Dlhy pochod Pochod beznadeje

V rokoch 1930-1934 Ťiang Ťie-š zvaný Čankajšek, veliteľ nacionalistických vojsk Kuomintangu, sa v piatich výpravách pokusil ylikvidovat komunistické základne, ktoré založil Mao Ce-tung po roztržke roku 1927.V jeseni 1934 sa Mao pokúsil prebiť s obkľúčenia šiestej Ťiangovej ofenzívy a vidal sa so svojimi mužmi na vysiľujúci „Dlhý pochod“, ktorý trval rok a meral asi 12000 km.

Od roku 1927 Mao a jeho súdruch Ču Te našli útočisko v juhočínskych horách, najmä v Ťiang-si na juhovýchode. V tejto ťažko prístupnej oblasti si vytvorili vidiecké základne, z ktorých kontrolovali až 10 miliónov obyvateľov. 11. decembra 1931 Mao vyhlásil Čínsku sovietskú republiku s hlavným mestom Žuej-ťin v provincii Ťiang-si, kde prevládalo roľnícke obyvateľstvo; Oficiálne vedenie Čínskej komunistickej strany sídlilo v Šanghaji a dávalo prednosť triednemu boju robotníkov v mestách.

POCHOD BEZNÁDEJE

Roku 1934 Čankajšek pripravoval ďalšiu ofenzívu – zmobilizoval milion mužov, 200 lietadiel a použil niovú stratégiu: neobliehal už mesto po meste, ale urobili blokádu celej oblasti. Na útoku sa zúčastnilo 500000 moderne vyzbrojených vojakov, disponojúcich odbornou pomocounemeckých dôstojníkov. Proti nim stálo 200000 vojakov ozbrojených puškami a možno taký istý počet zle vyzbrojených partizánov. Za takých podmienok sa nedalo vydržať na mieste, preto sa komunisti rozhodli, že sa premiestnia tam, kde budú môcť prežiť. Mao a Ču Te odišli v októbri 1934 na čele väčšej časti oddilov, v ktorých bolo 130000 mužov, medzi nimi 12000 civilov. Prelomili línie Kuomintangu a podarilo sa im utvoriť si cestu na západ cez južný Chu-nan. Asi o 1000 km ďalej – v Zunyi, stratili v januári 1935 60% početného stavu. Bojovníci, na ktorých ustavične dorážali oddiely Kuomintangu, si mohli prvý raz po troch mesiacoch na niekoľko dní oddýchnuť.Vodcovia usporiadali 6.-8. januára 1935 schôdzu, na ktoréj sa dostal Mao do čela Ústredného výboru komunistickej strany a získal macenskú prevahu nad fakciou „dvadsiatich ôsmich boľševikobv“. Po schôdzi sa rozhodli odísť, pričom mobilizovaný dostali len týždeň na prípravu. Postupne sa vitvorilo niekoľko kolón. Prvá frontová armáda, ktoréj velil Mao a Ču Te sa vibrala najprv smerom na severovýchod do S´-čchuanu. Brázdila územie rôznim smerom aby lepšie zamaskovala svoj hlavný cieľ – prekročenie rieky Jang-c´tiang. Keď sa jej to podarilo pustila sa v máji 1935 do legendárneho boja o prechod rieky Dadu. V júli dorazila do Maoergaja a spojila sa s Čang-Guaotaovou armádou štvrtého frontu, ktorá roku 1934 odišla z hôr na východe do Červenej panvi. Potom sa obidve skupiny opäť rozdelili. Mao išiel severovýchodne smerom na Šan-si, čiže do pohraničnéj provincie na severe Číny, Čang urobil obkľuku juhozápadným smerom.V októbri 1935 sa konečne obidve armády nanovo spojili v Šan-si, kde založili čevené základne vo Wu-ki a Jen-ane. V tej chvíli sa z Chu-nanu vydala na cestu ďalšia – druhá armáda, ktoréj velil Cho-Long; prešla tú istú cestu, najprv smerom na juh, potom na severovýchod.