Brahms nemal rád bombastické zvuky, miloval disciplínu

Narodil sa do éry romantizmu, no výbojom svojich rovesníkov sa obrátil chrbtom a držal sa tradičných hudobných foriem a žánrov. Bol založením konzervatívny človek, nie však spiatočník. Jeho tvorba aj vďaka tomu dodnes zostala stabilnou súčasťou koncertného repertoáru. Nemecký skladateľ a hudobník Johannes Brahms sa narodil asi pre stoosemdesiatimi rokmi, 7. mája 1833.

„Umenie je dlhé a život krátky,“ povedal o Brahmsových symfóniách jeden kritik. Kým jeho meno však dnes pozná len hŕstka hudobných vedcov, skladby rodáka z Hamburgu sa viac než sto rokov po jeho smrti stále hrajú na hudobných festivaloch komorných koncertoch či nahrávajú pre renomované vydavateľstvá.

Johannes Brahms už v útlom detstve prejavil hudobný talent, a tak ho rodičia už ako sedemročného dali študovať hru na klavíri. Neskôr začal chodiť aj na teóriu a kompozíciu.

Jeho otec mal malý orchester, ktorý hrával populárne úpravy maďarských ľudoviek. Malý Johannes bol touto hudbou úplne očarený a po rokoch jej zložil hold svojimi Uhorskými tancami. Otec mu dokonca umožnil aranžovať niekoľko skladieb.

V mladosti si cibril vkus a prehlboval vzdelanie intenzívnym štúdiom Bachovej hudby a dokonale zvládol majstrovstvo klasických foriem, ako sú Fúga alebo Sonáta. Boli mu cudzie bombastické orchestrálne zvuky a sentimentálne melódie Čajkovského, on miloval predovšetkým disciplínu a tradíciu.

Antipatie boli vzájomné, v Čajkovského denníku sa našla táto pasáž: „Musel som hrať do hudby toho darebáka Brahmsa. Aký netalentovaný bastard!“

Kým polovica hudobníkov v ére romantizmu Brahmsa odmietla, tábor jeho priaznivcov bol rovnako početný i významný. Faktom je, že asi len málokto by dnes vyčítal konzervativizmus človeku, ktorý musel po smrti svojho otca hrávať na klavíri vo verejných domoch, aby uživil rodinu.

Jeho definitívnemu presadeniu v hudobnom živote významne pomohla manželka skladateľ Roberta Schumanna Clara. Virtuózna pianistka sa o dvadsaťročnom Brahmsovi vyjadrila: „Je taký majstrovský, až sa zdá, že ho Boh zoslal na svet ako hotového hudobníka.“

V rodine Schumannovcov našiel mladý autor vrelú podporu. Svoju citovú slabosť pre Claru však prejavil až po nešťastnom konci svojho skladateľského kolegu Roberta. Venoval jej jedno z najkrajších lyrických diel v dejinách klavírnej literatúry, cyklus Intermezzi.

Ako veľmi mu bola blízka, prezrádza úryvok z jeho listu, ktorý jej napísal pred smrťou: „ Keď sa tvoje drahé oči zatvoria, tak veľa sa pre mňa skončí.“ Brahms svoju platonickú lásku prežil iba o rok, zomrel na rakovinu 3. apríla 1887 vo Viedni, kde je aj pochovaný.

Je to možno trochu paradox, ale Brahms mal počas svojho života problém získať nielen širšie uznanie, ale aj prestížne zamestnanie. Túžil po dirigentskom mieste v rodnom Hamburgu, no nikdy ho nedostal.

Jeho fakticky prvým významným postom bolo miesto riaditeľa viedenskej Singakademie, ktoré dostal v roku 1863. Tu sa mohol v pokoji sústrediť na študovanie historických a moderných vokálnych diel a popritom nerušene komponovať. Existenčné starosti mu pomohol zahnať veľký úspech diela Nemecké reguiem, ktoré malo premiéru v roku 1869.

Viedeň sa stala jeho novým domovom. V meste, ktoré už predtým prichýlili mnohých skladateľov, sa cítil veľmi dobra. Definitívne sa tam usadil v roku 1868 a žil tam až do smrti.

Johannes Brahms bol usilovným a poctivým skladateľom. Než sa rozhodol verejne prezentovať svoju prvú symfóniu, od prvých skíc uplynulo pätnásť rokov. Nadviazal na Beethovena, ale z jeho tvorby si bral skôr klasické než romantické prvky. Odborníci vysoko oceňujú dokonalosť, do ktorej vybrúsil tradičnú formu variácií. Je autorom Variácií na tému Händla pre klavír. Koncertov pre klavír a orchester d-mol op.15, štyroch symfónií a množstva pozoruhodných komorných skladieb. Oficiálny zoznam jeho skladieb sa končí číslom 122.

Po Brahmsovej hudbe nesiaha Hollywood, pretože jej kvality sa nezmestia do niekoľko sekundových strihov. Na plátne sa však objavila napríklad vo filme Hillary a Jackie, kde hlavná protagonistka hrá úryvok zo Sonáty pre violončelo č. 2. Bezpochyby najznámejšou však Brahmsa urobila sekvencia z Chaplinovho Diktátora, v ktorej holič vybaví zákazníka v rytme znejúceho dynamického Uhorského tanca.