Dominik Tatarka - Démon súhlasu

Démon souhlasu je trochu autobiografická novela, trochu hyperbolická fikce, trochu esej, trochu publicistický text – ale predevším to je výkrik. Výkrik človeka, který se snažil uverit, že král je oblečen, a který musel jednoho dne zvolat, že král je nahý.

Tatarka ji napsal bezprostredne po 2O. sjezdu KSSS, a když začala pak vycháztaet v časopise Kultúrny život, stala se skutečnou kulturní a politickou událostí.

Hlavné postavy:
Bartolomej Boleráz
Valizlosť Mataj

Obsah:I dejstvo

BB sa verejne priznal, že je zradca. Po príchode domov, ho jeho prvorodený syn a manželka žiadajú , aby aspoň doma nevystupoval v pridelenej úlohe zradcu. On si však před nich kľakne a prosí ich o odpustenie. Matka a syn nezniesli žiť zo zradcom a tak odišli k inej spoločnosti tzv. postihnutých ľudí.

Citujem:“Hľadali si a našli inú spoločnosť, spoločnosť takým či onakým spôsobom postihnutých fľudí“

Tí ľudia sa tiež dostali do verejného procesu k tzv. zradcom. A on žiadal najprísnejší trest, trest smrti.

Po tomto čine zostala už z neho iba zásada, strašný princíp: spoliehať sa a súhlasiť.

Citujem:Ja BB , predtým spisovateľ, kedysi predtým vraj svedomie ľudí, letel som obežným duchom času, na krídlach ako balonik, ako bublinka“

Strhla sa prudká víchrica zrazila ho k zemi. Jeho Vrtulník narazil do oráčiny spolu s Valizlosťom Matajom.

Citujem:“Konečne sa mi otvorila hlava. Vyčľapol mi z črepa mozog ako obsah z kolky vina. Vypadol som z vrtulníka a zaboril tvár do voňavej oráčiny ako mielenc.“

Hovorí si že dobře mu tak. Prichádzajú k nim kultúrny činitelia, sňali im čiapky , vzali lopatku, s patričnou úctou, ako k mrtvym, pozhrnali hmotu ich mozgov a celkom mechanicky im ich kydol do otvorených hláv.

Citujem“Mne nadelili väčšinu mozgu Valizlosťa Mataja“

Trápi ho, že vstal z mrtvych, že nemá celý svoj mozog.

Citujem:Rozum mi čosi melie, ale ostatok tela sa nie a nie k tomu priznať. Iné myslím možgom a čosi iné cítim ostatkom tela“

II dejstvo

BB je členom cewntrálnej ideove organizácie. Tam musí všetko odsúählasiť aj ked s tým nesúhlasí, pretožeč je člen odsúhlasnej komisie. Má sa zúčasniť porady na dunajskom pobreží -v centre budovy päťdesiatposchodového vežiaka, ktorý je zároveN majákom , pyramidálne sa vrství správny aparát miestnej, okresnej, celogubernialnej krajskej správy OKULOSTVOR s celoguberiálnym generálom všetkých zložiek kultrúrnej , osvetovfej a vôbec ideovej tvorby s Matajom na špičke aparátovej pyramídy na samej špici veže.

Boleráz z Matajom vedú rozhovor a Mataj vo všetkom súhlasí.

Citujem“Figúrka je člověk, ktorý v méně svojho presvedčenia súählasí s tým, že ho povyšujú na miesto, na ktoré nestačí. Figúrka je úloha, ktorú člověk hrá, ktorú iba hrá, zle hrá. JFigúrka je úloha, v ktorej člověk, hrá, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia , plánujú , za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť“

Mataj súhlasí , pretože si myslí, že všetko , čo hovorí Boleráz, hovorí o sebe alebo ešte o niekoľkých iných spisovateľov. Rozhovor pokračuje.

Citát:“ako veiš, súdruh Mataj, pokračujem , bol som aj novinárom. Videl som, ako po vojne naši občania holými rukami dvíhali títo krajinu z rumovísk. Môžeme ti povedať, v našej krajine takmer nebolo stavby, ktorú by som nesledoval, ako rastie. Toto obdobie je a zostane slávou môjho života. Ale postupne som badal, stágval som sa svedkom obratu, videl som, ako sa ľudia v méně svojho presvedčenia sami znásilňujú, ako sa v méně ich presvedčenia v obrovských rozmeroch organizuje násilie, ako sa hrozbami a úrkokmi naháPnajú robotníci do funkcií, roľníci do družstiev. Neobvi/nujem nikoho ale hľadám koreň, východiskový, počiatočný bod svojich omylov, chvíľu, miesto , kde a kedy som sa zchýlil, kedy som sa dostal na slepú koľaj, totiž, kedy a ako som zaujal, osvojil si postoj nezlučiteľný s postojom čestného občana, socialistického spisovateľa postoj „šáttnický“, politikársky, chytrársky, kortešský“

Boleráz hovorí, že bol tiež při tom, ako naháňali roľníka do družstva. Vyhrážali sa mu, že ho znemožnia, že mu dajú pokutu, za to , že našli na maruši pavučinu. Boleráz sa při tom ani neozval , nič nepovedal. Bol presvedčený, že roľšníka stále dobře vedú.

Citujem:Vtedy sa takáto forma presviedčenia nazývala „energickejšie priviesť našich roľníkov k rozhodnutiu“

Bolečráz si priznáva svoju vinu, že mlčal, ked mal hovoriť, že si osvojil „štátnicky postoj“. Obviňuje sa že klamal.

Citujem:A spisovateľ klamal nie iba telom, postojom, ale i tým, že mlčal,tým, že písal o inom, než mal, než sa mu žiadalo. Klamal z presvedčenia , klamal v méně ušľachtilého cieľa, svoj talent prenechával v márnom úsilí, aby sa nepravda nedala rozoznať od pravdy , aby sa čo najviac na ňu ponášala“

Boleráz sa nazdáva, že si aj z neho urobili Figúrku. Diskutuje s Matajom o problémoch . Mataj s ním len súhlasí, súhlasí však iba medzui nimi dvoma .

Citujem:“Len na zajtrajšom zasadaní som pochopil jeho správanie: Jeho súhlas bol iba súkromným súhlasom“

Z Matajom prileteli do hlavného města, na terasu stoličného paláca kultúry.Boleráz ide hľadať členov orgánov, ktorý sa nachádzajú v klube. Tam zo zúfalstva i potešenia popíjajú.

Citujem:“Zdá sa, že verejná lopž pobáda k súkromnej pravdivosti. Až príliš často používajä zbrane slabých, pokrytectvo, lož a pretvárku a potom lpijú z potrebu aspoň občas vravieť pravdu“

Krátko po B. prichádza do klubu Mataj. JklPred tým však B stihol. Všetko porozprávať, o čom hovorili s Matajom vo vrtuľníku. Oni sa všetci do neho pustili a Mataj len prikyvoval a súhlasil .

B. sa priznáva,že je zradcom na základe toho, že to na neho povedal Mataj. On sa však priznal, uznal si , že je zradca, a tým i vyhral. Odvtedy sa Valizlosť Mataj len máta, hanbí sa před ním.

Citujem:“Onsa tvári predo mnou, aja sa tvárim před ním. Prečo sa obaja tvárime? Chceme si pomôcť, ja i on sa pečieme navzájom na pohrebe žeravého uhlia ako v antickom mýte, on chce, aby som ja, ja zas, abyo a vyšiel z toho smrteľného zápasu ako nesmrteľný hrdina.“

Nech robia, čo robia dohodnúť sa nevedia.

Citujem:Mocní majú najpokrokovejšie zbrane světa, dobývajú víťazstvá, vo vlastných rukách držia rozhodujúce prostriedky, nepodplácajäú božstvá, neuchádzajú sa o ich priazeň, Iba slabí, žo iba slabí sú zaostalí, dovolávajú sa božstiev, ktoré mocní zrušili, ked nie božstiev, aspoň božích mlynov, aspoň histérie, poslednej inštancie, ktorá raz spravodlivo rozsúdi všetkých rovnako. Nech náus súdi historia, ona bude k nám láskavejšia, spravodlivejšia, než sme my boli k sebe navzájom. To je pochopiteľné, ale tiež pochopiteľne márne volanie: Nijaká spravodlivosť povýšená nad bojujúce strany neexistuje“

Ked sa mataj cíti uťahaný nekonečným schôdzkoivaním a márnymi diskusiami vie byť veľmi úrprimný člověk. No len ako si sadne za predsednícky stôl, je júplne iný.

Citujem: „On si len neúchylný logik, talentovaný, azda dokonca geniálny mysliteľ danej tézy. Len čo zostúpi je inakší. Je to dobrý, bez naivity citlivý a inteligentný člověk“

III. dejstvo

V súkromí majú jednotný názor, na zasadnutí rozdielny . B. sa postavil, proti tomu,l že kvet nevonia. Odsúdia ho všetci.

Rozprávajú sa o listine, ktorá nevoania, ale v očiadch všetkých musí voniať.

Citujem“Kytička hluchých fialiek – mala by voniať. Fakt je, že nevonia. Nuž ale celá naša ideová organizácia predpokladá, očakáva, verí, že vonia, že musí voniať.

Dúbrava – priateľka Boleráza, pracovala na ministerstve zahraničia , chodil ku nej po práci, oddýchnuť si, porozprávať sa .

Citujem:“Súhlas je dlhá cesta k poznaniu, ale ešte dlhšia , priam nekončná cesta je mlčanie“

Boleráz sa už kvôli priznaniu sa, povedaniu pravdžy&, že fialka nevonia, medzui zasadnutím, že ho Mataj podrazil, chce mať od neho pokoj. Mataj chodí za ním všade, dokonca, aj ked ide k Dúäbrave, svojej priateľke, ide za ním až před dvere. Po chvíľke rozprávania sa z Dúbravou vyjde von a Mataj tam stojí stále, obliaty potom.Dúbrava ich pozýva do vnútra a tam Mataj pokračuje.

Boleráz skáče z piateho poschodia. Uteká preč. Za nim ide hned mataj. JB. Dorazil k starobylej katedrále, obloženej lešením. JVykrikuje, že je člověk, charakter. Na sviteaní sa zobudí . Nevie kde je.

Citujem:“K raňajkám dostanem čqasopis Nepravdu Píše sa vňom o nejednom hlasovaní, o dejinnej vyhnutnosti. V našom ústave liečime najakútnejšiu chorobu našich čias – rozštiepenosť, ktorú vulgárne nazývajú aj bezcharakternosťou alebo pokrytectvom.“

Na druhý deň odchádzha preč na zasadnutie ideovej organizácie. Tam ho vítajú potleskom. Víta ho tam hlavný maršál. Nerozumie tomu.

Citujem: „Vlastnýmn očiam, ušiam neverím. LObzerám sa: čo sa stalo? Comu mám Dakovať za tieto ovácie a za podanie hlavnomaršalskej ruky? Čoskoro sa aj dozviem: Tomu, že som charakter! Povedal som, opovážil sa povedať, že hluché fialky nevoňajú. Preto som ja charakter, preto tie ovácie, i keď od rána prepukol v našej krajine boj proti kultu osobnosti. I tak si to zaslúžim veru.

„Ano, áno, tento kult: tento kult spôsobil našej ekonomike i kultúre škody nedozerné. Iba kultom osobnosti môžeme si vysvetliť, že súhlasíme všetci s tým, aby sme stavali kombináty na piesku. Iba dôsledne aplikovaným kultom… môžeme si objasniť , že niektorí duchovední akademici nič nerobia, len ako papagáji celé roky aplikujú. Iba v kulte, v tomto nešťastnom kulte dajú sa nájsť korene netvorivosti celých oblastí. Iba kultom sa to stalo, že v demokratidfkom národe, ktorý má Husa a Chelčického, Fučíka a Gottwalda, každý s každým a všetci so všetkými navzájom súhlasia, že celá inteligencia si svätosväte sľúbila, že bude iba prikyvovať. A mlčať. Ano,m všeobecný súhlas – to je mlčanie, nepriateľské, renegátske mlčanie. Ano , súhlas a súhlasenie až do úplného zblbnutia, to je najdlhšia cesta k poznaniu pravdy, poznaniu našich omylov. Ano, iba takýmto kultom sa dá vysvetliť, no nijako nie ospravedlniť, že sa naše duchovedy stali duchárstvom svojho druhu, že naše umenie hľadá iba uznanie osvietených štátnikov. Iba kultom, kultom, ktorý… táo tiežideová organizácie skúša svoju moc takým spôsobom ,že vyhlási hluchú fialku za voňavú. Táto fialka odhalila nám absurdnosť. Večšina našich tvorcov svoj vlastný chvost naháňa a vrtí sa na jednom miest…

„Darmo, podmienkou ľudskej múdrosti je zatiaľ ešte stále uznávať osud a rátať s ním, porozumieť, že je neľudský, že mliaždi ľudí ako parný valec. Básnik vekov, ani básnik nášho veku nemôže ináč: musí brániť občanov proti zneužívaniu moci. Proti božstvu moci musí stavať neodňateľné práva ľudskej osobnosti.“

„Veľmi sme podceňovali rozumové schopnosti nášho národa. To bola a je naša najväčšia chyba. Náš národ vie, chce rozmýšľať, nemôže sa vzdať svojho výsostnéhop práva rozmýšľať a porozumieť tomu, čo sa deje. Kult , ktorý sme objavili, kult, nech už bol akokoľvek mocný, nie je prírodným živlom ako katastrofáolne mrazy alebo suchá, nie je živlom, za ktorý nikto nemôže. Naši vypelí robotníci, naši uvážliví roľníci i robotníci a napokon naša čestná pracujúca inteligenica, tvorcovia a myslitelia, nechcú sa uspokojiť s tým vaším vysvetlením, tak povediac s hypotézou. Kult za všetko nemôže, na kult nemôžeme zvaliť všetky viny světa.“

„ Zhubný a mocný kult, hovorí národ, mohol povstať iba za všeobecného súhlasu. Ako je to, prečo jeto , že každý s každým, všetci so všetkými spolu doteraz ešte tak jednohlasne nesúhlasili ani v rozhodných chvíľach, ked náš národ bol najväčšmi ohrozený. Kladie sa otázka, zatiaľ iba teoreticky, prečo každý s každým, aakosa zdá , súhlasil…A keďže každý s každým súhlasil, kto je za utrpené škody a všeobecné súhlasenie zodpovedný?“

„ Schopnosť génia je schopnbosť stratiť sa, ksryť sa v hlbinách mlčania, v hlbinách, vktorých sa dotyčná osobnosť stáva nenájditeľná, neobjaviteľná. Ako člověk-rybička, ktorý sa rád v ľudských krdľoch vyhrieva na plytčinách, ale v rozhodných chvíľach sa stratí v hlbinách“

„I po svojej smrti, po našom spoločnom stroskotaní, môžem povedať iba toľko: lioestali sme , krúžili . Netajím, že nás úzkosť zvierala, čím dlhšie sme lietali, lietali a krúžili. JAle to vám musím povedať, že sme nepadli na kolená před osudom, nemodlili sme sa. Konečne sme sa porozumeli, verte i neverte, objalií sa, vyznávali sme si, ako sa rozumieme ako sa ľúbime . Povedali sme si, hoci neskoro a dodatočne, čosme si mali povedať a nepovedali, keď sme sa prihnali k Dúbrave.“

Ja Bartolomej kBoleráz bol som človekom azda slabým, azda i zbabvelým ale ja jBoleráz, člověk, robím si nárok, aby ľudia, moji súčastníci, povšetkých omyloch, po všetkom trápení, po všetkom márnom hryzovisku predsa len boli múdrejší a ľudskejí. Ano, opäť ľudskejší. Otrošičku menej krutí.

Kto si kladie za povinnosť hovoriť a hovoriť, prádznymi slovami rozvirovať lpovetrie, nech si vraví. Ale vy, ľudia moji, nedjte sa mýliť: Pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve a dusí, čo náís vháňa do osamenia a bláuzincov, nech si uju vykladajú

,ako chcú, vykladači s prideleným mozgom. Pravda je , môže byťiba to, vsäúhlse s čím rastie a rozvíja sa naša ľudská prirodeznosť, z čoho rastú a rozvíjajä sa kmene, i malé, i najmenšie národy.“

„To je pre mňa pravda našich čias. Za ňou som túžil celý svoj život. Za ňu , vjej méně prihlásil som sa o slovo, hoci až posmrti a neskoro.