Charakteristika základných typov rozhodovacích procesov

Charakteristika základných typov rozhodovacích procesov

Hľadisko informovanosti subjektu rozhodovania je jedno z najvýznamnejších v teórii i praxi. Informovanosť subjektov rozhodovania má vplyv na utváranie celého rozhodovacieho procesu, určuje spôsob rozhodovania. Pri rozhodovaní za istoty je subjekt rozhodovania presne informovaný o možných variantoch riešenia problému, pozná stav okolia a dôsledky jednotlivých variantov. Rozhodovanie sa tak redukuje na voľbu variantu s extrémnym dôsledkom.
Rozhodovanie za rizika predpokladá informovanosť subjektu rozhodovania o možných variantoch a ich dôsledkoch pri rôznych stavoch okolia. Nie je však informovaný o tom, ktorý zo stavov okolia nastane, ale má možnosť určiť pravdepodobnosť výskytu jednotlivých stavov okolia. Na základe formalizovaného spôsobu rozhodovania za rizika je subjekt rozhodovania schopný určiť pravdepodobné dôsledky voľby variantov (očakávané dôsledky variantov) a tzv. celkový očakávaný dôsledok každého variantu. Rozhodovanie sa tak opäť redukuje na voľbu variantu s extrémnym celkovým očakávaným dôsledkom. Výsledkom riešenia nie je síce vždy optimálny variant, ale uvedený spôsob výberu variantu znižuje riziko prijatia vyslovene zlých rozhodnutí.
Rozhodovanie za neistoty ( niekedy uvádzané za neurčitosti ) predpokladá, že subjekt rozhodovania je informovaný o možných variantoch riešenia problému a ich dôsledkoch pri rôznych rozpoznaných stavoch okolia.

Hľadisko formalizácie rozhodovacieho procesu

Empiricko-intuitívne rozhodovanie sa opiera o odborné znalosti, skúsenosti a logický úsudok subjektu rozhodovania. Rozhodovateľ na základe poznatkov získaných z praxe intuitívne, bez hlbšej analýzy prijíma rozhodnutia. Pozitívnou stránkou tohto typu rozhodovania je využitie vedomostí, skúseností a tvoriacich schopností rozhodovateľa. Je však použiteľný iba pri riešení opakovaných, jednoduchých problémov. Medzi hlavné nedostatky empiricko-intuitívneho rozhodovania patrí:
- obmedzená platnosť skúseností ( len v rovnakých či podobných podmienkach )
- neľahké zdôvodnenie rozhodnutí
- subjektívnosť rozhodovania

Pri riešení zložitých problémov praxe je nutné prejsť k rozhodovaniu založenému na vedeckých základoch.
Exaktné rozhodovanie predpokladá využitie štandardizovaných postupov a modelov. Nachádza uplatnenie v opakovaných situáciách, kde možno väčšinu faktorov a prvkov kvantifikovať, presne vyjadriť. Rozhodovacie procesy v riadení sa zaoberajú riešením predovšetkým zložitých problémov, jedinečných, neopakovateľných s prevahou kvalitatívnych vzťahov. Použitie exaktných modelov a postupov je tu často neefektívne, niekedy nemožné. Východisko je možné nachádzať v účelnom prepojení oboch predchádzajúcich spôsobov – exaktného a empiricko-intuitívneho rozhodovania, t.j. v heuristickom rozhodovaní.
Heuristicke rozhodovanie tak predstavuje uplatnenie súborov štandardných postupov a metód vychádzajúcich z exaktného rozhodovania, ktoré využívajú empírie a schopnosti intuície subjektu rozhodovania.

Hľadisko subjektu rozhodovania

Pri individuálnom rozhodovaní je subjektom rozhodovania jedinec. Tento typ rozhodovacích procesov kladie vysoké nároky na morálne a odborné predpoklady subjektu rozhodovania. Existuje tu veľké nebezpečenstvo subjektivizmu v rozhodovaní, čo sa dá znížiť konfrontáciou názorov viacerých jednotlivcov. Individuálne rozhodovanie je použiteľné iba pri riešení jednoduchých problémov, predovšetkým operatívneho charakteru, kde je nutné rozhodnúť rýchlo.

Rastúca zložitosť riešených problémov vynucuje kolektívnu prípravu rozhodnutí, kedy sa na príprave i výbere variantu riešenia podieľa tím pracovníkov. Hovoríme tak o kolektívnom rozhodovaní, kde je dôležitá úloha rozhodovateľa zodpovedného za kvalitu rozhodnutí. Rozhodovateľ koordinuje a riadi prácu ostatných riešiteľov, sú na neho kladené okrem nárokov na odbornosť, skúsenosti a schopnosti tvorivého riešenia problémov i požiadavky umenia práce s ľuďmi. Rozhodnutia prijaté väčšinou sú záväzné pre všetkých členov tímu.

Hľadisko efektívneho použitia výpočtovej techniky

Zvýšená efektívnosť riadenia predpokladá využívanie výpočtovej techniky všade tam, kde je to možné, resp. vhodné.
Neprogramované rozhodovanie nevyužíva prostriedky výpočtovej techniky z 2 dôvodov:
- využitie nie je možné, nedajú sa nájsť algoritmizovateľné predpisy a postupy rozhodovania pre prevahu kvalitatívnych údajov, ktorými sa vyznačujú neopakovateľné, zle štruktúrované problémy
- využitie nie je efektívne pre jednoduchosť riešenia problémov ( menej častý prípad ) alebo naopak ich zložitosť ( náročnosť na zber a spracovanie informácií potrebných pre algoritmizáciu ). Teda je účelnejšie využívať síce menej presné, ale efektívnejšie spôsoby riešenia problému.

Programované rozhodovanie nachádza uplatnenie pri riešení rutinných, prevažne rozsiahlych problémov umožňujúcich využívať moderné prostriedky výpočtovej techniky a matematické modely. Základným predstaviteľom spôsobu riešenia takýchto dobre štruktúrovateľných, programovateľných problémov je operačný výskum. Je nutné si tu uvedomiť, že i pri programovanom rozhodovaní je hlavným článkom subjekt rozhodovania – človek, ktorého úlohu v rozhodovacom procese nemôže prevziať technika. Výpočtová technika je len pomocníkom, efektívnym nástrojom pri príprave podkladov pre kvalifikované rozhodnutie.