Čingiz Ajtmatov

sa narodil roku 1928 v Kirgizsku. Po štúdiách na Poľnohospodárskom inštitúte pracoval na pokusnom majetku ústavu pre chov dobytka. Neskôr sa pripravoval na spisovateľskú dráhu na Gorkého literárnom inštitúte v Moskve. Teraz sa venuje literatúre.



Autora a dielo zaraďujeme


do ruskej literatúry, /knižnica modernej svetovej prózy/



Literárny druh je


epika



Literárny žáner tohto diela je


román





Deň dlhší ako ľudský vek


„Ešte nikdy Ajtmatovovo pero neopísalo problémy ľudského bytia tak burcujúco a s takou naliehavou výzvou ako v tomto románe, kde sa ťahá spojivo od skrytých hlbín duše, od mikrokozmu človeka žijúceho na stepi až po hviezdne hlbiny vesmíru.“

/Literaturnaja Rossija/



Téma:



Mýtické legendy, staré povesti, tragické osudy jednotlivcov a súčasne problémy výskumu nových planét



Hlavná myšlienka - idea:



Ajtmatov v tomto diele nevtieravým, ale naliehavým spôsobom vyzýva čitateľov, aby všetkými silami bojovali za to, aby egoizmus, ľahostajnosť a ľahkomyseľnosť pri stretnutí so zlom a s nespravodlivosťou nemohli triumfovať, a aby húževnato bránili najvzácnejší dar - život. Autor zdôrazňuje naozajstnú ľudskosť ako základ a podmienku sociálneho i duchovného pokroku. V tom je mohutný humanistický pátos románu, vystupňovaná aktuálnosť jeho myšlienok a problematiky. Sám Čingiz Ajtmatov napísal: „ Fantastika - to je metafora života, ktorá nám umožňuje vidieť život z nového, nezvyčajného zorného uhla. Metafory sa stali v našich časoch mimoriadne dôležitými nielen preto, že do oblasti niekdajšej fantastiky vznikli vedeckofantastické vymoženosti, ale skôr preto, že sám svet, v ktorom žijeme, zmietaný protirečeniami, je fantastický. A ja chcem metaforami môjho románu pripomenúť človeku, že je zodpovedný za osud našej zeme.“



Zoznam postáv, hlavné postavy a ich charakteristika:



Karanar /ťava/, Asanbajev Kazangap /starý železničiar, dej sa začína jeho smrťou, Edigejov dobrý priateľ/, Edigej /hlavný hrdina, ktorý prežíva búrlivé udalosti, je veľmi citlivý, plný spomienok na svojho zosnulého priateľa a na chvíle strávené s ním, bol naozaj dobrý priateľ, obetavý, vytrvalý, pracovitý/, Edike /pracovník na železnici/, Sabitžan /Kazangapov syn, ktorý si akoby nectil otca a myslel len sám na seba, nežil v Búrkove/, Ajzada /Kazangapova dcéra/, Ukubala /Edigejova starnúca žena, Edigej si ju veľmi vážil, aj ju mal rád, starala sa vzorne o deti aj oňho a keď už sám Edigej nevládal odhadzovať sneh z trate, sama mu tvrdo pomáhala/, Edilbaj /prezývaný Dlháň, pracovník na železnici/, Bukej /Kazangapova žena, zomrela pred niekoľkými rokmi/, Zaripa /Abutalipova žena, Edigej ju veľmi ľúbil a táto láska prekročila dovolený rámec/, Abutalip /Zaripin muž, učiteľ, bol odsúdený, mali dve deti, ktoré stále dúfali, že sa otec vráti, ale nevrátil sa, oni boli predtým vzorná rodina/, Saule a Šarapat /Edigejove dcéry/, Najman - Ana /meno ženy, ktoré ostalo v legende/, Žoloman /mankurt, Najmin syn, no na nič si napamätal/



Dej:



Ajtmatov vniesol do svojho diela nové dimenzie: fantastiku a metaforu. Dej sa odohráva vlastne za jediný deň. Začína sa smrťou prostého človeka, starého železničiara Kazangapa a končí sa jeho pohrebom. Do tohto rámca autor vložil veľa poetických príbehov, prekrásnych legiend, veľa ľudských osudov, opísaných veľmi pútavo. Osud hlavnej postavy Edigeja - s mnohoznačnou metaforickou prezývkou - Búrka je naozaj búrkový. Udalosti zavejú jeho a učiteľa Abutalipa, na staničku v šíravných kazašských stepiach zvanú Búrkovo /“Vlaky v týchto končinách šli z východu na západ a zo západu na východ... A po oboch stranách železničnej trate ležali obrovské pusté priestranstvá - Sary-Ozeky, Stredná oblasť žltých stepí. V týchto končinách sa každá vzdialenosť merala od železničnej trate ako od greenwichského poludníka... A vlaky tu šli z východu na západ a zo západu na východ....“/ Edigejov život je spojený aj so životom Abutalipa a jeho ženy Zaripy. V Edigejovej duši lomcuje veľká búrka, keď po čase zistí, že jeho city k ovdovenej Zaripe prerástli dovolený rámec, všetkými silami vôle sa bráni, aby táto „citová búrka“ neprepukla v jeho duši naplno, na rozdiel od jeho ťavieho samca Karanara Búrku, ktorý sa bez zábran oddáva svojim neskrotným pudom. Vzťah Edigeja k jeho žene Ukubale a k Zaripe - to nie je banálny „manželský trojuholník“, to je symfónia citov, vzťahov, hlbokých protirečení, krásy i trýzne, skomponovaná rukou citlivého majstra.



Počas tohto jedného dňa, keď sa všetko začalo smrťou Kazangapa, sa odohráva v Edigejovej duši mnoho udalostí - priebeh spomienok na jeho lásku Zaripu, na spomieky s Kazangapom - na jeho rodinu. Nastal čas, keď majú dopraviť zosnulého s truhlou na cintorín Ana-Bejit /znamená to matkin svätý pokoj/, ktorý mal svoju históriu.



Paralelne s touto realisticko - lyrickou dejovou líniou sa rozvíja iná - vedeckofantastická. Posádka kozmickej lode Parita nadviaže spojenie s mimozemskou civilizáciou. No pozemšťania sa boja kontaktu s touto omnoho vyspelejšou civilizáciou. Dvaja kozmonauti, ktorí už boli na obežnej dráhe sa dostali na planétu mimozemskej civilizácie, ktorá bola veľmi zaujímavá tým, že tam nepoznali vojny, dĺžka tehotenstva trvala 11 lesnohrudnianskych mesiacov /mimozemšťanov nazvali - lesnohruďania/. Priemerná výška života bola 130 rokov, niektorí sa dožívali 150 - 200 rokov, žilo tam 10 miliárd obyvateľov, nepoznali zbrane. Bola to civilizácia na oveľa vyššom stupni vývoja ako na Zemi.



Dej sa končí pochovaním Sabitžana, ale nie na povestnom cintoríne, lebo tam bolo pásmo kozmodrómu, ale v stepi. Dôležité bolo, že ho pochovali.





Zaujímavá povesť, príbeh o mankurtoch



Povesť začínala tým, že Žuani, ktorí v dávnych časoch obsadili Sary-Ozeky, neobyčajne kruto nakladali so zajatými vojakmi. Príležitostne ich predávali do otroctva do susedných krajín, čo sa pokladalo pre zajatca za šťastie, lebo predaný takto do otroctva mohol skôr či neskôr ujsť do vlasti. Príšerný osud však čakal tých, ktorých si nechali v otroctve Žuani. Zbavovali otrokov pamäti strašným mučením - natiahli obeti na hlavu širi. Najprv im dohola oholili hlavu, dôkladne zoškrabúc britvou každý vlások až ku koreňu. V tej chvíli, keď už mali skončiť holenie, skúsení šarhovia spomedzi Žuanov zabili nablízku odrastenú ťavu. Keď sťahovali z ťavy kožu, najprv ju oddelili od tela na šiji, kde bola najťažšia a najpevnejšia. Potom túto kožu zo šije rozrezali na kusy a hneď, ešte teplú, navliekli zajatcom na oholené hlavy, takže v momente prilipla na ne ako náplasť - pripomínalo to dnešné kúpacie čiapky. Tomu sa hovorilo natiahnuť širi. Kto sa podrobil tejto procedúre, alebo zomrel, lebo nevydržal muky, alebo stratil na celý život pamäť a premenil sa na mankurta - otroka, ktorý sa nepamätal na svoju minulosť. Koža zo šije jednej ťavy stačila na päť - šesť hláv. Tieto osudom skúšané obete odviezli čím ďalej od obývaných plôch, aby ta zbytočne nedoliehali ich srdcelomné výkriky, a nechali ich v šírej pustatine na slnečnom úpeku so zviazanými rukami a nohami, bez vody, bez potravy. Mučenie trvalo niekoľko dní a nocí. Aj keď sa neskôr rozniesol chýr, že toho a toho Žuani premenili na mankurta, ani jeho najbližší sa nesnažili zachrániť ho alebo vykúpiť, lebo to znamenalo priviesť si domov z bývalého človeka len jeho telesnú schránku. Iba jedna najmanská matka, ktorá sa v povesti spomína pod menom Najman-Ana, sa nezmierila s takýmto osudom svojho syna. O tom hovorí sary-ozecká legenda.

Širi, neúprosne sa scvrkávajúce od pálivých slnečných lúčov, stláčalo, zvieralo otrokovi oholenú hlavu ako kožená obruč. Už na druhý deň začali mučeníkovi rásť vyholené vlasy. Tvrdé a rovné ázijské vlasy zavše vrástli do surovej kože, zväčša sa však nemohli cez ňu prebiť, ohli sa a zapustili konce do kože na hlave, čo spôsobilo ešte väčšiu bolesť. Po týchto posledných mukách nastalo úplné pomútenie rozumu. Až na piaty deň prišli Žuani skontrolovať, či daktorý z týraných zajatcov vyžil. Ak našli nažive aspoň jedného, pokladali to za úspech. Toho napájali vodou, zbavili ho pút a postupne mu vracali silu, aby ho postavili na nohy. To bol otrok-mankurt, násilne zbavený pamäti.

Povesť hovorí, že Najman-Ana šla v stepi hľadať svojho syna, našla ho a chcela, aby si spomenul, ale nedalo sa, po čase ho prišiel skontrolovať Žuan, tak sa skryla, odišiel a ona chcela ísť za svojím synom, volala naňho, nevidela ho, nevšimla si však, že na ňu mieri šípom z natiahnutej tetivy z ťavinej tône,„Nestrieľaj.“ stihla ešte vykríknuť, no zásah bol smrteľný. Najman-Ana sa naklonila a začala pomaly padať, zachytávajúc sa ťave o šiju. No ešte predtým jej spadla z hlavy šatka, ktorá sa vo vzduchu premenila na vtáka a pustila sa letieť s krikom: „Rozpamätaj sa, čí si! Ako sa voláš. Tvoj otec bol Donenbaj! Donenbaj! Donenbaj!“ A povráva sa, že od tých čias lieta po nociach v žltých stepiach vták Donenbaj. Keď stretne pútnika, letí popri ňom a vykrikuje „Rozpamätaj sa, čí si! Ako sa voláš. Tvoj otec bol Donenbaj! Donenbaj! Donenbaj!“



Záver:



V tomto diele sa brilantným spôsobom spája najtvrdšia životná realita so smelou, až prekvapujúcou fantazmagóriou, život v najzastrčenejšom kúte sveta so životom v kozmických diaľavách. Autor chcel zaostriť v trochu zveličenej forme situáciu nabitú potenciálnym nebezpečenstvom pre ľudí na Zemi. Vnáša do svojej tvorby prvky science-fiction. Tým čitateľa nevdojak šokuje. Ale nerobí to preto, aby ho uviedol do tajomného sveta iných planét. Chce mu len predložiť model, ktorý má sám myšlienkovo spracovať a dať si ho do súvisu s ostatným dejom.