chudoba

Ako sa to začalo...

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia americká vláda vynaložila viac peňazí než zarobila a aby tento rozdiel nejako preklenula, rozhodla sa vytlačiť viac dolárov. Z toho dôvodu hodnota dolárových zásob vo svete klesla.

Bola to zlá správa pre krajiny, ktoré boli hlavnými producentmi ropy, ktorej cena bola udávaná v dolároch. Za peniaze, ktoré zarobili na exporte si mohli kúpiť menej. Preto v roku 1973 zvýšili svoje ceny. Takto zarobili obrovské sumy peňazí, ktoré uložili do západných bánk.

A potom začali skutočné ťažkosti. Keď úroky padli dolu, banky museli čeliť medzinárodnej finančnej kríze. Rýchlo požičiavali peniaze, aby tento pokles zastavili, a obrátili sa na krajiny Tretieho sveta, ktorých ekonomikám sa celkom darilo, ale ktoré chceli peniaze na udržanie rozvoja a na úhradu nákladov vyvolaných zvýšenými cenami ropy.

Banky veľkoryso a nezodpovedne požičiavali, pričom sa ani veľmi netrápili nad tým, na čo tieto peniaze budú v skutočnosti použité, alebo či príjemcovia sú schopní ich aj platiť. Vlády štátov Tretieho sveta zasa boli potešené, že môžu využiť pôžičky za veľmi nízke, ale tzv. plávajúce úroky, ktoré boli dokonca nižšie než miera inflácie.

Niektoré krajiny ako Mexiko a Venezuela brali pôžičky na splácanie predchádzajúcich dlžôb. Iné však mali po prvý raz možnosť požičiavať si od komerčných bánk. Mnohé mali v úmysle použiť peniaze na zvýšenie životnej úrovne vo svojich krajinách.

V konečnom dôsledku iba málo z týchto peňazí sa dostalo k chudobným. Asi pätina šla na zbrane, často ako opora utláčateľských režimov. Mnohé vlády sa pustili do megalomanských projektov diskutabilnej hodnoty. Priveľa peňazí však skončilo na súkromných bankových účtoch. Chudobní boli tí, ktorí na tom najviac stratili.

V polovici sedemdesiatych rokov sa krajiny Tretieho sveta, posmeľované Západom, aby pestovali plodiny, ktoré potom budú môcť predávať za hotové, zrazu zistili, že už nedostávajú ceny, na ktoré boli zvyknuté za plodiny a suroviny – ako je meď, káva, čaj, bavlna, kakao – ktoré vyvážali. Keďže bolo priveľa krajín, ktoré na radu Západu, pestovali tie isté plodiny a vyvážali tie isté suroviny, ich ceny výrazne klesli.

Potom prišla zrada. Úrokové miery začali stúpať pobádané nárastom amerických úrokových mier. A prečo vlastne vzrástli americké úrokové miery? Pretože Reaganova vláda bojovala s infláciou dolára tak, že sprísnila monetárnu politiku, v dôsledku čoho úrokové miery vyleteli hore. Ona svoj problém vyriešila, ale na toto riešenie doplatili zadlžené štáty. Krajiny Tretieho sveta sa ocitli v pasci. Zo svojho exportu zarábali menej než kedykoľvek predtým a za pôžičky na to, čo potrebovali dovážať, museli zrazu platiť oveľa viac, než dovtedy. Museli si požičiavať už aj na to, aby mohli splácať úroky.

červená: Vysokozadlžené krajiny s nízkym príjmom
modrá: Vážne zadlžené krajiny so stredným príjmom
žltá: Mierne zadlžené krajiny s nízkym príjmom