Ach, tá pamäť! Na ňu sa vyhováraš, ak sa ťa učiteľ spýta na rok vojny vo Viedni. “Zabudol som.” “Vyletelo mi to z hlavy,” povieš mame, keď sa hnevá, že si zase nevyniesol smeti. Čo je vlastne pamäť?
Pamäť je schopnosť organizmu uchovávať a vyberať informácie (podnety).
Najprv si nejaký fakt uvedomíme. Potom sa ho usilujeme uchovať, aby sme si ho v potrebnej chvíli vyvolali. To je Pamäťový proces. Ľudia sa zvyčajne delia na tých, čo majú lepšiu zrakovú pamäť, a na tých s lepšou sluchovou pamäťou. Tí prvý si lepšie pamätajú informáciu, ktorú videli (napríklad: si ju prečítali). Tí druhí si lepšie pamätajú to, čo počuli. Najlepšie výsledky sa však dosahujú, ak sa pri zapamätávaní zapojí čo najviac zmyslov. Ak do zaregistrovania informácie (napríklad: o nejakej látke) zapojíš hmat a čuch, ľahko si potrebné údaje o nej vybavíš, až bude treba. Dobre to vedia učitelia chémie či biológie. Kto si raz privonia k sírovodíku, či sa dotkne kože hada, nezabudne na to po celý život.
Vybavujúc si zapamätané informácie sa u nás prejavuje schopnosťou spájať údaje, dojmy aj situácie.
Vedci hovoria o troch druhoch pamäte
1.
Zmyslová, registruje počuté, dotknuté, uvidené vnemy bez toho, aby sa zapojilo naše vedomie. Zapamätáte si ich krátko, najviac na niekoľko sekúnd. Vedci pripúšťajú, že v podstate si náš mozog aj tieto letmé informácie niekde zapisuje. Občas si ich vybavujeme pod vplyvom rozličných podnetov, napríklad v sne.
2.
Krátkodobá, používame ju v každodennom živote. Napríklad v programe zistíme, kedy začnú vysielať obľúbený seriál. Keď nám táto informácia prestane byť potrebná, jednoducho ju z pamäte “vyhodíme.”
3.
Dlhodobá pamäť je niečo, čo si môžeme cvičiť a mali by sme sa o ňu starať. Jej kapacita je takmer neobmedzená. Informácie, ktoré považujeme za dôležité, si vyberieme z dočasnej krátkodobej pamäte, usporiadame ich, zatriedime a odošleme do dlhodobej pamäte. Celá táto operácia živo pripomína triedenie a zapamätanie údajov v počítači.