Cirkev

Rozhnevaný starec palicou uderil skalu. O chvíľu ju udrel znova a zvolal: „Počujte, vy buriči! Či vám z tejto skaly máme vyviesť vodu?“

Zo skaly vytryskol prúd vody a Izraelci mali čo piť. Mojžiš však zhrešil. Zásluhu za dar vody pripísal totiž sebe, nie Skale. Pre tento hriech nemohol vojsť do zasľúbenej krajiny. (Pozri 4 Moj 20,7-12.)

Tou skalou bol Kristus, základ, na ktorom Boh postavil svoj ľud – jednotlivcov aj celé spoločenstvo. Túto symboliku nájdeme v celom Písme.

Mojžiš vo svojom rozlúčkovom prejave, možno pri spomienke na túto príhodu, použil metaforu skaly na vystihnutie Božej stálosti a spoľahlivosti:

„Vzdajte česť nášmu Bohu! On je Skalou, dokonalé je jeho dielo, lebo všetky jeho cesty sú správne. Je Bohom verným a nie vierolomným. On spravodlivý je a priamy.“ (5 Moj 32,3.4)

O niekoľko storočí neskôr Dávid zopakoval túto tému – svojho Spasiteľa prirovnal ku skale.

„Na Bohu spočíva moja spása, moja česť; i skala mojej sily, moje útočisko je v Bohu.“ (Ž 62,8)

Izaiáš použil ten istý obraz na znázornenie prichádzajúceho Mesiáša: „Na Sione kameň, kameň osvedčený, vzácny uholný kameň.“ (Iz 28,16)

Peter dosvedčil, že Kristus naplnil túto predpoveď nie ako nejaký obvyklý kameň, ale ako „živý kameň, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny“. (1 Pet 2,4) Pavel ho označil za jediný istý základ, keď napísal: „Nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus.“ (1 Kor 3,11) Keď sa zmieňuje o skale, do ktorej Mojžiš udrel, hovorí: „A všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus.“ (1 Kor 10,4)

Sám Ježiš Kristus použil priamo tento obraz, keď oznámil: „Na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné (135) brány ju nepremôžu.“ (Mat 16,18) Kristus postavil kresťanskú cirkev na sebe samom, na živej Skale. Jeho telo malo byť obetované za hriechy sveta, t.j. Skala bude uderená. Cirkev postavenú na pevnom základe, ktorým je on sám, nič nepremôže. Z tejto Skaly mala tiecť voda smädným ľuďom všetkých národov. (Pozri Ez 47,1-12; Ján 7,37.38; Zj 22,1-5.)

Aká slabá a krehká bola cirkev, keď Kristus toto povedal! Tvorilo ju len niekoľko unavených, pochybujúcich, sebeckých učeníkov, hŕstka žien a vrtkavý dav, ktorý sa rozutekal, keď Skala bola zasiahnutá. Cirkev však stála. Nie síce na krehkej ľudskej múdrosti a na vlastných schopnostiach, ale na Skale vekov. Čas ukázal, že Kristovu cirkev nič nemohlo zničiť ani odvrátiť od jej poslania osláviť Boha a viesť ľudí k Spasiteľovi. (Pozri Sk 4,12.13.20-33.)

Biblický význam „cirkvi“
Biblické slovo „cirkev“ 1 je preklad gréckeho výrazu ekklesia, čo znamená „vyvolanie“. Tento výraz sa všeobecne používal na označenie každého zhromaždenia ľudí, ktorí boli vyzvaní, aby sa zišli.

V Septuaginte – gréckom preklade Starej zmluvy – sa výrazom ekklesia prekladá hebrejský výraz kahal, čo znamená „zídenie“, „zhromaždenie“, alebo „zoskupenie“. 2 (5 Moj 9,10; 18,16; 1 Sam 17,47; 1 Kráľ 8,14; 1 Par 13,2)

Toto použitie Nová zmluva rozširuje. Všimnime si, čo všetko pojem „cirkev“ vystihuje:
(1) veriacich zhromaždených k bohoslužbe na určitom mieste, (1 Kor 11,18; 14,19.28)
(2) veriacich žijúcich v určitej oblasti, (1 Kor 16,1; Gal 1,2; 1 Tes 2,14)
(3) skupinu veriacich v domácnosti niektorého jednotlivca, (1 Kor 16,19; Kol 4,15; Filem 2)
(4) skupinu zhromaždených v určitej zemepisnej oblasti, 3 (Sk 9,31)
(5) celosvetovú pospolitosť veriacich, (Mat 16,18; 1 Kor 10,32; 12,28; pozri Ef 4,11.16)
(6) celé verné stvorenstvo v nebi i na zemi. (Ef 1,20-23; pozri Fil 2,9-11)

Podstata cirkvi
Písmo predstavuje cirkev ako božské ustanovenie a nazýva ju „Božou cirkvou“. (Sk 20,28; 1 Kor 1,2) Ježiš vybavil cirkev božskou autoritou. (Mat 18,17.18) Podstatu kresťanskej cirkvi môžeme postihnúť skúmaním jej starozmluvných koreňov a rôznych metafor, ako aj novozmluvných prirovnaní.

Korene kresťanskej cirkvi. Stará zmluva predstavuje cirkev ako organizovanú pospolitosť Božieho ľudu. Od najstarších čias boli bohabojné rodiny od Adama cez Séta, Nóacha, Séma a Abraháma strážcami Božej pravdy. Tieto domácnosti, v ktorých otec zastával úlohu kňaza, možno pokladať za miniatúrnu cirkev. Boh dal Abrahámovi veľké zasľúbenia, na základe (136) ktorých sa táto Božia domácnosť postupne stala národom. Poslanie Izraelcov bolo len rozšírením Abrahámovho poslania: mali byť požehnaním pre všetky národy (1 Moj 12,1-3) a svetu mali zjavovať Božiu lásku.

Národ, ktorý Boh vyviedol z Egypta, sa nazýval „cirkvou [zhromaždením] na púšti“. (Sk 7,38) Jej členovia boli označení za „kráľovské kňazstvo a svätý národ“, (2 Moj 19,6) Boží „svätý ľud“ (5 Moj 28,9; pozri 3 Moj 26,12) – Božiu cirkev.

Boh ich doviedol do Palestíny, centra významných civilizácií sveta. V Palestíne sa stretávali tri veľké kontinenty – Európa, Ázia a Afrika. Židia tam mali byť „služobníkmi“ iných národov, ktoré mali vyzvať, aby sa pripojili k nim ako k Božiemu ľudu. Stručne povedané, Boh ich povolal, aby k sebe pozývali iné národy. (Iz 56,7) Prostredníctvom Izraela chcel zhromaždiť celosvetovú cirkev, do ktorej by ho predstavitelia všetkých národov prichádzali uctievať a učiť sa o pravom Bohu. Odtiaľ by sa vracali k vlastnému ľudu s posolstvom spásy.

Napriek Božej trvalej starostlivosti o Izrael prepadol tento ľud modloslužbe, separatizmu, nacionalizmu, pýche a sebectvu. Boží ľud určené poslanie nesplnil.

Príchod Ježiša znamenal pre Izrael deliacu čiaru. Boží ľud očakával Mesiáša, ktorý vyslobodí ich národ, ale nie Mesiáša, ktorý ich urobí osobne slobodnými. Na kríži Izrael spečatil svoje duchovné stroskotanie. Ukrižovaním Krista sa vnútorný rozklad prejavil navonok. Keď volali: „Nemáme kráľa, iba cisára,“ (Ján 19,15) odmietli vlastne Božiu vládu.

Na kríži vrcholili dve protichodné misie. Prvou bola misia cirkvi, ktorá sklamala, pretože v zaslepenom sústredení sa na seba nespoznala toho, ktorý ju povolal k životu. Druhá, misia Krista, bola sústredená na lásku k ľuďom do tej miery, že Kristus namiesto nich zomrel, aby im dal večný život.

Kríž síce znamenal koniec izraelského misijného poslania, Kristus však ustanovil kresťanskú cirkev s jej misijným poslaním: zvestovať evanjelium spásy prostredníctvom Kristovej krvi. Keď Židia prišli o svoje misijné poslanie, stali sa len jedným z národov a prestali byť Božou cirkvou. Na ich miesto Boh povolal iný národ, cirkev, ktorá mala ďalej plniť jeho poslanie na svete. (Mat 21,41.43)

Novozmluvnú cirkev, úzko súvisiacu s pospolitosťou viery v starom Izraeli, 4 tvoria obrátení Židia i pohania, ktorí veria v Ježiša Krista. Pravým Izraelom sú teda všetci, čo vierou prijímajú Krista. (Pozri Gal 3,26-29.) Pavel vystihuje nový organický vzťah týchto rôznych národov obrazom dvoch stromov – dobrého a zlého olivovníka, čo predstavuje Izrael a pohanov. Židia, ktorí neprijali Krista, sa vylúčili z Božieho synovstva (Rim 9,6-8) a symbolizuje ich vetva odlomená z dobrého stromu, zatiaľ čo tí Židia, ktorí Krista prijali, zostávajú na kmeni. (137)

Pavel predstavuje pohanov, ktorí prijímajú Krista, ako vetvy divokej olivy zaštepené do dobrého stromu. (Rim 11,17-25) Týchto nových kresťanov z pohanstva upozorňuje, aby mali v úcte božské dedičstvo Bohom vyvolených nástrojov: „Ak je svätý koreň, potom aj ratolesti. Ale ak boli niektoré ratolesti odlomené a ty, planá oliva, bol si naštepený na ich mieste a stal si sa účastným na koreni a miazge olivy, nevyvyšuj sa nad ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, nie ty nesieš koreň, ale koreň teba.“ (Rim 11,16-18)

Novozmluvná cirkev sa výrazne líši od svojho starozmluvného náprotivku. Prvoapoštolská cirkev sa stala nezávislou organizáciou, oddelenou od izraelského národa. Národné hranice boli zrušené a cirkev nadobudla univerzálny charakter. Namiesto národnej cirkvi stala sa misijnou cirkvou, ktorá mala splniť pôvodný Boží plán, opätovne zvýraznený v božskom mandáte jej zakladateľa, Ježiša Krista: „Robte mi učeníkmi všetky národy.“ (Mat 28,19)

Metaforické označenie cirkvi. Metaforické označenia novozmluvnej cirkvi objasňujú jej podstatu.

1. Cirkev ako telo. Metafora tela zvýrazňuje jednotu cirkvi i funkčný vzťah každého člena k celku. Kríž zmieruje všetkých veriacich s Bohom „v jednom tele“. (Ef 2,16) Prostredníctvom Ducha Svätého sú veriaci „pokrstení v jedno telo“, (1 Kor 12,13) ktorým je cirkev. Cirkev ako telo nie je ničím menším než telom Kristovým. (Ef 1,23) Je to organizmus, ktorým sa šíri jeho plnosť. Veriaci sú časťami jeho tela. (Ef 5,30) On teda svojou mocou a milosťou dáva duchovný život každému skutočne veriacemu človekovi. Kristus je „hlavou tela“, (Kol 1,18) „hlavou cirkvi“. (Ef 5,23)

Boh vo svojej láske dáva každému členovi svojej cirkvi aspoň jeden duchovný dar, ktorý mu umožňuje splniť určitú, životne dôležitú funkciu. Ako je pre ľudské telo životne dôležitá funkcia jednotlivých orgánov, tak úspešné splnenie poslania cirkvi závisí od toho, ako členovia zúročia každý duchovný dar. Aký význam má telo bez srdca? Ako je oslabené bez očí alebo bez nohy? Keby členovia prestali svojimi darmi slúžiť, cirkev by bola mŕtva, slepá, alebo v najlepšom prípade ochromená. Tieto zvláštne Bohom udelené dary samy osebe však nie sú cieľom. (Pozri 16. kapitolu tejto knihy.)

2. Cirkev ako chrám. Cirkev je „Božia stavba“, „Boží chrám“, v ktorom prebýva Duch Svätý. Jej základom a „uholným kameňom“ je Ježiš Kristus. (1 Kor 3,9-16; Ef 2,20) Tento chrám nie je nejaká mŕtva štruktúra; predstavuje dynamický rast. Ako je Kristus „živým kameňom“, aj veriaci majú byť podľa slov apoštola Petra „živými kameňmi“, z ktorých sa buduje „duchovný dom“. (1 Pet 2,4-6)

Stavba ešte nie je dokončená. Nové živé kamene stále pribúdajú, aby boli „zabudované do Božieho príbytku v duchu“. (Ef 2,22) Pavel nabáda (138) veriacich, aby pri výstavbe tohto chrámu používali ten najlepší materiál, ktorý by vydržal v ohnivej skúške v deň súdu. (1 Kor 3,12-15)

Prirovnanie k chrámu zdôrazňuje svätosť miestneho zboru i cirkvi všeobecne. Boží chrám je podľa apoštola Pavla svätý. „Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí.“ (1 Kor 3,17) Pavel pripomína, že spájanie sa s neveriacimi odporuje posvätnosti chrámu a treba sa mu vyhýbať, „veď akú účasť má spravodlivosť na nespravodlivosti?... A ako súvisí Boží chrám s modlami?“ (2 Kor 6,14.16) (Jeho rada sa týka podnikania i manželských vzťahov.) Cirkev treba udržiavať v najväčšej úcte, pretože je predmetom Božieho zvrchovaného záujmu.

3. Cirkev ako nevesta. Cirkev je predstavená ako nevesta a Pán ako ženích. Pán sa slávnostne zaväzuje: „Zasnúbim si ťa na večnosť. Zasnúbim si ťa spravodlivosťou a právom, láskou a milosrdenstvom.“ (ROH Hoz 2,19; ECAV Hoz 2,21) A na inom mieste uisťuje: „Ja som sa oženil s vami.“ (Jer 3,14)

Pavel používa rovnaký obraz, keď chce veriacich predstaviť „Kristovi ako čistú pannu“. (2 Kor 11,2) Kristova láska k cirkvi je taká hlboká a trvalá, že „seba samého vydal za ňu“. (Ef 5,25) Túto obeť priniesol, „aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom“. (Ef 5,26)

Kristus môže posväcujúcim vplyvom pravdy Božieho slova a očistným krstom očistiť členov cirkvi, zbaviť ich špinavého rúcha a zaodiať ich rúchom svojej dokonalej spravodlivosti. Takto môže pripraviť cirkev, aby bola Kristovou nevestou – „slávnou, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného..., aby bola svätá a nepoškvrnená“. (Ef 5,27) Úplná sláva cirkvi bude zjavená až pri Kristovom návrate.

4. Cirkev ako „vrchný Jeruzalem“. Písmo nazýva mesto Jeruzalem Sionom. Tam prebýva Boh so svojím ľudom. (Ž 9,12) Zo Siona príde spása. (Ž 14,7; 53,7) Toto mesto malo byť „celej zemi rozkošou“. (Ž 48,3)

Nová zmluva vidí cirkev ako „vrchný Jeruzalem“, duchovný náprotivok pozemského Jeruzalema. (Gal 4,26) Obyvatelia tohto Jeruzalema majú svoju „otčinu v nebesiach“. (Fil 3,20) Sú „deťmi zasľúbenia“, tešiacimi sa zo slobody, ktorou ich oslobodil Kristus. (Gal 4,28.29; 5,1) Obyvatelia tohto mesta už nie sú v otroctve, aby chceli byť „ospravedlnení zo zákona“, (Gal 4,22.26.31; 5,4) lebo „v Duchu“ očakávajú vierou „nádej spravodlivosti“. Uvedomujú si, že v Ježišovi Kristovi je „viera činná skrze lásku“, ktorá im dáva občianstvo. (Gal 5,5.6)

Tí, čo patria k tejto slávnej spoločnosti, „priblížili sa k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k miriádam anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu a spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi“. (Žid 12,22.23)

5. Cirkev ako rodina. Cirkev v nebi a na zemi sa pokladá za rodinu. (Ef 3,15) Dve metafory znázorňujú, ako sa ľudia pripájajú k tejto rodine: (139) adopciou (Rim 8,14-16; Ef 1,4-6) a znovuzrodením. (Ján 3,8) Tí, čo boli na základe svojej viery v Krista pokrstení, už nie sú otroci, ale deti nebeského Otca. (Gal 3,26-4,7) Žijú na základe Novej zmluvy a patria do „Božej rodiny“, (Ef 2,19) do „rodiny veriacich“. (Gal 6,10)

Členovia tejto rodiny nazývajú Boha „Otcom“ (Gal 4,6) a medzi sebou sa správajú ako bratia a sestry. (Jak 2,15; 1 Kor 8,11; Rim 16,1) Apoštol Pavel sa pokladá za akéhosi duchovného otca, pretože mnohých priviedol do cirkevnej rodiny. Povedal: „V Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium.“ (1 Kor 4,15) Tých, ktorých priviedol do cirkvi, nazýva svojimi „milovanými deťmi“. (1 Kor 4,14; pozri Ef 5,1)

Zvláštnym znakom cirkvi ako rodiny je spoločenstvo. Kresťanské spoločenstvo (koinonia) je nielen spolčenie sa, ale „účasť na evanjeliu“. (Fil 1,5) Zahrnuje pravé spoločenstvo s Bohom Otcom, s jeho Synom a s Duchom Svätým, (1 Ján 1,3; 1 Kor 1,9; 2 Kor 13,13) ako aj s veriacimi. (1 Ján 1,3.7) Členovia teda podávajú každému, kto sa stáva členom rodiny, „pravicu spoločenstva“. (Gal 2,9)

Metafora rodiny predstavuje starostlivú cirkev, „kde sú ľudia zahrnutí láskou, úctou, uznaním. Je to miesto, kde ľudia spoznávajú, že sa navzájom potrebujú, kde sa rozvíjajú schopnosti, kde rastú a kde sa každý uplatní“. 5 K tomu patrí aj zodpovednosť, úcta k duchovným rodičom, ohľaduplnosť voči duchovným bratom a sestrám. Nakoniec to znamená, že členovia sú jeden k druhému láskaví, v čom je zahrnutá hlboká čestnosť, ktorá ich vzájomne upevňuje a posilňuje.

Členstvo v cirkevnej rodine umožňuje jednotlivcom, ktorí sú povahou i sklonmi neraz veľmi odlišní, navzájom sa potešiť a podporiť. Členovia cirkevnej rodiny sa učia žiť v jednomyseľnosti, aj keď pritom nestrácajú svoju osobitosť.

6. Cirkev ako stĺp a základ pravdy. Cirkev živého Boha je „stÍp a základ pravdy“. (1 Tim 3,15) Je strážkyňou a pevnosťou pravdy, ktorá pravdu chráni pred útokmi jej nepriateľov. Pravda je však dynamická, nie statická. Ak členovia tvrdia, že majú nové svetlo, nejaké nové učenie, či nový výklad Písma – potom je úlohou skúsenejších preskúmať nové učenie na základe Písma. (Pozri Iz 8,20.) Ak sa nové svetlo s týmto meradlom zhoduje, potom ho cirkev musí prijať. Ak nie, musí ho zavrhnúť. Všetci členovia by sa mali podriadiť tomuto biblicky zdôvodnenému úsudku, pretože „záchrana je tam, kde je mnoho radcov“. (Prísl 11,14)

Šírením pravdy, t.j. vydávaním svedectva sa cirkev stáva „svetlom sveta“, „mestom, ktoré leží na vrchu“, ktoré „nemôže byť skryté“ i „soľou zeme“. (Mat 5,13-15)

7. Cirkev ako bojujúca a víťaziaca armáda. Pozemská cirkev sa podobá bojujúcej armáde. Povolaná je bojovať proti duchovnej temnote, „lebo (140) nás nečaká zápas s telom a krvou, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“. (Ef 6,12) Kresťania musia vziať „Božiu výzbroj“, aby „mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť“. (Ef 6,13)

Cirkev musela celé stáročia bojovať proti vonkajšiemu i vnútornému nepriateľovi. (Pozri Sk 20,29.30; 1 Tim 4,1.) Dosiahla pozoruhodné úspechy a víťazstvá, ale ešte nie je cirkvou víťaznou. Nanešťastie má ešte veľké nedostatky. Iným podobenstvom Ježiš vysvetlil nedokonalosti v cirkvi. „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel.“ (Mat 13,24.25) Keď sluhovia chceli kúkoľ vytrhať, hospodár im to nedovolil, „lebo pri zbieraní kúkoľa by mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy.“ (Mat 13,29.30)

Kúkoľ a pšenica rástli teda na poli vedľa seba. Kým Boh privádza obrátených do cirkvi, satan do nej privádza neobrátených. Tieto dve skupiny ovplyvňujú celú spoločnosť – jedna sa usiluje o očistu, iná o rozklad. Spor medzi oboma – vo vnútri cirkvi – potrvá do žatvy, do druhého adventu.

Ani boj cirkvi s vonkajším nepriateľom sa ešte neskončil. Cirkev očakávajú prenasledovania a spory. Satan je rozhnevaný na Božiu cirkev a vie, že má len krátky čas, (Zj 12,12.17) preto jej pripraví „čas súženia, akého nebolo, odkedy jestvujú národy“. Kristus sa však zastane svojho verného ľudu a vyslobodí každého, „ktorého nájdu zapísaného v knihe“. (Dan 12,1) Ježiš nás ubezpečuje, že „kto vytrvá do konca, bude spasený“. (Mat 24,13)

Pri Kristovom návrate sa objaví cirkev víťazná. Vtedy bude mať Kristus „cirkev slávnu“, v ktorej budú verní všetkých vekov, vykúpení jeho krvou, „cirkev bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, svätú a bez úhony“. (Ef 5,27)

Cirkev viditeľná a neviditeľná. Výrazy „viditeľná“ a „neviditeľná“ sa používajú na označenie dvoch stránok pozemskej cirkvi. Predošlé prirovnania sa zvlášť vzťahujú na cirkev viditeľnú.

1. Cirkev viditeľná. Viditeľná cirkev je Božia cirkev zorganizovaná pre službu. Spĺňa Kristovo veľké poslanie: zvestuje svetu evanjelium (Mat 28,18-20) a pripravuje ľudí na jeho slávny návrat. (1 Tes 5,23; Ef 5,27)

Cirkev ako Kristov zvláštny vyvolený svedok osvecuje svet a slúži ako slúžil on: káže evanjelium chudobným, uzdravuje skormútených, oznamuje vyslobodenie zajatým, navrátenie zraku slepým, voľnosť utláčaným a zvestuje vzácny rok Pánov. (Luk 4,18.19)

2. Cirkev neviditeľná. Neviditeľnú cirkev, nazývanú aj cirkvou univerzálnou, tvorí všetok Boží ľud na celom svete. Zahrnuje veriacich v cirkvi viditeľnej a mnohých aj z tých, čo nepatria do nijakej cirkevnej organizácie, no žijú podľa svetla, ktoré dostali od Krista. (Ján 1,9) V posledne menovanej (141) skupine sú tí, čo nikdy nemali príležitosť poznať pravdu o Ježišovi Kristovi, ale odpovedali na výzvu Ducha Svätého a „od prírody robia, čo požaduje zákon“ Boží. (Rim 2,14)

Z existencie neviditeľnej cirkvi je zrejmé, že uctievanie Boha je záležitosť výsostne duchovná. Ježiš povedal: „Praví ctitelia sa budú Otcovi klaňať v duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov.“ (Ján 4,23) Keďže podstata pravej bohoslužby je duchovná, ľudia nemôžu presne vyratúvať, kto do Božej cirkvi patrí alebo nepatrí.

Boh vedie svoj ľud Duchom Svätým z neviditeľnej cirkvi do spojenia s jeho viditeľnou cirkvou. „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas. A bude jedno stádo a jeden pastier.“ (Ján 10,16) Len vo viditeľnej cirkvi môžu úplne poznať Božiu pravdu, lásku a spoločenstvo, pretože Boh dal viditeľnej cirkvi duchovné dary, ktoré vzdelávajú jej členov kolektívne i jednotlivo. (Ef 4,4-16) Boh poslal Pavla po obrátení do svojej viditeľnej cirkvi a zveril mu vedúcu úlohu v misijnom poslaní svojej cirkvi. (Sk 9,10-22) Aj dnes chce takisto viesť veriacich do svojej viditeľnej cirkvi, ktorá sa vyznačuje poslušnosťou podľa Božích prikázaní a vierou v Ježiša, aby mali účasť pri zakončení jeho misijného úsilia na zemi. (Zj 14,12; 18,4; Mat 24,14; pozri 12. kapitolu tejto knihy)

Napokon predstava neviditeľnej cirkvi môže zahrnovať aj spojenú cirkev v nebi i na zemi, (Ef 1,22.23) ako aj cirkev skrývajúcu sa v dobách prenasledovania. (Zj 12,6.14)