Dobrodružná cesta Afrikou

Dobrodružná cesta Afrikou
Gibraltár. Slávna anglická kolónia na najjužnejšom španielskom výbežku. Jediné
európske mesto, v ktorom sa na stromoch volne prehánajú opice. Bohužial mi ale
vôbec nepraje pocasie, takže toho nie je vela, co by som videl. Moju cestu po africkom
kontinente zahájim v MAROKU. Prejdeme celým územím od severného pohoria Atlas..
Pred vstupom do štátu si musím v SR vybavit vízum, ktoré je platné na tri mesiace.
Avšak ja ako cestujúci turistického lodného zájazdu môžem obdržat na pockanie v
marockom prístave povolenie k návšteve krajiny na 72 hodín. Hodinky si musím
posunút o hodinu dozadu. Peniaze si musím zmenit na dirhamy. Dirham sa dalej delí na
100 piastrov. Domorodci to tu volajú Maghreb el-Aksá, cím chcú vyjadrit, že je to
najzápadnejšia krajina kam prenikol islam a arabcina. Oficiálnym jazykom je totiž
spisovná arabcina, ale obyvatelia tu hovoria marockým alebo maghrebským dialektom.
Ale v podstate v celej Afrike si vystacím so znalostou francúzštiny alebo anglictiny
(poprípade španielciny na severe Afriky). Tak je to aj tu. Turistov je tu až dost (600
tis./rocne). Najviac ich však je v Casablanke, ktorá je najväcšie mesto v Maroku (milión
obyvatelov). Pod najmodernejšími luxusnými 20-poschodovými budovami a medzi
limuzínami tahajú bosí úbožiaci dvojkolesové vozy. V Rabate (bývalý pirátsky prístav
Salé) si urcite pozriem štyridsatmetrovú Hasanovu vežu (mala byt súcastou
najväcšieho islamského chrámu na svete, avšak stavbu nedokoncili) a starú maurskú
architektúru umocnovanú modernou architektúrou. Navštívim aj zastupitelský úrad SR.
Umeleckou pokladnicou Maroka je starobylý Fez. Ulicky medzi domami sa miestami tak
zužujú, že ledva sa v nich dá upažit, dvere mnohých domov majú umelecky tepané
mreže. Vyskytujú sa tu najmä ludia mediteránneho (stredozemského) typu, ktorí patria
k jej semitskej a hamitskej vetve (najmä Arabi, na Sahare Berberi). Berberi tu žili už
pred dobou faraónov. Dnes bývajú väcšinou v odlahlých horských dedinách Atlasu.
Chovajú ovce a kozy a ich ženy si tetujú tváre. Arabi sú tu už od 7-8. storocia a
priniesli so sebou moslimské náboženstvo. Väcšinou kocujú ako Beduíni a žijú
neobycajne skromne pod velkými ciernymi stanmi, jedia mäso a mlieko a obliekajú sa
do prostých dlhých splývavých šiat.
Po ceste cez Saharu ma môžu ohrozit napr. vretenica levantská alebo okuliarnik. Po
ceste cez lesnaté savany si musím dávat pozor na plazy druhu mamba.
Cernosi sa boja aj mrtvych hadov, lebo okrem toho, že vedia, že hady majú tuhý život,
veria takisto, že mrtve hady vydávajú z tela jedovaté výpary (nama). Nebezpecenstvo
takisto predstavujú aj štúry, jedovaté pavúky a stonožky, ktoré môžu dorást až do
dlžky 12 cm. Na prechode ku pralesu žije najväcší chrobák na svete (goliáš strakatý).
Velký je až 10 cm. Naštastie je pomerne mierumilovný. K “zdravotnej polícii“ patria
mravce. Zovnajškom podobné termity (všekazy), ktoré si stavajú neraz aj trikrát vyššie
termitiská ako je clovek. Najväcší druh si stavia (žije na juhu Zairu) až termitiská až do
výšky trojposchodových domov. Ludia si tam radi stavajú domy popri termitiskách a na
vrchu si vybudujú besiedku, na ktorú vedú schody z domu. Všetky menované sú oproti
komárovi typu Anofeles nic. Videl som ho v podstate v celej Afrike a premnožoval sa
najmä po lejakoch. Najmä pocas cesty cez Kongo som mal možnost vidiet chudákov
trpiacich maláriou, ktorú spôsobuje tento hmyz. Další komár typu Aédes roznáša zase
žltú zimnicu, ktorá kedysi kosila obyvatelstvo po tisícoch. Mušky skazonosné môžu po
jedinom uhryznutí spôsobit slepota, ktorá sa prejaví až po 10-15 rokoch. Mušky takisto
spôsobujú filaróziu, ktorá vedie ku elefantiáze. Na nohe, ruke alebo na inej casti sa
vytvorí až štyridsatkilové tkanivo, ktoré treba operatívne odstránit. Od pôvodných
obyvatelov som pocul, že najmä v pralese môžu choroby prenášat aj rôzne papagáje. V
Afrike som casto nadabil aj na malomocenstvo (lepru). Nakazení už nie sú izolovaní
(žijú len v liecebných ústavoch zvaných leprosáriá), lebo sa už zistilo, že sa neprenáša
blízkym kontaktom. Domorodcami som bol aj upozornovaný, aby som sa nekúpal v
stojatých vodách, ak nechcem hostit africkú obdobu vodného slimáka Balinus. Zavrta
sa do tela a cez krvný obeh sa dostane až do criev, kde velmi oslabuje organizmus. Po
zdolaní všetkých týchto prekážok som sa konecne dostal na východné pobrežie Afriky,
kde som preplával 36-kilometrový prieliv a dostal som sa na ostrov ZANZIBAR. Už v
širokom okolí bolo cítit vônu klincekov, ktoré tu zacal pestovat arabský sultán. Hlavné
mesto sa svojim orientálnym rázom podobalo skôr na Indiu alebo Arábiu ako Afriku.
Delami a zlatom je vyzdobená najhonosnejšia budova zvaná Dom zázrakov, ktorú tu
dal vybudovat sultán, ktorému sa tu tak zapácilo, že tu premiestnil sídlo jeho ríše. Do
základov budovy na hlavnej ulici dali kedysi zamurovat 40 statných otrokov, aby jej
dali potrebnú silu a pevnost. Po stovky rokov bol hlavným centrom výprav do
východnej Afriky.
Zanzibarcov, ktorých plet je svetlejšia ako inde, som spoznal najmä podla ich bielych
splývavých košiel zvaných kandu, sandálov a bielych ciapociek alebo turbanov. Ženy
som tu našiel aj celé zahalené ako mohamedánky aj moderne oblecené dievcatá. Zopár
klincekov som si aj od nich kúpil ako suveníry. Až na Madagaskare som zistil, že vývoz
nepreclených klincekov trestajú na Zanzibare smrtou. Ked som sa na druhý den
prechádzal po hlavnom meste MALGAŠSKEJ REPUBLIKY, s úžasom som pozeral na
tabulku, ktorá znacila ulicu Benovského. Až neskôr mi domorodci vysvetlili, že tu je
Móric August Benovský dodnes národným hrdinom. Vyrozprávali mi príbeh, podla
ktorého ho vtedajší domorodci korunovali za krála Madagaskaru. Celý svoj život bol
proti otroctvu. Po vyhnanstve v Polsku a na Kamcatke sa so svojou milou na
ukradnutej lodi dopravil na Madagaskar, kde kultúrne aj obchodne pozdvihol
domorodcov. To zacalo vadit susednému Maurítiu, ktoré patrilo Francúzsku. Po
útrapách a obhajobe svojej práce vo Francúzsku a Amerike sa vrátil na Madagaskar a
vyhlásil kolonizáciu ostrova na vlastnú päst. Francúzska vláda vyslala proti nemu zo
susedného Maurítia vojsko a “král” padol v boji v r. 1786. Obyvatelstvo ostrova sú
úplne odlišní od Afrického svetadielu, sú to totiž Malgaši. Pristahovali sa z
juhovýchodnej Ázie, odkial si priviezli znalost pestovania ryže. Pestujú ju na
zavlažovaných rovinách a náhorných plošinách. Tvorí aj ich hlavnú potravovú zložku a
jedia ju s koreninami alebo ovocím. Štyri pätiny svetovej produkcie vanilky pochádza z
tohto ostrova, na ktorom sa darí aj iným “vonavým“ rastlinám a koreninám. Tento
ostrov je raj pre ludí Afriky, pretože jedine tu sa nevyskytuje mucha tse-tse.
Vidina diamantov ma zaviedla cez Mozambik a Juhoafrickú republiku do bývalého
britského protektorátu, do štátu LESOTHO. Už na prvý pohlad som zistil, že je to
skrátka prírodný raj. Územie velké ako Morava obývané miliónom ludí je prekrásna
hornatá krajina vo vrcholovej oblasti Dracích vrchov. Bohato clenená krajina tu je - na
rozdiel od iných juhoafrických oblastí - pokrytá sviežimi zelenými kobercami trávy a
lesov. Lesotho nesužujú pliagy, ako je komár anofeles a mucha tse-tse. Je to však
chudobný kraj. Ciernych Lesotov (Basutov) núti bieda odchádzat do pekla juhoafrických
diamantových a zlatých baní a iných tovární. Ženy a deti zatial chovajú ovce a hovädzí
dobytok, pestujú kukuricu, proso a pšenicu. Tento štát však oplýva bohatstvom vodnej
energie a diamantovými náleziskami. Ako z rozprávky bol v r.1967 nájdený ôsmy
najväcší diamant sveta.
Nálezcu som samozrejme vystopoval a ten mi ochotne vyrozprával svoj príbeh:
„Chudobný rolník si na severovýchode královstva kúpil kúsok pôdy, aby sa tam pokúsil
so svojou ženou nájst diamanty. Pät rokov hladania bolo márnych až kým jedného dna
jeho žena zázracne nenašla diamant väcší ako slepacie vajce. A tak sa z chudobných
rolníkov, ktorých majetok dovtedy nepresiahol štyri doláre, stali možno najbohatší
rolníci v Lesothe...”
Použitá literatúra:
Afrika (Ctibor Votrubec), Maroko (CTK-Pressfoto), internet
P.S.: Na priloženom obrázku je vyznacená celá cesta Afrikou.