Dominikáni

Rehoľa bratov kazateľov (Ordo fratrum prædicatorum) má svoj pôvod v období stredoveku. Bola odpoveďou na potreby vývoja celej spoločnosti, ktorý dospel na hraničný bod jednej veľkej historickej epochy. Je to charakteristické pre obdobie od konca 10. do konca 12. storočia a je to čas, keď sa západný svet dostáva zo stagnácie raného stredoveku a nastupuje cestu úspešného rozvoja demografického, ekonomického a sociálneho.
Cirkev aj napriek tomu, že sa snažila o „aggiornamento“, nemohla niektoré spoločenské javy dostať „pod kontrolu“. Spoločenský vývoj prebiehal rýchlejšie, ako ho bola ona schopná zachytiť a prispôsobiť sa mu, čím bola o nejaký ten krôčik pozadu. Ani tradičné mníšske rehole, doteraz veľmi prospešné nielen cirkvi, ale európskej civilizácii vôbec, neboli schopné reagovať na nové kontrasty. Nestačilo byť len vzdelancom, ochrancom klasickej kultúry a vďaka kláštornému skriptóriu, knižnici a dielni opisovačov (kopistov) a iluminátorov znalcom čítania a písania. Cisterciti, benediktíni a iní mnísi odlúčení od sveta žijúci za múrmi kláštorov, neboli na takéto pôsobenie v novom prostredí dostatočne pripravení. Bolo jasné, že „... sa už nestačí za všetkých kresťanov len modliť a postiť, ale treba ísť medzi nich a venovať sa ich náboženskej výchove“ (abp. Ján Sokol). To bola výzva pre sformovanie nových hnutí. Z týchto hnutí, ktoré sa nie vždy transformovali na nejakú rehoľu s vlastnou regulou, vzišli o storočie neskôr nové, tzv. žobravé rehole.
Zakladateľ dominikánov – sv. Dominik Guzman sa narodil v období medzi rokmi 1170–1175 v Caleruege v kastílskej diecéze Osma v rodine šľachtica Félixa Guzmana a matky Jany z Azy. O jeho detstve a mladosti sa toho nevie mnoho. Študoval v Palencii „septem artes“ a niekedy tesne pred rokom 1200, resp. okolo tohto roku, sa stal členom reformovanej kapituly v Osme. Zásadný význam malo pre Dominika stretnutie s albigéncami a s neúspešnou misiou cistercitských mníchov, ktorá sa snažila obrátiť ich. Okolo roku 1207, začína žiť podľa vzoru apoštolov a prvotnej cirkvi, aby slovom i príkladom priviedol späť na cestu pravovernosti albigénskych kacírov. V roku 1209 do jeho apoštolátu výrazne zasiahlo križiacke ťaženie proti albigéncom pod vedením Šimona z Montfortu. Vojna na juhu Francúzska mu znemožnila voľne kázať, ale Dominik využil tento čas na organizačnú činnosť a rozvinul vzťahy s biskupom Fulkom z Toulouse.
Podľa najstaršej rehoľnej tradície zložili v apríli 1215 dvaja z Dominikových prívržencov a spolupracovníkov v dome mešťana Petra Seila do jeho rúk sľuby-profesiu. Onedlho po tejto udalosti vydal biskup Fulko listinu, v ktorej na diecéznej úrovni potvrdzuje prvým bratom novú rehoľu. Postupne sa začala rodiť inštitúcia, ktorá by bola schopná prevziať v cirkvi zodpovednosť za apoštolát v nových spoločenských štruktúrach v takej miere, ako sa to žiadnemu inému spoločenstvu predtým nepodarilo. Takto pripravené nové dielo čakalo na schválenie v Ríme a keď prišiel Dominik na konci roku 1216 do Ríma, 22. decembra mu pápež Honorius III. udelil privilégium, ktoré potvrdilo existenciu jeho komunity v Toulouse a spôsob jej života. Dominik sa tak spolu so svojimi spoločníkmi stali rehoľníkmi v pravom slova zmysle.
Ďalšie privilégium Honoria III. z 21. januára 1217 potvrdilo všetky výsady predchádzajúceho, ale komunitu bratov už nazýva kazateľmi, čím sa položil aj základ pre názov celého nového spoločenstva: Rehoľa kazateľov, Ordo prædicatorum – ľudovo dominikáni.
Nová rehoľa tak bola na svete. Ako prvá obsahovala v názve svoju orientáciu na kazateľskú činnosť. Spojili sa v nej originálne staré tradície s novými potrebami a tendenciami rozvíjajúcich sa európskych spoločenstiev. To, čím sa pred tým v mníšskej tradícii tak opovrhovalo – poznanie sveta – sa Dominikovi stalo labora. Toto všetko a mnohé iné s pomocou novej rehole podmienilo, že došlo k hlbokej zmene v podmienkach evanjelizácie. Definitívne potvrdenie názvu novej rehole „Rád kazateľov“ a aj jeho univerzálneho privilégia kázať po celom svete vpísal Honorius III. do buly z 11. februára 1218, čím napomohol jej rýchle rozšírenie.
Rehoľa sa šírila veľmi rýchlo a v roku 1358 mala spolu okolo 630 mužských a 157 ženských kláštorov. Možno povedať, že hromadné zakladanie konventov sa končí v prvých desaťročiach 14. storočia. Dominik a jeho nasledovníci v Reholi kazateľov ukázali, že spása už nie je tak podmienená opovrhnutím svetom, ako snahou o jeho premenu. Takto sa dovtedajšie kresťanstvo chápané neraz ešte dosť elitárne zmenilo z náboženstva kňazov na náboženstvo ľudu. Bez ohľadu na to, že sa vznik a vývoj rehole nezaobišiel bez problémov a nie vždy bolo všetko ideálne, možno pokojne povedať o Dominikovi to, čo o ňom povedal veľký francúzsky dominikán 19. storočia Lacordaire, že „... zasiahol presne do srdca svojho storočia.“
Poslanie dominikánov v dejinách zostávalo vo všeobecnosti nezmenené a rehoľníci trávili rovnakú dobu na cestách ako v kláštoroch na rozdiel od mníšskych reholí pridŕžajúcich sa prísne svojho „stabilitas loci“. Neboli závislí na jednom mieste a v ich činnosti existovali rôzne regionálne špecifiká. V oblasti Stredomoria sa dominikáni viac angažovali v boji proti rôznym herézam. V týchto krajinách a v Anglicku začali najskôr pôsobiť na univerzitách, kde sa stali spolutvorcami scholastického myslenia a vzdelávacieho systému počas stredoveku. Veľkou mierou prispeli k tomu, že sa knižnica kresťanstva obohatila o Aristotela. V strednej a východnej Európe, kde univerzity vznikli neskôr a vieroučné problémy mali iný rozmer ako v uvedených krajinách, bolo ťažisko dominikánskej aktivity v oblasti vnútorných a vonkajších misií. V niektorých krajinách prispeli k rozvoju latinského písomníctva a vzdelania, ktoré tu nebolo tak rozvinuté ako na Západe. Dominikáni mali veľký podiel na tzv. „sakralizácii historického procesu“, ako to vyjadril historik Gerhard Labuda. Dejinná skúsenosť aj dnes v modernom svete ukazuje, že pôsobenie rehole nestráca na aktuálnosti a stále je dosť tých, ktorí chcú svojím životom nasledovať tento ideál.
www.dominikani.sk