Čeština ako národný jazyk Slovákov

Prehľad:
14. a 15. storočie je svedectvom o počiatkoch bezprostredných kontaktov slovenčiny s češtinou. Živé i písané české slovo začalo k nám prenikať väčším prúdom už v 14. storočí. Prinášali ho duchovní z Čiech a Moravy povolaní do Uhorska posilniť pastoráciu a českí i slovenskí „bakalári“ z pražskej univerzity (založená roku 1348). Keď potom v 15. storočí Slovensko zasiahla revolučná vlna husitizmu a keď sa české krajiny dočasne dostali pod tieň uhorskej koruny (najmä za kráľa Žigmunda a Mateja Korvína), české písané slovo pre svoju zrozumiteľnosť i kultivovanosť získalo si u nás takú vážnosť, že sa začalo pokladať za nástroj kultúrneho vyjadrovania v písanej podobe. Vo východných oblastiach sa slovenčina dostala do priameho kontaktu s kultivovaným poľským písaným slovom. České písané slovo v 14. a l5. storočí sa však na Slovensko nedostalo do etnicko-jazykovej, event. kultúrnej prázdnoty. Na Slovensku sa v tomto čase završovala jazykovo-etnická konsolidácia. Završoval sa vývin hovorenej slovenčiny v nárečovej podobe a súčasne v slovenských mestečkách a vo významnejších hospodárskych i kultúrno-spoločenských oblastiach kultúrnosť domácej hovorenej reči dosahovala už pokročilý vývinový stupeň. V domácej reči sa vykonávali základné náboženské i verejnoprávne úkony, viedli sa rokovania na poradách mestských magistrátov a rozvíjala sa aj ľudová slovesnosť. Všetko to bolo možné preto, že etnická spolupatričnosť našich predkov v 14. a 15. storočí mala už pevné základy. Najmä v 15. storočí mala slovenčina už také zázemie, že sa mohla pretvárať na kultivovaný nástroj aj v písanej podobe. Ale pre písomnú realizáciu jazyka kultúrnosť hovorenej reči roztrúsenej po mestách a mestečkách sama osebe nestačila. Stredovekej slovenskej kultúrnej pospolitosti chýbalo to hlavné – vlastné domácou tradíciou uznávané centrum, ktoré by svojím svojráznym kultúrnym životom a úrovňou hospodársko-spoločenského života vtláčalo širokému okoliu vlastnú tvár, priťahovalo domácich priekopníkov kultúry a nútilo ich sebarealizovať sa popri univerzálnej latinčine aj v domácom jazyku. Feudálne Uhorsko v 14. a 15. storočí Slovensku taký životodárny prameň nedoprialo.

A tak, hoci slovenská ľudová pospolitosť s vidieckymi vzdelancami, drobným duchovenstvom, zemianstvom i domácim meštianstvom si stále zdokonaľovala svoj ústny prejav v rozličných štýlových útvaroch, normatívne i stupňom kultivovanosti jeho reč zostávala naďalej nezjednotená.
Slovenčina sa v tom čase vnucovala sa do pera pisárov privyknutých na latinčinu alebo češtinu v podobe glos, krátkych viet alebo popretkávala texty svojimi hláskami i tvarmi, slovami i termínmi.

V 16. storočí slovenčina dostala písanú podobu. Teda už nielen torzá hovorenej slovenčiny, záznamy názvov osád, riek, vrchov, nielen glosy a prípisky, ale popri češtine, slovakizovanej češtine a latinčine sa objavila slovenčina v ľudovej i kultivovanej podobe. A len tam, kde chýbal výraz, termín, kde sa žiadala zložitejšia väzba, vypomohlo české a na východe poľské slovo. Táto skutočnosť má o to väčšiu cenu, že sa tak stalo nielen navzdory vystupňovanému feudálnemu útlaku, ale aj navzdory útrapám, ktoré v tom čase najmä južným krajom Slovenska pripravila ničivá turecká expanzia. Najskôr to bol rozmach mestského i vidieckeho školstva, ktorý v duchu stredovekého humanizmu popri latinčine, event. aj češtine mohol k ohniskám životodarnej vzdelanosti pritiahnuť aj domácu hovorenú reč. Lenže stoličné mesto s celoslovenskou kultúrno-spoločenskou reprezentáciou Slovenska naďalej chýbalo, a tak slovenčina v písomnostiach 16. storočia nesie pečať svojej doby – zdobí ju kolorit ľudovej reči, živej reči vidieckych vzdelancov, zemianstva, ale má aj črty mestskej reči.
Toto storočie je aj storočím počiatkov rozvoja literatúry písanej po latinsky domácimi vzdelancami. Túžby po vzdelaní, ohlasy po spoločenskej spravodlivosti, snahy načrieť do tajomstiev dávnej histórie – to je základný tón tejto literatúry. 16. storočie je medzníkom aj vo vývine českého slova u nás. Podľa svedectva slovenského vzdelanca Benedikta z Nedožier v 16. storočí sa na Slovensku na češtinu zabúdalo a uprednostňovala sa latinčina. Ale to sa zaiste vzťahovalo na starú češtinu, ktorá v 16. storočí po dvojstoročnom domovom práve na Slovensku naozaj doznievala. No súčasne práve v 16. storočí vznikali nové obzory na uplatnenie českého slova na Slovensku: zblíženie Čiech a Moravy so severným Uhorskom, t.j. so Slovenskom v protitureckom ťažení a s tým súvisiaca účasť českých vojsk v bojoch proti Turkom na slovenskom území (historická bitka pri Moháči roku 1526), najmä však vzmáhanie sa lutherovskej reformácie, ktorá ponúkala češtine funkciu sakrálneho jazyka. Jedna i druhá skutočnosť ovplyvnili už v 16. storočí písaný prejav na Slovensku. Kým prvá skôr ovplyvnila slovesnosť s tematikou súvisiacou s tureckou expanziou, druhá sa odzrkadlila najmä v náboženskej spisbe. A tak kontakty stredovekej slovenčiny a češtiny sa úplne neprerušili ani v 16. storočí. A ďalej pokračovalo aj slovakizovanie češtiny.. Preniknutie slovenčiny do písomností v 16. storočí nebolo náhodné, ale historickej nevyhnutné. V 17. a 18.

storočí kultivovanie hovorenej slovenčiny pokračovalo a narastalo aj jej prenikanie do písomností, a to napriek nepriazni času: tragickým následkom tureckých výbojov i častými stavovskými povstaniami. V 17. a 18. storočí slovenskú pospolitosť v rámci Uhorska reprezentoval už domáci jazyk – predspisovná slovenčina s kultúrnym variantom západoslovenským, stredoslovenským a východoslovenským. To neznamenalo, že by latinčina alebo čeština ako písomné útvary boli v tomto čase stratili svoje posty. Latinčina naďalej vystupovala ako reprezentant vysokého duchovenstva a šľachty a naďalej zostávala v službách stredovekej vedy i literárnej tvorby. Čeština sa uplatnila najmä vo sférach duchovného života: stala sa kultovým jazykom slovenských evanjelikov (od roku 1610) ale aj nástrojom rekatolizačného úsilia. A zdá sa, že práve táto ideová rozpoltenosť jej používateľov bola jednou z príčin, že už od 17. storočia sa na Slovensku začal zahatávať jej ďalší rozvoj: v katolíckej spisbe sa čoraz viac vedome slovakizovala (odstraňovalo sa najmä ě, dvojhláska au a spoluhláska ř – spevník Canthus catholici 1655), v evanjelických kruhoch prijatím tradičnej normy jazyka Kralickej biblie (z rokov 1579-93) sa zasa zarchaizovala. Takto čeština na SK postupne strácala niekdajšiu dorozumievaciu sviežosť a pružnosť a začala sa nezadržateľne vzďaľovať od vlastného zdroja v Čechách a na Morave. Navyše, zosilnil sa aj tlak kultúrnych útvarov predspisovnej slovenčiny na výsostné právo reprezentovať slovenskú pospolitosť, ktorá sa práve pretvárala na vyššiu etnickú kvalitu – na novodobý národ.

Slovenčina na rozhraní 18. a 19. storočia mala už všetko, čo bolo potrebné, aby mohla byť celospoločenským nástrojom vzdelanosti a kultúry v spisovnej podobe, hoci tu bola vedomá snaha o obrodu českého slova na Slovensku (Juraj Palkovič, P. J. Šafárik a J. Kollár), domáci faktor zvíťazil. Pauliny – Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť:
Ako najstaršie texty, ktoré v 14. storočí ukazujú na slovenské územie sa zachovali staročeské texty, v ktorých sú slovenské jazykové prvky. Podľa výskytu slovakizmov v nich usudzujeme, že prešli slovenským prostredím. Tento prechod sa dá vysvetľovať alebo tak, že ich odpisovali Slováci ovládajúci český jazyk a literatúru, alebo že ich odpisovali Česi pôsobiaci na Slovensku a pre používanie na Slovensku. Slovakizmy sa mohli dostať do textu alebo mimovoľne, alebo ako pevná súčasť jazykového úzu platného u jednotlivca (u pisára) alebo v istom okruhu ľudí.

Texty, v ktorých sú slovakizmy, nemožno niekedy celkom bezpečne a jednoznačne odlíšiť od staročeských textov moravskej proveniencie pre veľkú blízkosť západoslovenských a moravských nárečí v stredoveku.
Prenikanie češtiny na Slovensko nebolo náhle ani jednorazové. Bolo podmienené už od 10. storočia bohatými a rôznorodými stykmi Uhorska s Čechami. Tieto sa uskutočňovali práve na západoslovensko-moravskej hranici. Na začiatku šlo o vojenské a politické styky. Z českej strany sa bojovalo dlho o Slovensko (najmä západné) a z uhorskej strany sa prejavovala snaha dobyť Moravu. Obe strany sa totiž usilovali získať celé jadro starej Veľkomoravskej ríše. Okrem vojenských stykov boli veľmi početné aj diplomatické a dynastické styky. Na Slovensko prichádzali aj mnohí českí osídlenci. Ale najdôležitejšie boli styky hospodárske a kultúrne. Obchodný styk Uhorska s Čechami a so západom sa uskutočňoval po tzv. českej ceste, ktorá šla cez západné Slovensko na Moravu. Najmä v oblasti tejto cesty a vôbec v oblasti južného západného Slovenska boli styky Slovenska s Moravou a Čechami veľmi živé. Ale aj severnejšie, cez Trenčín a Žilinu, boli veľmi živé obchodné styky s Moravou a so Sliezskom. Pre vzájomný styk bola veľmi dôležitá aj okolnosť, že z Čiech viedla v stredoveku pútnická cesta do sv. Zeme cez Moravu a Slovensko na juh. Uhorskí králi zabezpečovali pútnikom voľný prechod.
Veľmi dôležité boli kultúrne styky. Tie sa uskutočňovali prostredníctvom cirkvi. České duchovenstvo prichádzalo do Uhorska najmä v 14. storočí. Väčšina týchto kňazov prichádzala z Moravy a zo Sliezska. Prílev českého kňazstva za Anjouovcov spôsobila najmä okolnosť, že vlastného uhorského kňazstva bolo menej a bolo na nižšej vzdelanostnej úrovni. Je pochopiteľné, že českí kňazi prinášali so sebou aj českú literatúru tých čias, resp. pri svojej pastoračnej práci používali český jazyk. Čeština sa v 14. storočí používala na Slovensku len v pamiatkach literárneho rázu: jej využívanie bolo teda vymedzené dosť jednostranne. Nemožno o nej teda pred 15. storočím na Slovensku uvažovať ako o spisovnom jazyku. Plody staročeskej literatúry sa na Slovensko dostàvali, boli tu odpisované, resp. odpisovali ich potom aj v Čechách a na Morave rodení Česi (je možné, že boli medzi nimi aj Slováci), ktorí pobudli na Slovensku, a tak prijali do svojho jazyka isté slovenské prvky. V 14. storočí nemala ešte čeština na Slovensku nejakú vynikajúcejšiu spoločenskú záväznosť. Používala sa v kruhoch českých duchovných pôsobiacich na Slovensku, resp. títo duchovní ju používali vo svojom okolí, možno že ju používali na západnom Slovensku na písomné záznamy aj slovenskí duchovní, no nebola ešte celospoločenským spisovným jazykom.
Na druhej strane českí duchovní, pôsobiaci v 14.

storočí na Slovensku, používali češtinu (resp. slovakizovanú češtinu alebo slovenčinu popretkávanú češtinou) vo svojej pastoračnej praxi (v kázňach, modlitbách, pri krste, pri sobášoch, pri spovedi a pod.). Používali ju aj v osobnom styku, a tak ju propagovali ako kultúrny jazyk medzi širokými vrstvami. Takto sa čeština stàvala pasívne známou ako kultúrny jazyk u Slovákov už v 14. storočí. Keď k tomu prirátame všetky ostatné spôsoby kontaktu medzi Čechmi a Slovákmi už od raného feudalizmu a keď si ešte vysvetlíme aj spoločenské faktory, ktoré zavážili, pochopíme ľahko, že od konca 14. storočia a najmä od začiatku 15. storočia sa čeština ujala ako písaná podoba spisovného jazyka slovenskej národnosti.

15. storočie bolo vo viacerých smeroch zlomovým obdobím vo vývine slovenskej národnosti a jej spisovného jazyka. Hospodárske a mocenské protiklady jednotlivých vrstiev obyvateľstva sa v tomto storočí neobyčajne vyostrujú. Okrem vlády Mateja Korvína v druhej polovici 15. storočia bolo celé toto storočie plné anarchistických politických búrok a vojenských zrážok.
Kráľ Žigmund, ktorý nastúpil a udržal sa napriek rozmanitým zvratom po Ľudovítovi Veľkom, je veľmi rozpornou osobnosťou. Z jednej strany úspešne podporoval hospodársky rast miest, a tým prispieval ku konsolidácii. No z druhej strany mal veľmi nákladnú a dobrodružnú zahraničnú politiku. Doma balansoval s feudálmi a ako český kráľ a nemecký cisár viedol dlhotrvajúcu vojnu s husitskými Čechmi. V dôsledku toho bolo najmä západné Slovensko cez desaťročie cieľom husitských útokov. Husiti v tom čase dokonca obsadili a dlhší čas držali niekoľko západoslovenských miest a hradov.
Etnickú podobu Slovenska v 15. storočí dokreslila valašská kolonizácia. Valasi prichádzajú k nám zo Sedmohradska cez Zakarpatskú Ukrajinu, východné a stredné Slovensko. Ich prúd dosahuje až východnú Moravu.


ČEŠTINA AKO SPISOVNÝ JAZYK SLOVENSKEJ NÁRODNOSTI
Príčiny preniknutia češtiny. Základnou príčinou preniknutia spisovnej češtiny na Slovensko bolo zosilnenie vrstiev tvoriacich jadro, okolo ktorého sa formovala slovenská národnosť: je to zemianstvo a meštianstvo. Zemianstvo si v 14. storočí definitívne vybojovalo uznanie svojich šľachtických práv a od tých čias sa konsoliduje nielen ako vojenská a politická, ale aj ako hospodárska sila. Rovnako meštianstvo zmohutnieva hospodársky i politicky. Vzhľadom na zvyšujúcu sa členitosť výsadných vrstiev zmnožujú sa aj ich vzájomné styky, súperenia a boje.

Napríklad mestá bojujú, najčastejšie po boku kráľa, o svoje pozície s vysokou šľachtou i zemianstvom, zemianstvo má trecie plochy s vysokou šľachtou i mestami, vysoká šľachta využíva zemianstvo proti kráľovi atď. Zmnožený styk najrozmanitejšieho druhu, rýchlejšie pulzovanie hospodárskeho i politického života, vojenské udalosti atď., to všetko prinášalo potrebu zaviesť si pružnejší a ľahší jazyk na písomné dorozumievanie, než bola latinčina.
Vývin v l5. storočí napomáhal prenikaniu češtiny na Slovensko aj tým, že sa z rozmanitých príčin rozširovali styky uhorsko-české, resp. slovensko-české. Tie sú niekoľkoraké. Husiti podnikli na Slovensko niekoľko výprav, ba po istý čas sa aj zdržiavali na Slovensku, držali niektoré hrady a mestá (napr. Trnavu a Topoľčany). Jan Jiskra ako kráľovský kapitán v rokoch 1440–1462 ovládal so svojím žoldnierskym vojskom Slovensko, a to najmä stredné a východné. Na Slovensku sa okolo polovice 15. storočia rozvíja bratrícke hnutie, ktoré pokračuje v tradíciách husitsko-táborského hnutia. Za kráľa Žigmunda, Mateja a Vladislava bol v osobách panovníkov, ktorí boli uhorskými i českými kráľmi, zabezpečený úzky kontakt Slovenska s českými krajinami, najmä s Moravou. Roku 1348 bola založená pražská univerzita. Od tých čias početní príslušníci panského, zemianskeho a meštianskeho stavu študovali v Prahe. Úzky kultúrny kontakt bol najmä v časoch husitského hnutia, ale nenarušil sa ani neskoršie.
Bohaté boli najmä styky Moravy so západným Slovenskom. Boli to úzke obchodné a hospodárske styky (vzájomný vývoz a dovoz tovarov, účasť na trhoch), vojenské styky priateľské i nepriateľské, feudálne styky (uhorskí páni si kupovali, resp. dostávali majetky na Morave a naopak), kultúrne styky (kňazi z Moravy a Sliezska prichádzali na Slovensko, stýkali sa navzájom rehole, prichádzali z Čiech a Moravy pisári atď.).
Okrem toho za kráľa Žigmunda vo vojnách s husitmi prichádza na západné Slovensko, najmä do oblastí od Bratislavy po Trenčín, veľký počet vojenských a technických odborníkov z Čiech. Sú to najmä puškári (delostrelci), technickí majstri pre budovanie fortifikácií a im podobní remeselníci. Čeština sa začala používať u uhorských vojenských veliteľov (najmä slovenského pôvodu) v posádkach kráľa Žigmunda na Morave. Všetky tieto fakty spôsobili, že čeština sa začala ujímať a sústavne používať v listoch a listinách u zemianstva, meštianstva, u vojenských veliteľov, zemepánov a aj v styku kráľovskej kancelárie s adresátmi na Slovensku. Týkajú sa oblastí verejného záujmu, nejde o súkromnú korešpondenciu. Prvá zaznamenaná česká listina na území Slovenska je z r. 1415, vydal ju nitriansky biskup Hynko, asi moravského pôvodu.

S používaním češtiny ako úradného jazyka uhorskej kráľovskej kancelárie v styku so zemepánmi a mestami na Slovensku sa stretávame najmä za kráľa Mateja, hoci jej úradným jazykom bola latinčina. Dôležitým dokladom je listina, ktorú posiela uhorská rada (preláti a páni Uhorského kráľovstva) mestu Trnave roku 1490 (už po smrti kráľa Mateja). Za vlády Jagelovcov (Vladislava a Ľudovíta II.) sa používanie češtiny rozšírilo ešte podstatnejšie na západnom a severnom strednom Slovensku. Po odchode Jana Jiskru z Brandýsa sa používanie češtiny na východnom Slovensku a v stredoslovenských banských mestách a v ich okolí na čas obmedzilo.
Na prevzatie češtiny na Slovensku ako písomnej podoby spisovného jazyka slovenskej národnosti teda vplývala stará tradícia a nové zmnožené slovensko-české styky. Do roku 1440 sa čeština používala iba na západnom Slovensku a len od r. 1440, keď Jan Jiskra ovládol stredné a východné Slovensko, začala sa čeština používať nadnárodne.
Ale vysvetliť začiatok používania češtiny na Slovensku len ako český import, ktorý Slováci pasívne prijali, bolo by veľmi jednostranné. Okrem toho, že sa čeština šírila na Slovensko prirodzeným českým vplyvom zvonku, objavila sa aj vnútorná potreba používať český spisovný jazyk. Styk jednotlivých výsadných, etnicky slovenských spoločenských vrstiev sa stal natoľko živý, že potreba nejakého písaného nadnárečového útvaru sa javila nepostrádateľná. Národnostné vedomie narastalo v tom čase už natoľko, že Slováci potrebovali spisovný jazyk, ktorý by ich reprezentoval ako nadnárečový, celospoločenský jazykový útvar. Okrem toho sa ovládanie češtiny u výsadných slovenských vrstiev stalo najmä na západnom Slovensku (a sčasti aj v Liptove) také rozšírené, že nebolo prekážok pre jej používanie ako písanej podoby spisovného jazyka.
Prečo si Slováci nevybrali za formu písomného celoslovenského styku nejaké vlastné nárečie? Príčiny boli dve: Slováci nemali nejaké výrazné hospodárske, politické alebo kultúrne centrum, ktoré by bolo slúžilo ako jazykové a územné jadro pre domácu podobu spisovného jazyka. Je síce pravda, že stredoslovenské stolice ako miesto, na ktorom bolo najviac zemianstva a na ktorom boli banské mestá celouhorskej dôležitosti, boli takým prirodzeným stredom vznikajúcej slovenskej národnosti, ale výrazné slovenské kultúrne centrum, na ktorom by bola vznikla písomná podoba domáceho jazyka, sa ani na tomto území neutvorilo.

Je však pravda, že stredoslovenské nárečia už od začiatku formovania slovenskej národnosti javia expanzívnu tendenciu používať sa aj mimo svojich územných hraníc.
Proti tomu sústavné, už viacstoročné prenikanie češtiny na Slovensko a najmä intenzívny styk slovensko-český v 14. a hlavne v 15. storočí spôsobili, že čeština sa ,,prirodzenou cestou" udomácňovala v prvej polovici 15. storočia najprv na západnom Slovensku a v druhej polovici tohto storočia aj na severnom strednom a sčasti aj na východnom Slovensku. Čeština mala proti domácim nárečiam tú výhodu, že bola vyspelým spisovným jazykom a že vďaka priaznivým historickým podmienkam začala sa používať na Slovensku vo funkcii spisovného jazyka živelne. V značnej miere ju síce na Slovensko priniesli Česi, ale Slováci ju spontánne prijali, pretože vhodne vypĺňala medzeru. Slováci sa formovali v Uhorsku ako národnosť vo veľmi nepriaznivých podmienkach. Proces ich formovania na národnosť v 15. storočí postúpil značne dopredu okrem spoločenských podmienok aj vďaka okolnosti, že za písanú podobu svojho celospoločenského jazyka prijali češtinu. Pomocou českého spisovného jazyka sa prekonávala úžasná feudálna rozdrobenosť, ktorá u nich vládla. Čeština bola veľmi dôležitým faktorom pri formovaní slovenskej národnosti.
Čeština sa teda na Slovensku v 15. storočí chápala ako celospoločenská podoba písomného jazyka formujúcej sa slovenskej národnosti. Teda medzi češtinou a slovenskými nárečiami bol v prvom rade vzťah hierarchický: čeština ako celospoločenská písomná jazyková forma sa chápala ako nadradená forma domácim nárečiam. Slováci, hoci prijali spisovnú češtinu ako kultúrneho reprezentanta svojho jazyka, sa národnostným cítením nepokladali za Čechov. Čeština im slúžila ako pomocný faktor pri utváraní vlastnej národnosti. Nebola v tomto období, a ani dlhý čas potom, hovorenou celospoločenskou formou jazyka, len písomnou podobou, v istom zmysle mala teda v tomto období tú istú funkciu ako latinčina. Odlišovala sa tým, že pre svoju blízkosť k slovenčine sa chápala ako kultúrna podoba domáceho jazyka. Chápala sa však ako jazyk odlišný od slovenčiny. V celospoločenskom ústnom styku sa totiž používali slovenské nárečia (v nadnárečovej funkcii sa dôrazne začala uplatňovať stredná slovenčina). Tým bolo ovplyvnené aj prenikanie slovakizmov do písanej češtiny. Tieto slovakizmy nemožno pokladať iba za chyby. Sú vyvolané tým, že formy ústnej slovenskej celospoločenskej podoby sa tlačia mimovoľne do písanej českej podoby. Oba tieto faktory, t. j. hodnotenie češtiny ako kultúrnej podoby domáceho jazyka i jej hodnotenie ako jazyka odlišného od slovenčiny, pôsobili neskoršie na vznik kultúrnej slovenčiny. Administratívna a právna spisba. Reprezentujú ju v 15.

storočí zápisy v mestských knihách a preklad magdeburského práva v Žilinskej mestskej knihe. Máme zachované údaje o existencii Rajeckej mestskej knihy z tohto obdobia (dnes je neznáma) a české zápisy sú známe z 15. storočia aj z mesta Trnavy, Trenčína, Beckova, Bratislavy, Bardejova, Varína. Ale najdôležitejšou z týchto pamiatok je Žilinská mestská kniha. Podľa nej si môžeme predstaviť jazykový vývin aj v ostatných slovenských mestách.

Základom Žilinskej mestskej knihy je nemecký text magdeburského práva z roku 1378 (je to vlastne odpis práva, ktorým sa správala Krupina; Krupina bola pre Žilinu odvolacím mestom, vyššou právnou inštanciou). Okrem toho je v knihe nemecký text mestského a banského práva rudnavského (tiež z roku 1378) a nemecké a latinské mestské zápisy a nemecké modlitby. Z nášho hľadiska je však dôležitý český preklad magdeburského práva z roku 1473 (pisári: Václav z Kroměříža, prekladateľ žilinský fojt Václav Pangrác) a po česky písané mestské zápisy týkajúce sa zväčša majetkových záležitostí žilinských mešťanov, osvedčenia o dlžobe, dedičstve, o kúpach atď. Ďalej sú tam zápisy priamo právneho dosahu, zápisy o bezúhonnosti občanov, ba aj zápis o výstrednom a nemravnom správaní jedného žilinského mešťana.
Prečo sa do českých zápisov Žilinskej knihy dostávajú slovakizmy a prečo sú najstaršie zápisy Žilinskej knihy najviac slovakizované? V tých sa totiž ešte najúplnejšie odrážal starý stav, keď sa tieto právne akty konali len ústne a po slovensky, resp. keď zápis bol iba doplnkom ústneho vyhlásenia. České zápisy sú v Žilinskej knihe od r. 1451. Treba rátať s pisármi z českých krajín, ale rozhodne aj s bývalými žilinskými študentmi pražskej univerzity. Diakritický pravopis svedčí o študentoch Karlovej univerzity. Ten sa totiž v Čechách dlho neuplatňoval v administratívnych a právnych zápisoch, a teda profesionálni mestskí pisári ho nepoužívali. Najprv sa začal uplatňovať v literárnych textoch, a teda aj v univerzitných kruhoch.
V zápisoch Žilinskej knihy sú niektoré hláskoslovné i tvaroslovné slovakizmy: niekedy sa nepoužíva ř (hospodar), je zachovaná stopa po hláske ä (wzel), nevyznačuje sa české ě (sobe); termíny týkajúce sa mestského života (robota, rokovati, vidieť, stoličné právo, dlh, chotár)
Hoci v zápisoch Žilinskej knihy išlo o používanie obvyklej spisovnej češtiny, jednako vnikanie početných slovakizmov ukazuje tu na niektoré osobitnosti. Čeština ako písomná podoba spisovného jazyka slovenskej národnosti bola pod značným vplyvom slovenčiny, ktorá sa v tých istých funkciách uplatňovala aj v ústnom styku.

Slovakizmy zápisov teda nemožno vykladať iba ako mimovoľné chyby. Svedčia aj o nadnárečovom používaní slovenčiny. Ide tu teda už o začiatky vznikania kultúrnej slovenčiny. Niektoré slovakizmy, napr. nesprávne používanie spoluhlásky ř, nápadné západoslovakizmy, ako zmena ť, ď > c, dz a pod., a napokon aj veľké množstvo zapisovateľov svedčia o tom, že zápisy v Žilinskej knihe robili v prevažnej miere Slováci.
Žilinská mestská kniha (zápisy pred mestskou radou a preklad magdeburského práva) má veľký význam pre dejiny slovenského jazyka, aj pre všeobecné slovenské dejiny. Ukazuje sa v nej poslovenčenie mesta v 14. a 15. storočí. K našim skromným jazykovým dokladom podáva Žilinská kniha pomerne veľký počet dôležitých hláskoslovných a tvaroslovných dokladov. Mimoriadne dôležitá je však slovná zásoba, najmä odborná, právna a administratívna terminológia. Tieto totiž ukazujú na kontinuitu od veľkomoravských čias až do 17.–18. storočia, resp. až do dnešných čias.
Česky písané listy, listiny a administratívna a právna spisba z 15. storočia majú pre dejiny slovenského jazyka mimoriadne veľký význam. Začínajú sa nimi sústavné texty písaného spisovného jazyka slovenskej národnosti. Čeština v literárnych pamiatkach. Týchto pamiatok je v 15. storočí veľmi málo a – ak nepočítame rozmanité krátke prípisky a explicity množiace sa v kódexoch (Amen, zabil babu kamen – r. 1432 a potom častejšie) – sú to napospol texty náboženského charakteru. Najdôležitejšou pamiatkou sem patriacou sú Spišské modlitby pri kázni (ide o tzv. ekténie), zachované v kódexe, ktorý sa opatruje v Olomouci.
Pamiatky českého jazyka na Slovensku sú v 14. a 15. storočí písané tzv. zložkovým pravopisom s istými stopami primitívneho pravopisu. Písmená latinskej abecedy nepostačovali na označenie všetkých českých a slovenských hlások. Preto sa pôvodne používali písmená latinskej abecedy aj na označenie tých zvukov, ktoré v latinčine neboli. To je najstarší, primitívny pravopis, ktorý sa objavuje najmä pri zápisoch slovenských osobných a miestnych mien v latinských listinách už od najstarších čias, no jeho stopy sú badateľné ešte aj v českých zápisoch z 15. storočia.
Už v najstarších súvislých českých pamiatkach zo Slovenska sa používa ako pravidlo tzv. zložkový pravopis. V tomto pravopisnom systéme sa na označovanie tých hláskových zvukov, pre ktoré neboli písmená v latinskej abecede, používajú spojenia dvoch písmen čiže zložky (bez sskody, kowacz). Zložkový pravopis českých pamiatok zo Slovenska v 14. a 15.

storočí má ten istý ráz ako zložkový pravopis vlastných českých pamiatok. Teda z Čiech bola prevzatá spisovná čeština aj s pravopisom. Zložkový pravopis sa na Slovensku držal po celé 15. storočie veľmi pevne. Iba v jednotlivých ojedinelých prípadoch sa dostávajú do pamiatok aj stopy diakritického pravopisu. Je to napr. v zápisoch Žilinskej knihy.
Diakritický pravopis sa vyznačuje tým, že namiesto zložiek sa používajú písmená s rôznymi diakritickými značkami (čiarky, bodky, mäkčene nad písmenami). Za pôvodcu diakritického pravopisu sa pokladá Jan Hus (jemu sa pripisuje autorstvo traktátu De orthographia bohémica, napísaného pred r. 1406). Diakritický pravopis sa v Čechách začal šíriť najprv v pamiatkach literárneho rázu. V pamiatkach administratívno-právnych sa aj v Čechách udržiaval ešte v 15. storočí zložkový pravopis. Preto na Slovensku, kde sa čeština v 15. storočí používala prevažne v pamiatkach administratívneho a právneho rázu, ostával v zásade v platnosti zložkový pravopis.
Hoci zložkový pravopis českých pamiatok zo Slovenska sa vcelku zhodoval s českým pravopisným úzom, jednako sa nájdu stopy aj nemeckého, maďarského, poľského a latinského pravopisu, ba stretávame sa aj s istými slovenskými osobitosťami. Týkajú sa najmä spôsobu označovania tých zvukov alebo spojení, ktoré v češtine neboli. Napríklad niekedy sa zachováva stopa po označení zvuku ä: ksswethemu =k svatému, resp. k svätemu, petek = pätek, označenie zvuku dz ako cz:znucze = z núdze.
Možno teda povedať, že v 15. storočí sa spisovná čeština začala používať ako písaná podoba spisovného jazyka. Začala sa nová fáza vo vývine domáceho kultúrneho jazyka slovenskej národnosti a začali sa klásť základy toho, čo sa neskoršie ustálilo ako kultúrna slovenčina.
Turecké vojny, stavovské povstania, úpadok miest, zosilnenie feudalizmu, náboženské boje, to všetko spôsobilo v 16.–18. storočí ťažké hmotné i duchovné ochudobnenie Slovenska. Prestalo držať krok vo vývine so západnou Európou, veľmi zaostalo hospodársky i kultúrne. Nepriaznivý spoločenský vývin sa odrazil aj vo vývine spisovného jazyka - nevzniká jeho jednotná forma. Situácia sa stáva priaznivejšou až v 18. storočí, pretože po porážke Turkov a ich vytlačení zo strednej Európy a po skončení stavovských povstaní nastáva relatívny pokoj, ktorý veľmi osožil vyčerpanému a spustošenému Slovensku. Hoci veľmi nesmelo, ale predsa len podstatnejšie sa rozvíja výroba, remeslá a rastie obchod.
Nepriaznivé spoločenské podmienky v 16. a 17. storočí nezabránili ďalšej integrácii slovenskej národnosti.

Táto nastáva hlavne na západnom a strednom Slovensku. Západné Slovensko bolo v 16. a 17. storočí relatívne najpokojnejšou oblasťou Slovenska. V súvislosti s tým vznikli tu aj podmienky na vznik a rozvoj útvaru, ktorý nazývame kultúrnou západoslovenčinou. Stredné Slovensko (ide o stolice, ktoré neboli v moci Turkov, nejde teda o Gemer, Novohrad a časť Hontu) malo intenzívnu súdržnosť v časoch protitureckých bojov. Zdá sa, že v tomto období sa upevnil v zásade jednotný typ stredoslovenských nárečí v stolici Turčianskej (so severnou Nitrou), Liptovskej, Zvolenskej, Tekovskej a v západnej časti Hontskej. Táto oblasť sa totiž ako jednotka veľmi aktívne zúčastňovala v bojoch proti Turkom pri obrane banských miest. Stredoslovenský nárečový typ bol základom pre útvar, ktorý nazývame kultúrnou strednou slovenčinou. Z nej vyšiel neskoršie Ľudovít Štúr pri svojej kodifikácii spisovného jazyka. Integrácia západného a stredného Slovenska ako celku je v tomto čase zrejmá a relatívne silná. Integrácia východného Slovenska k slovenskému celku bola v 16. a 17. storočí slabšia. Pôsobilo tu viacej faktorov. Medzi stredným a východným Slovenskom bola spišská nemecká bariéra na severe a Turkami okupované územie na juhu. Okrem toho východoslovenské stolice inklinovali v tom čase mocensky k Sedmohradsku a obchodnými kontaktmi k Poľsku.

ČEŠTINA V 16.–18. STOROČÍ
Udržiava sa názor, že Slováci používali od 15. storočia až po Antona Bernoláka či Ľudovíta Štúra, češtinu ako svoj spisovný jazyk. V skutočnosti je pravda, že Slováci v tomto čase češtinu ako spisovný jazyk jednak používali, jednak im bola vzorom a zásobárňou vyjadrovania.

Čeština bola od 16. storočia charakteristická najmä pre náboženské prejavy slovenských evanjelikov. U slovenských katolíkov bola situácia odlišná.
Čeština u slovenských evanjelikov v 16.–18. storočí. V 15. storočí sa začala čeština používať ako spisovný jazyk slovenskej národnosti. Jej používanie bolo v tom čase veľmi obmedzené. V 16. storočí sa však jej používanie rozširuje aj funkčne, aj kvantitatívne. Najväčšiu zásluhu o to má lutherská reformácia. V tej platila zásada, že ako kultový jazyk sa používa domáci jazyk. O fungovaní češtiny ako spisovného jazyka slovenskej národnosti najlepšie svedčí okolnosť, že hneď od samého začiatku sa prijala ako reprezentant domáceho spisovného jazyka pre kultové potreby slovenských evanjelikov.
Lutherská reformácia preniká na Slovensko sústavne asi v tridsiatych rokoch 16. storočia.

Zachvacuje ponajprv banské mestá na strednom Slovensku a Trenčiansku stolicu. Reformácia vyslovila jednoznačne zásadu, že ako kultový jazyk sa má používať národný jazyk. Túto zásadu však uvádzala do života na Slovensku len veľmi nerovnomerne a s istými peripetiami najmä v prvej polovici 16. storočia. Azda najskôr a najviac sa realizovala v Trenčianskej stolici a v okolí stredoslovenských a východoslovenských banských miest, kde sa začala reformácia najskôr. Trenčianska stolica mala totiž veľmi živé styky s Čechami a najmä s Moravou, takže lutherskí (a novoutrakvistickí) duchovní sem voľne prichádzali, sem sa aj mnohí Česi sťahovali. V okolí banských miest zasa Nemci, ale aj Slováci mali veľmi živé styky, osobné, obchodné i právne, so Sliezskom ešte z predchádzajúcich čias. Slováci uplatňovali reprezentanta domáceho spisovného jazyka, t. j. český spisovný jazyk v kultových úkonoch a v náboženskom písomníctve. Nie je náhoda, že správy o používaní českej agendy z r. 1581 máme z Trenčianskej stolice a tú istú českú agendu aj s domácimi rukopisnými prípiskami, tzv. Bystrickú agendu z r. 1585 máme zachovanú z Banskej Bystrice.
Podoba češtiny ako náboženského jazyka slovenských evanjelikov a ani jej funkcie neboli najmä v 16. storočí rovnaké. Okrem príčin, ktoré sa už uviedli, sú to najmä tieto: Evanjelickými duchovnými sa zo začiatku stávali v prvom rade katolícki kňazi - odpadlíci. Tí neboli v češtine vo všeobecnosti dobre školení, pretože pri svojej pastoračnej činnosti v katolíckej cirkvi nepotrebovali češtinu v takom rozsahu, ako sa to vyžadovalo v reformácii. Treba sa právom domnievať, že čeština týchto kňazov nebola na výške, a tým že ju neovládali, dosť brzdili jej prenikanie do obradov. Okrem toho bolo spočiatku malo školených duchovných, preto v prvých desaťročiach vykonávali funkciu duchovných často aj laici, ktorí v tomto smere neprispeli ku konsolidácii. Na druhej strane však na Slovensko hojne prichádzajú českí novoutrakvistickí kňazi. Keď Turci po moháčskej bitke postupne obsadili takmer celú maďarskú časť Uhorska a keď sa zostatok Uhorska, t. j. asi dnešné Slovensko s niekoľkými stolicami v Zadunajsku stalo súčasťou habsburskej ríše, prestala sa cítiť hranica medzi Moravou a Slovenskom a nastala vzájomná živá výmena ľudí. Česi, rovnako tak aj Slováci, ktorí prichádzajú zo štúdia alebo z pobytu a z pôsobenia z Čiech, prinášajú k nám utrakvistické, lutherské i bratské spevníky, modlitebné knižky i agendy a popularizujú ich používanie.

Proti slovakizačným tendenciám prvej skupiny táto skupina udržuje kontinuitu spisovného jazyka v Čechách a na Slovensku. Najviac asi zásluhou tejto skupiny sa čeština v tomto období neslovakizuje oficiálne tak prenikavo ako neskoršie. Najmä tlačené veci vychádzajú v pomerne dobrej češtine, ponajviac iba s nedôslednosťami v pravopise a v kvantite. Aj piesne a obradové modlitby, pretože vznikali pod vplyvom českých vzorov - mnohé z nich boli z češtiny prosto prevzaté, zachovávajú pomerne dobre českú spisovnú normu oných čias. Tranovský v Cithare Sanctorum presne zachováva českú normu okrem nedostatku jotácie (tobe, prawe).
Pravdaže, v pastoračných textoch sa aj u slovenských evanjelikov ešte v 16. storočí začína používať silne slovakizovaná čeština. Možno tu hovoriť už o kultúrnej slovenčine. Jej podoba nebola ustálená, ani stupeň jej odklonu od češtiny nebol všade a vždy rovnaký. V 17. storočí sa čeština pozoruhodne slovenčila aj u slovenských evanjelikov, a to priamo v textoch liturgického charakteru. Zreteľne sa teda črtajú dve protichodné tendencie: jedna, podľa ktorej sa čeština v evanjelickej spisbe na Slovensku zreteľne slovenčí, druhá, podľa ktorej sa zachováva nenarušená kontinuita a totožnosť spisovného jazyka v Čechách a na Slovensku. Prvý smer pochádza, ako je pochopiteľné, od Slovákov, ktorí z praktických príčin (aby pre blízkosť kultúrneho jazyka s domácim ľudovým jazykom prenikali reformačné zásady ľahšie a hlbšie medzi široké masy) a potom azda aj v súvislosti so slovenčením v administratívno-právnej oblasti slovenčili pozoruhodne českú osnovu.
Slovenčenie sa prejavovalo najviac v slovnej zásobe, čiastočne v hláskosloví (nedostatok ř, neprítomnosť prehlások, zanedbávanie jotácie) a málo v morfológii. Možno sa síce domnievať, že pôvodnú slovenčiacu osnovu autorov zahaľovali veľmi často Česi, ktorí sa pri sadzbe usilovali prepisovať rukopisy do normalizovanej češtiny.
Pozoruhodným dokladom na slovenčiace tendencie u slovenských evanjelikov je levočské vydanie obľúbenej a veľmi rozšírenej školskej učebnice Jana Amosa Komenského Orbis pictus z roku 1685. V tomto diele sa pôvodný latinský, nemecký a maďarský text dopĺňa českým textom, ktorého lexikálne bohatstvo vychádza vedome zo slovenského základu.
1610-14 – prijatie biblickej češtiny evanjelickými synodami za oficiálny bohoslužobný a úradný jazyk
16. storočie bolo pre slovenských evanjelikov prípravným obdobím: neorganický a prudký rast reformácie prešiel do svojho kultúrneho a jazykového vyvrcholenia a skúšok, ktoré nastúpili v 17. storočí.
17. storočie poskytuje celkom iný obraz ako 16. storočie.

Prispeli k tomu aj vonkajšie okolnosti. Vynájdenie kníhtlače a jej rozšírenie do Uhorska zlacnilo výrobné náklady kníh a umožňovalo rozmnožovanie nákladov v potrebnom počte. Vzrast počtu škôl (v 16. storočí bolo na Slovensku asi 200 škôl, z toho bolo 18 gymnázií) zvýšil pozoruhodnou mierou gramotnosť, ktorá bola ešte v 15. storočí v Uhorsku na nízkom stupni. Tieto dva vonkajšie faktory značne rozmnožili počet ľudí, ktorí sa zaujímali o písané slovo. Záujem o náboženskú literatúru pozoruhodne vzrástol najmä pre veľkú zainteresovanosť o náboženské otázky, vyvolanú reformáciou a začínajúcim a stupňujúcim sa rekatolizačným úsilím. Evanjelictvo sa na Slovensku na začiatku 17. storočia pevne organizuje a programuje svoju prácu. Vzrastá počet vzdelaných, schopných a oduševnených evanjelických vedúcich a rastie aj počet vzdelaných evanjelických laikov.
Vzhľadom na tieto okolnosti nie je div, že sa v 17. storočí slovenská evanjelická spisba v národnom jazyku rapídne množí. Objavujú sa početné katechizmy, modlitebné knižky, spevníky, agendy, poučné a propagandistické náboženské knihy, kázne, výklady evanjelií a pod. Zo štylistickej stránky sa jazyk týchto diel uhládza a stáva sa vypestovaným. Svojou skladbou, najmä stavbou viet sa prikláňa k humanistickej češtine, ktorá sa formovala pod latinským vzorom. No už v tomto období, ale tento jav sa názornejšie ukázal až neskôr, nastáva štýlové zbližovanie s ľudovým jazykom, najmä v prejavoch, ktoré sú určené ako náboženská propaganda pre široké vrstvy. Konkrétne v tom, že vety sa približujú stavbou k ľudovej reči a opúšťa sa ťažkopádna humanistická vetná konštrukcia. Slovenčenie (vlastne približovanie k ľudovému vyjadrovaniu) sa začína teda ponajprv v štýlovej oblasti.
Druhý smer, ktorý nezmenene zachovával českú spisovnú normu, pochádzal najmä od Čechov, ktorí prichádzali na Slovensko po bielohorskej bitke (r. 1620), ďalej od Slovákov, ktorí pôsobili v Čechách. Tento smer bol posilňovaný početnou a vyspelou českou protestantskou literatúrou, ktorá slúžila jednak na priame používanie, jednak ako vzor pre podobnú slovenskú spisbu. Česká spisovná norma sa zachovávala pomerne presne najmä v biblických textoch a v duchovnej piesni. Pôsobila tu asi okolnosť, že záväznosť týchto textov v náboženskej hierarchii bola najvyššia.
Od 16. storočia čeština na Slovensku, stanúc sa kultovým jazykom slovenských evanjelikov, stala sa v tejto sfére aj hovoreným jazykom.

Toto bol ďalší dôležitý jav vo vývine spisovného jazyka, ktorý češtinu ako spisovný jazyk na Slovensku z jednej strany upevnil, no z druhej strany udržiavanie jej normy natrvalo oslabil. Príčina je v tom, že do hovorenej podoby spisovnej češtiny prenikli už v 16. storočí isté slovakizmy, ktoré sa stali konvenčne prijatými vo výslovnosti češtiny v obradovom používaní slovenských evanjelikov. Tieto slovakizmy sa stali kanálom, cez ktorý prenikali do češtiny na Slovensku čím ďalej tým viac slovakizmy. Ide najmä o tieto javy: nevyslovovanie ř, zrušenie jotácie, t. j. nevyslovovanie ě po perniciach (tobe, sobe, mesto, pekny), vyslovovanie skupín de, te, ne v stredoslovenskom rozsahu (den, otec, ñeseťe), vyslovovanie ú namiesto ou (trúba, búrka, I sg. fem. ženú), časté rušenie prehlásky ä >ě>e.

Diakritický pravopis v úprave Českých bratov sa na Slovensku ujímal od polovice 16. storočia. V pozoruhodnejšej miere sa objavuje až v 17. storočí, ale ani v tomto čase nie sú zriedkavé zložky, resp. zložky označené diakritickým znakom. Jan Hus kázal označovať mäkkosť spoluhlások vždy, a to bodkou nad písmenom. Napríklad diw, píti, mñich, dewa. Českí bratia tu zaviedli označovanie háčkom (ako dnes). Pred i, í neoznačovali mäkkosť ď, ť, ň, teda: diw, píti, mnich. Najdôslednejšie sa zachováva bratský pravopis v tlačených evanjelických prácach.
Návrat k češtine. Dôležitá zmena nastala vo vývine spisovného jazyka u slovenských evanjelikov za rekatolizácie. Sústavná rekatolizácia sa uskutočňuje od 17. storočia až do druhej polovice 18. storočia. V 18. storočí sú jej prejavy už miernejšie. Jozef 1. vydal tolerančný patent r. 1781. Rekatolizácia zapôsobila z mnohých stránok na duchovný vývin Slovenska. Nepriamo zapôsobila ako podnecovateľ kultúrneho úsilia slovenských evanjelikov. Kým totiž nebola zlomená mocenská a kultúrna sila slovenských evanjelikov, vypäli sa slovenskí evanjelici za nastupujúcej rekatolizácie k vrcholnému úsiliu obrániť svoje postavenie. V súvislosti s týmto vypätím vrcholí u nich na začiatku a pred víťazstvom rekatolizácie náboženská literárna tvorba. Najmä ich piesňová tvorba vrcholí v 17. storočí svojou kvalitou i počtom. Na toto vypätie boli, pravdaže, aj vecné predpoklady: Evanjelici zakladajú už v druhej polovici 16. storočia mnoho škôl, veľmi mnoho ich kňazského dorastu študuje v Nemecku a v Čechách, takže tu bol potrebný káder vzdelaných ľudí.
Za rekatolizácie vzrastá u evanjelikov úcta k českému jazyku (zavážil tu aj vzrastajúci počet škôl, na ktorých sa učili aj češtinu) a k českej náboženskej tvorbe.

Podobný osud českých evanjelikov najrozličnejších smerov viedol slovenských evanjelikov k úzkemu zblíženiu s českými protestantmi a k vzniku tézy o jazykovej a neskoršie i národnej jednote československej. V priebehu 17. storočia sa opúšťajú slovakizačné tendencie, ktoré zreteľne vystupovali v období rozkvetu reformácie, a slovenskí evanjelici sa začínajú vracať k presnej norme spisovnej češtiny. Tento návrat umožnila skutočnosť, že ako normalizované znenie českého jazyka sa u evanjelických Slovákov prijíma jazyk Kralickej biblie (vydaná v šiestich dieloch v rokoch 1579–1593, predtým vydal ešte Blahoslav Nový zákon roku 1564 a 1568). Za definitívneho uzákonovateľa tohto prúdu treba pokladať Daniela Krmana, ktorý ako vydavateľ základných diel: Biblie (roku 1722), vydanej podľa kralického textu, a Agendy (roku 1734), určil jednoznačne podobu bohoslužobného jazyka slovenských evanjelikov.

Druhý moment, ktorým sa prakticky umožnil návrat k presnej českej spisovnej norme – okrem škôl, o ktorých sa už hovorilo –, vyplynul zo skutočnosti, že po bielohorskej bitke (r. 1620), ktorou sa rozhodlo o porážke protestantizmu v Čechách, prichádzal na Slovensko, kde boli v náboženskom ohľade voľnejšie pomery, veľký počet českých nekatolíckych veriacich i duchovných, ktorí sem prinášali ovládanie českého spisovného jazyka i českú náboženskú literatúru. Po víťazstve rekatolizácie v druhej polovici 17. storočia, keď množstvo slovenskej evanjelickej inteligencie muselo odísť do emigrácie, nastáva ešte užšie zblíženie s českou protestantskou emigráciou (Krman vydal Bibliu aj pre českú emigráciu).
Takto rekatolizácia obrátila u slovenských evanjelikov vývin, ktorý za reformačného obdobia inklinoval dosť zrejme k utvoreniu slovenského spisovného jazyka, späť k češtine. A čím malo rekatolizačné úsilie na Slovensku väčšie úspechy, tým bol návrat evanjelikov k spisovnej češtine Kralickej biblie úplnejší a dôslednejší. V 18. storočí pred osvietenstvom niet vcelku u evanjelikov vedomej snahy o slovakizovanú podobu spisovnej češtiny, naopak, je vedomé úsilie o zachovanie českej spisovnej normy.
Úzke priľnutie k spisovnej češtine začali sprevádzať aj prejavy o jazykovej a národnej jednote československej. Na tieto prejavy treba v čase rekatolizácie hľadieť ako na sprievodný jav úsilia nájsť v náboženských bojoch oporu v českej reformácii a v jej kultúre.

Veľká časť písaných a tlačených prejavov až po Ľ. Štúra bola písaná po česky a ostatné boli pod značným vplyvom češtiny. Čeština vplývala najmä na lexiku a syntax kultúrneho jazyka. Mnohé české slová prešli do trvalej zásoby slovenského jazyka. Pre veľkú blízkosť oboch jazykov sa to presne vymedziť nedá.

Je však nápadné, že viaceré všeobecne rozšírené slová majú českú hláskovú podobu (niekedy zakrytú): cisár, tisíc, Ježiš, pekný. Pri tvorení slov sa uplatnili adjektíva na –itý, -teľný, ktoré vznikli v češtine (nepretržitý, určitý, smrteľný, viditeľný). Syntax je pod silným vplyvom češtiny. Ukazuje sa to na stavbe súvetia a využívaní spojok, spojkových výrazov a iných pomocných slov.

Kríza v používaní češtiny. A tak osvietenstvo prinieslo vzdelaneckej vrstve slovenských evanjelikov teóriu o československej národnej a jazykovej jednote. Dôsledkom tohto presvedčenia bolo používanie češtiny ako ,,národného" jazyka vo vysokej spisbe. Čeština si teda za osvietenstva nielen udržala postavenie, ktoré mala za rekatolizácie, ale ho aj výrazne posilnila. Tolerančným patentom sa totiž uvoľnili možnosti pre zvýšenú kultúrnu činnosť. Prestala nevyhnutnosť obmedzovať sa iba na náboženskú obrannú, polemickú a obradovú literatúru. Aj nové osvietenské chápanie úloh inteligencie viedlo evanjelikov k tomu, že rozširujú pole svojej kultúrnej práce. Začína sa u nich pestovať v češtine a v latinčine vedecká literatúra (filológia, história, literárna história), začína sa zbieranie jazykových a literárnych pamiatok. V národnom jazyku (v češtine) vzniká osvietenská ľudovýchovná literatúra, okrem toho sa začína pestovať módna svetská poézia, prekladá sa cudzia poézia i próza, zábavná i poučná. Ba začínajú vychádzať aj noviny, organizujú sa vedecké spoločnosti. Čeština sa takto u slovenských evanjeli­kov funkčne rozširuje aj na oblasti, v ktorých sa uplatňovala málo, alebo sa neuplatňovala vôbec. Centrom kultúrnej práce slovenských evanjelikov sa stáva od začiatku 19. storočia Bratislava. (r. 1803 sa tu zriaďuje stolica pre reč a literatúru československú na bratislavskom lýceu).
Z normatívnej stránky zachováva čeština slovenských evanjelikov prísne stav, aký sa uzákonil Kralickou bibliou najmä jej krmanovským vydaním r. 1722. Ide tu teda bibličtinu. Čeština sa v tom čase u evanjelikov neslovenčí, aspoň nie vedome. Avšak súčasne so snahou zachovávať prísne normu bibličtiny, neprestajne vzrastá napätie medzi češtinou a slovenskými nárečiami jej používateľov, pretože:
1. Čeština slovenských evanjelikov sa opiera o normu zdedenú z rekatolizačného obdobia. Čeština rekatolizačného obdobia na Slovensku bola obmedzená na pomerne málo členenú náboženskú oblasť. Preto jej lexikálne a frazeologické bohatstvo nemohlo stačiť vzrastajúcim potrebám laickej vedy, literatúry a publicistiky, ktoré sa ňou začali za osvietenstva pestovať. Bolo potrebné prispôsobiť bibličtinu laickým potrebám osvietenstva.

Siahalo sa preto k domácim slovenským termínom a zvratom, ktoré sa viac-menej dobre počešťovali.
2. Čeština sa v českom centre a na českom jazykovom území začiatkom 19. storočia vypracúva pomerne chytro na moderný spisovný jazyk, ktorý vyhovuje náročnej potrebe európsky vzdelanej spoločnosti 19. storočia. Nedostatky spisovnej češtiny sa rýchlo vyrovnávajú gramatickými, slovníkovými a pravopisnými prácami a neustále vzrastajúcou literatúrou najrozmanitejšieho druhu.
3. Proti biblickej češtine ako písanému a tlačenému spisovnému jazyku sloven­ských evanjelikov stojí kultúrna západná slovenčina a kultúrna stredná slovenčina ako hovorená i písomná podoba nadnárečových administratívnych, právnych a kultúrnych prejavov. Tvorba v týchto jazykových útvaroch bola veľmi rozmanitá a bohatá. Hoci bola z väčšej miery rukopisná, mala celospoločenský dosah. Laické prejavy v kultúrnej slovenčine neboli obmedzené konfesijnými hranicami, boli celoslovenské.
Napätie, ktoré bolo takto medzi češtinou a slovenčinou, zrejme oslabovalo možnosť aby sa čeština upevnila ako spisovný jazyk Slovákov. Bola, pravda, snaha, nie síce všeobecná, aby sa čeština stala u slovenských evanjelikov mimo kultovej oblasti aj hovorenou podobou spisovného jazyka, ale vtedy ani v Čechách nejestvovala hovorená podoba spisovného jazyka. Vtedy bola nadnárečovou hovorenou podobou kultúrneho jazyka obecná čeština. Spisovná čeština bola iba písaným jazykom.
Takto sa z vnútorných príčin láme jednota spisovného jazyka českého na Slovensku a v Čechách: proti češtine na Slovensku, ktorá sa opiera o tradíciu jazyka Kralickej biblie a ktorá sa neorganicky dopĺňa z domácich zdrojov, stavia sa nová čeština v Čechách, ktorá v zásade nebuduje na nepretrhnutej tradícii ako na Slovensku, ale ktorá sa opiera z jednej strany o vzory 16. storočia a z druhej strany o uvedomené teoretické i praktické domáce české zdokonaľovanie. Postupom 19. storočia sa táto ruptúra rozširuje čím ďalej tým viac. Zo slovenskej strany sa rozmanitým spôsobom prejavovalo úsilie zmenšiť alebo zrušiť toto odďaľovanie. Šlo o tieto pokusy:
Jiří Palkovič, profesor československej reči a literatúry na bratislavskom lýceu, húževnate odmietal každé porušovanie a menenie zdedenej pravopisnej a jazykovej normy a držal sa prísne jazyka Kralickej biblie.
Jan Kollár sa usiloval nájsť kompromis tým, že by sa utvorila jednotná československá jazyková norma, do ktorej by sa prevzali niektoré lexikálne, tvaroslovné i hláskoslovné osobitosti slovenčiny.

Kollár vo svojom diele O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a slovanskými nárečiami (Hronka 1836) najdôslednejšie uplatnil svoju zásadu urobiť češtinu „libozvučnou“ zavedením niektorých „plnozvučných“ slovenských hlások a tvarov. Mala upevniť aj československú národnú jednotu. Nenašiel súhlasnú odozvu na slovenskej strane, na českej strane vyvolal zdesenie.
Kruh mladých pracovníkov v Bratislave, ktorý sa neskoršie sústredil okolo Ľudovíta Štúra, usiloval sa vyrovnať s češtinou, ktorá sa formovala v Čechách.
Ani jedno z týchto úsilí nebolo korunované úspechom. Spisovná čeština sa jazykovo vyvíjala tak prudko, že s ňou slovenskí evanjelici nestačili držať krok. Okruh pôsobnosti a záväznosti prejavov novej spisovnej češtiny vzrastal natoľko, že literatúra písaná slovenskými evanjelikmi sa stávala od prvých desaťročí 19. storočia – okrem vzácnych výnimiek – veľmi rýchle periférnou časťou českej literatúry, hoci sa koncom 18. storočia česká spisba slovenských evanjelikov svojou záväznosťou ešte vyrovnala českej spisbe v Čechách.
Nové myšlienkové prúdy, ktoré sa spájajú s romantizmom, ešte viac skomplikovali pomer češtiny u slovenských evanjelikov k češtine v Čechách. Romantické hodnotenie tvorby ľudu ako jedine prirodzenej a neporušenej prinieslo aj zvýšené hodnotenie ľudového jazyka, teda slovenských nárečí. Tato okolnosť porušovala u slovenských evanjelikov pri rastúcich rozdieloch medzi slovenskou češtinou a jej spisovnou novočeskou podobou panujúci názor, že čeština môže byť spisovným jazykom Slovákov. Hegelove a Herderove náhľady o Slovanstve, o jeho kmeňovitosti a o jeho budúcich úlohách vo vývine človečenstva, ktoré propagoval Ľudovít Štúr pripravovali aj u slovenských evanjelikov chápanie Slovákov ako osobitného slovanského kmeňa. K tomu pristupovalo aj celkové preformúvanie európskej a slovenskej spoločnosti: feudalizmus definitívne ustupoval a všade výrazne nastupovala víťaziaca buržoázia. Tento proces prebiehal búrlivo v celej strednej Európe (Slováci ho mohli pozorovať na vlastné oči pri svojich štúdiách v Nemecku). Pre Slovákov bol skomplikovaný ešte aj búrlivým a neznášanlivým maďarským štátnym nacionalizmom. V súvislosti s ústupom feudalizmu sa formujú novodobé národy a formoval sa definitívne aj slovenský národ. Začal sa formovať v princípe už v 18. storočí a prvú fázu jeho formovania predstavuje bernolákovské hnutie.

Jazyk katolíckej spisby. V 17. storočí zvýšila pápežská kúria úsilie o znovuzískanie protestantov do katolíckej cirkvi. Zásadou pápežskej kúrie bolo, aby sa pri rekatolizačnej akcii používal domáci jazyk. Tým si možno vysvetliť, že v katolíckej tlačenej náboženskej spisbe sa už v 17.

storočí hneď na začiatku rekatolizácie stretávame s vedomým zavádzaním slovakizmov do českého textu, ba vlastne presne hovoriac, katolíci v zásade ani nevychádzali zo spisovnej češtiny, ale za svoj spisovný jazyk prijali kultúrnu slovenčinu v jej západoslovenskej podobe, ako sa formovala už od 16. storočia. Kultúrne, hospodárske a politické centrum Slovenska (a vlastne vtedy celého Uhorska) bolo na západnom Slovensku, kde boli po celé 17. storočie pomery najkonsolidovanejšie.

Proti slovenčiacim snahám stojí tendencia zachovať aj u slovenských katolíkov nezmenenú češtinu. Táto je podopretá úzkymi stykmi reholí, ktoré na Slovensku konali rekatolizačnú prácu (najmä jezuiti a františkáni), so sesterskými rehoľami v Čechách a na Morave. České znenie tlačených diel je podložené najmä preberaním českých katolíckych kníh pre potreby slovenských veriacich. Najmä v takýchto prípadoch sa čeština zachováva nenarušená.

Už od 16. storočia sa popri češtine formuje živelne aj domáci kultúrny jazyk. Formuje sa na základe češtiny (využívajúc jej spisovné prostriedky), ale súčasne aj proti nej, využívajúc slovenské jazykové prvky. Tento kultúrny jazyk sa používa v rozmanitých funkciách a nie v jednotne kodifikovanej podobe, ale v 17. a najmä v 18. storočí sa kodifikuje aj v tlačených prácach do relatívne pevnej podoby. Používatelia ho pokladajú už za slovenský jazyk a za jeden z javov, ktorými sa prejavuje v 18. storočí slovenská národnosť.
BERNOLÁKOVSKÉ OBDOBIE. Hoci sa už v predchádzajúcom období v polovici 18. storočia stretávame s pokusmi kodifikovať spisovnú slovenčinu (kamaldulskí mnísi), možno za vydarenú pokladať iba akciu, ktorá sa koncom 18. storočia v súvise s osvietenstvom spája s menom Antona Bernoláka.
Osvietenstvom sa nazýva veľký myšlienkový prelom, ktorý predchádzal nástupu protifeudálnych síl a čiastočne sa s ním prekrýval. Radí sa sem nielen reformistické úsilie absolutistických panovníkov a osvietenských prívržencov vysokej feudálnej hierarchie, ale aj slobodomyseľné snahy príslušníkov nastupujúcej meštianskej triedy. Nejde tu teda o jednoliate hnutie. Jeho pozoruhodnou črtou bolo, že jeho idey sa uskutočňovali prostredníctvom hierarchicky najvyššie postavených vrstiev. V polovici 18. storočia bolo celkom jasné, že feudalizmus sa dostáva u nás do definitívnej ťažkej krízy. Uskutočnenie osvietenských myšlienok malo byť liekom na odstránenie tejto krízy.
V oblasti vedy a umenia znamenalo osvietenstvo emancipáciu vedy a umenia od náboženstva a úsilie vybudovať najmä prírodné vedy na exaktných metódach a bádateľských postupoch. Z hospodárskeho hľadiska šlo o odstránenie tých krikľavých nedostatkov feudalizmu, ktoré viedli štát do záhuby, lebo znižovali poľnohospodársku výrobu a znemožňovali rast remeselnej a priemyselnej výroby.

Z politického hľadiska šlo o zvýšenie pracovnej aktivity širokých más a o zlepšenie ich hospodárskeho a vzdelanostného stavu.
Ostrejšie tempo nadobudli osvietenské reformy za Jozefa II., ale komplikovaná medzinárodná situácia a prudký odpor uhorskej šľachty donútili Jozefa II. väčšinu dekrétov pred smrťou (r. 1790) odvolať. V platnosti ostal iba tolerančný patent z r. 1781 a patent o zrušení nevoľníctva (r.1785). Po vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie (r. 1789) a po smrti Jozefa II. nastáva reakcia. Štúrovské obdobie. Podstatnejšie než M. M. Hodža a Bernolákovci postavil sa proti štúrovskej slovenčine Ján Kollár a jeho skupina. Kollár, hoci istý čas vo svojej mladosti uvažoval o literárnom uplatnení slovenčiny, postavil sa pri zavedení štúrovskej spisovnej slovenčiny príkro proti nej. Pod jeho redakciou a z jeho iniciatívy vyšiel spis Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (Praha 1846). V tomto spise boli uverejnené odmietavé stanoviská vynikajúcich českých i slovenských ľudí voči štúrovskej spisovnej slovenčine.
Treba spomenúť najmä Jungmanna, Palackého, Kollára a Šafárika. Tenorom všetkých hlasov bolo, že Slováci sú slabí na to, aby udržali svoj spisovný jazyk a literatúru písanú týmto jazykom. Štúrovi sa vyčítalo, že odtrhujúc Slovákov od Čechov, vedie ich do národnej záhuby. Slovenčina vraj nie je pripravená na úlohy spisovného jazyka, nie je vypracovaná. Od ostatných príspevkov tohto zborníka odlišuje sa nápadne vášnivé vystúpenie Jána Kollára. Nikto ani predtým ani potom nezozbieral toľko potupných slov a nadávok na slovenčinu ako vtedy Jan Kollár. Štúrovci polemizovali proti Kollárovi a jeho stúpencom pred revolúciou vcelku úspešne. Spisovná slovenčina sa spontánne ujímala. Ale keď bola revolúcia porazená, nastáva aj v tejto veci obrat. Ján Kollár sa stal roku 1849 profesorom slovanských starožitností na viedenskej univerzite. Na otázku ministra Alex. Bacha sa osvedčil, že pre Slovákov je najvhodnejším spisovným jazykom čeština. Tak bola zavedená na slovenských ľudových školách čeština ako vyučovací jazyk. Využívala sa aj ako pomocný vysvetľovaní jazyk na stredných školách na Slovensku. Sčasti sa používala aj ako úradný jazyk. Štúrovská skupina stratila po porážke uhorskej revolúcie všetok vplyv na verejný život, Ľudovít Štúr žil vlastne internovaný v Modre, za Slovákov vystupovala konzervatívna časť katolíckej a evanjelickej cirkevnej hierarchie i mladšieho kňazstva. Tí uvítali češtinu ako spisovný jazyk Slovákov. Krátky čas sa zdalo, že štúrovská spisovná slovenčina ako epizodický jav zanikne a že bude znovu obnovená čeština ako spisovný jazyk Slovákov.
Spisovný jazyk za Bachovej éry. No čeština na Slovensku po revolúcii, hoci prispôsobená na tzv.

staroslovenčinu, mala iba umelý a dočasný život. Vyčítala sa jej nezrozumiteľnosť a nedostatok ohľadu na slovenský jazykový stav. Skutočnosť bola taká, že v tejto fáze vývinu spoločnosti na Slovensku čeština už nijako nestačila vyhovieť tým potrebám, ktoré spoločnosť kládla na spisovný jazyk. Čeština mala na Slovensku svoju dôležitú úlohu ako kultúrny jazyk slovenskej národnosti a ako studnica, z ktorej sa obohacovalo po dlhé stáročia slovenské kultúrne vyjadrovanie. Ale pri vznikaní novodobého národa, teda pri vznikaní kapitalistického spoločenského zriadenia sa jej úloha končí, lebo v týchto podmienkach už nestačí spĺňať úlohy spisovného jazyka v diferencovanej modernej spoločnosti. Tu bol potrebný vlastný domáci jazyk. Často sa uvažovalo o tom, či Štúr urobil dobre, že sa ,,odtrhol" od Čechov. Zabúda sa pritom na to, že sám slovenský národ odhlasoval slovenčinu, keď nechcel prijať na jej miesto češtinu v podobe staroslovenčiny. To svedčí o tom, že Štúrov krok bol dejinne nevyhnutný.

V čase, keď okolností pracovali pre definitívne víťazstvo slovenčiny, panoval na Slovensku v otázke spisovného jazyka nepredstaviteľný chaos. Bola tu ešte čeština u evanjelikov v tradičnej podobe, bol tu nový český spisovný jazyk, staroslovenčina v niekoľkých variantoch, bola tu bernolákovčina v niekoľkých variantoch (jednak smerujúca k štúrovskej slovenčine, jednak ku kultúrnej západoslovenčine a k češtine) a napokon bola tu štúrovská slovenčina, a to jednak podľa kodifikácie Štúrovej, ďalej s odchýlkami, ktoré prijal J. M. Hurban, a napokon jej hodžovská podoba. Keďže pri všetkom tomto neporiadku bola vývinová tendencia jasná, bolo treba urobiť príslušné závery. A tak sa roku 1851 stretli v Bratislave poprední zástupcovia štúrovcov a bernolákovcov (Štúr, Hurban, Hodža – Palárik, Radlinský, Závodník, Hattala) a urobili dohodu o zavedení jednotnej podoby spisovného jazyka. V podstate sa dohodli na štúrovskej kodifikácii spisovného jazyka s pravopisnými, hláskovými a tvaroslovnými úpravami, ktoré navrhol M. M. Hodža a ktorým dal filologickú podobu a odôvodnenie Martin Hattala už vo svojej práci Grammatica linguae slovenicae (r. 1850) a neskoršie v práci Krátka mluvnica slovenská (r. 1852).
Potom sa čeština udržiavala iba ako bohoslužobný jazyk slovenských evanjelikov. Ide tu o češtinu Kralickej biblie so slovenskou tradičnou výslovnosťou. Okrem toho sa po česky tlačili sem-tam aj príležitostné náboženské texty ešte aj v druhej polovici 19. storočia (piesne, púťové modlitby a pod.).

V spisovnom prejave celonárodnej platnosti sa uplatnila čeština ešte raz roku 1876. Vtedy už starý M. Hurban vydal šiesty ročník Nitry po česky. Mala to byt demonštrácia proti šovinistickým maďarským opatreniam po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Tento krok ostal osihotený. Tak sa zavŕšila podstatná časť vývinu pri formovaní celospoločenského jazyka Slovákov. Toto formovanie sa začalo v stredoveku pri utváraní slovenského meštianstva a zemianstva, ktoré prvé začalo používať rodný slovenský jazyk v nadnárečovej celospoločenskej funkcii. Pokračovalo prijatím češtiny ako písomnej podoby spisovného jazyka slovenskej národnosti v 15. storočí. Od 16. storočia sa popri češtine, ale na jej základe začínajú formovať domáce jazykové kultúrne útvary: kultúrna západná a stredná slovenčina, ktoré sa veľmi úzko prepletali. V 16.–18. storočí ostávajú evanjelici pri tradičnej češtine, ale katolíci prijímajú za základ spisovného jazyka kultúrnu západnú slovenčinu. Z nej vychádza pri kodifikácii vlastného slovenského spisovného jazyka Anton Bernolák. Z rozmanitých príčin sa tento pohyb nestal celonárodným. Iba pohyb Ľudovíta Štúra, naň nadväzujúci, ktorý sa opieral o kultúrnu strednú slovenčinu a vyrastal v priaznivejších podmienkach, úspešne zavŕšil pohyb trvajúci niekoľko storočí.