Dedina a jej stvárnenie v dielach Kukučina , Tajovského a Timravy

Kukučín, Tajovský a Timrava pochádzali z dedinského prostredia. Dôkladne poznali všednú a sviatočnú tvar života dedinského ľudu, stretávali sa s originálnymi postavami, prežívali jej veselé i tragické príbehy, pocity
stotožnenia sa s dedinským kolektívom bol základným pocitom ich osobnosti. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 v Uhorsku politickú a hospodársku moc prevzala maďarská buržoázia. Nadvládu využívala na premenu Mnohonárodnostného Uhorska na jednotný národ. Zatvorenie troch slovenský gymnázií a Matice slovenskej r. 1875(Maticu založili v roku 1863). Nastalo ďalšie zbedačovanie a vysťahovalectvo.







Politika slovenskej buržoázie a jej reprezentačného orgánu Národných novín nadobúda úpadkový charakter. Kríza politickej koncepcie slovenskej buržoázie sa prehĺbilo po vzniku robotníckeho hnutia. Roku 1890 vznikla sociálnodemokratická strana, ktorá rozvíjala toto robotnícke hnutie. Napriek vládnemu teroru začali vychádzať robotnícke časopisy: NOVÁ DOBA, ZORA, SLOVENSKÉ ROBOTNÍCKE NOVINY(r.1904). V 60-70 rokoch sa stáva centrom národného života Martin. Tu vychádzalo viacero časopisov: SLOVENSKÉ POHĽADY, NÁRODNÉ NOVINY, humorný ČERNOKŇAŽNÍK. Vznikali tu významné hospodárske podniky(Tatra banka), sídlila tu Národná strana a jej tlačový orgán Národné noviny. Predstavitelia tohto obdobia písali v Realizme.




MARTIN KUKUČÍN



Martin Kukučín vlastným meno Matej Bencúr bol významný slovenský autor, ktorý písal poviedky a romány. V nich často opisoval dedinu, život na dedine, obyčajný dedinský ľud, dedinské zvyky a obyčaje. Tejto tematike sa venoval najmä vo svojich prvopočiatkoch. Kukučín zastával sedliacke videnie sveta. V Prahe vyštudoval medicínu,kde sa zapojil do spolku DETVAN. Po skončení štúdia odišiel do Juhoslávie na ostrov Brač. Do vlasti sa vrátil r. 1922. Bol sklamaný spoločenskými pomermi, odišiel do Južnej Ameriky a potom do Juhoslávie, kde r. 1928 zomrel. o dedinských zvykoch a obyčajoch píše v poviedkach: Na jarmok, Dedinský jarmok, Hody, Rysavá jalovica.





Ľudské vzťahy analyzuje v prózach, ale najmä v poviedkach:Neprebudený, Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies Irae. Kukučína spočíva v tom, že do slovenskej literatúry priniesol nový postoj, ľudový pohľad, ktorý sa prejavil v myšlienkovej oblasti jazyka a v štýle. Do centra svojich próz postavil mnohotvárny život slovenského ľudu, ktorý bol predtým iba na periférii literatúry.




Rysavá jalovica



Humorné dejové situácie vyplývajú z komického charakteru ústrednej postavy Adama Krta a zároveň ju dokresľujú. Hoci Adam Krt svojím výzorom je smiešna figúra, hoci sa v rôznych situáciach správa komicky, predsa len cez túto komickú stránku jeho charakteru a konania preniká ľudskosť a dobrota. Kukučínov humor je plný láskavosti a súcitu s ľudskými slabosťami (alkoholizmus). Kukučín sa často vo svojich poviedkach snaží naprávať zlé ľudské vlastnosti, v tejto poviedke mu ide o odstránenie alkoholizmu. Tento vážny spoločenský problém sa nesnaží odstrániť moralizátorsky, ale neobyčajne láskavo, s citom, niekedy až so súcitom.




Je to obrázok života dvoch susedov, Adama Krta a Adama Trnku z dediny Adamovce. Obaja kedysi veľmi dobre spolu vychádzali - veď sa aj stali kmotrami ale pred dvoma rokmi sa veľmi pohnevali. Škriepky a hnev začali pre Trnkovho kohúta, lebo chodil tam, kde nemal - do Krtovho dvora a kohút Krtovov musel pred ním neraz z vlastného dvora utekať. To omrzelo Evu Krtovú - zvábila kohúta do izby, odstrihla mu chvost a jej muž ho dal kohútovi do zobáka. To s tým kohútom by sa však nebolo bývalo stalo, keby Eva Trnková nebola predtým odstrihla koze Krtovov jej dlhú bradu a keby ešte nepriviazala odstrihnutú časť koze na rohy. Už dva roky nepadlo medzi kmotrovcami ani slovo a nebyť toho, že sa stretli na jarmoku v mestečku Mrhanove, neboli by na seba prehovorili hádam ani do smrti.





Prvý sa prihovoril Krt. (Keby bol triezvy, tak by to nebol urobil). Videl, ako si Trnka vedie peknú, tučnú jalovicu. Tá sa mu tak zapáčila, že celkom zabudol na kozu aj na kohúta a za krátku chvíľu kravu kúpil. A pretože obidvaja Adamovia mali doma veľmi prísne ženy, ktoré im ani zďaleka nedovolili vypiť si toľko, koľko sa im žiadalo, odložili si potajomky peniaze - vraj na horšie časy. Nakoniec, keď už všetko v krčme zapili, tak ako sa patrí, išli sa pozrieť aj na čerstvo predanú a kúpenú jalovicu, ktorú priviazali o podobločnicu na krčme. Ale jalovica tam nebola.




Adam Krt vedel, že bez jalovice sa nebude môcť ukázať svojej Eve na oči. A tak sa pustil do hľadania. Adam Trnka mu pritom pomáhal. Ale v celom Mrhanove nikto nevidel nijakú rysavú jalovicu. Do svojej dediny Adamovce prišiel Krt celý utrápený a popletený. Najprv mu pred očami tancovala lavička, po ktorej mal prejsť na druhý breh potoka, potom sa naňho vrhala hrozná mátoha, pred ktorou sa ukryl do bútľavej vŕby, a nakoniec upadol na ľade a všetko, čo na jarmoku nalúpil, sa mu porozbíjalo. Potom sa veľmi čudoval, čo všetko sa od rána porobilo v jeho drahých Adamovciach tak sa tam poprehadzovali domy, že ten svoj nevedel nájsť. Preistotu sa opýtal pri svojom dome, či majú doma muža. No a rozospatá Eva Krtová, ktorá sa nevedela v noci rýchlo zorientovať, mu odpovedala, že áno a tým veľmi sťažila Adamovo hľadanie.




Krt už potom nevedel, ani kto je - či je Trnka a či Krt. Našťastie po druhom opýtaní už spamätaná Eva si dotiahne muža do izby a uloží ho spať. Keď sa Adam prebudil, vedel, že je tak zle, ako ešte nebolo. Všetko, čo kúpil na jarmoku, sa rozbilo. Ale to najhoršie bolo, že nemal ani jalovicu, ani peniaze. Musí ísť s pravdou von. S plačom sa prizná, že jalovicu stratil a povie aj to, že ju kúpil od kmotra Trnku. Na to ho rozhnevaná Eva vyhodí z domu. Má sa ukázať až vtedy, keď dovedie jalovicu.





Hneď ráno doviedol Trnka jalovicu vraj ju odviazala jeho žena, keď sa vracala z jarmoku, nevediac, že kravu muž predal svojmu susedovi. Krtová sa až teraz zamyslela nad tým, čo vykonala, že vyhnala svojho muža o hlade a smäde a bez grajciara do sveta. Priznala Trnkovi, že keď Adam odchádzal z domu, tak plakal. Vtedy a začal Trnka báť, aby si Krt niečo neurobil, lebo vedel, aký je kmotor ľútostivý. A tak sa ho vybral hľadať. Hľadal ho celý týždeň v Mrhanove, v okolitých dedinách aj inde. Nakoniec, keď už Eva začala dokonca chváliť svojho muža pred ľuďmi dôjde Krt pred štedrým dňom domov. Krt vrátil žene peniaze (aj tie, čo pred ňou zatajil) a zariekol sa, že už nikdy nebude piť. A svoj sľub aj dodržal. Od tých čias sa vraj stal Adam Krt váženým občanom v Adamovciach. Autor touto humoristickou poviedkou kritizuje alkoholizmus a nachádza harmonické riešenie.




Neprebudený




Opísal psychicky narušeného dedinského husiara Ondráša Machuľu, ktorý sa stal obeťou vybájenej lásky k peknej gazdovskej dievčine Zuzke Bežanovie. Tragizmus jeho ľúbosti bol v tom, že nevedel pochopiť, prečo ho Zuzka nemôže ľúbiť. Zostal mu iba akýsi pocit krivdy,ktorý ho sprevádza aj na svadbe Zuzky s Janom Dúbravovie. Počas svadby vznikne požiar a Ondráš pri záchrane Bežanovie husí v plameňoch zahynie.Kukučín svojho hrdinu zobrazil s hlbokým ľudským porozumením. Vykreslil ho s hlbokou analýzou jeho duševna. Z kompozičného hľadiska Ondráš vstupuje do deja ako hotová postava, nevyvíja sa, autor stručne naznačuje jeho životný príbeh a tragickou smrťou jeho osud uzatvára.



Keď báčik z Chochoľova umrie



Rozpor medzi zemanom a podnikavcom.V diele zachytil úpadok zemianstva i jeho neschopnoť zasahovať do vlastných osudov i do osudov národa. V poviedke reprezentuje zemianstvo pán Aduš Domanický z Domaníc. Jeho charakter je tragický a autor na ňom vykresľuje paradox a iróniu. Navonok vystupuje ako pyšný a bohatý zeman, no v skutočnosti je chudobný, jeho kaštieľ sa rozpadá a majetok hynie. Proti nemu stojí Ondrej Tráva priekupník a podnikateľ, ktorý má všetky znaky svojej triedy: dravoť a bezohľadnosť v získavaní peňazí, schopnosť špekulácie pri zŕňaní majetku.




Ústrednou postavou poviedky je gazda Ondrej Tráva. „Ondrej Tráva, gazda v Kameňanoch, zavesil gazdovanie na klinec a oddal sa na špekuláciu. Gazdovstvo viedol jeho syn a on zaoberal sa kupectvom. Čím vlastne kupčil, ťažko menovite povedať. Ako mešťan mení podľa sezóny a módy obleky, tak Ondrej Tráva mení podľa okolnosti články svojho obchodu.“ V krčme, po jarmoku, sa zoznámi s Adušom Domanickým - pánom z Domaníc. Ten, pod vplyvom alkoholu, rozpráva o svojom strýcovi - dekanovi z Chochoľova, o jačmeni a ovse a o výhodnej cene. Ziskuchtivý Tráva, zlákaný nízkou cenou, hneď zloží zálohu na daný tovar a dohodnú sa na ďalší deň k dovozu jačmeňa. Tráva však na druhy deň do Domaníc ísť nemôže. Rozhodne sa teda, že po jarmoku v Svätom Tomáši, zájde za Adušom po jačmeň. Tu prespáva u neznámych ľudí a dozvedá sa, že pán Aduš zdedil síce krásny kaštieľ, ale pre jeho lenivosť chátra, že báčik z Chochoľova mu síce pomáha, ale Aduš všetko premrhá. A nakoniec to najhlavnejšie: „ Berie závdavky, od koho môže. Predáva, i čo nemá. Čože takým! Len peniažky na dlaň - ako sa vrátia, o to oni nestoja.“




Ondrej sa teda vydá na kaštieľ Aduša Domanického, ktorý však ako kaštieľ vôbec nevyzerá - zanedbaný, schátralý - takmer zrúcanina. Jeho obavy sú čoraz silnejšie. Pán Aduš ešte spal, no Ondrej - nahnevaný, zahanbený a netrpezlivý , zobudí ho. „Ondrej očakával, že pán Aduš bude zronený, v rozpakoch, alebo že bude všetko tajiť, alebo že vystúpi proti nemu nepriateľsky: a to sa nestalo. Práve bol veselý, jarý, dobrej nálady, vľúdny: nebolo na ňom vidno, že ho trápi Ondrejova návšteva, alebo do rozpakov uvádza.“ Aduš, ukazujúc Ondrejovi celý svoj statok, komentuje všetko slovami „Keď báčik z Chochoľova umrie, ...“ opraví , dostavia, postaví, dostane, zdedí, ...Konečne sa dostanú na tému „jačmeň“ a pán Aduš Ondrejovi vysvetli, že si vlastne sám poškodil tým, že neprišiel v dohodnutom termíne. „Mne je ľúto, ale kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Čakal som vás po ondrejskom jarmoku. Čakám deň, dva, tri, nechodili ste, ani písmo od vás, nuž som jačmeň inému predal.“ Aduš sľúbi, že závdavok vráti „pravda, dnes nie, lebo ju pri sebe nemám, ale keď báčik z Chochoľova ...“




Ondrej sa už zmieri s tým, že svoju desiatku už neuvidí, keď k nemu prichádza Adušov sluha Adam s návrhom, aby si namiesto svojich peňazí pýtal od Aduša jasene, ktoré stoja za jeho sypárňou. O tom však nechce Aduš ani počuť - tie jasene sú totiž súčasťou hrobu jeho rodičov a prarodičov. „Ako to môžete žiadať? Mám vlastným rodičom olúpiť hroby! A báčik z Chochoľova tiež tu chce ležať pri svojej sestre ... Ako by ja to urobil? Kde by mal svedomie?“ Týmto si Aduš uvedomí, ako zahanbil svojich predkov. Ondrej Tráva to pochopí a rozhodne sa počkať na svoj závdavok do ďalšieho jarmoku. A naozaj sa dočkal. O nejaký čas dekan z Chochoľova umiera a je pochovaný pod jasene v Domaniciach. Od tých čias už nikto nepočul slova: „Keď báčik z Chochoľova umrie...“





Dies irae (Dni hnevu)




Nastolil v nej závažný problém doby : peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a podmieňujú v podstatnej miere ľudské myslenie i konanie. Cez postavu úžerníka Sýkoru odsudzoval Kukučín javy, ktoré prinášal kapitalizmus na slovenskú dedinu. Je to vlastne príbeh dedinského skupáňa, úžerníka Sýkoru, ktorému v živote záležalo len na peniazoch. Kvôli majetku sa rozišiel s rodinou. Jeden syn odchádza na vojnu, druhý sa žení. Po strate peňazí sa chce zmeniť a priznáva, že peniaze získal nečestným spôsobom.





Mišo - postava dedinského sluhu u farára. Tento dobrák sa zmieta medzi túžbou vypiť si a oddanosťou farárovi. Humor, komika, úsmev nad slabosťou človeka.
Dej poviedky sa odohráva v Jabloniciach. Ústrednou postavou je Mišo - sluha jablonického farára Drozdíka, bývalý drotár a valach u Drozdíkovho otca. Mišo, vracajúc sa z jarmoku v Blatovciach, zastaví sa spolu s kamarátom Teliarom, u kurátora Korbela. Pôvodne mal ísť po válov, no situácia sa zvráti a Mišo sa vráti domov opitý. Tu ho najskôr vyhreší Kata Ločmanka - tiež slúžiaca u farára. Medzi ňou a Mišom dochádzalo veľmi často k hádkam. „Čo sú tu spolu, vedu boj, tu otvorený, tu skrytý. A Mišo je obyčajne víťaz, čo hneď len morálne. Zadrží chladnosť a veselosť. Ločmanku hneď schytí hnev a zvedie k rečiam, ktoré pána iba rozhnevajú.“




Mišo opitý predstúpi pred pána farára. Ten, nahnevaný že je Mišo zasa opitý, pohrozí mu, že ho vyhodí zo služby. Mišo, v skvelej nálade, odchádza spať. Ráno, s bolesťou hlavy, si uvedomí, že ho pán farár vyhodil. No jemu sa zo služby nechce, predsa len, slúžil u jeho otca a obľúbil si i pána farára. No Drozdík je odhodlaný Misa vyhodiť. „Keď ste nie ako treba, bude najlepšie, keď si službu nájdete dakde inde. Ja som čakal, že sa popravíte. Ale už nemám úfnosti.“ No tu farár rozmýšľa: „Zákon vraví: mrcha sluha, mám ho právo odohnať.“ Ale uvedomuje si, že Mišo mu je viac ako sluha. Ponúka mu viac ako prácu, ponuka mu svoje srdce, priateľstvo, lásku. Dá mu teda ešte jednu šancu. Tomu sa veľmi neraduje Kata, ktorá dúfala, že Mišo odíde a ona tým získa výhodnejšie postavenie v dome i srdci pána farára.




Mišo, odhodlaný nepiť, odchádza na jarmok. Tu ma množstvo príležitostí napiť sa, no on si stále opakuje sľub, ktorý dal pánu farárovi. Práve vo chvíli, keď rozmýšľal, prečo ľudia nevymyslia nejaký prostriedok na rýchle vytriezvenie, preruší ho vrženický farár, ktorý práve hľadal svojho opitého paholka. Tu si Mišo na jednej strane uvedomuje, aké nepekne je piť, na druhej strane, keď ho farár pozve na pohárik, povie si farár ako farár. „Veď som si tak dal slovo, že keď pán farár dovolia. A teraz mi dovolili, ešte sami zaspomneli, ani som nič nepovedal. No čo preto, že sú nie náš. Sú oni z Vrženic, to je pravda, ale posvätný sú just ako náš..“ Nakoniec však predsa zvíťazí láska k farárovi a Mišo sa predsa vráti domov triezvy. A nakoniec sa uzmieri aj s Ločmankou, ktorej z jarmoku donesie rukavice.
„Ja už nebudem piť.“ „Nebudete? Nebudete, naozaj?“ „Naozaj“, riekol rozhodne.
„Dneska!“, doložila s hlasitým smiechom. „Nikdy!“, zdvihol Mišo ruku slávnostne k prísahe.




Dom v strání



V živote sú dve veci: Láska a smrť. Román získal aj prímenie „Román o živote". Rieši tu problémy každodenného života. V tom čase sa k moci dostáva buržoázia, ktorá odsúva zemianstvo, ktoré aj tak spelo k záhube. Jeho záhubou bolo lipnutie na starých tradíciách a zásadách. Vidíme to na postave Šory Anzuly, je statkárka, ktorá. sa nemôže zmieriť s tým, že je syn Niko túži po novom živote. Niko Dubčic (Šorin syn) je statkárskym reprezentantom a hľadá pomoc u buržoázie. Šora je však pyšná a hrdá zemianka, ktorá. má ešte silu stlmiť rozpad zemianstva. Podarí sa jej to, keď rozbije vzťah Nika ku Katici Beracovej - sedliačka. Vysvetlila mu, že si musí hľadať ženu seberovnú. Niki tak dáva prednosť Dorici Zorkovičovej.




Autor sa sústreďuje na dve rodiny. Chce porovnať svet sedliakov - težaci a svet statkárov - šorni. Autor tu presne zachytáva jazyk Chorvátov, aj mená Mate Berac. Používa francúzsky, taliansky, latinský jazyk. Zemania boli potomkami starej šľachty. Mate Berac je patriarchálny typ sedliaka, ktorý. lipne na starých tradíciách. Dostáva sa do rozporu s dcérou Katicou. Ona sa búri voči prostrediu, kde vyrástla. Spolu so sestrou Matiou idú slúžiť do mesta. Domov idú len zriedka. Katicu láka iný svet. Čoskoro podľahne zvodom sveta. Zaľúbi sa do statkárskeho syna Nika Dubčica. Šora Anzula to spozorovala. Aj Katicin otec spozoroval, že ide tvrdo za svojím cieľom.




Autor tu porovnáva dva rozličné svety. Z Nikovej strany je to chvíľkové vzplanutie, no čoskoro začína dávať na matkine slová, ktorá. ešte tvrdí, že nepatria k sebe. Z jeho strany je to zemianska tvrdohlavosť, ktorá. mu káže oponovať matke. Ani Mate Berac nesúhlasí z ich sobášom. Prišli na plán, ako im ukázať, že sa obaja mýlili. Mate Berac sa snaží nahovoriť Katicinho nápadníka, Bobica, aby sa ju snažil získať. Šora zase využíva možnosť, že z penziónu prichádza Dorica Zorkovičová. Usporiada obed, na ktorom. sa má Nik rozhodnúť o tom, čo mu matka povedala. Nik prichádza na to, že sa v Katici mýlil.





Katica žiarli, že Nik pred ňou netají, čo cíti k Dorici. Katica sa chcela dostať do rodiny Nika a tak opustiť rodinu težakov. Bola prchká a to Nika odrádzalo. Naopak Dorica bola jemná a nežná. Katica sa neovládla a dochádza ku konfliktu. Nadáva Dorici do pobehlíc a zo všetkého obviňuje Nika. Ten jej hovorí, nech nenadáva Dorici, ale iba jemu, pretože sa rozhodol pre Doricu. Všetci sú z toho nešťastní. Toto rozhodnutie je zadosťučinením Mateho Beraca, ktorý spokojne zomiera, keď si Katica berie Pašku Bobica. Katica mu dáva za pravdu. Autor hovorí, že smrť Beraca je harmonickým koncom, ktorý je plný konfliktov.




Katica - oslnilo ju na Nikovi jeho postavenie. Chcela sa dostať do vyššej spoločnosti. Pochopila, že sa musí zmieriť s tým, že je težačkou.
Nik - láska mu priniesla iba nešťastie. Je to asi osud. Vzťah ku Katici bol možno citový, ale pravým dôvodom bola jej túžba dostať sa do vyššej spoločnosti, aby tak získala postavenie. Nik si zase myslí, že je to to pravé dievča, v ktorom sa však neskôr sklame. Možno by nebola preňho dobrou ženou, leto bola veľmi výbušná, žiarlivá, neznesiteľná a vedela sa dobre pretvarovať. Nik prichádza na to, čo mu matka povedala. Bola to pravda a tak lásku prenáša na Doricu. Keby mal veľmi rád Katicu, nenechal by sa matkou odlákať. Sú tu pochybnosti aj na jednej, aj na druhej strane, a preto ten vzťah nemohol vydržať.




JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ



Pochádzal z dedinky na strednom Slovensku. Vyrastal u svojho starého otca, ktorého neskôr opisoval vo svojich dielach. Tajovský písal často o dedine, ľude, ktorý žil na dedine, kritizoval vzťah bohatých dedinčanov s chudobnými dedinčanmi. prežil medzi slovenským ľudom takmer celý život,poznal trpkosť jeho zápasu o existenciu a vo svojich poviedkach vnikol do sociálnych problémov dedinskej spoločnosti. Tajovský svoje poviedky zhrnul do niekoľkých zbierok Do konca, Omrvinky, Z dediny, Tajní boháči. V jenotlivých poviedkach zaujal postoj k rozličným sociálnym problémom, napríklad v poviedke Pastierča,kde kritizuje sociálne pomery dediny, ktoré deformujú citové vzťahy ľudu.




Jeho tvorba sa delí na:
monografické poviedky (všedný život na dedine)
poviedky s ludovýchovaným charakterom (proti alkoholizmu)
poviedky zo sociálnym charakterom (Maco Mlieč)





Rozprávky - ostrá kritika sociálnych pomerov na dedine i obraz dôsledkov biedy a chudoby pre citový a mravný život ľudí. Poviedka Do konca - z láskou v nej spomína na pracovitý život starého otca. Je to poviedka, v ktorej Tajovský podáva filozofiu života dedinského človeka, jeho náhľady, jeho vnútorný svet. Kniha Besednice, kde si všíma život najbiednejších. Sem patrí napríklad poviedka Maco Mlieč - je založená na paragóne vzťahu medzi sluhom Macom a gazdom. Maco sa zodral v robote a pred smrťou má výčitky, či nieje ešte gazdovi dlžen.




Cez vojnu vyšli jeho Rozprávky pre ľud. Vyniká v nej poviedka Úžerník., v ktorej odhalil predstaviteľov tých spoločenských síl, ktoré zaviňujú hmotný i mravný úpadok slovenského ľudu. V poviedkách a črtách zhrnutých do kníh Spod kosy; Tŕpky a Zbohom autor rozširuje tematickú oblasť svojich próz o celý rad ďalších sociálnych javov, ako napr. vysťahovalectvo, premenu poľnohospodárskeho robotníctva na továrenské. Tajovského umelecké svedectvo o živote dedinskej i mestskej chudoby patrilo k najkritickejším. Jeho tvorba búrcovala, bola živou výčitkou i protestom. Vrchol tvoria poviedky Mamka Pôstková a Mišo. Najznámejšie hry: Ženský zákon, Statky-Zmätky. V nich autor spracuváva tématiku známu aj v dielach Timravy - ako majetok vplýva na medziľudské vzťahy. Kým v hre ženský zákon ide o šťastné ukončenie v hre Statky-zmätky nie je konflikt riešený cestou zmierenia.




Ženský zákon



Mišo Malecký a Anička Javorová sa majú radi, ale môže majetok a chtivosť materí po majetku narušiť lásku dvoch mladých ľudí? Všetko sa napokon dobre skončí. Táto komédia je plná humorných situácií a intríg.




Maco Mlieč



Celý život prežil u gazdu, ktorý bohatol, stal sa váženym človekom v dedine,
richtárom. Maco mu verne slúžil od mladosti až do smrti za jedlo, tabak a občas aj pálenku. Ako mu roky pribúdali, upadal, nikto sa o neho nestaral. Autor porovnáva gazdu a jeho postup hore s Macovým úpadkom. Snažil sa Macovi vysvetliť, že gazda ho celý život využíval. Maco je spokojný so svojim postavením a verí, že mu dal gazda dosť. Pred smrťou sa išiel gazdu spýtať, či mu nedlží, lebo bol dlhý čas chorý. Gazda ho upokojil, z prázdnej strany kalendáru vyčítal, koľko peňazí má uňho. Posledná Macová prosba bola, aby ho za tie peniaze pochoval. Gazda svoj sľub splnil, začo ho dedina chválila. Iba sluhovia hovorili, že gazda ho mal za čo pochovať. Toto je vlastne mienka Tajovského, ktorý sám bol nespokojný s postavením chudobného ľudu.




Horký Chlieb



Postavy: Turjanka, jej deti, pán a pani, ich deti, slúžka Mara a učeň
Turjanke zomrel muž pri zvážaní dreva. Teraz sa musí sama postarať o deti. Pracuje vodne i v noci no i to ledva stačí na vyplatenie nájomného za malú dreveničku na okraji mesta.A tak sa podujme strážiť pánovi, ktorý ide s manželkou na zábavu. Turianka sa bojí o svoje deti,a preto sa chodí počas noci pozerať na ne pozerať či sa im niečo nestalo.Páni došli konečne pred piatov. Turianka referujúc,že sa deti cez noc ledva prebudili obdržala 40 grajciarov zovrúc ich do dlane a stískajúc ich, naradostená bežala domov.Turianka v dôsledku tejto noci ochorie.



Apolienky



Apolienky nie sú ničím iným ako následným javom, vyplývajúcim z primitivizmu, zaostalosti a biedy, plodiacich alkoholizmus a iné neresti v živote bedára. Autor tu uplatňuje "princíp poznania druhej strany" meniac výsmešný postoj učňov k hluchej slúžke na pochopenie a súcit. Tajovský aj v iných prózach pranieruje rozčšírenie alkoholizmu medzi slovenským ľudom.




Tajovského poviedky sa zdajú byť autentickými preto, lebo v mnohých vystupuje ako jeden z hrdinov. Ako bankový úradník sa rozprával s mamkou Pôstkovou, s Macom sa stretol na poli, s Mišom u svojho priateľa lekára.
Poviedky sú napísané rozprávačským štýlom, kde dialóg prevláda nad opisom.




BOŽENA SLANČÍKOVÁ TIMRAVA



Spočiatku zobrazovala život v tzv. panskej spoločnosti, ktorá žila izolovane od dedinského ľudu. Píše hlavne o slečinkách, ktoré žijú dvojakým životom.Chcú sa vydať, sú milé,prívetivé, ale vo svojom vnútri sa búria proti spoločnosti, ktorá ich núti byť pokryteckými. Sem patria poviedky Za koho ísť, Zvrchovaný čas,
Pomocník. Súbežne začína písať aj o dedinskom človeku, ktorý sa chce vymaniť zo svojho života a chce dosiahnúť vyšší cieľ. Takýmto je Ondro Karman v poviedke Ondro Karman. Ondro sa stal zo sedliaka cestárom a odrazu sa zmenilo jeho správanie aj spôsob reči. Prostý ľud ho nazýva maškarádou.Autorka ho ostro kritizuje a odsudzuje za to, že sa opičí po panskej spoločnosti. V poviedke Sluhové trpkosti zachytila sociálnu nerovnosť a pocity krivdy sluhu, ktorý si neskôr uvedomil, že má rovnaký osud jako slúžka Anča.




V poviedke Skon Paľa Ročku zachytila osud drobného dedinského človeka,ktorý je poznačený živelnou vzburou, revolučnými myšlienkami povojnovej doby, ale aj biedou, ktorá vplýva na citovú a mravnú stránku jeho života. Nastolila problém ľudských vzťahov, otázku zranenej ľudskosti, mravnej očisty človeka, ktorého osud sa končí tragicky. V poviedke Ťapákovci nastolila problém zaostalosti, lenivosti a ťažkopádnosti členov rodiny Ťapákovcov. Šestnásti sa tlačia v jednej izbe, nemajú vzťah k ničomu, nič ich nezaujíma, sú málomravní, držia sa toho, čo
im zanechali dedovia, preto žiadnu prácu nezačínajú v iný deň ako piatok.Z rodiny sa vymykajú dve postavy. Iľa - kráľovná, žena najstaršieho Ťapáka Paľa a tridsaťročná stará dievka Anča - zmija.





Základný konflikt vzniká medzi Iľou a Ančou, keď sa Iľa usiluje zmeniť zaostalý život a presviedča Paľa, aby si postavili vlastný dom. Ostatní členovia rodiny sú proti nej, im vyhovuje patriarchálny spôsob života, nechcú žiadne zmeny, ale sú
leniví povedať to Ile. Vedia, že Anča to za nich vyrieši. Anča patrí k tragickým postavám, jej charakter je poznačený vnútornou protirečivosťou,je citlivá až nežná, ale osobné nešťastie ju navonok robí zádrapčivou až drsnou. Túži po láske, ale vie, že jej osudom je len vyšívať čepce pre nevesty. Poviedka má dve dejové pásma. Prvé, vonkajšie, je konflikt medzi Iľou a Ančou, druhé, vnútorné, je vnútorná tragédia Anči.U Timravy sa stretávame s motívom ľudských vzťahov, založenom na láske, autorka poukazuje aj na deformáciu týchto vzťahov, ktorá je zapríčinená majetkom. Podľa nej do manželstva vstupujú mladí ľudia len kvôli majetku a bez lásky. Tento problém rozvádza v poviedke Mocnár a zároveň zisťuje, že takéto manželstvá nemajú pevný základ.




Kukučín
Timrava
Tajovský

pozerá prostredníctvom hlavných predstaviteľov na danú situáciu
otvorene kritizuje vzťahy medzi ľuďmi
monologická, sociálno - analytická poviedka




láskavý humor
zobrazuje pretvárku, zaostalosť, zápecníctvo
jedna postava (prostý človek)




jazyk - charakter osôb
humor bez sentimentality
autor-rozprávač-presvedč.




úpadok zemianstva
všíma si psychiku ženy
cení si prácu človeka, námahu




nástup kapitalizmu
lenivosť ľudu
kritické situácie




prostý dedinský ľud ťažko pracuje
bieda, utrpenie, vojna, honba za potravou
snaží sa o harmóniu medziľudských vzťahov




za ťažkú prácu človek dostáva veľmi málo
moc peňazí (nedostatok = stratu zmyslu života )
vniesol do literatúry najbiednejší dedinský ľud




koniec = harmónia, spolunažívanie
myšlienka diela sa ukáže vždy v závere
ľudským chybám neprikladá veľkú úlohu