Domaniža

Domaniža
Obsah
1. Geografia a názov obce
2. História obce
3. Obyvatelstvo
4. Pošta
5. Základné školstvo
6. Známe osobnosti
7. Ludové tradície
8. Zvyky a obycaje
9. Divadlo
10.Šport
Geografia obce
Obec Domaniža sa nachádza na severozápadnom Slovensku v kotline elipsovitého
tvaru na styku Strážovských vrchov uprostred Domanižskej kotliny. Stredná pahorkatá
cast chotárov kotline vystupuje smerom na severozápad na hrebene zlepencových
Súlovských skál na juhovýchod zasa na Strážovské vrchy z druhohorných hornín
Strážovské vrchy patria od 27. januára 1989 medzi chránené územia. Predmetom
ochrany sú pozoruhodné tvary reliéfu, biofond, genefond rastlinných a živocíšnych
spolocenstiev.
V oboch pohoriach sú miestami bralné útvary a krasové javy.
Lesnatost oblasti je 60%, odlesnená je len kotlinová cast pozdlž potokov. Nadmorská
výška v strede obce je 390 m n.m. Chotár sa nachádza v nadmorskej výške od
360m-837m n.m. Plocha povodia je 101km2 a celá lokalita obce je velmi bohatá na
pitnú vodu, preto sa zaraduje medzi dôležité chránené vodohospodárske oblasti
Slovenska. Vodné zdroje zásobujú pitnou vodou celú domanižskú dolinu a velké sídliska
okresného mesta. Cez obec tecie rieka Domanižanka, ktorá pramení v severných
castiach Strážovských vrchov vo výške 490 m n.m. Má tri pramene. Prvý v Celkovej
Lehote, druhý v Sádocnom a tretí pod Malou Hlavou. Celý tok je dlhý 20 km. Vlieva sa
do Váhu v Považskej Bystrici vo výške 280 m n.m.
V povodí Domanižanky sa zachytávajú tieto zdroje pitnej vody:
Sádocné - Sádocné jazero
Domanižská Lehota 6 vodných zdrojov
Domaniža - Hodon 3 vodné zdroje
Domaniža -Blatnica 5 vodných zdrojov
Domaniža - Certova skala 1 vodný zdroj
Obec patrí do mierne teplej klimatickej oblasti a najvyššie casti pohorí do mierne
chladnej klimatickej oblasti. Priemerná rocná teplota je 8,4 oC a priemerný úhrn
vodných zrážok je 700-950 mm. V Domaniži je od roku 1950 zriadená zrážkomerná
stanica. Názov obce
Podla ludovej tradície, ako to uvádza i kronikár, názov obce pochádza zo slov
DOM-NIŽE. Mysleli sa domy poddaných, ktoré boli postavené nižšie od zemepánskeho
domu. Ked sa cudzí ludia pýtali, kam obcania idú, odpovedali, že do Domu niže. Tak
vraj vzniklo i pomenovanie Domaniža.
Druhá verzia hovorí, že niže domu sú NÍŽE, t.j. nížiny a z toho Domaniža. Prvá
písomná správa z roku 1268 spomína názov DOMANYSA.
Názov obce bol postupne takýto:
V roku 1268-Domanysa, 1272-Domanesa, 1339- Domanisa, 1372- Nagh Domanisa,
1397-Domanyz, 1773- Domanicza, 1808-Domnissa, 1900-Demény, 1918-Domaniža.
História obce
Pociatky obce siahajú do mladšej doby bronzovej. Dokazujú to stopy osídlenia v
tunajšej lokalite. Nie sú však v intraviláne terajšej obce, ale smerom na západ v oblasti
Lazy a Brezné. Na priliehajúcej hore Jelchová sa spomína drevený hrad. K tejto lokalite
sa dá i dnes dostat cestou popod Strán s vyústením na zaciatku doliny medzi lokalitami
Mažiar a Súkernická. Tam sa totiž nachádzajú vykopávky crepov, grafitových nádob na
tavenie kovu, rúd a pod. Podrobnejší prieskum by nám v tomto smere mnohé objasnil.
Dnes je úplne isté, že prvé osídlenie bolo v tejto casti a bolo to skôr, než bol postavený
domanižský hrad na Skalke. V podhradí neskôr vyrástla i obec Domanyz. Bolo to však
skôr, ako tu stál kostol. Názov tohto prapôvodného osídlenia nevieme. Podla nálezov sa
však datuje až do IX. Storocia, teda do doby Velkomoravskej ríše, ale je možné, že i
skoršie. História obce , ktorá je nám známa najmä od stredoveku, je úzko spätá s
postavením hradu na Skalke a postavením kostola. Presné zaciatky osídlovania
môžeme bezpecne urcit do 11.-12. storocia, kedy tu už bolo slovanské sídlo, ktoré sa v
prvej písomnej zmienke z roku 1268 nazýva Domanysa. V tejto dobe už tu bol i kostol,
fara a knaz menom Godislav. V správe sa doslova píše: Godislav, sacerdos de
Domanysa. t.j. Godislav, farár z Domaniže. Takto nám to podáva prvá známa cirkevná
vizitácia. Ked sa zamyslíme nad touto kratuckou vetou, musíme uznat nasledovné:
a/ Že v tejto dobe pravdepodobne jestvovalo slovanské sídlisko, co jasne
dosvedcuje i slovanské meno farára- Godislav.
b/ V správe sa spomína iba kostol. Kto ho dal postavit? Chudobný lud? Tažko. Ale
istotne majitel domanižského hradu a miestny zemepán.
c/ To všetko znamená, že už v roku 1268 tu už stál i hrad, že sídlisko už malo
pevnú organizáciu, že spomínaný rok 1268 nebol zaciatkom, ale pokracovatelom
života, ktorý sa organizoval dávno predtým. V 14. storocí prešla obec na zákupné
právo. Pre obec je 16. storocie bohaté na udalosti. Panovník Ferdinand I. (1556-1564)
daroval Domanižu 2. novembra 1559 svojmu tajomníkovi a radcovi, pätikostolskému
biskupovi Jurajovi Draškovicovi, jeho bratom a ich potomkom. Súcasne udelil obci
právo na dva výrocné jarmoky so roka a týždenné trhy na spôsob iných miest a
mesteciek. Okrem toho udelil obci právo používat pri pecatení zelený vosk a eko erb
urcil jednoduchý štít, v ktorom sa z tecúcej vody vynára polovicný grif. Je to svojím
spôsobom výnimocná záležitost, lebo takéto práva sa udelovali iba mesteckám.
Domaniža sa v spomínanej listine cituje len ako obec. Ved ešte v roku 1598 tu stálo iba
50 domov.
Obyvatelstvo
Obyvatelia obce sa od najstarších cias zaoberali polnohospodárstvom, ktoré však
bolo na velmi nízkej úrovni. Pracovali tak na pánskom, ako i na svojom. Neskôr pálili
lieh, spracúvali drevo na pílach, ktoré boli obci dve. Bola tu výroba kadí, stolárske
dielne, valcha súkna, tkali tu plátno, koberce i obrusy, šili papuce, krpce i haleny.
Pracovalo tu niekolko mlynov. Jeden stál na vstupe do Obarovej, další v strede obce,
tretí smerom na Sádocné a na Barinách v Domanižskej Lehote. Pri mlyne v Obarovej
bola valcha na výrobu súkna s troma kladivami. V továrni, ktorú dal postavit gróf
Erdódy z Hlohovca sa vyrábala tehla a hlinené kachle, ktoré boli v tom case
zriedkavostou. Zbúrali ju v roku 1899.
Koncom 19. a na zaciatku 20. storocia v obci Boli aj židia. Mali svoju školu,
synagógu a cintorín. Z tejto komunity sú známe mená: Zalienka, Spitzer, Pories.
Židovské obyvatelstvo až na jednu rodinu sa z obce vystahovalo do skoncenia I.
svetovej vojny.
V roku 1930 obec mala 135 domov a 837 obyvatelov. Všetci boli katolíci, okrem 4
židov.
V obci bolo niekolko živností:
Dvaja kováci, 1 mlynár, 2 stolári, 1 kolár, 1 debnár, 1 obuvník, 2 hostinskí,
3 obchodníci, 1 mäsiar. Boli tu 2 píli, ktoré dodávali i elektrickí prúd. Bývanie bolo
velmi biedne. V jednej miestnosti žilo až 13% obyvatelov, v dvoch miestnostiach
(kuchyna a izba) až 75% obyvatelov. Za I. CSR bolo v obci viacej velkostatkárov, u
ktorých pracovali obyvatelia obce. Mnohí však odchádzali na juh ako polnohospodárski
robotníci a do Nemecka. Mnohí sa i vystahovali do cudziny.
Zaujímavý prehlad o raste obyvatelov:
V roku 1589 mala obec 50 domov
1720 22 danovníkov
1728 346 obyvatelov
1784 475 obyvatelov, 70 domov, 80 rodín
Pokles v rokoch 1918-1920 spôsobilo vystahovalectvo a chrípka-španielka. V
krátkom case ochorelo takmer 50% obyvatelstva. Vysoké horúcky takmer vždy koncili
smrtou. Za jeden a pol mesiaca nebolo dna, aby nebol pohreb. Nebolo takmer domu,
aby tam nebol chorý. Pošta
Pošta v obci bola už od nepamäti. Správy však máme o zavedení prvého telefónu.
Prvá telefónna hovorna bola zriadená koncom roku 1932. Bola umiestnená v byte
organistu ucitela Františka Augustína, ktorý bol v tomto case i poštmajstrom. Otvorenie
telefónnej hovorne sa stalo 11. februára 1933.
Na zavedenie telefónu bola obec vyzvaná vrchnostou, aby prispela sumou 50 000
korún. Zastupitelstvo obce uznalo, že je to velmi potrebná vec, ale takúto stanovenú
sumu nemala. Aj napriek tomu, že obec na zavedenie telefónu peniaze nezložila,
hovorna bola v krátkom case otvorená .
Po poštmajstrovi ucitelovi F. Augustínovi sa v obci vystriedalo viacero poštových
úradnícok. Mesacne v roku 1998 dorucili našim obcanom približne 11 tisíc obycajných a
650 doporucených listov, 1430 predplatených výtlackov novín a casopisov, 150 balíkov,
460 kusov novín a casopisov na volný predaj. Obcania Domaniže i okolia podajú na
pošte približne 2500 obycajných listov, 220 doporucených zásielok, 60 balíkov
mesacne.
Základne školstvo
Ked skoncila II. Svetová vojna, clenovia národného výboru sa snažili co najviac
povzniest našu obec. Obcania so priali, aby mali meštiansku školu. Zástupcovia obce v
jeseni 1945 išli na Povereníctvo školstva do Bratislavy so žiadostou, aby v dedine bola
zriadená škola tohto typu. Povereníctvo súhlasilo s tým, že školu otvoria, ak bude
vhodná budova. Riešenie sa našlo- úpravou budovy dolného kaštiela. Práca na škole sa
rozbehla na jar 1946. Prácu prevzal murársky majster Jozef Frýželka z Považskej
Bystrice. Nádennícke i povoznícke práce ludia robili zdarma, i materiál bol zo všetkých
okolitých obcí zdarma. V auguste toho roku sa práce skoncili. V budove boli 3 triedy,
zborovna a riaditelna.
Meštianska škola bola zriadená v bývalom sídle majitelky velkostatku majera Melánie
Schwaben-Durnissovej, barónky madarskej národnosti. Slávnostné otvorenie
meštianskej školy bolo 15.9. 1949. Prvým riaditelom školy sa stal Jozef Tatiersky z
Považskej Bystrice. Posviacku školy vykonal miestny farár Šebastian Slugen. Od
otvorenia meštianskej školy sem chodili do šiesteho rocníka aj žiaci z Precína.
V školskom roku 1950/51 zanikla meštianska škola a vznikla stredná škola, ktorá
mala štyri rocníky. Prvýkrát sa zavádza v ucitelských kolektívoch oslovovanie súdruh,
súdružka. Boli zavedené povinné záverecné skúšky. Riaditelom strednej školy bol Jozef
Tatiersky až do roku 1953/54. V tom istom roku bol do funkcie riaditela strednej školy
na necelý školský rok ustanovený Pavol Miškovský. Vzniká osemrocná stredná škola.
Riaditelom národnej školy sa stal Vincent Pastierik, ktorý sa od školského roku 1958.
Národná škola bola zaclenená do osemrocnej školy.
Žiaci koncili ôsmym rocníkom a skladali záverecné skúšky.
V školskom roku 1958/59 nastáva znovu zmena riaditela a prichádza Vladimír Plica,
ktorý funkciu riaditela školy vykonával až do roku 1964. Od školského roka 1959/60
vzniká základná devätrocná škola. Je rozdelená na prvý a druhý stupen 5+4. Žiaci v
deviatom rocníku robili tiež záverecné skúšky.
Škola mala družbu s moravskou školou v Halenkove, neskôr v Zašovej okr. Vsetín V
školskom roku 1964 dochádza k zmene vo vedení devätrocnej školy a riaditelom školy
sa stáva Miroslav Šimko, ktorý od roku 1962/63 vykonával funkciu zástupcu riaditela
školy. Na škole bolo 17-18 tried, vyucovalo sa na štyroch miestach v obci, co z hladiska
vyucovania a riadenia školy bolo neúnosné. Ucitelia 5.-9. rocníka sa museli cez
prestávky presúvat v case i necase, co bola velká casová strata. Na rocníku 1.-5. bola
velká dvojsmernost. Preto funkcionári obce presadili v r. 1962 zacatie výstavby novej
školy na Skalke. Do 6.-9. rocníka chodili žiaci z deviatich obcí. Do školy dochádzali
autobusovými spojmi. Od roku 1970 sa málotriedne školy postupne integrovali do
Domaniže. R. 1976 bola zrušená škola v Sádocnom a k 1.9. 1984 škola v Malých
Ledniciach. Tým sa zvýšili pocty žiakov v rocníkoch 1.-5. a tiež pribudli žiaci z detského
domova.
Známe osobnosti
S Domanižou sú späté tri mená známych osobností literárne cinných. Sú to: Mikuláš
Miris, Daniel Jaroslav Bórik a Andrej Rybárik.
Mikuláš Miris
Meno Mikuláša Mirisa nájdeme len v niektorých odborných prácach alebo
bibliografickej literatúre. Hoci sú to len kusé správy a záznamy, treba tu spomenút
tohto vzdelanca – knaza, ktorý v šestdesiatych rokoch 17. storocia vydal zaujímavý
spis o slovenskej reci.
Bibliografia J. Mišianika uvádza Mikuláša Mirisa ako katolíckeho farára narodeného v
Domaniži. Jasne to vyplýva z matriky trnavského kolégia jezuitov, kde je napísané
rodisko: DOMANISIENSIS a COMITATU TRIENCHIENSI. Dátum narodenia je okolo roku
1640. Zo spomínanej matriky vysvitá i to, že Mikuláš Miris študoval na trnavskom
gymnáziu v rokoch 1651-1663. Ako knaz pôsobil na mnohých miestach. Zomrel v
Sklených Tepliciach v roku 1703, kde pôsobil od roku 1693. Práve z posledného
pôsobiska zachovaný záznam hovorí, že s Mirisom boli veriaci nadmieru spokojní. Sám
sa však stažoval na velkú zaneprázdnenost. Jeho prácu o slovenskej reci dobre poznali
tí, ktorí sa neskôr zaoberali slovencinou. Tak napr. J.B.
Magin jeho prácu casto citoval vo svojich dielach.
Daniel Jaroslav Bórik
Bol evanjelickým farárom, ucitelom, štátnym úradníkom, básnikom, prekladatelom,
kritikom, tajomníkom Slovenskej národnej rady, vykonával funkciu knihovníka a
pokladníka Slovanskej knihovny, recitoval na rôznych zhromaždeniach a rozlúckach, bol
aktívnym clenom Spolocnosti ucencov reci Ceskoslovenskej, úcastníkom Slovenského
povstania 1848-1849 a spolubojovníkom za národné a sociálne práva Slovákov.
Daniel Jaroslav Bórik sa narodil 22.9.1814 v Sobošti. Bol synom evanjelického
farára augsburského vyznania Pavla Bórika a matky Judity Ticháckovej. Mal troch
bratov- Karola, Pavla, Ludvíka a dve sestry- Johannu a Annu. Svoje druhé meno-
Jaroslav, prijal na hrade Devín ako slovenské a vlastenecké meno. V rokoch 1831-1838
navštevoval Evanjelického vyznania. Po skoncení štúdia 1839 na krátky cas vypomáhal
otcovi pri knazských povinnostiach a r. 1840 nastúpil na evanjelickú školu
augsburského vyznania v Pukanci. Na tejto škole pôsobil sedem rokov a r. 1847 sa stal
evanjelickým farárom vo Vrbovciach po svojom otcovi, ktorý tu zomrel 15.3. 1847.
Funkcie ev. farára vo Vrbovciach však vykonával len do mája 1848, lebo bol aktívnym
úcastníkom Slovenského povstania 1848-1849. Po opakovaných žiadostiach sa 24.10.
1850 stal okresným komisárom na Myjave. V tejto funkcii pracoval do r.1854, ked
myjavský okres zrušil a priclenil ho do okresu Nové Mesto nad Váhom. Jaroslav Bórik
potom pracoval v štátnej službe v Trnave pravdepodobne až do roku 1864. Odišiel zo
štátnych služieb, nakolko sa nechcel stát nástrojom madarizácie na Slovensku. Zacal
pracovat ako úradník na železnici v Salzburgu. V osemdesiatych rokoch odchádza do
penzie a nastahoval sa k svojmu bratovi Karolovi do Beckova. Po smrti svojho brata
Karola odchádza v r. 1897 do Domaniže k svojmu mladšiemu synovi Vladimírovi, ktorý
bol v Domaniži notárom. V Domaniži napísal dva listy, ktoré sú dôkazom Bórikovho
záujmu o dianie v národe a cirkvi.
Tu v Domaniži koncí dna 22. júna 1899 svoju životnú pút ako 85 rocný. Tu na
miestnom cintoríne v Domaniži, v lone prekrásnej prírody, spocíva jeho telesná
schránka.
Nepodarilo sa zistit ani meno jeho manželky. Vie sa len tolko, že ho opustila ešte
vtedy, ked bol železnicným úradníkom a odišla pravdepodobne do Pešti.
Vydal odborné spisy:
1858- Prostozrozumitelné vyložení Nového Rakúskeho Císla
1860- Nový rakúsky živnostnícky zákon
Bibliografia slovenského písomníctva
Slovo na case ku slovenským rodákom
Hrad Smolenický
Andrej Rybárik
Narodil sa v Domaniži v rodine Jakuba Rybárika, robotníka a jeho manželky Johany,
rodenej Madovcíkovej 12. septembra 1897.
Základnú ludovú školu absolvoval v Domaniži. Už ako 18 – rocný narukoval v roku
1915 do rakúsko-uhorskej armády k známemu 71. pešiemu pluku v Trencíne. S týmto
plukom prešiel ruský, srbský a taliansky front.
Po návrate z vojny od roku 1918 absolvoval notársky kurz. V tom istom roku sa mu 11.
decembra narodil syn Xaver, tiež neskorší spisovatel (dielo – Tulák) Do roku 1945
vystriedal dalšie notárske miesta.
Roky 1921-1945 patria k najplodnejším v jeho živote. Pred rokom 1934 mu v Žiline
vychádza román V mene Jeho Velicenstva. K napísaniu diela ho inšpirovala jeho priama
úcast na bojiskách I. svetovej vojny. V Bratislave v roku 1935 vyšiel jeho druhý román
Novým prúdom, v ktorom odsudzoval vojnové dianie a jeho následky. Pacifistické
zameranie vzbudili záujem aj pápeža Piusa XI. V roku 1936 vyznamenáva pápež
Andreja Rybárika pápežským velkokrižom Svätej stolice Pro ecclesia et pontifice.
V roku 1945 vyšiel ešte jeho dvojdielny román Boer. Má historicko-dobrodružný
charakter a spracováva udalosti z cias búrsko-britskej vojny.
Po roku 1945 sa už literárne neohlásil. Odišiel do Spišskej Novej Vsi, kde bol
notárom až do roku 1948. Jeho posledným pôsobiskom bola Kokava nad Rimavicou. Tu
ešte pracoval ako dôchodca v podniku Kokavan. V Kokave nad Rimavicou 15. augusta
1965 spisovatel Andrej Rybárik zomrel a tu je aj pochovaný.
Ludové tradície
Domaniža sa môže popýšit mnohými nadšencami ludového umenia. V minulosti sa
najmä v zimnom období niektoré ženy venovali háckovaniu, pleteniu, malovaniu
kraslíc, tkaniu kobercov, pernikárstvu, muži pleteniu korbácov a košíkov z prútia a
niektorí nadšenci divadelníctvu. Obec Domaniža je známa najmä písaním kraslíc.
Kraslice
V Domaniži sa kraslice spájajú s menom Štefánia Dudáková, majsterka ludovej
umeleckej výroby.
Domanižské kraslice, ktoré vychádzali z jej rúk, majú rôzne názvy: koncová, krokvicka,
malá cagana, cecinka, súdok, konvalinka, zabudnutá atd. Týchto vzorov poznala vyše
tridsat. Pri písaní kraslíc nepotrebovala žiadnu predlohu, všetko mala v pamäti.
Roku 1970 svoje umenie predvádzala na Ceskoslovenskom kultúrnom stredisku v
Budapešti, potom v Slovenskej izbe V Prahe. Niektoré kraslice boli na výstave v
Montreale, putovali do Argentíny, Nemecka a iných štátov.
Popri tradicných domanižských vzoroch využíva i iné techniky písania kraslíc. Ak je
vajícko popísané a vyfarbené, potom sa musí nad varicom alebo kahanom nahriat a
opatrne handrickou zotriet vosk, Ktorý má kryciu úlohu pri farbení kraslíc. Napokon
vajícko cistou handrou vyleštíme a zažiari nám peknými farbami.
Pani Dudáková bola všestrannou ludovou umelkynou.
Okrem písania kraslíc sa venovala výrobe bábik zo šúpolia, zhotoveniu vyšívaných
obrázkov do drevených rámikov, ktoré jej ochotne vyrábal jej manžel Ondrej Dudák.
Krásne boli jej ozdôbky z drôtu – brošnicky, náhrdelníky. Bola velmi vnímavá, mala
dobrú pamät a snahu takmer všetko vyskúšat, co videla u iných ludových umelcov.
Svoje skúsenosti a umenie si nenechávala pre seba, ale ochotne zasvätila do tajov
každého, kto o to prejavil záujem. Ak sa jej podarilo niekoho získat pre malovanie
alebo zhotovovanie figúrok zo šúpolia ci drôtu, bola velmi štastná.
Košikárstvo
V každej dedine sa pestovali zemiaky, sadila fazula a na tieto plodiny boli potrebné
košíky. Nuž veru v každej dedine bolo košikárov neúrekom. Skoro každý chlap v dedine
musel vediet upliest košík, zhotovit metlu z brezového prútia a na Velkonocný pondelok
upliest korbác. 4asy sa zmenili, košikárov ubudlo a je potešujúce, že toto remeslo
znovu ožíva.
Pernikárstvo
Pecenie perníkov v našej obci nemá stárocnú tradíciu. Objavilo sa už v
osemdesiatych rokoch pricinením Petronely Kiššovej, rod. Zajacovej, ktorá sa tejto
praktickej zálube venuje už desiatku rokov. Pecenie medovníkov siaha na Slovensku do
17. storocia. Teší nás, že v Domaniži sa tejto práci venuje pani Kiššová. Vystavuje na
rôznych výstavách a každorocne na Velkonocnej Domaniži.
Zvyky a obycaje
Fašiangy – pochovávanie basy
Fašiangy sú obdobím od Troch králov do Popolcovej stredy. Tri dni pred pôstom sa
pecú v domácnostiach šišky, chystajú sa masky, aby sme využili posledné predpôstne
dni na zabavenie. V Domaniži býva zvyk, že nebojácne ženy i muži v sprievode ludovej
hudby prejdú po dedine, tancujú a spievajú. Nezabudnú navštívit materskú i základnú
školu a samozrejme miestne pohostinstvo. Skupinu veselých masiek i muzikantov
pocastujú pálenkou, dajú nieco na zahryznutie, prípadne nejakú korunu. Vecer
nasleduje zábava, aby sa o polnoci ukoncilo obdobie veselosti pochovávaním basy.
Lucia
Už 12. decembra sa niektoré dievcatá a ženy zahalia do bielych plachiet a navštívia
známe rodiny, prídu do príbytkov a krídlami ci metlickami vyhánajú zlé sily. Na
Slovensku sa traduje, že Lucia bola najväcšia zo všetkých bosoriek, pretože ked ju
hodili do plamenov nezhorela, ale žila dalej. Podla legendy spracovanej v Danteho
Božskej komédii Lucii už ako krestanke vnútili pohanského ženícha, ktorého ocarili jej
krásne oci.
Situáciu vyriešila tým, že si ich vylúpila a na miske podala svojmu obdivovatelovi, aby
sa nemusela zan vydat. Panna Mária ju za to odmenila ešte krajšími ocami.
Stavanie májov
V predvecer prvého mája mládenci stavali slobodným dievcatám máje, ktoré
obycajne dievcatá ozdobili mašlami z krepového papiera. Bolo zvykom postavit
spolocný máj pred kostolom, na námestie, pred krcmou ci požiarnou zbrojnicou alebo
obchodom.
Dožinky
Slávnost ukoncenia žatvy. V minulosti mali obrady dožinkov prispiet k dosiahnutiu
dobrej úrody. Z prvých a posledných klasov sa uplietol dožinkový veniec, ktorý sa
zavesil u gazdu pod strechu domu a z prvého narýchlo vymláteného obilia sa upiekol
nový chlieb. Družstevníci poriadali pravidelne dožinkovú veselicu. Úsmevnou udalostou
bol vyzdobený dožinkový voz a v nom zapriahnutý cap.
Divadlo
Zo starej kroniky sa dozvedáme, že Divadelný krúžok bol v Domaniži založený 21.
apríla 1919 s mnohými tažkostami. Najhoršie bolo, že lud ho neznal, a ani o nom nic
pocut nechcel. Obetaví miestni ucitelia podnikli na výzvu vrchnosti túto nelahkú prácu.
Zriadit divadlo. Ale kde? Ved obec nemá miestnost.. Cez prázdniny však zhotovili
kulisy. Pracovali usilovne ako stolári a maliari. Kulisy zhotovili z lát, ktoré im
podarovala firma Šimon. Po papier, ktorým oblepili kulisy išli až do Trencína a za 1m2
zaplatili až 7 korún. Ludia pomohli drobnostami, majetnejší darmi alebo prácou. Prvá
hra bola od F. Urbánka Škriatok. Výsledok bol neocakávaný. Príjem divadla bol 666
korún. Divadlo sa hrávalo v rímskokatolíckej škole a hrávalo sa niekolko rokov. A hráva
sa až do dnes. Medzi najlepšie hry patrili: Caro svedomia, Komasáci, Kvet lásky, Všetko
za národ, Zmarené námluvy, Pacientka, Fígel co fígel, 100% DPH (Domanižanské
Pekelné Humoresky).
V roku 1993 súbor požiadal o spoluprácu Okresné osvetové stredisko v Považskej
Bystrici, ktoré pre krúžok zabezpecila režiséra, skúseného ochotníckeho herca Ladislava
Buocika, ktorý sa súboru venuje doteraz.
Šport
Futbal
Vznik futbalového oddielu je úzko spätý so vznikom TJ. Jeho registráciu a
prihlásením sa do futbalovej sútaže v roku1948 sa zacala v našej obci písat história
organizovaného športu.
Priekopníkom najoblúbenejšej hry na svete sa u nás stali František Domanický, Pažitný,
Skácik, Záhora. ...
Dnes futbalové družstvo hrá 4. ligu trencianskeho kraja, a pokúša sa postúpit
vyššie.
Ladový hokej
Popularita hokeja vo svete spôsobila, že každý zamrznutý potok, jazero alebo
väcšia kaluža sa stali v zimných mesiacoch klziskom, na ktorom sa za malým gumovým
kotúcom s hokejkou v ruke nahánali desiatky dedinských chlapcov. Nadšenie a radost s
pohybu im pomáhali prekonat rôzne prekážky pri výstavbe prvých klzísk. No kedže sa
neskôr nenašli prostriedky na vybudovanie kvalitného štadióna prípadne klziska, hokej
v Domaniži zanikol.
Športovo strelecký klub Domaniža
Športovo strelecký klub sa zameriava hlavne na výchovu mládeže v športovej
cinnosti. V mládežníckych disciplínách dosahujeme v rámci Slovenska výborne výsledky
Medzi najlepších mládežníkov patrí Janka Lišková a jej sestra Martina. Dnes má klub 25
clenov.
Športovo strelecký areál Domaniža je najväcšie strelecké zariadenie v SR. Náš
športovo strelecký klub má v tomto zariadení vybudované výborné podmienky pre
svoju cinnost. Na strelniciach môže súcasne strielat cca 135 strelcov – 70 streleckých
stanovíšt pre malorážnu strelbu, 44 streleckých stanovíšt pre pištolovú strelbu, 18
streleckých stanovíšt pre vzduchovkovú strelbu. V budove streleckého areálu je možné
ubytovanie pre 40 športovcov, mimo budovy je možnost ubytovat 40 osôb.
Športovo strelecký klub poriada pravidelne rocne tie najvyššie strelecké sútaže vo
vlastnom Športovo streleckom areáli a to Majstrovstvá SR, Extraligu SR, Ligu
talentovanej mládeže i rôzne cenové sútaže. Medzi najlepšie patrí Velká cena
Domaniže. Použitá literatúra
1. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku
Bratislava, Veda 1977, s.348
2. Novák Jozef - Slovenské mestské a obecné erby
Martin, Osveta 1972, s. 150,151
3. Obecná kronika 1933-1950
4. Obecná kronika 1968-1989
5. Kronika ZŠ 1946-1997
Záväzné prehlásenie: Týmto prehlasujem, že túto prácu som písal osobne za pomoci
uvedených zdrojov. Podakovanie: Týmto by som chcel podakovat predstavitelom obce
a obecnému kronikárovi za ochotu spolupracovat.
Domaniža
Vypracoval: Radoslav Haviar
Rocník: 2.
Školský rok: 2001/2002.