Clovek ako tajomstvo. rozhovor s literarnym vedcom Andrejom Cervenakom

Hovoríme s literárnym vedcom Andrejom Červeňákom

Prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc., sa narodil 22. 5. 1932 v Šarišskom Štiavniku. Venuje sa teórii a dejinám ruskej literatúry, problémom slovensko–ruských literárnych vzťahov, otázkam literárnej komunikácie a recepcie. Je autorom dvanástich knižných publikácií a editorom dvoch desiatok zborníkov venovaných slovenským a ruským autorom. Publikoval vyše dvesto literárnovedných prác doma i v zahraničí. Pôsobí na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a ako hosťujúci profesor na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Nedávno v pezinskom vydavateľstve Formát vydal knihu Dostojevského sny (Eseje a štúdie o snoch a Dostojevskom). Recenziu knihy sme uverejnili v KNIŽNEJ REVUE 12/99.

„Dostojevského sny odhaľujú také dimenzie človeka, ktoré sú tušené, očakávané iba v podvedomej (dokonca nevedomej, iracionálnej, imanentno–transcendentálnej) podobe. Sny sú signálmi začiatkov a koncov človeka, ktoré dosiaľ nepoznáme. Vďaka trom snom Rodiona Raskoľnikova sme oveľa bližšie a hlbšie k všeľudskej, našej i sujetovej podstate – k všeľudskej hádanke i tajomstvu života a ľudského údelu, o ktorý ide v románe Zločin a trest a v troch Raskoľnikovových snoch.“
Andrej Červeňák

– Pán profesor, nemôžem sa pri prvej otázke nevrátiť k študentským rokom, do čias, keď už bolo jasné, že na pozadí oficiálneho obrazu ruskej literatúry jestvuje aj iný svet ruskej literatúry. Ten, o ktorom sme nemali vedieť. Vy ste boli pre študentov tou osobnosťou, ktorá na prednáškach prekračovala strážené hranice a počúvali sme vás s veľkým záujmom. Ako dnes prijímajú študenti ruskú literatúru?

– Vzťah študentov k ruskej literatúre je dnes oveľa diferencovanejší. Vyplýva aj z toho, že dnes si študenti volia ruštinu dobrovoľne (neexistujú povinné kombinácie s ruským jazykom), lenže táto dobrovoľnosť má rôzne motívy: prvé vyplývajú z kladného vzťahu k ruskému jazyku, ruskej kultúre a literatúre, čo môže byť výsledkom rodinných tradícií, gymnázia, osobných zážitkov atď., druhé vyplývajú z vypočítavosti, čiže študent si volí jeden „ťažký“ západný jazyk, ktorému venuje maximálnu pozornosť, a k nemu ruštinu, ktorú považuje za „ľahší“ jazyk. Študenti s prevahou prvých motívov, ktorých nie je veľa, vyhľadávajú osobné konzultácie, besedy, stretnutia s ruskou literatúrou. Študenti s prevahou druhých motívov vystačia s prednáškami a seminármi. Ako celok dnešní ruštinári menej čítajú ako kedysi, preto napríklad aj moje problémové semináre musím posilňovať reprodukčnou zložkou. Mrzí ma to, preto sa „vyžívam“ v špeciálnych výberových seminároch, o ktoré je zatiaľ slušný záujem.

– Literatúra a človek – spojenie, ktoré sa stalo magnetom vášho tvorivého záujmu na celý život. Rozhovor o literatúre pre vás nadobúda plný zmysel vtedy, ak je súčasne rozhovorom o človeku. Čo určilo túto vašu orientáciu a vôbec, ako by ste ju vy sám presnejšie definovali?

– Môj záujem o človeka v literatúre, ktorý mi poslúžil ako východisko modelovania esteticko–antropologickej koncepcie umenia (pozri monografiu Človek v literatúre, 1985), má viac zdrojov. Prvým je ruská klasická literatúra, ktorá je v podstate antropocentrická. Puškin, Gogoľ, Lermontov, Dostojevskij, Tolstoj, Merežkovskij a ďalší sa prostredníctvom literatúry pokúšali pochopiť tajomstvo človeka. Druhým zdrojom bol môj donkichotský zápas s čiernobielym chápaním sveta (vykorisťovaní a vykorisťovatelia) a človeka (len ako biosociálnej bytosti). Dostojevského polyfonický svet a človek sa nezmestili do tohto panciera. Tretím zdrojom som sa stal ja sám: po roku 1968 som sa ocitol v tábore „porazených“, musel som dokonca opustiť vysokú školu. Taká bola doba. Lenže zvaľovať vinu za svoju (akúkoľvek) porážku iba na niekoho iného je málo. Človek si musí položiť otázku: prečo a kde som zlyhal ja? Kde sú príčiny, pre ktoré som „nezvládol“ situáciu? Prečo ju „zvládli“ iní, ktorí, podľa môjho názoru, mali na to menšie predpoklady ako ja? A nakoniec štvrtým zdrojom sa stalo divadlo: po odchode z vysokej školy som si privyrábal na živobytie rozborom divadelných hier vo východoslovenských divadlách. Tu som sa stával svedkom antropologického umeleckého zázraku: ako sa herec stával rečou nositeľom umeleckého obrazu, ikonou postavy – tak ako v literatúre slovo, v hudbe zvuk, vo výtvarnom umení farba. Tu som dospel k záveru, ako Aristoteles z poznania človeka v gréckej dráme, že v literatúre všetko vychádza od človeka a k človeku sa aj vracia, že všetky výstavbové prvky literárneho diela sú „antropoumelecké“, poskytujú zážitok, poznanie, model človeka o človekovi pre človeka.

– V rámci hľadania človeka v literatúre a literatúry v človeku vás fascinoval predovšetkým jeden fenomén: F. M. Dostojevskij. Venovali ste mu tri samostatné monografie. Pokiaľ viem, roky ich vydania nezodpovedajú kontinuite vývinu vašich názorov na túto osobnosť a jeho tvorbu. Aký teda bol váš skutočný príbeh s Dostojevským?

– Fascinovali ma viacerí ruskí autori: ako študenta – hudobný Leskov – moja diplomová práca bola o jeho rytmickej próze, ako mladého pedagóga – Turgenev, krása jeho prírody, devušiek, parkov, učených dialógov – venoval som mu kandidátsku prácu (Vajanský a Turgenev), bitého životom (po roku 1968) ma pritúlil Dostojevskij – jeho Ponížení a urazení, venoval som mu tri samostatné monografie (Človek v literatúre, Tajomstvo Dostojevského a Dostojevského sny). V snahe odpútať sa od tohto „tragického génia“, lebo ak budete žiť v spoločnosti tragika, sami sa ním stanete, vrátil som sa k Puškinovi (monografia A. S. Puškin – človek a básnik), aby ma „infikoval“ svojím optimizmom, pocitom slobody, tvorby a krásy, nádejou, ktorú potrebujem nielen ja, ale aj spoločnosť a celé ľudstvo. Rád by som ukončil svoju literárnu odyseu Tolstým.

Moja cesta k Dostojevskému nie je totožná s poradím mojich kníh o ňom. V atmosfére roku 1968 som napísal knihu Tajomstvo Dostojevského, ktorú pripravoval na vydanie Tatran. Jej posudzovatelia, prof. J. Kopaničák a Dr. E. Varossová, ju hodnotili kladne. Lenže po vstupe spojeneckých vojsk mi ju vrátili. Prečo? Lebo som v nej prečítal Dostojevského život a dielo trikrát: z hľadiska sociologického, filozoficko–kresťanského a biologicko–freudistického a každému hľadisku som dal za (relatívnu) pravdu. Nazvali to ideou buržoázneho pluralizmu, revizionizmu a antisovietizmu. Preto najprv vyšla druhá kniha (Človek v literatúre, 1985) a prvá musela čakať na svoju dobu a vyšla roku 1991.

Spojovacím článkom všetkých troch prác o Dostojevskom je, ako som už naznačil, idea antropocentrizmu. Pokúšal som sa v nich dekódovať Dostojevského umelecký kód. Autor svojmu bratovi napísal: „Človek je tajomstvo. Treba ho odhaliť. Keby si to robil celý život, nevrav, že si žil nadarmo.“ K tomuto „tajomstvu“ ma navigoval M. Bachtin, ktorý ponúkal ideu polyfonizmu. Ja som antropologický polyfonizmus rekonštruoval v jeho koncepcii človeka: počnúc motívmi jeho konania (prírodné – genotyp, sociálne – fenotyp, duchovné – nootyp), cez sféru aktivity (príroda – societa – vesmír) až po oblasť hodnôt (prírodné – sociálne – duchovné). Tri možné konštanty v štruktúre človeka – prírodná – človek ako prírodné indivíduum, sociálna – človek ako sociálna osobnosť a duchovná – človek ako duchovná individualita, sa stali základom i východiskom skúmania „antropologicko–teleologických“ kvalít Dostojevského diela. Bachtinov štylistický polyfonizmus a svoju antropologickú triadickosť som aplikoval na Dostojevského umelecké myslenie a dospel som k objavu, že u Dostojevského ide o trojhodnotovú, antiaristotelovsko–kantovskú umeleckú logiku myslenia. Preto ho nakoniec Einstein postavil pred všetkých mysliteľov všetkých čias. Trojhodnotová logika sa prejavila na mnohých úrovniach štruktúry Dostojevského diela – počnúc slovom, štýlom, cez tému, ideu, kompozíciu, končiac postavami, sujetom a koncepciou sveta a človeka.

– Človek Dostojevského je mnohovrstevný, mnohorozmerný, polyfonický. Stelesňuje v sebe antitézy všetkých ľudí všetkých vekov. Čím predovšetkým vás oslovil jeho sen? A vôbec, prečo sen?

– Sen patrí k najväčším i najkrajším tajomstvám človeka. V tom istom sne môžeme pobudnúť pri ukrižovaní Krista, ale aj na Titaniku, na severnom póle i na rovníku, môžeme spájať do jedného celku najfantastickejšie segmenty dejín Vesmíru, Prírody a Človeka. V sne neplatia obmedzenia času a priestoru, neexistuje determinizmus ľudskej aktivity. Dostojevskij vyhlásil, že človek je tajomstvo, ale najväčším tajomstvom tohto tajomstva sú jeho sny. Freud ich príliš biologizoval a individualizoval, Jung sa ich pokúsil biologizovať a kolektivizovať (teória kolektívnych archetyov), Pavlov podľahol empirizmu nervovej sústavy. Moje ponímanie snov je vývinové (kozmosny, biosny, homosny), ale aj funkčné – sny ako súčasť kozmického, biologického a antropologického komunikačného systému, ktoré spisovatelia využívajú ako prostriedky prieniku k hlbinným vrstvám ľudskej štruktúry a k psychologickej, etickej i duchovnej katarzii. Symbolický význam snov môžeme konkretizovať, ale nikdy nie empirizovať. Dostojevskij výdatne využíval sny ako najhlbšie sondy do ľudskej podstaty, ktorá vďaka sneniu spája človeka so všetkým všetkých čias. Nie je vylúčené, že sny sú preobrazom dematerializovanej večnosti človeka. Spájajú v sebe akoby hmotu, ktorá hmotou nie je (v sne vidíme materiálnu podobu človeka a sveta), s duchom, ktorý už nie je iba duchom (je viditeľný v medzihmote). Sny sú najväčším ľudským bohatstvom – obohacujú naše podvedomie a predvedomie, ktoré následne pôsobí aj na naše vedomie.

– Človek už pochopil, že veda nielen rozširuje okruh poznania, ale súčasne s ním aj okruh tajomstiev, nových definícií, ale aj nových nezodpovedaných otázok, nových vízií lepšieho života, ale aj nových nebezpečenstiev. Ako ďalej v tejto situácii s umením a ako ďalej „s človekom“?

– Existuje obrovské množstvo definícií umenia a literatúry – definícií sociálnych, psychologických, filozofických, etických, estetických, transcendentálnych, formalistických atď. Vznikali v čase a priestore, keď prevládali práve tieto uhly pohľadu či systémy súradníc – všetky sú reálne a odrážajú isté „momenty“ ľudskej situácie vo svete. Náš „moment“ je alarmujúci. Ľudstvo dospelo na hranicu kritického poznania (hmoty, života, človeka), a preto splnilo svoje kozmicko–biologické poslanie – poznanie podstaty – môže sa teda (samo) zlikvidovať. Pred tvárou tohto finále všetky koncepcie umenia – okrem antropocentrickej – sú detskými hračkami. Umenie a literatúra nie sú zrkadlom (teória odrazu s cieľom socialisticko–realistickej antropofílie, resp. postmodernej antropofóbie), ale prejavom života (elan vital), smerujúceho k svojmu najplnšiemu naplneniu. Ich poslaním je homeostáza a katarzia.

Aj súčasná ruská literatúra podlieha všesvetovej davovej psychóze postmoderny… Z ruskej literatúry minulosti sa mi žiada aktualizovať estetický, myšlienkový a psychologický odkaz dvoch velikánov – Dostojevského a Puškina. Prvý je zrkadlom choroby, na ktorú ľudstvo zomiera, a varovaním, ktorému záleží na zdraví (všetky Dostojevského diela smerujú ku katarzii). Druhý je manifestáciou života ako Absolútna, modelom plnosti života ako možnej antropologickej pespektívy, ktorá sa nekonala, tvorby smerujúcej k tomuto cieľu. Puškin dokonca v čase cholery (Hody v čase cholery) pripíja na život ako na najvyššiu hodnotu a zmysel ľudského kozmického a biologického údelu. Mám rád Dostojevského ako varovný prst, ale práve teraz, v ľudsky morbídnej situácii a v roku 200. výročia A. S. Puškina dvíham pred človekom, národmi a ľudstvom zástavu Puškina ako symbol Slobody, Tvorby a Lásky.