Diskusný príspevok na tému 1. svetová vojna v slovenskej medzivojnovej literatúre (Milo Urban - Živý

VÁŽENÁ PANI PROFESORKA, MILÍ SPOLUŽIACI!

Dovoľte mi, aby som sa niekoľkými slovami dotkla prednášky môjho predrečníka. So záujmom som si vypočula referát pani profesorky Caltíkovej na tému 1. svetová vojna v slovenskej
literatúre – dielo Živý bič od Mila Urbana. Stotožňujem sa z jej názorom, že táto kniha patrí medzi najvýznamnejšie a najviac prekladané diela novodobej slovenskej prózy.

Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca ´pánubohu za chrbtom´, avšak nie mimo kolobehu dejín. Ozveny frontových udalostí doliehajú aj sem. Pod ich vplyvom sa zauzľujú ľudské osudy a silnie živelný odpor dediny. Popri celom rade výrazných postáv, má Živý bič aj svojho kolektívneho hrdinu. Je ním prostý dedinský ľud, ktorý na vonkajšie popudy reaguje ako jedna bytosť.
Kompozične sa Živý bič rozčleňuje na 2 časti: STRATENÉ RUKY – 25 kapitol a ADAM HLAVAJ – 24 kapitol. Hoci ich dejová výstavba je odlišná, obidve časti spolu úzko súvisia a vytvárajú jeden významový celok.
V prvej časti autor pomocou príbehov oboznamuje čitateľa s dobou a prostredím deja, rozvíja prvé konflikty. Čitateľ sa priamo zoznamuje s väčšinou románových postáv. Domnievam sa, že niektoré z nich (Koreň, Ilčíčka, Kúrňava) M. Urban vymodeloval podľa živých „predlôh“, pričom ich dotvoril v súlade s celkovou atmosférou románu. Pojem „stratené ruky“ by som si vysvetľovala
ako symbol toho, že muži odchádzajú na vojnu a na poliach nemá kto pracovať, bezmocnosť proti vrchnosti a neschopnosť niečo zmeniť.
Druhá časť knihy je ucelenejšia. Zjednocuje ju hlavná postava románu, Adam Hlavaj, ktorý až tu priamo vstupuje do deja. Hlavaj bojuje na fronte 1. svetovej vojny, keď si však uvedomí, že vojna vôbec nemá zmysel, dezertuje. Skrýva sa v lese či u príbuzných a až na ceste domov si uvedomuje celú jej hrôzu. Vidí, čo všetko urobila z ľudí, ako zničila takmer všetko, čo mali, ako pošliapala ich ľudskosť. Uvedomuje si svoje otroctvo a vzbúri sa proti nemu. Vo vzbure proti vrchnosti ho ešte viac utvrdzuje nenávisť voči notárovi Okolickému, ktorý zapríčinil zneuctením nešťastie jeho ženy Evy a i napriek tomu, že je prchkej povahy, sa nad ním nakoniec zľutuje. Hlavaj sa stáva hlavným nositeľom deja až po záverečné kapitoly románu, kde do popredia opäť vstupuje ľud, aby sa prudkou vzburou proti pánom pomstil za útlak a vojnové útrapy. V závere románu podpáli Hlavaj Áronovu krčmu, čo považujem za isté oslobodzujúce gesto od všetkého, čo ľudí v Ráztokách ťažilo:´I zdalo sa vtedy, že to nie dom horí, ale rozpúšťa sa akýsi obrovský, hnusný vred, prekliaty pomník jedného veku, zasadený do tváre dediny´. (pozri stranu 337-338)
Myslím si, že Adam Hlavaj je vzbúrencom proti krutostiam páchaných ľuďmi na ľuďoch, ale pritom nie je revolučnou postavou v pravom slova zmysle. Je len jednoduchým človekom, ktorý si však uvedomuje svoju ľudskú dôstojnosť. Prežíva osobnú krivdu – chce pomstiť tragédiu svojej rodiny a je aj obrazom vyjadrenia pocitov slovenského ľudu. Predstavuje dedinu ako celok, dokonca je i nad ňou – svojim konaním symbolizuje vzdor ľudu proti vojne a sociálnemu útlaku, a tak reprezentuje niečo závažnejšie. Revoltu človeka proti všetkému, čo ho utláča v mene slobody, ako je to najlepšie vidieť na poslednej vete tohto románu: ´A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, tým pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: SLOBODU!´ Som presvedčená, že hlavnou myšlienkou tohto románu je práve dosiahnutie tejto slobody, slobody, ktorá sa v závere románu stáva skutočnosťou pre všetkých. Nerojčí sa o nej, chápe sa ako niečo reálne.
M. Urban vo svojich dielach vytváral tragické situácie, nastoloval a riešil v nich všeobecné ľudské problémy. Do našej literatúry nimi vniesol nový spôsob vykreslenia postáv, a to cez ich vnútorné konflikty. Vojna zabíja a mrzačí ľudí bez rozdielu a psychicky zaťažuje charaktery jednotlivcov a ich konanie. Sociálna problematika, uvedená do pohybu 1. svetovou vojnou, sa tu nastoľuje s mimoriadnou silou. Vojna brutálne zasiahla do života Ráztok a jej obyvateľov. Tento kolektívny hrdina románu, podobne ako hrdinovia noviel, neprežíva vojnu a jej následky v otvorenom konflikte, ale musí ich stráviť v sebe. Impulzy prichádzajú zvonku, ale vlastná dráma sa obracia do vnútra dediny, je to dráma jej mravných, spoločenských a životných noriem a hodnôt, ktorú musí prežiť predovšetkým sama vo svojom vnútri. Myslím si, že prínosom Živého biča do slovenskej tvorby bolo práve to, že zobrazil vnútorný svet dediny cez pohyb celého vonkajšieho sveta. V Živom biči niet zmienky o národnostnom boji, ale vyskytuje sa tu ľudský boj za slobodu. Jediným svedkom vojny a jej neľudskostí a útrap je človek, ktorý o nej nemôže hovoriť, pretože je nemý. Myslím si, že aj toto je symbol určitého obmedzenia slobody, ktorú spôsobila vojna – vzala mu jazyk.
Hoci medzi dedinským ľudom a panstvom je pevná deliaca čiara, Urban neidealizuje pomery na slovenskej dedine. Do obrazu vkladá krutosť, surovosť, alkoholizmus a rozprávanie uzatvára príznačnou scénou rabovania zobrazenou v poslednej kapitole druhej časti.
Na začiatku Ráztočania poznajú slovo vojna, ale nechápu jeho skutočný zmysel a dosah. Začali si ho uvedomovať až vtedy, keď z obchodov zmizla múka a petrolej, všetko navidomoči zdraželo a polia ostávali neobrobené. Neúprosnú skutočnosť vojny pripomenul Ráztočanom až návrat Ondreja Koreňa z frontu, ako bezrukého a nemého mrzáka. Od tejto epizódy sa dejová krivka románu prudko dvíha. Hoci je to dráma plná tragiky, v konečnom výsledku sa napriek osobným úderom končí sebauvedomovaním jednotlivcov i dedinského kolektívu. Prvá veta románu znie: ´Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo: poznali to slovo i používali ho vo svojich rečiach, týkajúcich sa minulosti, ale vtedy nebolo v ňom nič strašného.´ Niekoľko viet ďalej: ´A nechápali Ráztočania ani neskoršie, keď už vojna bola v plnom prúde. Ráztoky - ako sa vravelo - ležali pánubohu za chrbtom, v najsevernejšej čiastke Slovenska; zvesti, ktoré sem prichodili, boli ako precedené, bez sily, bez ostria.´ A ešte na strane druhej: ´Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by pochopili vôbec, keby ich vojna svojou surovou rukou nebola chytila za driek a keby im nebola uderila priamo na srdce.´
Postupne si ľudia však začali uvedomovať svoje postavenie, svoju úlohu vo svete, aj keď nie príliš veľkú, každý mal svoje dôležité postavenie. Uvedomovali si, že sú ľudia a nie dobytok či kusy nábytku, že si s nimi nemôže nikto robiť, čo sa mu zachce. Držali spolu a aj autor všetkých ľudí vyjadril v jednom ľude, ktorý mal svoju silu. Ľudia len potrebovali niekoho, kto by ich viedol, kto by im ukázal cestu, ktorú aj sami poznali, len ju nevedeli rozoznať. Tým niekým bol Adam Hlavaj, ktorý vstúpil do ich svedomia, vyburcoval v nich zápal spravodlivosti. Takéto posilnenie dedinčania potrebovali, toto posilnenie, z ktorého vypukol živelný odpor. Bolo treba osamostatniť človeka ako jednotlivca, prinavrátiť mu „stratené ruky“, slobodu a prestať naňho hľadieť ako na súčiastku, na vec, ktorá sa môže ľubovoľne použiť. A hoci vojna prinášala samé zápory, predsa mala len jeden
klad – práve v nej si vojaci uvedomili, čo sú. Že sú ľudia, že žijú svoj život pre seba, uvedomili si, že bojujú pre niečo, čo ani neexistuje:´Jediným kladom hnusnej svetovej ruvačky bolo, že vojaci začali nachodiť sami seba, svoje stratené ruky, začali cítiť svoju osobitnosť, svoje ja a prestávali sa spoliehať na nadprirodzené sily, prestávali veriť v zázraky.´(pozri strana 162-163)
Román je, podľa mňa, akousi oslavou víťazstva, víťazstva ľudu a získania „biča voľnosti“:
´Boli to akoby posledné kŕče, v ktorých sa Ráztoky vypäli, aby zabudli na krvavú hrôzu, na desivý sen, trvajúci štyri a pol roka. Ráztočania, ten mäkký, poddajný ľud, ktorý toľké roky dal sa hniesť príkorím, zmenil sa na živý, mocný bič, vystrel sa vo vzduchu, zapráskal a po dlhom váhaní, chvení sa zaťal do živého.´(pozri strana 331)
Urbanov román Živý bič je zaujímavým a výnimočným dielom v slovenskej medzivojnovej literatúre, ale podľa môjho názoru iba pre ľudí hlbšie sa zaoberajúcich vojnovou tematikou. „Komerčnejším“ čitateľom by som odporúčala niektorého zo svetových autorov, prípadne dielo s témou 2. svetovej vojny.

ĎAKUJEM ZA SLOVO.