CHARLES DE GAULLE

Charles de Gaulle sa narodil 22. novembra 1890 v Lille, vo Francúzsku v rodine profesora literatúry, matematiky a filozofie, Henriho de Gaulla. Vyrastal v prostredí, kde vládol bezvýhradný kult nadšeného vlastenectva, dávnych tradícií a vypätej národnej hrdosti. Charles je potomkom dvoch rodov: aristokratického a buržoázneho, ktoré po Veľkej francúzskej revolúcii upadajú.
Už v útlom detstve sa v chovaní Charlesa objavovali známky viery vo vlastný zvláštny osud. So svojimi vidieckymi kamarátmi organizoval bojové hry. Všade, kde sa objavil, hovorilo sa v rodine, že s pokojom je koniec. V roku 1901 začal navštevovať jezuitskú školu, ktorá mala zmeniť jeho nepoddajnú povahu. Ale tú si zachováva, v najdôležitejších okamihoch života ho podnecuje k tomu, aby prejavoval priam aktívnu neposlušnosť. Je to práve tento rys, ktorý z neho urobí vynikajúceho človeka. Charlesovi sa podarilo získať pomerne slušné literárne vzdelanie. Pre neho bola zmyslom politiky iba myšlienka jednoty národa. Bol republikánom. Urobil si kurz rétoriky a filozofie. V Belgicku navštevoval triedu so zameraním na matematiku. Tu, na tejto škole si uvedomil, že sa chce stať dôstojníkom. V roku 1909 sa dostáva na vojenskú školu do Saint - Cyre, ktorú ukončil v roku 1912 s hodnosťou podporučíka.
Počas 1. svetovej vojny padol do zajatia, v ktorom bol 32 mesiacov. Po skončení vojny boli zajatci prepustení. De Gaulle sa vracia do Francúzska. Za svoju účasť vo vojne bol vyznamenaný radom Čestnej légie.
Keď mal 30 rokov, oženil sa s Yvonne Vendrouxovou, dcérou majiteľa tovární na piškóty.
V roku 1921 sa stal zastupujúcim profesorom vojenskej histórie v Saint - Cyre. Okrem prednášania sa zároveň pripravoval na skúšky v rámci konkurzu ako uchádzač o prijatie na Vysokú školu vojenskú, kde začína svoje štúdium v novembri 1922 a pokračuje v ňom 2 roky. Po dvoch rokoch de Gaulle nebol pridelený do generálneho štábu Rýnskej okupačnej armády v Mohači. V Nemecku pôsobí ako dôstojník tejto armády. Začína sa venovať literárnej činnosti, ktorá sa stala neoddeliteľnou a veľmi dôležitou súčasťou jeho kariéry, aj keď veľa rokov zostala bez povšimnutia.
Keď na jar 1930 prichádza veľká svetová hospodárska kríza kapitalizmu aj do Francúzska, napĺňajú sa de Gaullove proroctvá o labilite súčasného sveta. Hovorí o blízkosti a neodvratnosti vojny, ale aj o jej nevyhnutnosti a prospešnosti, aby tak dokázal, že existencia armád je nutná. Poukazuje na nemeckú prevahu, keď porovnáva hospodársky a priemyselný potenciál Francúzska a Nemecka. Podplukovník de Gaulle má v pláne vytvoriť údernú tankovú armádu, ale tento plán nebol realizovaný.
Piate desaťročie jeho života nebolo pre neho ani ľahké, ani príjemné. V roku 1932 pochoval svojho otca. Ako nezahojiteľná rana ho trýznila choroba dcéry Anny, ktorú zo svojich troch detí miloval najviac. V roku 1936 ho vyškrtli zo zoznamu dôstojníkov, ktorí boli navrhnutí na povýšenie do hodnosti plukovníka. A tak túto hodnosť získava až v roku 1937.
Na začiatku 2. svetovej vojny bol de Gaulle menovaný veliteľom tankových vojsk 5.armády v Alsasku. Dňa 11. mája 1940 dostal rozkaz, aby prevzal velenie 4. tankovej divízie. Pri strete s nemeckým tankovým zborom generála Gederiana si počínal vynikajúcim spôsobom. Nemci ustupujú a zanechávajú veľké množstvo bojovej techniky a streliva. 28.mája 1940, v deň, keď bol de Gaulle povýšený na brigádnického generála, nastupuje 4. divízia znovu do útoku. Po úporných bojoch boli Nemci donútení ustúpiť. Dňa 5.júna 1940 Nemci ofenzívu obnovili. De Gaulle je menovaný do funkcie štátneho podtajomníka. Dňa 9.júna 1940 odletel do Londýna, musel uistiť britského ministerského predsedu Churchilla o odhodlaní francúzskej
-2-



vlády pokračovať v boji. Nemci zahájili ofenzívu na Paríž, prekročili rieku Somme. De Gaullovmu plánu , podľa ktorého má byť do Severnej Afriky presunuté všetko, čo Francúzsku ešte pre pokračovanie vo vojne zostalo, nevenovali väčšiu pozornosť. Nemci chystali obkľúčenie Paríža. Francúzska vláda plánovala Paríž opustiť. De Gaulle žiadal, aby sa organizovala obrana hlavného mesta, ale vláda sa chystala na útek. Churchill na žiadosť o pomoc odpovedal, že ak sa dokáže francúzska armáda udržať až do jari 1941, bude mať späť k dispozícii 20-25 britských divízií. Nakoniec sa ukázalo, že Churchilla zaujímala len otázka, čo bude s francúzskym loďstvom a kolóniami po zastavení francúzskeho odporu. O niekoľko dní neskôr generál de Gaulle predložil Churchillovi návrh na spojenie Veľkej Británie a Francúzska do jedného štátu so spoločnou vládou, parlamentom, štátnym občianstvom atď. Churchill súhlasil. De Gaulle odletel do Londýna, aby sa stal šéfom emigrantskej vlády Slobodného Francúzska. Legendárna výzva generála de Gaulla z 18.júna 1940, keď vyzýval k pokračovaniu v boji, je najdôležitejším míľnikom de Gaullovho života. Dovršuje svoju dôstojnícku kariéru a začína život štátnika. Dňa 19. júna 1940 pricestovala za de Gaullom aj jeho manželka s deťmi. 24. júna slávnostne sľubuje, že príde deň, kedy Francúzska armáda, spoločne so spojencami navráti vlasti jej veľkosť. Volá do boja francúzskych vojakov, nech sú kdekoľvek.
De Gaulle ochotne prijímal do služieb Slobodného Francúzska každého, s výnimkou ľudí, stojacich na krajnej ľavici. Predpokladal, že ZSSR a USA vstúpia do vojny. Na rozdiel od mnohých exilových vlád de Gaulle nehodlá pasívne vyčkávať, až bude Nemecko porazené. Snaží sa sústrediť okolo seba čo najviac Francúzov, vybudovať ozbrojené sily Slobodného Francúzska, vytvoriť si základňu na území kolónií, zaistiť si podporu a získať úctu veľmocí. To sú hlavné smery jeho politiky, ktorou sa snažil obnoviť veľmocenské postavenie Francúzska. De Gaulle presadil v Sýrii a Libanone na určitú dobu svoju moc. Podarilo sa musí získať na svoju stranu 6 tisíc vojakov a 127 dôstojníkov vojsk generála Dentra v ostrej francúzsko–britskej zrážke, keď sa zdalo že nepriateľom Francúzska nie je Nemecko, ale Británia. De Gaulle sa 1.septembra 1941 vrátil ako víťaz do hlavného mesta Anglicka, nad ktorým zvíťazil.
Napriek tomu, že Francúzsko si zvolilo Pétaina a jeho vládu vo Vichy, de Gaullovi sa podarilo vzkriesiť víziu, že skutočné Francúzsko vlastne nebolo porazené. De Gaulle musel znášať tvrdé výmeny názorov s britským vojenským veliteľom Churchillom, ktorý ho brzdil v jeho vojenských postupoch. A keď do vojny vstúpili aj Spojené štáty, čelil nevraživosti prezidenta Roosvelta, ktorý v de Gaullovi videl potenciálneho Napoleona. Kvôli svojej výške a plachosti pôsobil na ostatných dojmom nadradenosti a arogantnosti. De Gaulle sa naozaj správal neústupčivo. Urputne trval na tom, že Francúzsko ešte stále žije a bojuje o svoje práva. Jeho neochvejné presvedčenie vlastne zachránilo jeho krajinu od pohŕdania, ktoré jej dali spojenci pocítiť od roku 1940. Po oslobodení Severnej Afriky odišiel de Gaulle aj s manželkou Yvonne do Alžírska, kde organizoval vznik francúzskeho výboru národného oslobodenia a postavil sa na jeho čelo. Spravil to zámerne, aby mal istotu, že po oslobodení sa výbor stane dočasnou vládou Francúzska. Vedel, že tento cieľ nebude môcť zavŕšiť bez pomoci Američanov a Britov. Zároveň však odmietal pripustiť, že po vyhnaní Nemcov bude jeho krajinu okupovať početná americká armáda.
Prípravy na inváziu spojencov v Normandii na jar roku 1944 boli takmer hotové. De Gaulle však o presnom dátume dňa D nevedel. Informovali ho len niekoľko hodín pred spustením operácie Overlord. 6. Júna 1944 sa spojenecké vojská vylodili na normandskom pobreží. Oslobodzovanie Francúzska sa začalo. De Gaulle vstúpil na francúzsku pôdu až o týždeň neskôr. Pokračoval v ceste do Bayeux. Tu ho čakala posledná skúška križiackeho
-3-


pochodu. Ako ho prijmú obyvatelia vo Francúzsku? Až doteraz bol pre nich len hlasom z rádia. Uvítanie však bolo srdečné. De Gaulla sprevádzali úsmevy a kvety, ľudia mu podávali ruky. Z exilu sa vrátil ako hrdina. Ešte pred oslobodením Paríža sa vybral do USA, aby napravil pošramotené vzťahy Francúzska so Spojenými štátmi.
Na de Gaullov nátlak Paríž oslobodzovala francúzska divízia. Po jeho oslobodení nasledovala triumfálna prehliadka na bulvári Champs-Élysées. V zápätí po skončení oslobodzovacích bojov sa v uliciach začala uplatňovať spravodlivosť a zúčtovanie s kolaborantmi a zradcami Francúzska. V apríli 1946 starého maršala Pétaina obžalovali z vlastizrady a odsúdili ho na smrť. Avšak de Gaulle zohľadnil isté právne možnosti a zmenil rozsudok na doživotné väzenie.
De Gaulle sa postavil na čelo dočasnej vlády Francúzska. Zdalo sa, že je to jediný muž, ktorý dokáže stmeliť národ. V januári 1946 však náhle odstúpil. Založil si vlastnú stranu republikánov Francúzska a vo voľbách v roku 1947 získal 40 % hlasov. Ako Francúzsko postupne hospodársky silnelo a spomienky na vojnu bledli, de Gaullov vplyv sa zmenšoval.
V roku 1955 odišiel z verejného života a utiahol sa do svojho sídla v La Boisserie v Colombey v oblasti Champagne, aby tu rozjímal a písal.
V roku 1958 sa Charles de Gaulle opäť vracia do verejného života. V roku 1940 zachránil česť Francúzska a po 18-tich rokoch ho znovu povolali, aby zachránil samotné Francúzsko.
V roku 1954 vypukla v Alžírsku vojna za nezávislosť. Francúzsko túto krajinu kolonizovalo už od začiatku 19. storočia. Schyľovalo sa k občianskej vojne. Politickí vodcovia Francúzska sa obrátili na de Gaulla ako na jediného, ktorý by mohol odvrátiť túto pohromu. V júni 1958 bol de Gaulle menovaný za premiéra vlády s právomocami na mimoriadne pohotovostné zásahy. Aby odvrátil nebezpečenstvo alžírskej časovanej bomby, musel kráčať po tenkom ľade. V tom čase mal de Gaulle už 68 rokov a preto musel zmobilizovať všetky rezervy svojej politickej obratnosti, aby zabránil rozpadu 4. republiky. De Gaulle využil svoje rozsiahle právomoci súčasne aj na to, aby pripravil novú ústavu, ktorá bola predložená na ľudové hlasovanie. Mohli sa na ňom zúčastniť aj obyvatelia zámorských teritórií Francúzska. Podľa novej ústavy mal mať prezident právo rozhodovať o hlavných smeroch národnej politiky a posilniť svoje zámery cez predsedu vlády, ktorého si sám vyberie. V septembrovom referende podporilo návrh ústavných zmien vyše 80 % voličov. 8. januára 1959 sa Charles de Gaulle stal prezidentom 5.republiky. Jeho prvým krokom bolo zastaviť vojnu v Alžírsku. Výdavky na vojnu dosiahli kolosálne sumy a vyplienili francúzsku ekonomiku. Medzinárodná mienka voči Francúzsku sa zhoršovala. De Gaulle preto začína rozhovory o alžírskom sebaurčení. Bieli usadlíci v Alžírsku odpovedali pouličnými nepokojmi. Dvakrát musel de Gaulle použiť pohotovostné jednotky, aby udusil povstalecké akcie starousadlíkov. Rovnako musel potlačiť aj pokus o štátny prevrat, ktorý zorganizovali vojenskí velitelia v Alžírsku. Následne vo Francúzsku sa rozšíril terorizmus vo forme bombových výbuchov, ktoré zakladali stúpenci francúzskeho Alžírska, členovia organizácie tajnej armády OAS.
22. augusta 1962 pištoľníci OAS strieľali na auto, v ktorom sa viezol de Gaulle aj s manželkou Yvonne. Nikomu sa ale nič nestalo. Alžírsko napokon dosiahlo nezávislosť.
Od Roku 1962 de Gaulle opäť začína budovať postavenie Francúzska ako jednej zo svetových mocností. Štátna návšteva amerického prezidenta Kennedyho s manželkou znamenala pre de Gaulla potvrdenie prestíže, akej sa nedostalo žiadnemu z jeho predchodcov. Jeho najväčším úspechom bolo dosiahnutie zmierenia so západným Nemeckom v roku1952. De Gaulle, veľký nacionalista, bol aj realista, preto viedol Francúzsko k tomu, aby hralo úlohu v novej zjednotenej európskej spoločnosti. Zrušil členstvo v NATO, ale zároveň inicioval
-4-

spoločné vojenské manévre s Nemeckom. Opakovane vyvolával napätie vo vzťahoch s Britániou a Amerikou kvôli nezávislosti kanadskej provincie.
De Gaullovo výslnie sa vo francúzskom národe udržalo do mája 1968. S nástupom revolučných nálad sa jeho majestátny piedestál začal drobiť. V období najvyššej krízy sa de Gaulle jednoducho vytratil zo scény. Išiel do Baden – Badenu za generálom Massuom, ktorému oznámil, že chce odstúpiť. Ten ho ale prehovoril, aby zmenil svoj názor. Po návrate do Paríža prehovoril k národu. Vyhlásil všeobecné voľby. V priebehu dvoch hodín bolo v uliciach mesta viac ako 0,5 milióna Parížanov. Voľby boli posledné víťazstvo generála de Gaulla. 28. apríla 1969 odstúpil z funkcie prezidenta, keď v referende odmietli jeho návrhy na viaceré ústavné reformy.
V roku 1970 podnikol cestu do Španielska. 9. novembra 1970, 13 dní po oslave svojich 80-tych narodenín zomrel. Pohrebná omša sa konala v chráme Notre – Dame za prítomnosti predstaviteľov 84 štátov. Podľa svojej poslednej vôle je pochovaný na cintoríne v Colombey vedľa svojej dcéry Anny, ktorá zomrela vo veku 20 rokov.
Pre svet bol generál Charles de Gaulle po mnoho etáp svojho života stelesnením Francúzska – veľkej krajiny, ktorá tak štedro obohatila svetovú civilizáciu. Obdiv vzbudzovali osobné vlastnosti tohto neobyčajného človeka, jeho charakter, statočnosť, nezlomná pevnosť, ale tiež láska ku všetkému veľkému, sebadôvera a viera vo vec, za ktorú bojoval. Na druhej strane však nebol ideálnym vzorom ľudských cností. Často si počínal ako konzervatívny a reakčný politik, ktorý slúžil objektívne zanikajúcemu svetu kapitalizmu. Dokázal cynicky a povýšene prehliadať ľudí, a keď sa dal strhnúť vierou vo svoju neomylnosť, dopúšťal sa neospravedlniteľných omylov. Ale i de Gaulle sám hovoril: ,,Mňa bolo treba brať buď takého, aký som, alebo ma nebrať vôbec.“