Co nie je demokracia

Co nie je demokracia
Na štandardné vymedzenie pojmu sa stanovuje jeho opak, protiklad alebo protirecenie.
Teda na definíciu demokracie musíme tiež stanovit, co je opakom demokracie, resp. co
nie je demokracia.
“Dobré“ protiklady sa hladajú na rozdiel od zlých pomerne obtiažne. Napríklad, pri
pokuse o definíciu politiky casto hovoríme, že politika nie je ekonomika ani etika, ale
ustálený a aspon trocha výstižný protiklad politika nemá. Logický status dvoch
kontrastujúcich pojmov môže byt dvojakého druhu: môžu, ale nemusia byt
protirecením. Pojem “opak“ sa používa, ked sa nevyžaduje špecifikácia. Logickým
argumentom je toto: princíp vylúcenia tretieho sa vztahuje iba na protirecenia, nie na
protiklady. Len pre protirecenia platí, že neexistuje tretia možnost (napr. niekto je bud
živý alebo mrtvy). Protiklady sa navzájom vylucujú, avšak nie úplne, preto je prípustná
aj tretia (stredná) možnost (napr. ani bohatý ani chudobný).
Spolocenské vedy inklinujú ku kvantifikácii a z toho bežne vyplývajú hlavné tažkosti
toho, co demokracia nie je. Miesto toho, aby sme sa pýtali co je (alebo co nie je)
demokracia sa žiada pýtat sa: do akej miery, ak vôbec, je politický systém
demokraciou.
Vyhodnotme najprv logický status otázky: co je demokracia? Podla tejto formulácie
chápeme demokraciu ako entitu, ako objektový pojem a presnejšie ako špecifickú
“triedu“ (typ) politického systému. Preto je logický výklad nevyhnutne binárny: bud
daná politika je demokraciou alebo nie je.
Ked otázka znie “do akej miery je politické zriadenie viac, alebo menej
demokratické?“, potom už entitu neidentifikujeme, ale nieco o nej predpokladáme.
Demokracia sa teraz chápe ako vlastnost politických objektov. Pri tejto interpretácii
logické spracovanie už nie je binárne (áno – nie), ale kontinuálne (väcší – menší)
a obvykle sa opisuje ako transformácia diskrétnych charakteristík na kontinuálne. Pri
tomto podaní sú rozdielom miery. V tomto prípade sa môžeme pýtat bud “do akej
miery je demokracia demokratická“ alebo “do akej miery je demokratický akýkolvek
politický systém“. S druhou otázkou ocividne nastanú problémy.
Ked predpokladáme, že politický systém je do urcitej miery demokratický,
predbežná otázka bude zniet: demokratický vo vztahu ku ktorým vlastnostiam? Napr.
Douglas Rae vyberá ako charakteristickú vlastnost “vládu väcšiny“. Felix Oppenheim
vyberá ako charakteristickú vlastnost “úcast“, ale tento pojem nie je ideálnou
definíciou.
Tažkosti, ktoré sa pri tomto postupe vyskytujú je pomerne velké množstvo. Napr.
existuje množstvo charakteristík alebo vlastností, z ktorých si možno vyberat a sú
navzájom tak previazané, že každé jednotlivé meranie by pravdepodobne mohlo viest
k chybnému poradiu. Ako prvoradé ale je, že ak zacneme ako sme to v skutocnosti
urobili, od pojmového zmätku, operacionalizácie môžu iba pridat extravagantnost
k nejasnosti. Kolko z daných demokratických charakteristík, alebo z množiny
demokratických charakteristík možno nájst vo všetkých politických systémoch? Je
velmi nepravdepodobné, že sa niektorá vlastnost, ktorú meriame priblíži k nule. Keby
to tak bolo, mohlo by dôjst k záveru, že všetky existujúce politické zriadenia sú
demokracie, aj ked coraz v menšej a menšej miere, alebo naopak že všetky sú
nedemokratické. Treba prihliadnut k tomu, že politické systémy sú previazané celky
charakterizované ústavnými mechanizmami a princípmi, ktoré bud existujú (hoci
nedokonalé), alebo absentujú. Mohli byt Stalin alebo Hitler zbavení moci slobodnými
volbami? Nie. Možno prezidenta Spojených štátov amerických obvinit a vyšetrovat?
Áno. Mohli v Sovietskom zväze strany sútažit medzi sebou? Nie. Sútažia v Nemecku?
Áno.
Teraz je možno lahko vidiet, preco je otázka “do akej miery je demokracia
demokratickou“ úplne odlišná. Nie úplne správne je tvrdenie, že všetky rozdiely sú
rozdielmi v miere, takisto nie je úplne správne tvrdenie, že všetky rozdiely sú v druhu.
Rozdiely sú v miere, ak sa interpretujú (logicky). Podobne rozdiely sú v druhu, ak
použijeme klasifikacné triedenie. Sartori teda tvrdí, že variácie v rámci demokracie
alebo mimo demokracie si vyžadujú najprv stanovit, na co sa aplikujú, to znamená, že
najprv rozhodneme, co je a co nie je demokracia.
Autoritarianizmus, autorita a moc
Opakom demokracie môže byt: tyrania, despotizmus, autokracia, absolutizmus,
diktatúra, autoritarianizmus a totalitarizmus. Autoritarianizmus sa odvodzuje od
autority a iba prípona od seba oddeluje významy, ktoré sú alebo môžu byt od seba
velmi vzdialené. Autorita predstavovala celé storocia stabilne dobrý, ocenujúci termín.
Autoritarianizmus je však dnes hanlivé slovo, ktoré je oznacením pre prekrocenie
a zneužitie autority, ktoré porušuje slobodu.
Vo svojom pôvodnom význame patrila autorita k tradicionalistickej koncepcii
histórie, k histórii chápanej ako pokracovanie minulého, ako potvrdenie a rozšírenie
pociatku. Tento význam sa stráca koncom osemnásteho storocia. Autorita, hoci má
vztah k moci, sa od nej vždy jednoznacne odlišovala.
V súcasnosti by mohli byt najlepšími ekvivalentmi v anglictine pre autoritu
“vládcovstvo“ a “vláda“ alebo aj “moc“. V politickej teórii bol tento pojem vždy spojený
s legitimitou, nie so zákonnostou. Terminologická štúdia spracovaná UNESCO-m uvádza
“všeobecné použitie“ pojmu autorita ako “moc, ktorá je akceptovaná, rešpektovaná,
uznávaná a legitímna.“ Moc nariaduje a štátna moc vydáva príkazy podporované
legálnym monopolom moci. Ale ak moc chápeme takto, ihned je jasné, že takto sa
nedá vysvetlit, ako drží politická spolocnost pohromade a preco s nou jej clenovia
súhlasia. Filozofi dlho tvrdili, že súdržnost politických spolocností nie je postavená na
príkazoch, ale na úplne odlišnej veci, ktorú nazývajú “politická povinnost“.
Zatial co moc nariaduje a podla potreby ju podporuje násilie, autorita “apeluje“;
autorita prestáva byt autoritou, ak je podporovaná silou. Autorita je teda formou moci,
alebo formou vplyvu, ktorá vzniká spontánnym ujatím sa funkcie, a ktorá odvodzuje
svoju úcinnost z toho, že ju poslúchajú a uznávajú, dalej možno povedat, že je to moc
založená na prestíži a úcte a jej význam môžeme najstrucnejšie vyjadrit ako “morálny“
vplyv. Moc bez autority je bud potlácajúca (situácia, v ktorej holé donucovanie
nahrádza a v konecnom dôsledku nicí autoritu), alebo impotentná (situácia
bezmocnosti). Z toho vyplýva, že demokracia vyžaduje moc podopretú autoritou.
Demokracia sa musí zameriavat na transformáciu moci na autoritu, pretože cím väcšia
je rola a rozsah autority – rozsah žiadania namiesto nariadovania – tým menšia je
úloha a rozsah moci, t. j. menšia sila moci.
Autoritarianizmus ako názov politického systému je vynálezom fašizmu a chápal sa
ako oslavný pojem, jeho úlohou bolo preniest na diktátorský štát priaznivé atribúty,
alebo asociálne autority. Pre tých, co ho navrhli, to bol režim, v ktorom bola obnovená
“pravá autorita“, pre demokratov je to režim, ktorý falšuje a zneužíva autoritu. Zdá sa,
že “autoritarianizmus“ nemôže byt dobrým protikladom demokracie ak nebudeme s
“autoritou“ lepšie narábat. Príliš široký a nejasný pojem autority zastiera rozhranie
medzi demokraciou a autoritarianizmom.
Ked chceme vyjadrit myšlienku, že demokracia obvykle vyžaduje moc ako autoritu,
môžeme sa uchýlit k rozlišovaniu medzi autoritárskou (nedemokratickou) autoritou
a autoritatívnou (demokratickou) autoritou.
V dlhodobej perspektíve sa vychádza z toho, že skutocná sloboda akceptuje autoritu
rovnako, ako skutocná autorita uznáva slobodu a naopak, autorita, ktorá neuznáva
slobodu, je autoritarianizmus.
Na záver Sartori poznamenáva, že kým autoritarianizmus urcite môže definovat
demokraciu, pri chápaní tohto pojmu ako protikladu k demokracii, treba byt opatrný.
Totalitný štát, demokracia a absolutizmus
Demografický tlak, neustále rastúca vzájomná závislost všetkých aspektov
industriálnej spolocnosti a spolocnosti služieb, požiadavky blahobytu, racionálnejších,
funkcnejších a plánovitých spolocenských foriem sú tie najvýraznejšie dôvody, ktoré
vedú dnešné vlády k tomu, aby sa coraz viac starali o všetkých a o všetko. V tejto
súvislosti môžeme preto celkom pokojne povedat, že všetky moderné štáty sa tak ci
onak vyvíjajú v smere “totálneho štátu“. Moc, ktorá pochádza od každého, je
autorizovaná robit všetko. Mnohí autori preto zdôraznujú, že totalitarizmus neznamená
rozšírenie – totalitný štát – ale skôr autoritatívny, alebo absolutistický výkon moci.
Bodinova De la République z roku 1576 sa všeobecne pokladá za prvú systematickú
formuláciu teórie absolutizmu. Jeho teória suverenity štátu nevolá po absolútnom
monarchovi, ktorý nepodlieha žiadnemu zákonu, ale jeho moc sa ešte stále riadi
prírodným a božským zákonom. V modernom zmysle sa zacal “absolutizmus“ (ako
podstatné meno) používat až v osemnástom storocí a znamenalo to moc bez kontroly,
oslobodení od obmedzení: bezhranicné, svojvolné uplatnovanie moci.
Absolutizmus, tak ako ho chápeme dnes, nie je dobrý opak demokracie. Je
samozrejmé, že demokracia nemôže byt absolútna v tom zmysle, ako boli absolútne
monarchie; ale demokratický absolutizmus je celkom na dosah možností.
Pokial ide o to, ci absolutizmus pomáha vymedzit význam totalitarizmu, je jasné, že
každý totalitný systém je aj absolutistický. Ale samotný absolutizmus už totalitárny byt
nemusí.
________________________________________ __________________________
Zdroje: