Didaktika 14

17/ Metódy výučby v historickom vývoji a celistvom poňatí (podstata, klasifikácia a charakteristika metód výučby; metódy aktivizácie, motivácie a stimulácie tvorivosti).

Pojem metóda je odvodený od gréckeho slova methodos = cesta, spôsob. Vyučovacie metódy dávajú odpoveď na to, ako postupovať vo výchovno-vzdelávacom procese, aby boli dosiahnuté stanovené výchovno-vzdelávacie ciele. Veľmi zjednodušene sú charakterizované ako spôsob, postup na dosahovanie vytýčených výchovno-vzdelávacích cieľov.
Vyučovacie metódy prechádzajú dlhým historickým vývojom. Ešte pred vznikom inštitucionalizovaného školského vzdelávania, prevládali vo vzdelávaní detí a mládeže metódy založené na napodobňovaní činností dospelých, na nácviku pohybových a pracovných zručností. Dôležité miesto zaujímalo aj rozprávanie a vysvetľovanie spojené s memorovaním, ktoré zanezpečovalo uchovávanie tradícií v podobe mýtov a bájí.
V období antického Grécka dominovala metóda prednášky a rozhovoru. Sokratovská metóda (dialogická metóda) sa používa dodens.
V stredovekom školstve dominovali metódy slovné. Išlo o pamäťové osvojovanie cirkevných testov, rozvíjali sa aj dešputácie, ktoré predstavovali metódu, kedy sa z protikladov vyvodzuje konečné riešenie.
V 17. storočí J. A. Komenský vyžadoval prirodzenú metódu vzdelávania, odvodenú z poznávania a napodobňovania prírody. Osvetlil ju v trojici metód: analytickej, syntetickej a synkritickej (porovnávacej). Tento smer ďalej rozvíjali Pestalozzi, Diesterweg, Ušinskij a iní.
V 19. storočí znamená významný prínos do metodického myslenia J. F. Herbart. Didaktické postupy založil na analýze psychických procesov, ktoré sa realizujú pri osvojovaní učiva. Vytvoril teóriu štvorstupňového vzdelávania (jasnosť, asociácia, systém, metóda), čo bolo neskôr herbartovcami zabsolutizované do podoby tzv. didaktického formalizmu. Aplikovanie na každú vyučovaciu hodinu posilnilo verbalizmus a pasivitu žiakov.
V 20. storočí reformné pedagogické hnutie chcelo prekonať herbartovský model vyučovania. Predstavitelia hnutia akcentovali postupy zamerané na činnosť žikaov, a to nielen činnosť intelektuálnu, ale aj manuálnu (Ferriere, Kerschensteiner). Snažili sa rozvíjať intelektovú, emocionálnu i vôľovú stránku osobnosti žiaka. Kládli dôraz na aktivitu a samostatnosť žiakov vo vyučovaní
Po druhej svetovej vojne sa presadzuje najmä intenzívny rozvoj kurikula, čo načas zatlačilo záujem o problematiku metód do úzadia. Najmä od 70. rokov sa však znova zdvihla kritika nedostatkov a snaha o uplatnenie inovačných didaktických teórií a koncepcií, ktoré sústreďujú pozornosť na metodickú kompetenciu vyučujúceho, ale aj na aktívnu činnosť žiaka na vyučovaní (aby nebol len pasívnym objektom učiteľovho pôsobenia) (H. Roth).
V posledných desaťročiach 20. storočia sa rozvíjajú inovácie ďalej v podobe tzv. alternatívnych metód. Ide o metódy, ktoré umožňujú aktivitu žiakov pri formulácii cieľov a plánovaní procesu učenia, podporujú individuálne i kolektívne stratégie učenia, tvorivosť, iniciatívu žiakov a pod. Všeobecne možno hovoriť o humanistických prístupoch k vyučovaniu.