chudoba

Medzinárodný menový fond a Svetová banka „na scéne“

MMF a SB boli založené 44 národmi na Brettonwoodskej konferencii v roku 1944 s cieľom vytvoriť stabilný rámec pre povojnovú ekonomiku.

MMF mal pôvodne podporovať stabilný rast a plnú zamestnanosť ponúkaním pôžičiek bez akýchkoľvek (!!!) podmienok ekonomikám nachádzajúcim sa v kríze a vytvorením mechanizmu na stabilizovanie výmenných kurzov a uľahčovanie výmen medzi menami. Značná časť týchto výmen sa však nikdy nerealizovala. Namiesto toho, pod tlakom predstaviteľov Spojených štátov sa MMF podujal ponúkať pôžičky za striktných podmienok, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi[4]. Kritici tvrdia, že táto politika zdecimovala sociálne bezpečnostné siete a zhoršila pracovné a environmentálne normy v rozvojových krajinách.

SB (Medzinárodná banka pre rekonštrukciu a rozvoj) bola vytvorená za účelom financovania prebudovania infraštruktúry v štátoch zničených druhou svetovou vojnou. Aj jej vízia sa však čoskoro zmenila. V polovici päťdesiatych rokov 20. storočia banka odvrátila svoju pozornosť od Európy, upriamila ju na Tretí svet a začala financovať projekty masívneho priemyselného rozvoja v Latinskej Amerike, Ázii a Afrike. Podľa mnohých odborníkov a aktivistov práve agresívny postup banky pri rokovaní s rozvojovými štátmi, ktoré boli často pod vládou diktátorských režimov, viedol k zhoršeniu zadlženosti rozvojového sveta a k zdevastovaniu lokálnych ekológií. SB a MMF sú práve kvôli tejto podpore témou horúcich debát.

Aj keď sú ich ciele mierne odlišné, politika SB a MMF sa navzájom doplňujú: Reštrukturalizačné programy sa vzájomne líšia podľa role, ktorú každá z týchto inštitúcií má. Vo všeobecnosti podmienky pôžičiek MMF sa zameriavajú na monetárne a fiškálne otázky. Zdôrazňujú programy, ktoré riešia infláciu a problémy platobnej rovnováhy, pričom často požadujú konkrétne škrty v celkových výdavkoch štátu.

Reštrukturalizačné programy SB majú širší záber a zameriavajú sa na dlhodobejší rozvoj. Zdôrazňujú liberalizáciu trhu a reformy verejného sektora, podporu rastu zvyšovaním exportu, osobitne trhových poľnohospodárskych plodín.

Napriek týmto rozdielom sa tieto dve inštitúcie pri zavádzaní programov podporujú. V praxi to znamená, že vláda musí mať najprv schválenie MMF a až potom má nárok žiadať o pôžičku od SB.

Ale ekonomiky sú často poháňané politikou. Výsledkom politiky MMF , SB a rôznych mocných národov je aj to, že v mnohých krajinách dochádza k vážnemu porušovaniu ľudských práv.

Tým, že MMF a SB trvajú na tom, aby lídri štátov uprednostňovali záujmy medzinárodných finančných investorov pred potrebami vlastných občanov, obidve inštitúcie obchádzajú skladanie účtov, čím korumpujú samotný demokratický proces. Podriadenie sociálnych potrieb záujmom finančných trhov zasa sťažilo vládam možnosti zaistenia potravín pre svojich ľudí, zdravotnej starostlivosti a vzdelania, ako základných ľudských práv definovaných vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Aj z tohto dôvodu predstavujú tieto inštitúcie podľa názoru niektorých hrozbu pre blahobyt miliónov ľudí na celom svete[5].

MMF a SB sú z väčšej časti pod kontrolou a vo vlastníctve priemyselne rozvinutých štátov ako sú USA, Nemecko, Veľká Británia, Japonsko atď. Na stránke MMF je presné rozdelenie podielov a hlasovacích práv. Spojené štáty napríklad majú pod kontrolou 17 až 18% hlasovacích práv. Keď sa na prijatie rozhodnutia vyžaduje väčšina 85%, USA majú právo veta. Okrem toho SB je z 51% financovaná Ministerstvom financií USA.

Politika MMF a SB bola skutočne kritizovaná mnoho rokov ako zbytočná, niekedy nezodpovedná kvôli tomu, že zvyšovala závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Zároveň pri predpisovaní štrukturálnych reforiem nerešpektujú ani rozdielne kultúry.

Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike. Ako sa zdá, od týchto cieľov Západ nemieni upustiť ani v budúcnosti.

V roku 2002 upútal pozornosť prípad, keď MMF nútil vládu Malawi, aby predala svoj nadbytok obilia za zahraničnú menu, čím by uspokojila svojich veriteľov. Krátko nato krajinu postihol hladomor, pri ktorom 7 miliónov ľudí z celkového počtu 11 miliónov trpelo vážnym nedostatkom potravín. A to zďaleka nie je všetko. Ekonomiku Malawi majú v rukách veritelia reprezentovaní MMF. Keďže Malawi prekročilo svoj rozpočet stanovený zahraničnými veriteľmi, MMF mu odoprel pomoc vo výške 47 miliónov USD. Na radu personálu fondu potom aj ďalší západní veritelia odmietli poskytnúť svoju pomoc dovtedy, kým fond neschváli štátny rozpočet. A aby poníženie vlády Malawi bolo úplné, MMF tiež pozastavil predpokladaný odpis časti dlhu. Bohužiaľ ani to nebolo všetko. V rámci ekonomického programu Malawi muselo odstrániť všetky poľnohospodárske a potravinové dotácie s cieľom, aby dopyt a ponuku určoval iba trh. To viedlo k zníženiu podpory pre roľníkov, takže v dôsledku zvýšených cien mnohí hladovali. Treba poznamenať, že bohaté krajiny na druhej strane vlastnú politiku nedodržiavajú, pretože Európa aj USA svoje poľnohospodárstvo štedro dotujú.

A čo z toho pre USA vyplýva? Opäť sa potvrdilo, že Spojené štáty pri vidine zisku neváhajú využívať slabších. Len s tým rozdielom, že tá ich „pomoc“ usmrtí milióny ľudí ročne[6].

Samozrejme nie je správne všetku špinu hádzať na Ameriku, no po vyjadreniach popredných politikov mi ani nič iné neostáva.

Americký minister poľnohospodárstva Dan Glickman je názorným príkladom postoja Spojených štátov ku krajinám postihnutých hladomorom, ktoré potrebujú potravinovú pomoc: „Dobre premyslené programy zahraničnej pomoci môžu dobre poslúžiť humanitárnym a zároveň našim národným záujmom. Potravinová pomoc nielenže uspokojila potreby naliehavej potravinovej pomoci, ale stal sa z nej aj užitočný nástroj na vytvorenie lepšej pozície našich firiem na trhu.“[7]

Niekdajší hlavný ekonóm SB a minister financií v Clintonovej administratíve, Larry Summers, bol silným podporovateľom politiky štrukturálnych reforiem. V internom oznámení svojim kolegom napísal: „Medzi nami povedané, nemala by SB v budúcnosti podporovať vo väčšej miere presun špinavého priemyslu do menej rozvinutých krajín?...Vždy som bol toho názoru, že nedostatočne zaľudnené krajiny v Afrike sú, podľa ide o znečistenie, využívané veľmi nedostatočne. Kvalita vzduchu je v nich pravdepodobne neefektívne nízka v porovnaní s Los Angeles alebo Mexiko City...Obavy z toxických látok budú bezpochyby vyššie v krajine, kde sa ľudia dožívajú veku, v ktorom môžu dostať rakovinu prostaty, než v krajine, v ktorej mortalita detí do päť rokov činí dvesto z tisíc.“[8]