Čaj

Čaj - (z výslovnosti čínského čcha v mandarínskom a kantonskom dialekte; v dialekte menej významného prístavu Sia-men čítaj te – odtiaľto získalo pomenovanie v niektorých iných jazykoch) je nápoj, pripravovaný obvykle lúhovaním lístkov rastliny čajovníka v horúcej vode. Názov čaj sa taktiež používa pre samotné lístky. Označenie čaj sa bežne využíva aj pre iné odvary a nálevy z rôznych rastlín a bylín, prípadne sušeného ovocia (napríklad tzv. bylinkové čaje alebo ovocný čaj).

Čaj vzniká spracovaním listov čajovníka. Z botanického hľadiska je čajovník (lat. Camellia sinensis) stálezelený krík, dorastajúci v prírode do výšky 5 až 15 metrov, výnimočne až okolo tridsať metrov. Na plantážach sú kríky udržiavané na výšku okolo jedného metra. Umožňuje to pohodlnejší zber čajových lístkov, mechanizáciu zberu a zvyšuje úrodu.Divoký čajovník rástol v juhovýchodnej Ázii, pri hraniciach Číny a Indie. Ako domestikovaná rastlina se pestuje na mnohých miestach s vhodnými podmienkami, medzi krajiny známe produkciou čaju patria India, Pakistan, Irán, Srí Lanka, Taiwan, Japonsko, Indonézia, Nepál, Austrália, Argentína a Keňa. Najlepšie sa mu darí v monzúnovom klimate v subtropickom a tropickom páse, rastie na kyslejších pôdach, od hladiny mora až po nadmorské výšky okolo 2500m.Listy čajovníka sú dlhé od troch do dvadsaťpäť centimetrov a široké medzi jedným a desiatimi centimetrami, dospelé listy sú hrubé, hladké a kožnaté, s krátkou stopkou. Čajové listy sa väčšinou zbierajú niekoľkokrát do roka, v niektorých oblastiach prakticky celý rok. Lístky sa zbierajú podľa takzvaných zberových formulí, ktoré určují, ktorú čásť výhonku odštipnúť. Obvykle sú cennejšie mladšie a menšie lístky u špičky výhonku a pupeň. Kvalitnejšie čaje sú vyrábané len z vrchných dvoch lístkov a pupeňa.

Ďalšie spracovanie sa deje rôznými spôsobmi, ktoré vedú k rôznym „druhom“ čaju. Základným faktorom je stupeň oxidácie (tradične se využíva z chemického hľadiska nesprávny názov fermentácia). Tradičné delenie je do štyroch základných skupin

zelené čaje – listy sa mechanicky narušia, ale oxidácia je rýchlo ukončená pôsobením tepla. V Číne sa na ukončenie oxidácie zvyčajne využíva sušenie na pare, v Japonsku prevláda sušenie na slnku, prípadne teplým vzduchom. Spracovanie je ukončené jeden až dva dni po zbere.
oolongy (vyslov úlong, taktiež modrozelené, polozelené čaje) – tvoria prechod medzi zelenými a čiernymi čajmi. Často sú pri príprave navoňané kvetmi, napríklad orchideou, osmanthom.
čierne čaje (taktiež červené čaje, tento názov sa používa najmä v Číne kvôli farbe nálevu) – listy sa mechanicky narušia, oxidácia se nechá úplne prebehnúť. Spracovanie trvá týžden aj dlhšie. Veľmi výrazný rozdiel je medzi ortodoxným ručným spracovaním a plne mechanizovanou výrobou metódou CTC (Crush, Tear, Curl) ktorou vzniká drvený substrát vhodný do čajových vrecúčok. V strednej európe (a „západnej civilizácii“ všeobecne) je historicky nejobľúbenejší práve čierny čaj.
pu-erh - je dvojnásobne fermentovaný čaj, ktorý sa necháva 'odležať' často aj po dobu niekoľkých rokov. Čím je pu-erh starší, tým býva viac cenený, pričom nezriedka sa predáva aj 15-20 ročný. Vyznačuje sa plnou, zemitou chuťou. Pravdepodobne má na organizmus pozitívne a mierne liečivé účinky.
biely čaj - vyrába sa iba z pupeňov a horných lístkov. Neprechádzajú mechanickým spracovaním ani fermentáciou. Biely čaj je takmer bezfarebný a pokladá sa za nápoj gurmánov. Podľa ľudovej čínskej bájky objavil čaj čínsky cisár Šen-nung pred 5000 rokmi. Cisár, ktorý bol podľa tejto bájky zároveň zakladateľom čínskej medicíny a poľnohospodárstva, pil len prevarenú vodu. Na jednej z jeho ciest mu do kotlíka pri varení vody padli listy čajovníka. Iná bájka hovorí, že skúšal lekárske účinky čajovníka.V Číne sa čaj tešil popularite po storočia, ak nie tisícročia. V 8. storočí bol tak populárny, že skupina obchodníkov požiadala spisovateľa Lu Ju (733 - 804) a ten napísal vôbec prvú známu knihu o čaji - Klasické pojednanie o čaji. Postupne sa inovoval aj spôsob distribúcie. Otrhané listy čajovníka sa drvili a miešali s prísadami, aby tak mohli byť zlepené do čajových tehličiek.

Do 17. storočia sa v Číne používal len zelený čaj. Čajové tehličky vydržali dlho čerstvé a používali sa aj ako platidlo. Zelený čaj však nevydržal cesty do Európy, ktoré v tom čase trvali niekoľko mesiacov. V južnej časti Číny sa lístky sušili na slnku a fermentovali. Vznikli tiež aromatizované čaje.

Čaj sa postupne stal známym nápojom aj mimo Číny. Záznamy z čias kórejskej dynastie Korjo (918 - 1392) hovoria o rituále darovania čaju v budhistických chrámoch. Prvá zmienka o používaní čaju v Japonsku pochádza z roku 729, keď cisár Šómu pohostil vo svojom paláci sto budhistických mníchov. Nie je známe, že by sa V tom období pestoval v Japonsku čajovník, takže bol pravdepodobne dovážaný. Zatiaľ čo rituály spojené s pitím čaju v Číne postupne zanikli, v Japonsku sa rozvinuli do zložitého, niekedy až pár hodinového obradu.


Benátsky cestovateľ Marco Polo vo svojich zápiskoch čaj nespomína, ale v roku 1618 dostal ruský cár Michal I. čaj darom od čínskeho cisára. Čoskoro putovalo do Ruska mnoho ťavích karaván ročne. Nizozemskí a portugalskí obchodníci ho doviezli do Európy niekedy začiatkom 17. storočia. Spočiatku bol drahý, a tak sa rozšíril len medzi aristokraciou. So stúpajúcim objemom dovozu sa stal prístupný aj širšej vrstve obyvateľstva.



Na britských ostrovoch sa čaj rozšíril za panovania Karola II.. Jeho manželka, Katarína z Braganzy, si priniesla zvyk pitia čaju z rodného Portugalska. Karol II. však uvalil na dovoz čaju vysokú daň, a tak sa stal predmetom pašovania. V 18. storočí vzrástla konzumácia čaju z niekoľko desiatok ton ročne na viac ako 6000 ton v roku 1791 [1]. Pitie čaju sa zaužívalo v anglických kaviarňach a neskôr v čajových záhradách.


Čaj sa v Anglicku pil v ktorúkoľvek dennú hodinu a čaj popoludní nemal pevnú formu. Keďže bol medzi obedom a neskorou večerou dlhý časový odstup, vo vyšších vrstvách však vznikol zvyk podávať čaj o piatej. Podávalo sa aj pečivo alebo iné občerstvenie. Zvyk si osvojili aj široké vrstvy, keď pracujúcim často nahrádzal aj večeru.



Čaj si Angličania doniesli aj do Nového sveta. V roku 1767 však Anglicko uvalilo na americké kolónie daň a v priebehu nasledujúcich rokov väčšina prístavov Ameriky nedovolila prijímanie zdaňovaného tovaru. V roku 1773 vyslali Angličania zásielku čaju do Bostonu. 16. decembra toho istého roku ho v jeho prístave vyhádzala skupina mužov prezlečených za Indiánov bedne čaju do mora. Viedlo to nie len k vyslaniu anglického vojska do Severnej Ameriky a neskôr k vojne za nezávislosť, ale aj k ústupu pitia čaju. Na tomto území ho nahradila káva.


Čaj je pripravovaný v zalievaním sypaného alebo sáčkového čaju v čajovej konvici, čajníku alebo priamo v čajovom hrnčeku. Všeobecné pravidlo hovorí, že čaj má byť nasypaný ako prvý - ešte pred naliatím horúcej vody.

Vhodná teplota vody na zaliatie závisí na druhu pripravovaného čaju. Čaje, ktoré majú krátku dĺžku oxidácie - prípadne žiadnu - by mali byť podľa odporúčaní zalievaní vodou s teplotou od 75°C - 90°C. To platí pre zelený alebo biely čaj. Čaje s dlhšou oxidačnou dobou je odporúčané zalievať vodou s vyššou teplotou - okolo 95°C - 100°C.

Dĺžka lúhovania tiež závisí na druhu čaju a môže sa líšiť aj ak ide o dva čaje z rovnakej záhrady ale z rôznych sezón.

Ak je čaj pripravovaný zo sáčkového čaju, je vhodné dodržať množstvo vody, ktorá je odporučená na balení. Ak ide o sypaný čaj, neexistuje jednotné pravidlo. Jedna čajová lyžička pre jednu osobu (okolo 200ml vody) môže byť dobrý pomer, ktorý je možné upraviť podľa želanej chuti. Čaje z vyšších polôh je napríklad odporúčané zalievať väčšou dávkou vody.

Čaj sa pije samotný aj dochutený. Do čaju sa zvykne pridávať:

cukor
med
citrón
mlieko
ovocná zaváranina
Popísaný spôsob prípravy čaju je typický pre európsky región a líši sa od prípravy v iných častiach sveta.