Dominik Tatarka

Narodil sa 14. 3. 1913 v PlevnikuDrienovom. Zakladnu skolu vychodil v Plevniku, gymnazium zacal studovat v Nitre, maturoval roku 1934 na Csl. realnom gymnaziu v Trencine. V studiu pokracoval v rokoch 19341938 na Filozofickej fakulte KU v Prahe (odbor slovencina francuzstina) a v rokoch 19381939 na parizskej Sorbonne. V rokoch 19391944 posobil ako stredoskolsky profesor francuzstiny a slovenciny na Gymnaziu v Ziline a v Turcianskom Svatom Martine a zucastnil sa v SNP. Po roku 1945 pracoval v redakciach dennikov Pravda a Narodna obroda, vo vydavatelstve Tatran, ako scenarista Ceskoslovenskeho statneho filmu v Bratislave. Za jednoznacny odmietavy postoj k vstupu vojsk Varsavskej zmluvy na nase uzemie (24. oktobra 1969 vratil ZO KSS pri Zvaze slovenskych spisovatelov clensku legitimaciu s odovodnenim, ze KSC nebrani suverenitu republiky) ho vylucili zo vsetkych organizacii (zbavili ho aj clenstva vo Zvaze slovenskych spisovatelov) a bol pod dozorom statnej bezpecnosti. V rokoch 19701971 pracoval ako pomocny robotnik v Lesnom zavode v Bratislave. Roku 1976 sa prestahoval do Prahy, kde nadviazal kontakt s ceskym disidentskym hnutim. Koncom 80. rokov sa vratil do Bratislavy, kde 10. maja 1989 zomrel.

Do literatury vstupil prozami Cesty a Zachvevy duse, uverejnenymi roku 1935 vo Svojeti, kratko nato systematicky publikoval v Slovenskych pohladoch. Knizne debutoval suborom noviel a poviedok V uzkosti hladania (1942). V siedmich prozach zbierky analyzoval vnutorne mravne a existencne otazky cloveka, ktory hlada stratene istoty. Novelisticke pribehy sa casto dostavaju do polohy mytu alebo podobenstva.

Obraz cloveka poznaceneho vojnovym rozkladom spolocnosti Tatarka vykreslil v romane Panna zazracnica (podla tiraze 1944, v skutocnosti vysla v maji 1945). Uzkostny zivotny pocit otravenosti vojnovej generacie si postavy vyvazuju nahradnou zivotnou aktivitou. Vonkajsi ramec situacii tvoria bratislavske romanticke zakutia (ulice, krcmy, ateliery a pod.), kde sa uskutocnuju vystredne schodzky basnikov, maliarov a inych bohemov. V romane sa tragicke motivy presuvaju do snovej polohy fantastiky, hravej obrazotvornosti, co je postup blizky surrealizmu a experimentalnej proze, s prevahou reflexivnych a psychologickych prvkov. Podla Tatarkovho scenara nakrutil Stefan Uher roku 1966 rovnomenny film.

Po roku 1945 sa Tatarka viac sustredil na zazitu skutocnost, ku ktorej sa usiloval priblizit zmenou tvorivej metody. V romane Farska republika (1948) sa stavia do pozicie dosledneho kritika spolocenskych, politickych a kulturnych pomerov v slovenskom state. Roku 1950 sa prvykrat dostal do sporu s oficialnou cenzurou. Jeho knizny vyber poviedok a fejtonov Ludia a skutky zosrotovali. V tom istom roku mu vsak priniesol uspech roman Prvy a druhy uder, ktoreho hlavny predstavitel Stefan Reptis sa stal prototypom robotnickych postav zucastnujucich sa na obnove vojnou znicenej krajiny. Roku 1954 vydal roman Radostnik s tematikou zdruzstevnovania dediny a o rok neskor budovatelsky roman Druzne leta. Vo vsetkych troch dielach Tatarka splatil dan dobovemu schematizmu.

V knihe reportazi z Francuzska, Anglicka, Svajciarska a Mongolska Clovek na cestach (1957) vychadzal predovsetkym z uvahovej konfrontacie sveta a domova.

Radikalny obrat v jeho tvorbe znamenala kniha dvoch noviel Rozhovory bez konca (1959). Jeho pohlad na cloveka sa zaklada na uvahach a osobnej retrospektive s dorazom na odhalovanie zmyslu zivota (Kohutik v agonii) a vyzname mravnej obete (Este s vami pobudnut). V komornej novele Prutene kresla (1962) vychadzal z osobnych zazitkov pocas studii v Parizi pred druhou svetovou vojnou. Dominuje v nej hodnota ludskeho porozumenia a lasky k zene. Este dalej sa v tomto smere dostava v satirepamflete Demon suhlasu (1963), ktorej prva cast vysla casopisecky zaciatkom roka 1956. V osobe rozpravaca Bartolomeja Boleraza vyuzil viacere autobiograficke crty.

V rokoch normalizacie, ked Tatarku dozivotne vykazali z oficialnej literatury, vdaka kontaktom so spolocenstvom Charta 77 svoju literarnu tvorbu velmi silno zosobnil. Pisal akoby nekonciaci dennik, v ktorom otvorene hovoril o tom, co prezival, vnimal, citil, o com premyslal, s cim alebo s kym zil. Ide do znacnej miery o dokumentarny zaznam obohateny o sprievodne (existencne) reflexie. Zasluhou editora Jana Mlynarika z tychto textov vznikla volna trilogia Pisacky. Prva cast samizdatovej verzie tejto knihy vysla v edicii Petlice, vydavanej Ludvikom Vaculikom v Prahe (1979), druha cast Sam proti noci v Mnichove (1984) a tretia cast s nazvom Listy do vecnosti vo vydavatelstve J. Skvoreckeho v Toronte (1988). Predchadzal jej zbornik Pisacky pro Dominika Tatarku, ktory vysiel v edicii Petlice na pocest 70. vyrocia Tatarkovho narodenia roku 1976. Zakladnymi temami trilogie su rozpravacov vztah k zenam, august 1968, spolocensky vyvoj v rokoch normalizacie s osobitnym zretelom na oficialny literarny zivot, spomienka na domov, rodicov a detstvo atd.

Dalsie Tatarkovo dielo sa zrodilo roku 1985 pocas rozhovorov s prazskou historickou umenia Evou Stolbovou. Rozpraval v nich o detstve, studiach, stretnutiach so spisovatelmi atd. Ide o poetickoreflexivne spominanie, ktore dostalo nazov Navravacky a vyslo roku 1988 vo vydavatelstve Index v Koline nad Rynom. Este pred novembrom 1989 uverejnili Slovenske pohlady prvu cast Navravaciek, cim sa Tatarka prvy raz po roku 1968 vratil do verejne publikovanej slovenskej literatury. Eva Stolbova je zostavovatelkou a autorkou aj spomienkovej knihy Lamento (1994). Subezne s Navravackami vznikla proza Emanuela, ktora dosial nebola publikovana. K jeho celozivotnemu dielu patri aj bibliofilia V necase, ktora vysla roku 1978 ako samizdat. V poslednych rokoch zivota ukladal Dominik Tatarka svoje prozaicke majstrovstvo do listov. Jednou z adresatok jeho listov bola Erika Podlipna, ktora z nich vytvorila knihu s nazvom Kolaz (1993). V strhujucej tragickej lubostnej drame normalizacneho temna sa v nej stretavaju dvaja rovnocenni partneri: spisovatel Bartolomej Slzicka, cize Dominik Tatarka, a Erika Podlipna ako Terencia. Pri prilezitosti piateho vyrocia Tatarkovej smrti sa v bratislavskom Studiu S zisli priatelia i znalci jeho diela. Cast tohto vecera zachytava publikacia Este s vami pobudnut (1994), ktora obsahuje prispevky priatelov a literarnych vedcov, ktori sa osobne na stretnuti zucastnili, aj tych, ktori spominali na dialku.

Tatarka sa od 40. rokov venoval aj literarnej publicistike a neskor napisal aj niekolko studii o slovenskom vytvarnom umeni. Knizny vyber z jeho stati o literature a vytvarnictve vysiel pod nazvom Proti demonom (1968). Tatarkove dosial knizne nepublikovane uvahy, state a clanky, alebo uverejnovane len fragmentarne, vysli v kniznej podobe pod nazvom Hovory o kulture a obcovani (Praha 1995).

D. Tatarka sporadicky prekladal z francuzstiny (diela Vercorsa, A. de Musseta, G. de Maupassanta). Z jeho niekolkych filmovych scenarov sa realizoval film Priehrada (rezia P. Bielik) a uz spominana Panna Zazracnica.

Tatarka je najvyznamnejsou osobnostou slovenskej disidentskej literatury. Za Pisacky sa stal prvym nositelom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadaciou Charty 77 pre najlepsie diela ceskej a slovenskej literatury, ktore nesmeli vyjst doma. Roku 1990 mu udelili Narodnu cenu SR in memoriam a 28. oktobra 1990 mu udelili Rad T. G. Masaryka I. triedy in memoriam. Zaroven v tom istom roku na navrh Vaclava Havla bola v Stockholme zalozena Cena Dominika Tatarku.