli
viaceré závady. Tie sa odstránili až vstupom nového investora, ktorý uskutocnil
rozsiahlu rekonštrukciu a dostavbu tratí. Do roku 1912 zacali jazdit vlaky na tých istých
tratiach ako jazdia dnes.
Vznikla stanica Štrbské Pleso, ktorá je najvyššie položenou na Slovensku. Plánovali aj
predlženie tratí na západ do Podbanského a Liptovského Hrádku a na východ do
Tatranskej Kotliny a Levoce. Všetky vozidlá na železnicu aj lanovku dodala
budapeštianska firma. Elektrinu dodávala vodná elekráren vo Velkej a parná elektráren
v Poprade. V roku 1922 vznikla spolocnost Tatranskej elektrickej vicinálnej dráhy. Tá
zaviedla aj autobusovú linku Tatranská Lomnica - Zakopané. Prvá ceskoslovenská
elektricka jazdila od roku 1931 a vyrobili ju v Tatre Smíchov.
Narozdiel od elektricky, ozubnici sa velmi nedarilo. Dôvodom bola pomalost,
nepohodlnost a vysoké cestovné. Po zavedení autobusov a po hospodárskom útlme sa
prevádzka ukoncila v roku 1932. Vozidlá išli do šrotu a neskôr aj kolaj. Zubacka ožila
až pred majstrovstvami v roku 1970.
V roku 1922 sa objavil nápad postavit lanovku na Gerlach. Presadila sa však myšlienka
lekára Juraja Országa, ktorý bol zástancom Lomnického štítu. V roku 1934 zacala
Krajina slovenská (súcast CSR) prípravu stavby lanovky na Lomnický štít. Už vtedy
mala odporcov zo strany ochrancov prírody. Lanovka z Tatranskej Lomnice na štít je pri
Skalnatom plese rozdelená na dve samostatné trate. Tá dolná cast má ešte
medzistanicu Štart. Všetko spolu má dlžku 6 km a prekonáva výškový rozdiel 1,7 km.
Najväcšie stúpanie má pred Lomnicákom - 800 promile a lanová dráha sa koncí vo
výške 2622 m n.m. Medzi Sklanatým plesom a vrcholom bola jedna podpera (dnes jej
už niet). Rozpätie 1744 m medzi dvoma podperami v case stavby patrilo medzi
najväcšie na svete. Lanovka tam visela 240 m nad zemou.
Stavba bola samozrejme tažká, pracovat sa mohlo len do 90 dní v roku. Materiál sa
vozil autami, od Štartu vyššie na kárach, koré tahali kone. Skúšobná prevádzka na
prvom úseku k plesu zacala v decembri 1937. Prvá nehoda sa stala v stanici Štart v
roku 1938, ked zlyhal ukazovatel polohy a lanovka vošla do stanice v plnej rýchlosti.
Hore na druhom úseku to bolo ešte tažšie, stavebný materiál vynášali horskí nosici až
kým sa nepostavila pomocná lanovka. Dvojkilometrové lano s priemerom 1 cm
vynášalo hore 36 ludí. Zhora pustili zatažený koniec lana do doliny. Pomocou tohto lana
vytiahli hore lano sedemnást milimetrové a pomocou tohto vytiahli 24 milimetrové,
ktoré slúžilo pre pomocnú lanovku. Dalšie tažkosti nastali cez vojnu, ked sa
dodávatelská firma z Chrudimi "presunula" za hranice. Napriek tomu bol úsek na
Lomnický štít skúšobne spustený v roku 1940. Vyskytol sa však problém a normálna
prevádzka zacala až v roku 1942.
V januári 1945 vyhodilo nemecké vojsko dolnú stanicu do vzduchu a lanovka tak mala
dalšiu pauzu až do roku 1946, horný úsek až do roku 1949.
Kedže po druhej svetovej vojne návštevnost Tatier vzrástla, uvažovalo sa o nových
možnostiach dopravy. Jednou z možností bol aj rýchly jednokolajový systém ALWEG.
Ukázalo sa však, že je do Tatranského pocasia nevhodný a trat na vysokých podperách
by nezapadala do prírody. Výsledkom bola rekonštrukcia TEŽ a obnova zubacky (a
navyše horská cesta zo Štrbského Plesa do Podbanského). V roku 1970 bola
rekonštruovaná aj pozemná lanovka na Hrebienok, pricom dodávatelom technológie
bola talianská firma Ceretti-Tanfani. Vtedy boli prestavané aj stanice a vymenená kolaj.
Odvtedy jazdí lanovka rýchlostou 18 km/h zavesená na lanách s priemerom 31,5 mm a
unesie 128 osôb. Je vybavená automatickými bezpecnostnými systémami.
Ozubnica vznikla väcšinou na telese starej trate, zmenili sa len konecné zastávky.
Maximálne stúpanie sa zvýšilo na 150 promile. Trat bola postavená Železnicným
stavitelstvom Bratislava. Tri nové dvojdielne súpravy dodali švajciarska lokomotívka vo
Winterthure. Najrýchlejšie jazdia smerom hore - rýchlostou 30 km/h. Najväcšia
zatažkavacia skúška jednej z najnovších zubaciek na svete prišlo hned po otvorení -
pocas Majtrovstiev sveta v lyžovaní, ked prepravila 15 000 cestujúcich za den. Kedže
visutá lanovka tiež nestacila, v šestdesiatych rokoch sa zacala stavat obežná kabínková
lanová dráha. Ochrancov prírody zrejme doteraz desí vtedajší pohlad na Skalnaté
pleso, ked tu pracoval obrovský žeriav a neskôr aj betonárka. Hotová bola v roku 1974
a väcšia cast vedie súbežne so starou lanovkou. Životnost technoloógie skoncila v roku
1993, preto bola nahradená novou od firmy Girak. Môže prepravit 900 ludí za hodinu,
co velmi prispieva k preplnenosti Tatier. Pre Lomnický štít postacuje aj stará 15
miestná kabínka. V roku 1978 bola dokoncená aj sedacková lanovka zo Skalnatého
plesa do Lomnického sedla. Pri tejto stavbe pomáhali aj vrtulníky. Dolný úsek starej
lanovky funguje doteraz postarom, technológia na dolnom úseku však bola vymenená
za systém firmy Von Roll. Bola zlikvidovaná jediná podpera a zvýšila sa rýchlost aj
pohodlie. Nová lanovka funguje od roku 1989. Najnovším dopravným prostriedkom v
našich velhorách je nová elektricka, ktorá bola vyrobená na Slovensku.