Didaktika 27

21/ Vzdelávanie v didaktickom systéme a koncepcie edukácie (koncepcie spiritualistické, personalistické, kognitívno-psychologické, sociálne, technologické, akademické a tvorivá koncepcia výučby).


Vzdelávanie je možné definovať ako sústavu inštitucionálne organizovaných aktivít (v školstve, osvete a inde), zameraných na celoživotné rozvíjanie vedomostí, schopností, hodnotových postojov a iných osobnostných kvalít potrebných pre spôsobilosť v budúcich spoločenských rolách jednotlivca ako stávajúcej sa sebarealizačnej osobnosti. Vzdelávanie plní a zabezpečuje niekoľko funkcií:
I. zo spoločenského hľadiska:
1. socializačnú – príprava jedinca na zaradenie sa do spoločnosti;
2. profesijnú – príprava na určité povolanie;
II. z pedagogického hľadiska:
1. inštrumentálnu – vzdelávanie ako východisko ďalšieho vzdelávania;
2. informatívnu;
3. formatívnu a výchovnú – rozvoj poznávacích a mimopoznávacích funkcií osobnosti (pestovanie intelektu, ale aj vôle, charakteru a pod.)
Zdrojom vzdelávacích obsahov sú rozličné sféry spoločenského života: oblasť vedy a jej metódy, technika, filozofia, náboženstvo, umenie a pod. Vzdelanie je možné získať rozličnými cestami: nielen v školských zariadeniach, ale tiež cestou sebavzdelávania, prostredníctvom práce a praktických činností, účasťou na živote spoločnosti, prostredníctvom moderných informačných prostriedkov.
Výsledkom procesu vzdelávania je vzdelanie ako určitá sústava poznatkov, vedomostí, zručností a návykov z jednotlivých odborov vedy a spoločenskej praxe, ale aj postojov, hodnôt a iných osobnostných kvalít potrebných pre začlenenie sa jedinca do spoločnosti, avšak ako jedinečnej sebarealizujúcej sa osobnosti.
Vo všeobecnom cieli vzdelávania sú vyjadrené potreby spoločnosti aj jednotlivca. V súvislosti s cieľmi sa vytvorili dve protikladné koncepcie: teória materiálneho a teória formálneho vzdelávania.
Teória materiálneho vzdelávania (tzv. didaktický materializmus) kladie dôraz predovšetkým na učebnú látku, na obsah vzdelávania. Predpokladá, že najdôležitejším cieľom vzdelávania je poskytnúť žikaom čo najväčší obsah, množstvo učebnej látky. Zreteľ na možnosti a záujmy žiakov sa výrazne podceňoval. Toto poňatie vzdelávania, ktoré sa obzvlášť zakorenilo na gymnáziách sa začalo označovať ako encyklopedizmus a bolo sústavne kritizované pokrokovými pedagógmi 19. a 20. storočia.
Teória formálneho vzdelávania tvrdí, že ciele a funkcie vzdelávania nie je možné obmedziť len na získavanie poznatkov, ktoré veľmi rýchlo zastarávajú. Cieľom vzdelávania je predovšetkým rozvíjať rozličné stránky osobnosti žiaka, jeho rozumové, citové a vôľové funkcie, pričom samotný obsah ustupuje do úzadia.
V súčasnosti rozlišujeme niekoľko koncepcií edukácie. Podľa kanadského pedagóga Yvesa Bertranda rozlišujeme koncepcie: spiritualistické, personalistické, kognitívno-psychologické, technologické, sociokognitívne, sociálne, akademické.
Túto klasifikáciu vytvoril podľa štyroch prvkov, ktoré predstavujú póly reflexie výchovy:
1. pól subjektu (žiak): zdôraznenie pólu subjektu nachádzame najmä v dvoch veľkých prúdoch – prúd spiritualistický a personalistický. V prvom z nich ide o transcendentálny a duchovný vzťah medzi človekom a univerzom. Je ovplyvnený náboženstvom a metafyzikou. Druhý prúd, ktorý je tiež nazývaný ako humanistický alebo organický je typický svojím zameraním na vnútornú dynamiku osobnosti, na jej potreby, pudy, ašpirácie, túžby a pod.
2. pól spoločnsoti: patria tu teórie sociálne, ktoré za cieľ vzdelávania pokladajú významnú transformáciu spoločnosti s výhľadom na lepšiu sociálnu spravodlivosť.
3. pól obsahu – patria tu tzv. akademické teórie, podľa ktorých majú vyučovacie poznatky objektívnu a na žiakovi či spoločnosti nezávislú štruktúru. Tieto obsahy existujú samy osebe, nezávisle na ľudskej psychológii a na sociálnych štruktúrach.
4. pól interakcie medzi troma pólmi – medzi spomínanými troma pólmi existujú interakcie, ktoré sú východiskom tých teórií, ktoré kladú väčší dôraz na didaktické aspekty. Môžeme tu rozlíšiť tri tendencie : technologické teórie, teórie kognitívno-psychologické a sociokognitívne.

1. Spiritualistické teórie - metafyzické, transcendentálne sa začínajú šíriť na počiatku 70. rokov. Predstavitelia tohto prúdu sa zaoberajú vzťahom medzi ľudským ja a univerzom. Možno medzi nimi vyčleniť dva prúdy: prvý má skôr tradičný charakter a kladie veľký dôraz na odovzdávanie náboženských poznatkov. Druhý z nich sa vzďaľuje od inštitucionalizovaného náboženstva, avšak tiež zdôrazňuje vyššie duchovné honoty, vyšší princíp a pod. Ako dominantné zdroje tohto vzdelávacieho prúdu sa uvádzajú zen-budhizmus a taoizmus. Nájdeme tu vzdelávacie teórie Willisa Harmana, Abrahama Maslowa, Merilyn Fergusonovej a pod., ktoré sú sústredené na hodnoty duchovné alebo transcendentálne. Človek sa podľa nich musí naučiť oslobodzovať sa od viditeľného sveta a prekračovať sám seba, aby sa mohol pozdvihnúť na vyššiu - duchovnú úroveň. Musí riadiť a ovládať svoj duchovný vývoj využitím svojej vnútornej energie a jej nasmerovaním k činnostiam, ako je meditácia.
2. Personalistické teórie – humanistické, nedirektívne, organické, slobodné alebo otvorené sa opierajú hlavne o pojem ľudského ja a o pojmy slobody a autonómie osobnosti. Pánom svojho vzdelávania musí byť sama osoba, ktorá sa nachádza v procese učenia sa, ona musí riadiť svoje vzdelávanie a užívať pritom svoju vnútornú energiu. Tieto teórie zdôrazňujú, že úlohou učiteľa vo vzťahu k žiakom je uľahčovať ich učenie. Snahou vychovávateľov má byť vedenie dieťaťa k schopnosti sebaregulácie, sebarealizácie. Prvky týchto teórií sú zjavné v učení Carla Rogersa.