Didaktika 28

Personalistický prístup k vzdelávaniu zdôrazňuje:
- buď pedagogické prístupy sústreďujúce sa na rozvoj afektivity za pomoci nedirektívnych stratégií;
- alebo pedagogické prístupy sústreďujúce sa na rozvoj tvorivosti za pomoci stratégií priamej intervencie.
3. Kognitívno-psychologická teória – študuje u žiaka rozvoj kognitívnych procesov, ako je usudzovanie, analýza, riešenie problémov a pod. Kognitivistické teórie sa zaoberajú najmä procesmi učenia sa a obzvlášť funkčnými vzťahmi medzi usporiadaním pedagogického prostredia a správním ľudskej bytosti. Existujú ti dve tendencie: teórie, ktoré sa týkajú prekonceptov žiakov (žiak prichádza na hodinu už z hotovými empirickými poznatkami, na ktorých buduje svoju poznatkovú základňu, ktoré ovplyvňujú proces jeho učenia) – tzv. konštruktivistické didaktiky; teórie, ktoré pojednávajú o pedagogickom profile žiaka (pedagogické profily popisujú kognitívne charakteristiky žiaka, ktoré súvisia s procesom učenia, popisujú aj to, ako sa žiak učí, aké učebné štýly používa).
4. Technologické teórie – technicko-systémové, systémové; zdôrazňujú zdokonalenie odovzdávania informácií použitím vhodných technológií (metód, postupov, ale aj didaktických pomôcok). Technologická teória spočíva v logickom usporiadaní konkrétnych prostriedkov, ktoré slúžia na organizáciu vyučovania, pričom na povahe obsahu vzdelávania málo záleží. Táto teória sa zaoberá o praktické podmienky vyučovania a usiluje sa o riešenie každodenných problémov školy. Veľký dôraz kladie na:
- plánovanie a organizovanie formatívnych procesov;
- hovorí skôr o o vyučovaní a výcviku, príp. o vzdelávaní ako o výchove;
- zdôrazňuje zložky komunikácie, ako je napr. spätná väzba v procese odovzdávania poznatkov;
- používanie komunikatívnych technológií komunikácie – audiovizuálne prístroje, videoprogramy, kompaktné disky, počítače a pod.;
- nutnosť vopred identifikovať pozorovateľné prejavy cieľového správania žiaka (presne formulovať ciele);
- snaha čo najviac systematizovať rôzne etapy výcviku (či vyučovania);
- snaha používať systematické postupy;
- kritizuje romantické a humanistické hľadisko, ktoré málo zdôrazňuje plánovanie a organizáciu.
V rámci teórie existujú dve tendencie: aplikácia teórie systémov na vzdelávanie – spočíva v skúmaní vzťahov medzi prvkami systému, ktorým je vzdelávanie; uplatnenie hypermediálnych prostriedkov a metód v oblasti vzdelávania.
5. Sociokognitívne teórie – zdôrazňujú význam kultúrnych a sociálnych faktorov pri výstavbe poznatkov. Veľký dôraz sa kladie na sociálny a kultúrny kontext poznania. Tieto teórie nenavrhujú riešneie sociálnych problémov (napr. odstránenie sociálnej nerovnosti) prostredníctvom vzdelávania, ale tvrdia, že je potrebné sociálne faktory rešpektovať. V rámci teórie existuje niekoľko tendencií:
- teórie sociálneho učenia (A. Bandura, Spojené štáty): - 1. zdôrazňuje významný vplyv sociokultúrnych faktorov, osobnostných rysov a vzorcov správania – na interakcii týchto troch činiteľov spočíva učenie. Ľudia nie sú čiste závislí na svojich potrebách, ani nie sú automaticky pod vplyvom svojho prostredia. Ovplyvňujú svoje prostredie a to zase spätne ovplyvňuje ich vzorce správania. 2. Táto teória zdôrazňuje tiež to, že človek sa neučí len tým, že niečo robí, ale aj tým, že len pozoruje (observačné učenie). 3. Ďalšia charakteristika tejto teórie spočíva v symbolickej predstave – naše myšlienky a činnosti sú štruktúrované predstavami, ktoré si robíme o všetkom, čo sa vo svete deje.