Civilná štruktúra NATO

Civilná štruktúra NATO
ŠTRUKTÚRA ALIANCIE
Od vzniku aliancie jeho tvorcovia venovali vždy velkú pozornost organizacnej
štruktúre aliancie a zdokonalovaniu jej mechanizmu. Vždy sa presadzovala zásada, že
každý clen, velký ci malý, má rovnaký hlas vo všetkých organizacných štruktúrach.
Zásada jednomyselného prijímania rozhodnutia stále platí. Vo vyše 50-rocnej histórii
spojeneckého zväzku však v rôznych obdobiach – najmä v 60. a ciastocne aj 70.
rokoch dochádzalo k tomu, že ten-ktorý clenský štát verejne oznámil svoje výhrady,
alebo aj nesúhlas k niektorým bodom prijímaného záverecného komuniké
Severoatlantickej rady. Kritické postoje niektorých partnerov voci iným sa dokonca
dostávali na verejnost, co bolo tiež dôkazom demokratického ovzdušia panujúceho v
rámci spolocenstva. Tento princíp výrazným spôsobom doposial posilnuje celkovú
prestíž i priaznivý obraz Severoatlantickej aliancie.
V súlade s touto zásadou sa od vzniku NATO budovali civilné i vojenské orgány
aliancie. Dá sa povedat, že táto výstavba za 50 rokov jeho existencie prešla troma
výraznými etapami. Prvá, od vzniku spolocenstva, trvala v podstate od roku 1966.
Druhá zaznamenala podstatné zmeny vo vývoji štruktúry, ktoré zostali v platnosti v
podstate až do skoncenia studenej vojny. Tretia etapa, ktorá sa zacala v novej situácii
po politických a spolocenských zmenách v Európe na prelome 80. a 90. rokov 20.
storocia (pád berlínskeho múru, zánik Varšavskej zmluvy a rozpad Sovietskeho zväzu,
ako aj nadviazanie priamych kontaktov medzi NATO a štátmi strednej a východnej
Európy spolu s ich zblížením s alianciou) trvá doposial. Aliancia postupne prispôsobuje
organizacnú štruktúru svojich politických a vojenských orgánov novým úlohám, ktoré v
tomto období zacala plnit. Ide predovšetkým o posilnovanie bezpecnosti a mieru v
Európe a s tým spojeným vysielaním misií do problémových a krízových oblastí.
Rovnako velký dôraz sa v aliancii prikladá jej postupnému rozširovaniu o nové clenské
štáty zo strednej a východnej Európy. Jeden z prvých predpokladov dovršenia tohto
ciela je uskutocnovanie úloh vyplývajúcich z dokumentu Partnerstvo za mier.
POLITICKÉ ORGÁNY ALIANCIE
Najdôležitejším a vrcholným politickým orgánom od vzniku aliancie je
Severoatlantická rada. (Casto sa iba používa iba výraz „Rada“.) pôvodne ju mali tvorit
ministri zahranicných vecí, ktorí sa mali schádzat pravidelne raz do roka.
Postupom casu sa však ukázalo, že vzájomné pravidelné konzultácie si vyžadujú mat
taký pohotový a pružný orgán, ktorý sa môže kedykolvek operatívne zíst a zároven byt
v styku s najvyššími predstavitelmi vlády svojej clenskej krajiny. Preto na zasadaní v
Lisabone (20. – 25. februára 1952)sa prítomní ministri zahranicných vecí dohodli, že
zasadania Severoatlantickej rady sa budú konat nielen na ministerskej úrovni, ale aj na
úrovni stálych predstavitelov pri NATO. (Ked sa Severoatlantická rada stretáva v tejto
podobe, oznacuje sa aj za „Stálu radu“.) Úlohou „Stálej rady“ je byt neprestajne
pripravený na prerokúvanie akýchkolvek otázok dotýkajúcich sa politických alebo
vojenských záujmov aliancie ako celku alebo jej jednotlivej clenskej krajiny. „Stála
rada“ sa stretáva najmenej raz za týžden.
Aby clenovia tejto novej „Stálej rady“ mohli splnit svoje poslanie, rozhodli sa vlády
spojeneckých štátov poverit šéfov svojich misií takými právomocami, ktoré im v
neprítomnosti ministrov umožnujú prijat významné záväzné rozhodnutia. Rozhodnutia
Severoatlantickej rady majú vdaka tomu rovnakú silu a platnost bez ohladu na formu,
v ktorej sa schádzajú. Rozhodlo sa tiež , že každú clenskú krajinu bude sprevádzat
delegácia (diplomatická misia) zložená z poradcov a expertov na problematiku, ktorá
bude v strede pozornosti NATO, ako aj z príslušného technicko-administratívneho
personálu. Dalej sa rozhodlo, aby vedúci delegácie vo vedúcej funkcii a hodnosti
mimoriadneho a splnomocneného velvyslanca bol akreditovaný pri medzinárodnom
sekretariáte NATO, na cele ktorého je generálny tajomník aliancie. Toto zásadné
rozhodnutie platí do posial a štruktúra v sídle inštitúcií spojeneckého zväzku v Bruseli
je toho dôkazom. Šéf delegácie „Stálej rady“ , jej další clenovia a personál sú úplne
nezávislí od diplomatickej misie akreditovanej v štáte, kde sa nachádza sídlo politických
orgánov zväzku. Velvyslanec pri NATO je okrem ministra zahranicných vecí v priamom
operatívnom spojení s dalšími vedúcimi politickými a vojenskými osobnostami svojej
krajiny a postupuje celkom podla ich osobných direktív. Clenské štáty aliancie spolu s
orgánmi NATO dokázali vždy pružne reagovat na také okolnosti, ktoré cinnost orgánov
NATO mohli brzdit. Preto sa postupom casu zabehaný mechanizmus podla potreby
zdokonaloval. Dosial platí zásada, že vrcholným orgánom Severoatlantickej aliancie je
Severoatlantická rada na úrovni ministrov zahranicných vecí, aj ked v posledných
rokoch to coraz castejšie schádza za úcasti šéfov vlád a štátov. Dodržiava sa tiež
stanovená zásada o pravidelnom konaní dva razy do roka (prvé v máji alebo júni,
druhé zaciatkom decembra).
„Stála rada“ sa vo svojom Bruselskom sídle schádza minimálne raz a niekedy aj
dvakrát v týždni. No v prípade potreby je pocet takýchto sedení neobmedzený. Všetky
pracovné zasadania „Stálej rady“ i dalších orgánov aliancie sú prísne tajné a verejnost
je o nich informovaná prostredníctvom tlacovej služby NATO, ktorá pohotovo
oboznamuje akreditovaných novinárov v sídle aliancie.
Osobitné miesto medzi sériou zasadnutí Severoatlantickej rady zaujímajú tie, ktoré sa
konajú na najvyššej úrovni, t.j. za úcasti šéfov štátov a vlád clenských krajín. Prvé také
sa uskutocnilo v dnoch 16. až 19. decembra 1957 v Paríži. Závery z týchto rokovaní
majú najmä v poslednom case mimoriadny význam, pretože urcitú zásadnú orientáciu
aliancie, ako aj jej postupné rozširovanie. Velmi dôležitými politickými orgánmi aliancie
sú Výbor pre obranné plánovanie a Skupina pre jadrové plánovanie. Stretávajú sa bud
na úrovni ministrov obrany, alebo na úrovni ministrov obrany, alebo na úrovni stálych
predstavitelov, pricom sa na ich cinnosti zúcastnujú iba tie clenské štáty, ktoré
participujú na integrovanej vojenskej štruktúre aliancie (co sú v praxi všetky štáty
okrem Francúzska). Obidvom orgánom predsedá generálny tajomník NATO. Skupina
pre jadrové plánovanie je pôvodu, na ktorej sa diskutuje o špecifických politických
otázkach spojených s jadrovými silami aliancie. Výbor pre obranné plánovanie prijíma
opatrenia, ktorými sa politické rozhodnutia prenášajú do vojenskej oblasti. Jeho
rozhodnutia sú rovnako záväzné ako tie, ktoré prijíma Severoatlantická rada. V case
studenej vojny každé takéto zasadnutie prerokovalo správu o vojensko-politickej
situácii vo svete s prihliadnutím na možné dopady do oblasti pôsobenia aliancie.
Podrobne sa zaoberala aj hodnotením ohnísk napätia, ci krízových oblastí. Túto
informáciu podával minister obrany USA, ktorý v nej vždy venoval pozornost aj
americko-sovietskym vztahom a vzájomným rokovaniam, prebiehajúcim na
dvojstranných, ale i mnohostranných rokovaniach. Výbor pre obranné plánovanie a
Skupina pre jadrové plánovanie majú v štruktúre aliancie stále dôležité postavenie,
hoci bezpecnostné riziká sa zmenili. Rozhodujúcou mierov sa podielajú na realizácii
vojenskej stratégie spojeneckého zväzku, na budovaní a rozvoji ozbrojených síl a ich
vyzbrojovaní konvencnými i jadrovými zbranami. Napriek tomu ide o politické, nie o
vojenské štruktúry.
Aj skutocnostou, že im predsedá generálny tajomník NATO, co je vždy civilná osoba,
aliancia zvýraznuje, že obrovská moderná vojenská sila je pod prísnou kontrolou
civilných politických predstavitelov.
Spomenuté hlavné konzultacné a rozhodovacie fóra aliancie sú podporované
štruktúrou niekolkých desiatok špecializovaných výborov.
V štruktúre politických orgánov aliancie má významné miesto funkcia generálneho
tajomníka NATO. Aj ona vznikla na základe rozhodnutia Severoatlantickej rady vo
februári 1952. pôvodne mal vykonávatel tejto funkcie stát na cele administratívneho a
správneho aparátu, ktorý ako celok tvoril medzinárodný sekretariát. Hlavnou úlohou
bola koordinácia zasadnutia jednotlivých orgánov aliancie a do istej miery aj príprava
ich rokovacích programov. Navrhovaný kandidát do tejto funkcie býva spravidla
skúsená politická osobnost (doteraz to ponajviac boli ministri zahranicných vecí a
obrany), ktorá musí ovládat obidva oficiálne jazyky NATO – anglictinu a francúzštinu.
Pred oficiálnym vymenovaním jednotlivé clenské štáty k navrhovanej kandidatúre
vyjadrujú svoje stanovisko.
Generálny tajomník plní dve funkcie. Po prvé ako predseda riadi Severoatlantickú
radu(vrátane “Stálej rady“), Výbor pre obranné plánovanie a Skupinu pre jadrové
plánovanie. Po druhé, riadi Medzinárodný štáb, civilný úrad s viac ako tisíckou
zamestnancov.
Funkcné obdobie generálneho tajomníka nie je obmedzené. Doteraz ju zastával
niekdajší minister zahranicných vecí Holandska Joseph Luns (1. 10. 1971 – 24. 6.
1984). Prvým držitelom tohto postu bol lord Lionel Ismay vymenovaný 12. marce
1952. V britskej vláde zastával funkciu štátneho tajomníka na ministerstve
zahranicných vecí a bol poverený stykom s Britským spolocenstvom národov. Venoval
sa nielen politike, ale mal za sebou celkom úspešnú vojenskú kariéru. Dosiahol
hodnost generála a v rokoch druhej svetovej vojny vykonával na ministerstve obrany v
Londýne funkciu nácelníka štábu. Lord Ismay bol hodnotený vždy ako dobrý
organizátor, a preto jeho osobnost dávala v tom case nádej, že uplatní svoje vedomosti
nielen pri budovaní civilnej štruktúry, ale aj vojenskej organizácie, ktorá v tom case
mala prednost.
Generálny tajomník má na svoju cinnost k dispozícii nielen stále výbory a komisie
aliancie , ale velmi zaužívanou praxou je vytváranie tzv. komisií ad hoc podla jeho
pokynov. Môže ich byt viac alebo iba jedna. Tieto komisie sústredene sledujú situáciu
v danej oblasti alebo v danej krajine. Sústavne ju vyhodnocujú, závery predkladajú
generálnemu tajomníkovi a predsedovi vojenského výboru NATO. Prostredníctvom
clenov „Stálej rady“ sa potom dostávajú k vládam clenských štátov a sú k dispozícií aj
hlavným velitelom vojsk zväzku. Komisie bývajú spravidla zložené z odborníkov na
politickú, vojenskú problematiku na spravodajské otázky a kontrašpionáž.
V prípade potreby sú povolaní aj odborníci z iných odvetví, najmä ekonomických.
CIVILNÁ ŠTRUKTÚRA NATO
Národné orgány
Stáli predstavitelia
(velvyslanci pri NATO)
VÝBOR PRE SEVEROATLANTICKÁ
SKUPINA PRE
OBRANNÉ RADA (NAC)
JADROVÉ
PLÁNOVANIE
PLÁNOVANIE
(DPC)
(NPG)
VÝBORY
PODRIADENÉ RADE, GENERÁLNY
TAJOMNÍK
DPC A NPG
MEDZINÁRODNÝ
ŠTAB
Zoznam skratiek:
DPC – Výbor pre obranné plánovanie
NAC – Severoatlantická rada
NPG – Skupina pre jadrové plánovanie
Podmienkou demokratickej armády je civilná kontrola. Civilná kontrola je tiež
predpokladom pre clenstvo v NATO. Vojenské sily sa budujú ako odpoved na konkrétne
rizika. Vojak musí vediet vyhrat vojnu, politik musí hladat spôsoby, ako vojne predíst.
Demokratický štát musí dbat o svoju bezpecnost. Mám na mysli bezpecnost takzvanú
„vonkajšiu“, ci „vojenskú“. Niekedy pocujem otázku kto nás ohrozuje, proti komu sa
chceme bránit. Presnejšie sa musíme pýtat proti comu.
Samotná existencia štátu so sebou prináša urcité riziká a demokratické zriadenie, ktoré
sa zaväzuje poskytovat svojím obcanom istotu, že ich práva a slobody sú zarucené, má
pochopitelne rizík ešte viac. K zaisteniu existencie demokratického štátu musí byt
vybudovaná efektívna ozbrojená zložka – armáda, ktorá je vyjadrením jeho suverenity,
garantom jeho slobody a zárukou jeho nezávislosti.
Väcšie množstvo vycvicených ozbrojených jednotiek pod centrálnym velením je síce
úcinným nástrojom k riešeniu v rôznych kritických situáciách a umožnuje vyporiadat sa
s protivníkom rôzneho druhu. Ale takáto vojenská sila v sebe obsahuje zárodok iného
rizika – mohla by byt zneužitá, napríklad k vojenskému prevratu, ale nieje taktiež
vylúcené, že inštitúcia, ktorá dostáva nezanedbatelný podiel z verejných prostriedkov,
ktorá dáva verejné zákazky mnohým podnikom a ktorá ovplyvnuje významnú cast
vdaka vojenskej službe, zacne uplatnovat neprimeraný vplyv na politické rozhodovanie.
To by bolo v protiklade s poslaním armády: miesto aby demokraciu a slobodu
obhajovala, stala by sa pre nich nezvládnutelným ohrozením.
Preto sa z pravidla vytvára rozdielny ústavný a zákonný systém pre obdobie mieru a
pre obdobie vojnového stavu alebo stavu ohrozenia. V období mieru je nutné armádu
vytvárat a cvicit, ale musí byt zaistené, že nebude zneužitá. Vo vojnovom stave je
armáda podla potreby mobilizovaná a stáva sa nástrojom, ktorým môžu politici, vláda
so súhlasom Parlamentu, zaistit bezpecnost krajiny.
Naša ústava popisuje fungovanie ústavných orgánov v mierovom stave a obsahuje
množstvo riešení proti zneužitiu výkonnej moci, alebo systém záruk, ktoré zaistujú
takzvanú civilnú kontrolu ozbrojených síl, ktorý obmedzuje vplyv armády na politické
rozhodovanie.
Keby sme použili biologické prirovnanie, bol by to imunitný obranný mechanizmus,
ktorý likviduje infekciu, ale neohrozuje pri tom vlastné bunky a ich funkciu.
Aké prostriedky civilnej kontroly sú najobvyklejšie? Ako prvé je zaistené, že vo vláde
nieje zastúpený vojak, ktorý by mohol uplatnovat nepríjemný vplyv na rozhodovanie.
Preto by v cele ministerstva obrany mal stát civilista, politik ktorý prevezme
zodpovednost a starost za obranu krajiny, ktorý ale nieje „v uniforme“, ktorý nieje v
služobnom pomere.
Niekto sa môže spýtat, preco v období komunistického režimu spravidla naopak v cele
obrany štátu stál generál. Je to u totalitných štátov zvykom, že k udržaniu moci
totalitného systému je potrebné mocenské zložky a ich spoluúcast je vykúpená tým, že
sú zastúpené v orgánoch, kde sa rozhoduje a tak majú väcší vplyv na vedenie krajiny.
Komunistický režim si zaistoval kontrolu nad ozbrojenými silami dvojakým spôsobom.
Jednak tým, že na všetkých úrovniach existovali paralelne k vojenským orgánom
taktiež orgány KSC a vojenské rozhodnutia boli doprevádzané straníckym uznesením.
To je neprijatelné v demokratickej spolocnosti s pluralitným systémom politických
strán. Druhým prostriedkom
kontroly bola všemohúca, všadeprítomná a obávaná vojenská kontrarozviedka
prepletená so štátnou bezpecnostou. To je možné iba v policajnom štáte.
Demokratické oddelenie vojska od vlády je zakotvené v zákonoch a poistkou vlastne je
samotná existencia ministerstva obrany, ktorá je politickým orgánom, schopným
komunikovat ako s vládou tak aj s armádou, ktorá je inštitucionálne oddelená.
Ministerstvo pripravuje politické návrhy k zaisteniu obrany krajiny a predkladá ich
vláde. Po schválení predloží tieto návrhy armáde (generálnemu štábu) zároven s
potrebnými financnými prostriedkami.
Ústavnou poistkou proti zneužitiu vojenských síl je taktiež to, že k vyhláseniu
vojnového stavu a k nasadeniu vojenských síl v zahranicí je potrebný súhlas
slovenského Parlamentu.
Parlament taktiež rozhoduje o rozpocte a keby nejaká vláda pod vplyvom vojakov
navrhovala neprimerané výdaje na obranu , parlament by takýto rozpocet
pravdepodobne neschválil. Parlamentný orgán , výbor pre obranu a bezpecnost ,
prevádza ešte podrobnejšiu kontrolu nad tým , ako sa peniaze z rozpoctu používajú a
ako armáda plní úlohy.
Dalšou ústavnou poistkou je to , že prezident je vrchným velitelom ozbrojených síl ,
ciže bez jeho súhlasu k zneužitiu vojenských síl nemôže dôjst. Tiež skutocnost , že
vojaci sa nemôžu povyšovat navzájom , ale že do generálskej hodnosti sú menovaný
hlavou štátu , je istý druh poistky.
Nezanedbatelným prvkom civilnej kontroly je verejnost , obcania , ktorí armádu platia
zo svojich daní a majú právo na informácie a právo spolurozhodovat o tom , akú
armádu chceme mat.
K tomu je potrebné , aby o bezpecnosti písali žurnalisti , ktorí sú v problematike
bezpecnosti vzdelaní. Pre odbornú orientáciu verejnosti i novinárov je dôležité , aby sa
problematikou bezpecnosti zaoberali odborné inštitúcie a univerzity. Na akademickej
pôde sa tiež spravidla odohráva podstatná cast diskusie o koncepciách zaistenia
bezpecnosti štátu , pretože to je vážny odborný a vedecký problém , ktorý musí riešit
každý štát co najprofesionálnejšie.
Existuje ešte jedna poistka , ktorú ale nevieme vytvorit nejakým zákonom : je to
profesionálna vojenská etika , stavovská cest , morálny kódex vojaka. Napríklad pri
humanitárnych operáciách má každý vojak presne vymedzený právny rámec , pravidlá
ci mandát.
Vyššie uvedené podmienky civilnej kontroly sú alebo budú zakotvené v našom právnom
predpise ( chystá sa návrh nového znenia ôsmych zákonov upravujúcich vojenskú
problematiku ).
Jedným z dôležitých prostriedkov prípravy obrany štátu sú základné strategické
dokumenty , ktoré musia byt pripravené a schválené na politickej úrovni. Celkom sú to
tri analytické dokumenty , z ktorých prvý , najobycajnejší , popisuje vonkajšie ,
zahranicné , záujmy a riziká štátu a to i nevojenského charakteru. Napríklad je každý
štát závislý na dodávkach niektorých surovín ( energetických ) , má svoje obchodné a
zahranicnopolitické záujmy , ktorých ohrozenie môže znamenat riziko pre samotnú
existenciu štátu a jeho stabilitu. Z týchto najobycajnejších analýz potrieb , záujmov a
rizík štátu sa odvíja druhý dokument , obranná stratégia , ktorý urcuje vo vnútri štátu
zodpovednost za odstránenie ci zmiernenie hlavných rizík. Rizika môžu mat rôzny
charakter , môžu byt vojenské ,
nevojenské , politické , obchodné , ekonomické , sociálne , atd. Predovšetkým sú riziká
naliehavé , rýchle sa rozvíjajúcu a meniacu na konkrétnu hrozbu , iné riziká majú
dlhodobý
charakter a dôsledky sa prejavujú až po dlhšom case , ako napríklad niektoré druhy
poškodzovania životného prostredia. Obranná stratégia urcí ktoré ministerstvo , ktoré
dalšie inštitúcie nesú zodpovednost za prípravu protikrýzových opatrení a plánov.
Každá zúcastnená inštitúcia , predovšetkým ministerstvo , musí vypracovat svoju
stratégiu , ako splnit uložené úlohy v prípade núdzovej situácie. Klúcovú úlohu musí
hrat strategický dokument ministerstva obrany , ktorý ku každému konkrétnemu riziku
musí vediet priradit obranný program , schopný riziko eliminovat , zmenšit ci napravit
dôsledky v prípade , že sa hrozba uskutocní.
Každý program , plán , musí byt zabezpecený konkrétnymi ludmi , jednotkami a
technickými prostriedkami. Ku každému programu musí byt naplánovaný príslušný
výcvik. Blížiaci sa vstup do NATO znamená , že na naše jednotky budú kladené väcšie
nároky – musia byt pripravené fyzicky , odborne aj jazykovo.
Pri analýze súcastných rizík sa ukazuje , že ich môžeme rozdelit do niekolko skupín
podla naliehavosti. Na niektoré riziká je potrebné reagovat behom niekolkých minút , v
niektorých prípadoch máme na prípravu reakcie niekolko dní a u niektorých rizík by
sme na prípravu pravdepodobne mali niekolko mesiacov. Podla toho musíme vytvorit aj
vojenské jednotky : jednotky okamžitej reakcie , jednotky rýchlej reakcie a ostávajú
bojové jednotky , ktoré z ohladom na cas môžu byt z velkej casti doplnené pri
mobilizácii.
Ukazuje sa , že najobtiažnejšie je pripravit sa na riziká , ktoré sa objavujú necakane a
šíria sa velmi rýchle. V takom prípade vcasná reakcia znamená casto zmenšenie škody
na minimum. U jednotiek urcených pre takéto situácie je dôležitá mobilita , casto
dokonca v prvej fáze nieje potrebné mat k dispozícii vela síl , ale dôležité je byt rýchle
na mieste.
Pre slovenskú verejnost je dôležité , aby sme viedli verejnú diskusiu o tom , ktoré
riziká považujeme za najzávažnejšie a akým spôsobom na ne chceme reagovat.
Závažné je politické rozhodnutie , ci chceme byt pripravení reagovat na hrozby
politickými prostriedkami ( v tom prípade nesie politickú zodpovednost vláda ) , alebo
ci chceme pripravit príslušné programy pre ozbrojené sily a na urcité riziká v prípade
nutnosti reagovat prostredníctvom armády. Tiež kvôli tomuto rozhodovaniu je nutná
civilná kontrola armády , pretože armáda môže byt v pokušeniu riešit situácie tak , ako
to vie , ciže ozbrojenou silou. Pritom môžeme použit zjednodušujúce prirovnanie :
zatial co vojaci musia vediet vyhrat vojnu , politici sa musia snažit vojne zabránit.
________________________________________ __________________________
Zdroje: