bratislava - budapešť

Bratislava-Budapešť

O pol dvanástej som na stanici, kde ma už s úsmevom očakával Marek. Obliekol sa presne tak ako sa nemal: modro-bielo červené športové oblečenie so slnečnými okuliarami. Na prvý dojem mi pripadal ako zástupca slovenského olympijského teamu. “Snáď máš všetko či nie? Asi áno. Lonely Planet si zobral, že?! Nie, to snáď nemyslíš vážne! Ako len môže niekto zabudnúť to najdôležitejšie a to dokonca zámerne.” Hneď som vyslal Mareka naspäť pre knihu domov. Bez tohoto sprievodcu by sme sa v Egypte asi ďaleko nedostali. Argument že stačí mapa ako výhovorka nestačí. A už je na svete prvý problém našej cesty, ktorá vlastne ani nezačala: zmeškáme vlak do Budapešti. Počítal som so všetkým a práve niečo také som zaradil do kategórie “kalkulovateľné riziko”. Máme ešte dostatočnú rezervu a tak netreba hneď prepadnúť panike. Nevadí za hodinu ide ďalší. Má to iba jeden háčik, pretože sa jedná o InterCity musíme doplatiť 160 Sk. Posledné slovenské peniaze čo mám so sebou. Vlak má desaťminútové meškanie. Je to ale úplne nepodstatné pretože už sme hodinu za časovým plánom. S naším chudobným cestovateľským vybavením nasadáme do najluxusnejšieho rýchlika, ktorý brázdi naše železničné trate. Vlak je skoro prázdny, čomu sa vôbec nedivím. Konečne sa vlak hýbe a uháňa do Budapešti. Počas menej ako troch hodín cesty máme ešte dosť času na to aby sme si preštudovali ďalšie užitočné informácie o krajine do ktorej sme sa odhodlali iba tak s ruksakom vyraziť. Vlastne som si knižku naštudoval iba ja Marekovi sa veľmi čítať nechcelo a sprievodcu si iba tak prelistoval. Ja som si dôkladne prečítal najdôležitejšie časti a iba tak zhruba naplánoval približnú trasu. Nemá vôbec význam kuť presné plány, pretože v každom prípade sa budeme musieť prispôsobiť doprave a iným nepredpokladaným okolnostiam. Bude treba improvizovať. Mapy v Lonely Planete nie sú veľmi detailné, ale ako sa rýchlo ukázalo, pre základnú, hrubú orientáciu úplne postačujú. Na obed som sa ešte posledný krát najedol dobrým kuracím rezňom a sýtim celozrným chlebom, ktorý v najbližších dvoch týždňoch iste ani neuvidím. Okolo štvrť na štyri sme v Budapešti na Keleti pu. Tak a teraz cez celé mesto k letisku. Ešte dobre, že mám zistenú presnú trasu ako sa tam lacno a jednoducho dostať Najprv jednu trasu metrom, potom prestúpiť na druhú, tam na konečnú a odtiaľ autobusom priamo na letisko (terminál 2). Za viac ako hodinu sme sa bez problémov dostali tam, kde sme chceli. Času bolo ešte dosť. Viac než dosť, pretože naše lietadlo letí o 22:55 hod a check-in začína iba hodinu pred odletom. Všetko spolu ešte päť hodín nekonečného čakania na letisku. Máme dosť času na to aby sme pozorovali odlet aspoň siedmich lietadiel z výhľadnej plošiny. Potom ako sa Marek psychicky pripravil na svoj prvý let, sme po zotmení zaliezli do haly. Zase som mal možnosť vybrať Lonely Planet v ktorom je vždy čo čítať. Hala letiska sa pomaly, ale iste začína plniť turistami, ktorých cieľ cesty je podobne ako náš: arábia. Dnes má Malev tri nočné lety: do Damasku, Tel-avivu a do Káhiry. Konečne sa rozblikala žiarovka signalizujúca check-in, ale nie náš. Mi sme sa dostali na radu až neskôr. Ruksak splňuje predpísanú váhu, letenka je platná, pas a vízum sú v poriadku. “Prajete si miesto pri okne? Áno iste!” Za pár minút už sedíme v čakárni obklopený tuctom duty-free shopov a čakáme na letiskový autobus. Máme ďalších dvadsať minút k dobru. Na duty-free obchody peniaze nie sú a tak iba zvedavo “očumujeme” výklady. Ako vidím na príručnej batožine našich spolucestujúcich, nerobia tu rozruch pre päť, desať, či pätnásť kíl príručnej batožiny navyše. Jeden Afričan má okrem veľkej športovej a igelitovej tašky v prázdnej ruke udicu. Iný zase malý ruksak na chrbte a veľké tašky v rukách. Ja s mojim malým plecniakom sa cítim trochu trápne. Na minútu presne nastupujeme do Boeingu 737 maďarských aerolínií Malev Air. Lietadlo sa rýchlo naplnilo a nezostalo ani jedno miesto nazvyš. Ešte dobre že som rezervoval posledné dve miesta tri týždne dopredu, ináč by som v tomto lietadle asi nesedel. Pasažieri sú rôzny, okrem maďarských turistov je tu dosť Arabov a Afričanov. Nám podobných svetobežníkov som nevidel. Po úspešnom štarte a vyrovnaní výšky sa začali podávať občerstvenia. Najvyšší čas, pretože moje zásoby potravín a nápojov sa minuli už na letisku a práve som dostal chuť sa občerstviť. “Džús, kola, tonik, či Sprite?” Pravdupovediac by som si najradšej dal všetko, ale nakoniec som sa musel uskromniť s malým trojdecovým pohárom džúsu.