Čarodejníctvo kedysi a dnes

Čitatelia Písma bývajú v rozpakoch nad záznamom o Saulovej návšteve u ženy v Endore. Mnohí z nich sa totiž domnievajú, že so Saulom sa naozaj zhováral Samuel. V Písme samom je však dostatok dôvodov na názor celkom opačný. Ak bol Samuel po smrti v nebi, potom ho odtiaľ musel vyvolať buď sám Boh alebo satan. Nikto však ani na chvíľu neuverí, že satan by mohol mať toľko moci, aby mohol Božieho svätého proroka odvolať z neba, aby vyhovel výzve nemravnej ženy. Rovnako nemožno uveriť, že by do brlohu čarodejky poslal Samuela Boh, pretože Hospodin už nechcel mať so Saulom nijaké spojenie „ani cez sny, ani cez urím, ani cez prorokov“ (1 Sam 28,6). Tieto spôsoby styku stanovil totiž sám Boh a v prípade potreby ich mohol použiť a nemusel svoje posolstvo oznamovať prostredníctvom satanovej služobnice.

V posolstve samom je dostatočný dôkaz o tom, odkiaľ ono pochádza. Jeho zmyslom totiž nebolo priviesť Saula k pokániu, ale strhnúť ho do záhuby. To však nie je dielo Božie, ale satanovo. V Písme je okrem toho uvedená Saulova porada s čarodejkou ako dôvod, prečo Boh zatratil Saula a vydal ho záhube. O tom čítame: „Tak zomrel Saul pre nevernosť, ktorej sa dopustil voči Hospodinovi, pretože nezachovával slovo Hospodinovo, aj preto, že sa dopytoval ducha zosnulého a nehľadal radu u Hospodina. Preto ho vydal na smrť a kráľovstvo presunul na Dávida, syna Izajovho“ (1 Par 10,13.14). Tu sa výslovne uvádza, že kráľ hľadal pomoc vo veštbe a nie u Hospodina. Saul sa teda nestretol s Božím prorokom Samuelom, ale prostredníctvom čarodejky sa zhováral so satanom. Satan nemohol privolať skutočného Samuela, ale napodobil ho, aby dosiahol svoj zámer. (683)

Takmer všetky podoby predošlého veštectva a čarodejníctva spočívali na viere v možnosť styku s mŕtvymi. Tí, čo boli oboznámení s vyvolávaním duchov, tvrdili, že s duchmi mŕtvych sa vedia stýkať a môžu sa teda od nich dozvedieť o budúcich udalostiach. O zvyku radiť sa so zomretými čítame v Izaiášovom proroctve: „Keď vám povedia: Dopytujte sa duchov zomretých a veštcov, ktorí šuškajú a šepkajú, povedzte: Či sa ľud nemá pýtať svojho Boha, ale mŕtvych kvôli živým?“ (Iz 8,19). (517)

Rovnaká viera v možnosť styku so zomretými tvorila základ pohanskej modloslužby. Pohania verili, že ich bohovia sú ich zbožštení zomretí hrdinovia. Podstatou pohanského náboženstva bolo teda uctievanie mŕtvych. Jasne to vysvitá z Písma svätého. V správe o hriechu Izraela v Bét-Peóre čítame: „Keď Izrael býval v Šittíme, ľud začal smilniť s Moábkami. Tie pozvali ľud k obetiam na počesť svojich božstiev; ľud jedol a klaňal sa ich bohom. Keď sa Izrael spriahol s Baál-Peórom, vzbĺkol hnev Hospodinov proti Izraelu“ (4 Moj 25,1-3). Keď žalmista hovorí o tomto odpadnutí Izraelcov, vysvetľuje, akým bohom priniesli obete: „Spriahli sa s Baál-Peórom, obete jedli, prinášané mŕtvym“ (Ž 106,28), teda obete prinesené zomretým.

Takmer v každom druhu pohanstva má význačné miesto zbožštenie mŕtvych, ako aj viera v spoločenstvo s mŕtvymi. Pohania verili, že mŕtvi môžu ľuďom oznámiť svoju vôľu a dávať rady, ak sú o to požiadaní. Svedčia o tom aj známe veštiarne grécke a rímske.

Viera v možnosť styku so zomretými dosiaľ prežíva, a to aj v kresťanskom svete. S vierou v údajné spoločenstvo s duchmi zomretých sa dnes stretávame pod názvom špiritizmus. Špiritizmus počíta predovšetkým so sympatiami a záujmom tých, čo svojich drahých uložili do hrobu. Ľuďom sa niekedy v podobe ich zosnulých priateľov zjavujú duchovné bytosti, ktoré im rozprávajú príhody súviaciace s ich životom a predvádzajú to, čo robievali zaživa. Preto ľudia mohli ľahko uveriť, že ich zomretí priatelia sú anjeli, čo sa nad nimi vznášajú a môžu sa s nimi stýkať. (684) Na zjavenie údajných duchov zomretých ľudia hľadia ako na modly a pre mnohých má ich slovo väčšiu váhu než Božie slovo.

Mnohí však špiritizmus pokladajú za číry podvod a špiritistické prejavy vykladajú ako klamstvá, ktorých sa dopúšťa médium. Je síce pravda, že takéto podvody sa často vydávajú za pravé prejavy, sú však tiež nepochybné dôkazy o ich nadprirodzenosti, a preto mnohí, čo odmietajú v špritizme vidieť dielo mimoriadnej ľudskej šikovnosti a klamstva, sú ochotní uznať jeho údajnú pravosť, ak sa stretnú s takými jeho prejavmi, ktoré si nevedia vysvetliť.

Moderný špiritizmus, staroveké čarodejníctvo a modlárstvo, ktorých základom je viera v možnosť styku s mŕtvymi, vychádzajú z prvej lži, ktorou satan zviedol Evu v raji: „Vôbec nezomriete; ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť... budete ako Boh“ (1 Moj 3,4.5). Keďže vychádzajú z tej istej lži, otec lží je aj ich pôvodcom. (518)

Židia mali výslovne zakázanú akúkoľvek snahu o styk s mŕtvymi. Boh k nim rázne zavrel dvere, keď povedal: „Ale mŕtvi nič nevedia... a nemajú už podielu na ničom, čo sa deje pod slnkom“ (Kaz 9,5.6). „Keď jeho duch vyjde, on vráti sa do zeme; jeho úmysly zaniknú v ten istý deň“ (Ž 146,4). A Hospodin povedal Izraelovi: „Ak sa niekto obráti k duchom mŕtvych a k vedomcom a smilne sa im zapredá, ja sám obrátim svoju tvár proti tej osobe a vyhladím ju z jej ľudu“ (3 Moj 20,6).

Títo „duchovia“ neboli duchovia mŕtvych, ale padlí anjeli, satanovi poslovia. Staroveká modloslužba, do ktorej patrí aj vzývanie mŕtvych a údajný styk s nimi, je podľa Písma uctievaním zlých duchov. Keď apoštol Pavol varuje svojich bratov, aby sa nijakým spôsobom nezúčastňovali na modloslužbe svojich pohanských susedov, hovorí: „To, čo obetujú, obetujú zlým duchom, a nie Bohu. A ja nechcem, (685) aby ste boli spoločníkmi zlých duchov“ (1 Kor 10,20). Žalmista hovorí o Izraelcoch, že „aj svojich synov obetovali i svoje dcéry démonom“ a v ďalšom verši vysvetľuje, že ich obetovali „kanaánskym modlám“ (Ž 106,37.38). Nazdávali sa, že uctievajú mŕtvych, no v skutočnosti uctievali démonov.

Moderný špiritizmus, ktorý vychádza z toho istého prameňa, je len obnovou čarodejníctva a uctievania diabla, ktoré Boh zatratil a zakázal. V Písme svätom čítame, že „v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridržiavať zvodných duchov a učenia démonov“ (1 Tim 4,1). Pavol vo svojom druhom liste Tesaloničanom upozorňuje na to, že krátko pred Kristovým druhým príchodom bude satan mimoriadne činný pri vyvolávaní duchov. Píše, že Kristov druhý príchod bude sprevádzať „pôsobenie satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi“ (2 Tes 2,9). Keď Peter hovorí o nebezpečenstve, ktorému bude cirkev v posledných dňoch vystavená, pripomína, že tak ako falošní proroci zvádzali Izrael do hriechu, tak sa objavia falošní učitelia, „ktorí budú vnášať zhubné rozkoly; budú zapierať Pána, ktorý ich vykúpil... Mnohí budú nasledovať ich výstrednosti“ (2 Pet 2,1.2). Apoštol tu uvádza jeden z príznačných rysov špiritistických učiteľov: odmietajú totiž uznávať Krista za Božieho Syna. O takých učiteľoch apoštol Ján hovorí: „Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna. Kto popiera Syna, nemá ani Otca“ (1 Ján 2,22.23). Keďže špiritizmus popiera Krista, popiera vlastne Otca i Syna, a Biblia to označuje za prejav antikrista.

Predpoveďou Saulovho konca, ktorú poskytol prostredníctvom endorskej ženy, chcel satan zlákať Izraelcov. Dúfal, že tým prebudí (519) ich záujem o čarodejníctvo a že v ňom budú hľadať radu. Tým sa mal ľud odvrátiť od Boha ako od svojho radcu a zveriť sa satanovmu vedeniu. Dôvod toľkého záujmu o špiritizmus spočíva v predstave, že vie odhaliť závoj, zakrývajúci budúcnosť, a zjaviť človekovi, čo Boh pred ním skryl. Boh nám však (686) v Písme svätom odhaľuje významné budúce udalosti a vyjavuje nám v ňom všetko, čo potrebujeme poznať. Tým dáva smernicu bezpečného prechodu cez všetky životné nástrahy. Satan chce človekovi otriasť dôveru v Boha, prebudiť nespokojnosť s jeho životným údelom a zviesť ho k tomu, aby pátral po tajomstvách, ktoré Boh pred ním prozreteľne skryl, a aby začal pochybovať o tom, čo mu Boh zjavil vo svojom svätom Slove.

Mnohí ľudia sú nespokojní, kým sa všetko presne nedozvedia. Nevedia sa zmieriť s čiastočným poznaním a nevedia čakať na Božiu spásu. Predvídané a obávané ich doháňa takpovediac k šialenstvu. Poddávajú sa svojim odbojným pocitom, nemajú pokoj a nie sú spokojní; vždy pátrajú po tom, čo nie je zjavené. Keby však dôverivo očakávali na Boha a vytrvalo sa modlili, našli by spoľahlivú útechu. Spoločenstvo s Bohom by ich určite upokojilo. V Ježišovi môžu nájsť duševný pokoj všetci zomdlení a unavení. Ak však prehliadajú to, čo im na útechu ponúka Boh a utiekajú sa k iným zdrojom v nádeji, že sa dozvedia to, čo im Boh nezjavuje, dopúšťajú sa rovnakého omylu ako Saul, a k ničomu dobrému ich to nedovedie.

Boh také počínanie neschvaľuje a hovorí to veľmi jasne. Nedočkavé strhávanie závoja budúcnosti svedčí o nedostatku viery v Boha a otvára dvere arcizvodcovi. Satan chce, aby ľudia hľadali radu u veštcov. Odhaľovaním minulosti prebúdza dôveru, že vie predpovedať aj veci budúce. Satan môže na základe svojej stáročnej skúsenosti usúdiť, aké budú následky určitých príčin a často môže s veľkou mierou presnosti predpovedať niektoré budúce udalosti v živote ľudí. Preto môže zvedených jednotlivcov klamať ďalej, ovládnuť ich a podriadiť ich svojej vôli.

Boh ústami proroka varuje: „Keď vám povedia: Dopytujte sa duchov zomretých a veštcov, ktorí šuškajú a šepkajú, povedzte: Či sa ľud nemá pýtať svojho Boha, ale mŕtvych kvôli živým? K učeniu a k svedectvu! Naozaj pre slovo, ktoré hovorím, nekynie úsvit“ (Iz 8,19.20).

Majú azda tí, čo veria v svätého, nekonečne múdreho (687) a mocného Boha chodiť k čarodejom, čo svoje vedomosti získali z úzkeho styku s úhlavným nepriateľom Hospodina? Boh sám dáva svetlo svojmu ľudu a vyzýva ho, aby sa zrakom viery zadíval na slávu, ktorá inak (520) zostáva pohľadu človeka skrytá. Slnko spravodlivosti svojimi žiarivými lúčmi osvecuje srdcia Božieho ľudu. Veriacim svieti svetlo z nebeského trónu, a preto sa nemusia uchyľovať k satanovým poslom.

Diablovo posolstvo Saulovi hriech síce odsudzovalo a veštilo odplatu zánikom; jeho zámerom však nebolo Saula napraviť, ale vohnať ho do zúfalstva a do záhuby. Pokušiteľ sa však častejšie snaží zviesť ľudí lichotením. Staré náboženské kulty viedli ľudí do najodpornejších nerestí. Nebrali ohľad na Božie prikázania, ktoré odsudzujú hriech a prikazujú spravodlivosť, nedbali na pravdu a nečistotu nielen nezakazovali, ale nachádzali v nej priam záľubu. Špiritizmus hlása, že smrť neexistuje a nieto hriechu, ani súdu, ani trestu. V ľuďoch vidí „nepadlých polobohov“, za zvrchovaný zákon pokladá zmyselnú túžbu a tvrdí, že človek zodpovedá len sám sebe. Špiritizmus strháva Božie závory, ktoré chránia pravdu, čistotu a dôstojnosť. To mnohých nabáda zjavne páchať neprávosti. Nepripomína potom také učenie uctievanie diabla?

Hospodin na ohavnostiach Kanaáncov Izraelcom jasne ukázal následky spoločenstva so zlými duchmi. Kanaánci nepoznali prirodzenú náklonnosť lásky, pestovali modloslužbu, cudzoložstvo, dopúšťali sa vrážd a boli odporní každou svojou zvrhlou myšlienkou a každým svojím hriešnym skutkom. Človek nepozná vlastné srdce, lebo „srdce je klamné nadovšetko a zradné je – kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17,9). Sklonom skazenej ľudskej povahy však rozumie len Boh. Satan bdelo pripravuje pôdu, v ktorej sa darí vzbure; snažil sa o to, aby sa Izraelci zošklivili Bohu ako Kanaánci. Satan stále čaká, že mu umožníme, aby na nás mohol pôsobiť svojím skazonosným vplyvom, lebo chce, aby nás Boh zahubil a zatratil.

Satan bol rozhodnutý udržať Kanaán vo svojej moci. Len čo sa však Kanaán stal domovom Izraelcov a Boží zákon bol povýšený za zvrchovaný zákon krajiny, satan začal Boží ľud zúrivo nenávidieť a osnoval jeho záhubu. (688) Pomocou svojich stúpencov zavádzal cudzích bohov a za tento hriech bol vyvolený národ nakoniec zo zasľúbenej krajiny vyhnaný. O to isté sa satan snaží aj dnes. Boh odvádza svoj ľud od svetských ohavností, aby mu umožnil zachovávať Boží zákon. A práve z toho dôvodu zúrivosť „žalobcu našich bratov“ nepozná hraníc. „Zostúpil k vám diabol, plný zlosti, lebo vie že má málo času“ (Zj 12,10.12). Keďže skutočná zasľúbená krajina leží práve pred nami, satan je odhodlaný zničiť Boží ľud a pripraviť ho o jeho dedičstvo. Napomenutie: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia,“ (Mar 14,38) nebolo ešte nikdy tak naliehavé ako teraz. (521)

Hospodinovo slovo, určené Izraelcom, patrí aj dnešnému Božiemu ľudu: „Neobracajte sa na duchov mŕtvych a nevyhľadávajte vedomcov, lebo nimi by ste sa poškvrnili,“ „lebo je Hospodinovi ohavný každý, kto robí tieto veci“ (3 Moj 19,31; 5 Moj 18,12). (522) (689