chudoba

Akcia – reakcia (čo a koho dlh ovplyvňuje)

Odpoveďou je – takmer všetkých a takmer všetko.

Zdravotníctvo – Za posledné dve desaťročia výdavky na zdravotníctvo poklesli v mnohých krajinách patriacich medzi najchudobnejšie na svete. To často znamená, že keďže ľudia musia platiť za zdravotníctvo, najchudobnejší si to jednoducho nemôžu dovoliť a musia sa bez toho zaobísť.

Niektoré zlepšenia dosiahnuté v zdravotníctve v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia boli v osemdesiatych rokoch, kedy vypukla kríza, zvrátené alebo zastavené. Počet detí zomierajúcich pred piatym rokom života sa zvýšil v mnohých zadlžených krajinách vrátane Zimbabwe, Zambie, Nikarague, Chile a Jamajky po desaťročiach úspešného poklesu. Choroby považované za vykorenené (tuberkulóza, frambézia, žltá zimnica) sa v niektorých krajinách vracajú v dôsledku zanedbávaného liečenia a očkovania.

Od roku 1990, kedy bol v Zimbabwe zavedený Štrukturálny program reforiem presadzovaný Medzinárodným menovým fondom, výdavky v zdravotníctve na hlavu klesli o jednu tretinu.

Uganda vynakladá na zdravotníctvo sumu vo výške 2 libry na hlavu, pričom na splácanie dlhov až 11, 5 libier na hlavu.

Súvislosť medzi chudobou a zlým zdravím je teda preukázaným faktom. Politika ekonomických úsporných opatrení spätá s pôžičkami Svetovej banky (ďalej ako SB) a Medzinárodného fondu (MMF) viedla k vyostreniu chudoby v mnohých afrických krajinách. To zvýšilo zraniteľnosť afrického obyvateľstva, ktoré začalo vo väčšej miere podliehať infekčným chorobám a trpieť zdravotnými problémami.

Prehlbujúca sa chudoba na celom kontinente vytvorila vhodnú pôdu pre šírenie rôznych chorôb. Zlé životné podmienky a obmedzený prístup k základným službách viedol k zhoršovaniu zdravotného stavu. V súčasnosti v Afrike takmer polovica populácie nemá prístup k nezávadnej vode a k adekvátnym zdravotníckym službám

Keď sa výdavky na zdravotníctvo znižovali, na druhej strane sumy platené africkými štátmi zahraničným veriteľom ustavične rástli.

Skutočnosť, že splátky dlhov priamo konkurujú výdavkom na zdravotníctvo Afrike vôbec neprospievajú. Privatizácia zdravotníctva na radu Svetovej banky ešte väčšmi znemožňuje hľadanie primeranej odpovede na zdravotnú krízu. Táto privatizácia prakticky na celom africkom kontinente obmedzila prístup k potrebným službám. Zavedenie trhových princípov do zdravotníctva spôsobilo premenu zdravotnej starostlivosti z verejnej služby na súkromnú komoditu. To nebolo najšťastnejším riešením, pretože tento krok znemožnil prístup pre chudobných, ktorí si súkromnú starostlivosť nemôžu dovoliť.

Nejde tu však len o otázku dostupnosti. Súkromná zdravotná starostlivosť je nevhodná aj kvôli africkým špecifikám. Keďže infekcie predstavujú najväčšiu hrozbu pre zdravie v Afrike, kľúčový význam tu musí zohrávať práve „verejné zdravotníctvo“. Keďže súkromné nie je schopné vykonávať potrebné zákroky na úrovni komunity. Súkromná starostlivosť je menej efektívna pri prevencii a je menej výkonná pri výskyte epidémií. Napriek týmto devastujúcim dôsledkom SB a MMF vytrvalo presadzujú privatizáciu zdravotníctva[2].

Okrem tohto problému, ktorý je privatizácia zdravotníctva, existuje aj fenomén „brain drain“ (únik mozgov), pri ktorom chudobné krajiny poskytujú vzdelanie časti svojho obyvateľstva v niektorých kľúčových oblastiach ako je zdravotníctvo a iné profesie, a potom sa ich bohaté krajiny snažia prilákať k sebe.

Niektoré krajiny majú iba okolo 500 lekárov, každý z nich má územne obrovský obvod, avšak bez zdravotníckeho personálu. S týmto problémom nezápasí len Afrika, ale aj krajiny Ázie, Latinskej Ameriky a východnej Európy[3].

Školstvo – keďže školy sú nútené vyberať školné poplatky, menej ľudí si môže dovoliť posielať svoje deti do škôl a vzdelanie je tak prístupné iba pre zámožnejších.

Osobitne je postihnuté školstvo v subsaharskej Afrike, kde percento detí vo veku 6 – 11 rokov navštevujúcich školu pokleslo z takmer 60 percent v roku 1980 na menej než 50% v roku 1990. Takýto pokles bol zaznamenaný počas 10 rokov, v súčasnosti je to ešte horšie. Pripomínam, že školské poplatky boli zavedené ako súčasť programu štrukturálnych reforiem.

Obchod – kvôli tým istým reformám, presadzovaných SB a MMF, krajiny musia zvyšovať export svojich plodín. A pretože mnoho chudobnejších krajín je povzbudzovaných, aby pestovali rovnaké plodiny, dochádza k presýteniu medzinárodného trhu a ceny padajú dole. Preto robotníci na plantážach dostávajú nižšie mzdy než kedykoľvek predtým.

Napríklad Mexiko najprv tisícky rokov pestovalo kukuricu ako svoju základnú plodinu. Dnes však vďaka ekonomickej politike MMF musí dovážať 20% tejto základnej plodiny z USA. MMF povzbudzoval a odporúčal Mexiku, aby namiesto svojej základnej plodiny pestovalo trhové plodiny, za ktoré môže inkasovať peniaze, ako napr. exotické ovocie. Tiež sa postaral o to, aby krajiny zrušila akúkoľvek obchodnú ochranu svojich poľnohospodárskych plodín. Dnes teda exportné plodiny Mexika konkurujú na trhu plodinám z USA, ktoré však, podobne ako v mnohých iných krajinách sú výdatne dotované a chránené za použitia všetkej dostupnej techniky na zlepšenie ich kvality.

Mexiko na tom stráca a chudobní trpia. Takmer 20% Mexičanov nemá nijaký peňažný príjem a viac než 30% zarába menej než je denná minimálna mzda 3 USD.