Chromatografia

Chromatografia
1. História chromatografie
1.1 Vznik
1.2 Vývoj
1.3 Teória
2. Chromatografia
3. Delenie
3.1 Adsorpcná chromatografia
3.2 Rozdelovacia chromatografia
3.3 Iónovovýmenná chromatografia
3.4 Size exclusion chromatografia
3.5 Affinity chromatografia
3.6 Rozdelovacia chromatografia
3.7 Tenkovrstvová chromatografia
3.8 Papierová chromatografia
3.9 Stlpcová chromatografia
3.10 FLASH – chromatografia
3.11 Plynová chromatografia
4. RF hodnota
5. Záver
6. Bibliografia
1. História chromatografie
1.1 Vznik chromatografie
Za pôvodcu chromatografie v dnešnej podobe sa pokladá Michael Tswett. Bol to ruský
botanik, ktorý v roku 1906 popísal izoláciu zelenej farby od žltej (z chloroplastu) a
tvrdil, že „Chromatografia je metóda, kde sú v systéme cirkulácie zložky zmesi
separované na adsorpcný stlpec“. V jeho originálnych experimentoch nasypal jemný
prášok do sklenenej rúry tak, aby výsledkom bol stlpec želanej výšky. Po extrahovaní
pigmentov z výtažku a ich prevedení do petroléteru kvapol malé množstvo roztoku na
tento stlpec. Ked roztok vytvoril úzku pociatocnú oblast pod vrchom adsorbentu, pridal
cerstvo predestilované rozpúštadlo (napríklad petroléter) a zvýšil tlak na vrchu stlpca.
Zatial, co pridával rozpúštadlo, jednotlivé zložky pigmentov sa presunuli do rozdielnych
výšok stlpca a ciastocne sa oddelili od ostatných. Klúcovou crtou Tswettovej techniky
bola aplikácia zmesi ako úzkej pociatocnej zóny a rozvoj chromatografu pridaním
cerstvo predestilovaného rozpúštadla.
Dovtedajšie práce využívali procedúry zakladajúce sa na fenoméne adsorpcie alebo
rozdelení, ale tieto procedúry nemali Tswettov zlomový vývojový stupen, a preto
neponechali rozsiahle rozvrstvenie zmesí.
1.2 Vývoj chromatografie
1848 Way a Thompson spoznali fenomén iónovej výmeny v roztoku
1850-1900 Runge, Schoenbein a Goeppelsroeder vypracovali analýzu kapilarity
1876 Lemberg ilustroval vratnost a stoichiometriu iónovej výmeny v
hliníkovo-silikátových mineráloch
1892 Reed prvýkrát zaznamenal stlpec separácie: rúry kaolínu používané na oddelenie
chloridu železitého od síranu mednatého
1903-1906 Tswett vynašiel chromatografiu použitím cistého rozpúštadla na vývoj
chromatografu, vymyslel nomenklatúru, použil jemné adsorbenty na rozdelenie
chloroplastových pigmentov
1930-1932 Karrer, Kuhn a Strain použili aktivované vápnikové, hliníkové a horcíkové
adsorbenty
1935 Holmes a Adams syntetizovali syntetickú organickú iónovú výmenu živice
1938 Reichstein zaviedol tekutinu alebo tekutý chromatograf, takto rozšíril aplikáciu
chromatografie na bezfarebné substancie
1938 Izmailov a Shraiber diskutovali využitie tenkej vrstvy volného hliníka natretého
na tabuli skla
1939 Brown prvýkrát použil kruhovú papierovú chromatografiu
1940-1943 Tiselius rozdelil frontálnu analýzu a metódu nahradenia vývoja
1941 Martin a Synge zaviedli stlpcovú rozdelovaciu chromatografiu
1944 Consden, Gordon a Martin prví popísali papierovú rozdelovaciu chromatografiu
1947-1950 Boyd, Tompkins, Spedding, Rieman a iní aplikovali iónovovýmennú
chromatografiu na rôzne analytické problémy
1948 M.Lederer a Linstead aplikovali papierovú chromatografiu na anorganické
zlúceniny
1951 Kirchner zaviedol tenkovrstvovú chromatografiu tak, ako je využívaná dnes
1952 James a Martin vyvinuli plynovú chromatografiu
1956 Sober a Peterson pripravili prvú iónovú výmenu celulózy
1956 Lathe a Ruthvan použili prírodné a modifikované škrobové molekulárne sito na
odhad hmotnosti molekúl
1964 J.C.Moore vyvinul chromatografiu ako praktickú metódu
1.3 Teória chromatografie
Teoretické aspekty chromatografie študoval prvýkrát Wilson v roku 1940, ktorý
diskutoval kvantitatívne aspekty vo vztahoch pre difúziu. Prvé podrobné matematické
spracovania popisujúce stlpcové rozvrstvenie vo vztahoch pre stacionárnu fázu a
difúziu boli prezentované v roku 1949. Akokolvek, to bol Deemter a jeho
spolupracovníci, ktorí v roku 1956 vymysleli teóriu pre pomer na popísanie procesu
separácie, ktorá sledovala skoršiu prácu Lapida a Admunsona z roku 1952. V
šestdesiatych rokoch sa rozvíjalo vela teórií a bola vytvorená aj hlavná teória
chromatografie. Na jej základe sa vyvinula moderná chromatografia. Potom pokracoval
další rozvoj vo všetkých odvetviach chromatografie, v materiáloch, ale aj v pomôckach.
Výsledkom je, že dnešné metódy sú presnejšie, spolahlivejšie a úcinnejšie. 2.
Chromatografia
Slovo chromatografia pochádza z gréckeho slova chromos, co znamená farba.
Je to separacná metóda, ktorá má v laboratórnej praxi široké uplatnenie vdaka
velkému poctu pracovných modifikácií. Používa sa na cistenie látok od prímesí, na
oddelenie jednej alebo viacerých zložiek zo zmesi, na rozdelenie zmesi na chemicky
cisté látky, na identifikáciu týchto látok. Chromatografia sa využíva najmä tam, kde
nemožno použit iné separacné a cistiace metódy (kryštalizácia, destilácia, extrakcia)
vzhladom na malé množstvo delenej zmesi, vysokú teplotu varu zložiek, ich
termolabilitu a podobne.
Chromatografia je fyzikálna metóda delenia zmesí, pri ktorej sa jednotlivé zložky delia
medzi dve fázy – stacionárnu a mobilnú. Vplyvom rôznych interakcií medzi delenými
látkami a oboma fázami je pohyb delených látok v porovnaní s pohybom samostatnej
mobilnej fázy spomalený. Velkost tohto spomalenia je v danom systéme (mobilná fáza
– stacionárna fáza) pre každú látku iná, co umožnuje rozdelit zmes na jednotlivé
zložky.
3. Delenie
Jedným z kritérií delenia chromatografických metód je delenie podla druhu použitej
stacionárnej a mobilnej fázy. Stacionárnou fázou môžu byt tuhé látky alebo kvapaliny
ukotvené na vhodných nosicoch. Mobilnou fázou bývajú kvapaliny alebo plyny. Podla
toho, aké interakcie medzi delenými látkami a jednotlivými fázami sú pre rozdelenie
zmesi rozhodujúce, sa chromatografické metódy delia na adsorpcné, rozdelovacie,
iónovovýmenné, size exclusion a affinity. Podla iného kritéria sa chromatografia delí na
tenkovrstvovú, papierovú, stlpcovú, FLASH – chromatografiu a plynovú.
3.1 Adsorpcná chromatografia
Stacionárnou fázou v adsorpcnej chromatografii býva tuhá látka (adsorbent), ktorá je
schopná adsorbovat na svojom povrchu látky z kvapalnej alebo plynnej mobilnej fázy.
Sily, ktorými sú tieto látky viazané na povrch adsorbenta, závisia od charakteru
adsorbenta, adsorbovanej látky aj od prostredia, z ktorého sa látka adsorbuje. Môžu to
byt slabé van der Waalsove sily, elektrostatické sily alebo sily blízke svojim
charakterom chemickej väzbe.
Ako adsorbenty sa používajú látky s co najväcším povrchom. Podla chemických
vlastností sa delia na hydrofilné a hydrofóbne. Do prvej skupiny patria oxid hlinitý,
silikagél, oxid horecnatý, oxid vápenatý, hydroxid vápenatý, uhlicitan vápenatý,
celulóza a iné. Na týchto adsorbentoch sú najsilnejšie viazané polárne látky takmer
nezávislé od ich mólovej hmotnosti. Pevnost adsorpcie na polárnych adsorbentoch
klesá v poradí: 1. karboxylové kyseliny, 2. alkoholy, amíny, tioly, 3. aldehydy, ketóny,
estery, 4. organické halogénderiváty, 5. nenasýtené uhlovodíky, 6. nasýtené
uhlovodíky.
Druhou skupinou adsorbentov sú nepolárne látky, napríklad aktívne uhlie a organické
živice. Tieto adsorbenty pevnejšie viažu na svojom povrchu nepolárne látky, pricom
adsorpcia závisí od ich mólovej hmotnosti.
Na vymývanie (elúciu) látok z povrchu adsorbenta sa používajú cerstvo predestilované
rozpúštadlá alebo ich zmesi. Rozpúštadlá používané v chromatografii sú zoradené podla
stúpajúcej polarity do eluotropického radu: petroléter, izohexán, cyklohexán,
tetrachlórmetán, benzén, chloroform, dietyléter, octan etylový, acetón, butanol, etanol,
metanol, voda, kyselina octová, pyridín.
Pri výbere elucného cinidla sa postupuje tak, že sa najprv vyskúša stredne polárne
rozpúštadlo a podla výsledkov testu sa postupuje k rozpúštadlám polárnejším alebo
menej polárnym.
Podla spôsobu uskutocnenia sa adsorpcná metóda delí na stlpcovú alebo
tenkovrstvovú.
3.2 Rozdelovacia chromatografia
Zmes sa delí medzi stacionárnu a mobilnú fázu na základe rôznych rozdelovacích
koeficientov jej zložiek. Rozdelovací koeficient K sa rovná pomeru množstva látky v
oboch fázach.
a – množstvo látky v 1ml stacionárnej fázy
b – množstvo látky v 1ml mobilnej fázy
Cím sú rozdiely v hodnotách K jednotlivých zložiek zmesi väcšie, tým lahšie sa tieto
zložky oddelia. Z tohto hladiska sa rozdelovacia chromatografia môže pokladat za
špeciálny typ extrakcných metód, pricom je ovela úcinnejšia a menej nárocná na
prístrojové vybavenie. Od extrakcie sa rozdelovacia chromatografia líši tým, že jedna
kvapalná fáza je zakotvená na vhodnom nosici, cím sa stáva stacionárnou. Mobilná fáza
je v tomto prípade kvapalina alebo plyn. Ako nosice stacionárnej fázy sa najcastejšie
používajú silikagél, kremelina, celulóza. Stacionárnou býva obycajne polárna (vodná)
fáza a mobilnou nepolárna (organická).
V opacnom prípade ide o chromatografiu na obrátených fázach.
Dôležitou podmienkou pre úspešné vykonanie rozdelovacej kvapalinovej
chromatografie je, aby použité kvapalné fázy boli vzájomne nasýtené. Ak sa napríklad
použije chloroform v rozdelovacej chromatografii, musí byt nasýtený vodnou fázou. Ak
sa však používa ako elucné cinidlo v adsorpcnej chromatografii, musí byt celkom suchý.
Podla spôsobu uskutocnenia sa rozdelovacia chromatografia delí na stlpcovú,
tenkovrstvovú a papierovú.
3.3 Iónovovýmenná chromatografia
Iónovovýmenná chromatografia využíva iónovú výmenu v živici ako stacionárnu fázu.
Mechanizmus separácie je založený na iónovej výmene v rovnovážnom stave. Po
vybraní chromatografického formátu pre iónovú zlúceninu, sa zvycajne metóda iónovej
výmeny po pokusoch o rozvoj spätnej fázy alebo spätnej fázy iónového páru ukáže ako
neúspešná. Akokolvek iónovovýmenná chromatografia je metóda volby pre analýzu
anorganických iónov a casto je preferovaná medzi metódami spätnej fázy pre analýzu
malých organických iónov. 3.4 Size exclusion chromatografia
V size exclusion chromatografii solveted molekuly sú rozdelené podla velkosti – podla
schopnosti preniknút cez štruktúru sita (stacionárnu fázu). Separácia v rozdelovacej
chromatografii a iónovovýmennej chromatografii vzniká z rozdielneho vzájomného
pôsobenia medzi roztokmi s mobilnou a stacionárnou fázou. Avšak separácia v size
exclusion chromatografii vzniká z rozdielov vo velkosti molekúl a schopnosti
rozdielnych molekúl preniknút cez póry v stacionárnej fáze do rôznych miest. Size
exclusion chromatografia je najcastejšie používaná na preparatívnu separáciu
makromolekúl s biologickým pôvodom, ale aj na ocistenie syntetických polymérov.
3.5 Affinity chromatografia
Najnovší a najpriebercivejší druh chromatografie používa vysoko špecifickú interakciu
medzi molekulovým roztokom a molekulou, ktorá je naviazaná silnou kovalentnou
väzbou na stacionárnu fázu (nazýva sa imobilná). Napríklad imobilnou molekulou môže
byt antibody proteínu. Ked surová zmes obsahujúca tisíce proteínov prechádza cez
stlpec, iba jeden proteín reaguje s antibody a naviaže sa na stlpec. Po umytí ostatného
roztoku zo stlpca, želaný proteín sa uvolní z antibody zmenením pH alebo iónovej sily.
3.6 Tenkovrstvová chromatografia
Tenkovrstvová chromatografia sa využíva ako rýchla a jednoduchá metóda najmä na
kvalitatívne posúdenie zloženia zmesi, sledovanie priebehu reakcií a porovnávanie
štandardov. Túto metódu je možné použit aj na kvantitatívne rozdelenie malých
množstiev zmesí, ktorých jednotlivé zložky majú dostatocne rozdielne RF hodnoty. RF
hodnota, t.j.
pomer vzdialeností stredu škvrny od štartu (miesto, kam sa nanáša vzorka) k
vzdialenosti cela (miesto, kam vystúpi rozpúštadlo pocas vyvíjania) od štartu, nie je na
tenkých vrstvách vždy konštantná. Jej hodnota závisí na zrnení adsorbenta, hrúbke a
kompaktnosti vrstvy, cistote rozpúštadla a podobne. Preto sa odporúca priame
porovnanie vzorky so štandardom na jednej platnicke.
Na kvalitatívnu tenkovrstvovú chromatografiu sa v súcasnosti najviac využívajú hotové
tenké vrstvy, ktoré možno kúpit pod názvom Silufol alebo Alufol. V oboch prípadoch ide
o tenkú vrstvu silikagélu alebo oxidu hlinitého so škrobovým spojivom nanesenú na
hliníkovú fóliu.
Chromatogram sa vyvoláva v uzavretej nádobe (vyvíjacej komore) s vhodným
elucným cinidlom, ktorého výška dosahuje 0,5 – 1,0 cm, nasýtenej jeho parami.
Nasýtenost komory sa dosahuje obalením vnútorného povrchu filtracným papierom
namoceným v elucnom cinidle. Filtracný papier siaha do výšky 1 cm pod horný okraj
komory.
Vhodné elucné cinidlo je také, v ktorom sa pohyblivost jednotlivých zložiek zmesi co
najviac líši. Použitie jedného rozpúštadla na vyvíjanie chromatografických platní je
zriedkavé. Väcšinou sa používajú vyvíjacie sústavy, zložené z dvoch alebo viacerých
rozpúštadiel.
Chromatografické platne sa zväcša vyvíjajú vzostupným spôsobom, t.j. platna sa
ponorí do elucného cinidla tak, aby štart s nanesenými vzorkami bol nad úrovnou
hladiny eluenta. Horný okraj platne sa oprie o stenu vyvíjacej komory, ktorá sa potom
uzavrie, aby sa zabránilo unikaniu pár rozpúštadla. Vyvíjanie sa skoncí, ked je celo
rozpúštadla asi 0,5 až 1,0 cm od horného okraja platne. Ak sa delia látky s blízkymi RF
hodnotami, môže sa vyvíjanie zopakovat.
Zriedkavejší je zostupný spôsob vyvíjania, pri ktorom je rezervoár s elucným cinidlom
umiestnený v hornej casti vyvíjacej komory. Smer vyvíjania je potom zhora nadol.
Detekcia farebných zlúcenín si nevyžaduje žiadne zvláštne operácie. Na detekciu
bezfarebných zlúcenín sa používa UV svetlo (špeciálne tenké vrstvy s indikátorom pre
UV detekciu pri 254, respektíve 366 mm), pary jódu (najmä detekciu nenasýtených
zlúcenín), zuholnatenie organickej zlúceniny postriekaním platnicky 10% roztokom
kyseliny sírovej alebo 5% roztokom manganistanu draselného a následným zohriatím v
sušiarni alebo na varici. Organická látka zuholnatie a vytvorí sa tak viditelná škvrna.
Pri preparatívnej tenkovrstvovej chromatografii je na detekciu najvýhodnejšie použit
UV svetlo. Ak sa na detekciu použije iná metóda, detekuje sa len úzky pásik
chromatogramu, aby sa látka neznicila. Jednotlivé pásy na vrstve sa vyznacia,
zoškrabú alebo vysajú.
Organická látka sa potom z nosica alebo adsorbenta extrahuje do vhodného
rozpúštadla.
3.7 Papierová chromatografia
Papierová chromatografia je technikou práce aj použitím velmi podobná
tenkovrstvovej chromatografii. Je to metóda, ktorá separuje jednotlivé zložky, ale
nezmení ich. Táto cast chromatografie využíva to, že molekuly s podobným
usporiadaním atómov alebo podobnou molekulovou štruktúrou sa navzájom pritahujú.
V molekule vody je uhol medzi dvoma vodíkmi 104°. Vdaka tejto štruktúre má kyslík
nízku elektronegativitu a vodík nízku elektropozitivitu. Takže vodu v tekutom
skupenstve drží pokope iba sila medzi rôznymi molekulami (t.j. vodíkové mostíky).
Molekula s takto nabitými oblastami sa nazýva polárna molekula. Metanol má podobnú
štruktúru a molekuly metanolu sú velmi rozpustné vo vode vdaka vzájomnému
pôsobenie medzi dvoma polárnymi molekulami.
Zložitejšie, ale tiež podobné molekuly má celulóza. Tá je hlavnou zložkou papiera. Je
to velmi dlhá molekula (polymér), kde sú tisícky prstencov zložených zo šiestich
atómov sú pospájané dokopy ako korál.
Polárne hydroxidové oblasti v týchto molekulách sú viazané do hydroxidových skupín
na susedných retazcoch, co pomáha lepšej súdržnosti vlákien na papieri. Niet divu, že
molekuly vody, ktoré sú polárne, sa tiež naviažu na tieto oblasti a ked je papier mokrý,
stráca svoju silu, pretože molekuly vody sa dostanú medzi retazce celulózy a sily sú
medzi nimi slabšie.
Takže ked ponoríme koniec papiera do vody, molekuly vody hladajú stále nové polárne
oblasti, kde by sa mohli naviazat, takže molekuly vody sa vyšplhajú po celom papieri
až na druhý koniec. Ostatné molekuly, ktoré boli rozpustené vo vode, budú tiež
prenesené pozdlž papiera vodou. Toto je aplikované pri separácii farby v technike,
ktorú nazývame papierová chromatografia.
Na papier dáme škvrnu farby tak, aby bola nad hladinou vody. Ked voda vystúpi,
molekuly farby sa presunú a ak sú viazané silnejšie ako molekuly vody uchytia sa na
papieri a naopak, ak sú slabšie, ostanú zatial naviazané na molekuly vody. A co sa
stane ak je zmes zložená z viacerých farieb? Každá farba sa naviaže na papier v inej
výške, takže jednotlivé zložky sa oddelia.
3.9 Stlpcová chromatografia
Stlpcová chromatografia má velký význam pre preparatívnu organickú chémiu.
Uskutocnuje sa vo vertikálne upevnených kolónach, naplnených adsorbentom alebo
nosicom stacionárnej fázy, ktorých množstvo závisí od množstva a charakteru delenej
zmesi. Nápln kolóny predstavuje vo väcšine prípadov 30 až 100 násobok množstva
látky nanesenej na kolónu. Dlžka a priemer kolóny tiež závisia od množstva delenej
zmesi.
Pred naplnením kolón sa kónické dno upchá kúskom vaty, aby adsorbent alebo nosic
nevypadával z kolóny. Ak je kolóna vybavená fritou, nie sú tieto úpravy potrebné.
Chromatografická kolóna sa môže plnit dvojako:
a/ za sucha: Kolóna sa naplní asi do dvoch tretín elucným cinidlom, potom sa do nej
pomaly rovnomerne sype suchý adsorbent, pricom elucné cinidlo pomaly odteká cez
kohút.
b/ za mokra: Adsorbent sa suspenduje v elucnom cinidle a v takejto forme sa vnáša
do kolóny.
V obidvoch prípadoch treba dbat na to, aby bola kolóna naplnená rovnomerne, aby sa
v stlpci nevyskytovali vzduchové bubliny, prípadne iné nehomogenity. Stlpec nesmie
pocas celej práce vyschnút, pretože jeho popraskanie zaprícinuje zníženie deliacej
schopnosti. Na povrch stlpca sa zvykne umiestnit krúžok filtracného papiera, ktorý
zabranuje zvíreniu adsorbenta alebo nosica stacionárnej fázy pri nanášaní vzorky.
Vzorka sa nanáša na kolónu viacerými spôsobmi. Najcastejšie sa rozpustí v
minimálnom objeme elucného cinidla a pipetou sa nanesie na povrch kolóny vtedy, ked
je hladina rozpúštadla tesne nad povrchom adsorbenta alebo nosica. Treba dbat na to,
aby kolóna nevyschla a zároven, aby nanášaná vzorka nebola príliš zriedená elucným
cinidlom prítomným v kolóne nad povrchom adsorbenta. Po vsiaknutí vzorky sa steny
kolóny zmyjú malým množstvom eluenta a až po jeho vsiaknutí sa pridá väcšie
množstvo elucného cinidla.
Iným spôsobom nanášania vzorky na kolónu je nanesenie vzorky naadsorbovanej na
nosici. Vzorka sa rozpustí v elucnom cinidle a k tomuto roztoku sa pridá adsorbent (asi
5-násobné množstvo vzhladom na hmotnost vzorky). Rozpúštadlo sa odparí a
adsorbent so vzorkou sa opatrne nasype do kolóny na povrch stlpca. Pocas elúcie steká
elucný roztok kolónou bud samovolne alebo je tlacený inertným plynom (dusíkom). V
druhom prípade ide o špeciálny typ stlpcovej chromatografie, FLASH – chromatografiu.
3.10 FLASH - chromatografia
Flash – chromatografia je dnes už pomerne bežná separacná metóda, využívaná v
organickom laboratóriu na preparatívne úcely. Jej velkou výhodou je rýchlost a celková
nenárocnost. Osvedcila sa najmä v tých prípadoch, ked rozdiel RF hodnôt separovaných
látok je aspon 0,15. Vtedy možno rozdelit 0,01 až 10,0 g vzorky v priebehu 10 – 15
minút. Pre úspešnú separáciu je rozhodujúci výber silikagélu, kolóny vhodných smerov,
elucného cinidla, jeho prietoku kolónou a podobne. Mnohé experimenty dokazujú, že
najlepšie delenie sa dosahuje pri použití zrnitosti 0,040 – 0,063 mm a prietoku eluenta
5 cm.min-1.
Priemer kolóny sa volí v závislosti na množstve a charaktere delenej vzorky. Výška
stlpca silikagélu závisí od rozdielu RF hodnôt zložiek delenej zmesi. Cím je táto hodnota
menšia, tým je na rozdelenie zmesi potrebný väcší stlpec. Výška stlpca dosahuje
obycajne 14 – 16 cm. Ak je však rozdiel RF hodnôt delených zložiek menší ako 0,15, je
potrebný až 50 cm vysoký stlpec silikagélu. Pri výbere elucného cinidla pre FLASH –
chromatografiu sa využíva tenkovrstvová chromatografia. Separovaná látka má mat na
silikagélovej platnicke po vyvíjaní v eluente zvolenom pre FLASH – chromatografiu
škvrnu vo výške, ktorej odpovedá RF=0,35. Pri delení viacerých látok s blízkymi RF
hodnotami sa elucné cinidlo volí tak, aby hodnotu RF=0,35 dosahovala stredná škvrna.
Ak, naopak, majú delené látky dostatocne rozdielne RF hodnoty, pri správne zvolenom
elucnom cinidle dosahuje hodnotu RF=0,35 najmenej pohyblivá látka.
3.11 Plynová chromatografia
Plynová chromatografia sa na analýzu organických zlúcenín casto využíva v spojení s
hmotnostným spektrometrom. Stacionárna fáza je kvapalina na pevnom nosici alebo
tuhá látka a mobilná fáza je plyn.
Hlavnou súcastou zariadenia je chromatografická kolóna (kovová alebo sklenná rúrka),
naplnená silikagélom alebo oxidom hlinitým, prípadne organickým rozpúštadlom
naneseným na nosici. Kolónou trvale preteká inertný plyn (dusík alebo argón). Delená
zmes sa nastrekne do prúdu nosného plynu, ktorým je vnesená do odparovacej
komôrky, vyhriatej na teplotu vyššiu, ako je teplota kolóny. Tu sa látka odparí a
vchádza do chromatografickej kolóny, kde sa jednotlivé zložky zmesi rozdelia na
základe odlišnosti ich rozdelovacích koeficientov alebo rôznej adsorptivity. Oddelené
látky postupujú do detektora, ktorý na základe zmeny niektorej vlastnosti nosného
plynu (najcastejšie tepelnej vodivosti) zistí prítomnost látky v plyne. Detektor je
spojený s registracným zariadením. Každému maximu na chromatografickej krivke
odpovedá urcitá zložka zmesi. Plocha pod krivkou každého maxima je úmerná
množstvu látky.
4. RF hodnota
Každá zložka má svoju špecifickú RF hodnotu. Je to pomer vzdialenosti, ktorú
prekonala farba a vzdialenosti, ktorú prekonala mobilná fáza.
Táto hodnota závisí nielen od polarity rozpúštadla a velkostí molekúl farby, ale aj od
toho, ako sú na papieri usporiadané jeho vlákna, teploty.
5. Záver
Chromatografia je v súcasnosti casto zaužívaná metóda na separáciu a cistenie malého
množstva zmesi a na analýzu vzoriek (napríklad na zistenie príciny požiaru).
Je velmi dôležitá, lebo iné separacné metódy potrebujú väcšie množstva vzorky a
chromatografia nepotrebuje tolko laboratórnych pomôcok, takže nie je velmi nárocná.
6. Bibliografia
Cvicenia z organickej chémie + internet.