Božena Slančíková
Písala pod pseudonymom Timrava.
Narodila sa v novohradskej dedinke Polichno v rodine evanjelického farára. Mala desať súrodencov, z toho štyri deti zomreli. Otec učil svoje dve dcéry sám a pripravoval ich na skúšky z jednotlivých ročníkov. Vyššieho vzdelania sa jej nedostalo, iba jeden rok navštevovala meštiansku školu v Banskej Bystrici, aby si osvojila mestské správanie a reč. Po návrate do jej rodiska plynul jej život monotónne v domácich prácach a jej pokusy vymaniť sa z domáceho kruhu sa skončili neúspechom. Mimo rodiny bola len pol roka (1900) v Dolnom Kubíne ako spoločníčka Pavly Országhovej. Po otcovej smrti (1909) sa presťahovala do Ábelovej a v rokoch 1919-1929 tu bola opatrovateľkou v materskej škole. Roku 1945 sa presťahovala do Lučenca, kde žila až do smrti a kde je aj pochovaná.
So súrodencami vydávala časopis Ratolesť.
Patrí do druhej vlny literárneho realizmu a nepochybne tvorí jeho vrchol. Ako Kukučínovi ani jej zemianstvo už nič nehovorilo, ale nemala nijaké ilúzie ani o slovenskej dedine. Zaujímal ju človek a najmä vzťahy medzi mužom a ženou. Svoje prozaické umenie založila na životnej skúsenosti, nie na apriórnych koncepciách. Poznala dôverne dedinských ľudí, inteligenciu i sedliakov a tieto dve vrstvy sa v jej novelách a poviedkach striedajú (literárna kritika delí Timravinu tvorbu na "panské" a "ľudové" prózy:, prvé sa týkajú dedinskej inteligencie, v druhých si všíma situáciu v sedliackych rodinách). No viac ako sociálna problematika alebo národná otázka ju zaujímajú ľudia a ich reakcie na životné okolnosti.
U Timravy sa všetko dôležité odohráva vnútri postáv. Vonkajší dej je vždy jednoduchý, zložité je to, čo postavy prežívajú, čo sa s nimi deje. Autorka aj v dedinských figúrach nachádza rozmanitosť citových a intelektuálnych vzruchov. Príbehy sú takmer bez výnimky založené na zrážke ilúzie a dezilúzie a napokon zmierením sa so skutočnosťou. Týmto procesom, často bolestivým, prechádzajú najmä Timravine hrdinky (je v nich iste aj autorkina osobná skúsenosť, pretože sama sa nevydala) v celom rade noviel (Za koho ísť?, Ťažké položenie, Tak je darmo, Nemilí, Pozde, Boj, Bál a i.). Celá Timravina tvorba je kritickou reakciou na sentimentálne stvárňované ľúbostné vzťahy, na romantizujúcu manieru vo vtedajšej slovenskej próze (týka sa to najmä Vajanského a jeho ženských epigóniek, ako bola Ľ. Podjavorinská, T. Vansová a E. Šoltésová). Timravine analýzy ľúbostného vzťahu sú triezve až nemilosrdné. City sa vždy rozbijú na ostrých hranách skutočnosti.
Rovnako triezvo a bez ilúzií sa dívala aj na slovenských národovcov (napr. v novele Skúsenosť, 1902), ako ich osobne poznala na pobyte v Dolnom Kubíne. Pod nánosom veľkých slov o národe, odhalila ich ľudskú malosť. Vôbec, Timravino prozaické umenie je charakterizované strhávaním masiek a odhaľovaním skutočnej podstaty ľudí i problémov.
Z "ľudových" noviel je najznámejšia novela Ťapákovci (1914). Je to príbeh o rodine, ktorá uviazla v tradičnom konzervatívnom spôsobe života a odmietla sa prispôsobiť novým, meniacim sa pomerom. Ani iniciatíva mladej nevesty nevytrhne rodinu z tejto "oblomovčiny". Prenikavou analýzou psychiky dedinského človeka je novela Skon Paľa Ročku (1921), ktorej príbeh smeruje až do existenciálnych polôh.
Timrava vo svojej tvorbe reagovala aj na dramatické dejinné udalosti. V novele Hrdinovia (1919), písanej cez I. svetovú vojnu, zobrazila slovenskú dedinu vykoľajenú vojnou a v nepatetických obrazoch stvárnila celú škálu "hrdinov" i ozajstných hrdinov. V novele Záplava (1938) živo popísala vpád maďarských boľševických vojsk na Slovensko roku 1919, pričom tento vpád odsúdila ako pokus znova nastoliť na Slovensku maďarskú vládu. V novelách Všetko za národ (1926) a Dve doby (1936) sa skepticky vyslovila o realizácii veľkých ideí v spoločnosti, pretože človek zostáva stále ten istý.
Timrava je vskutku originálna autorka, v zmýšľaní i v postojoch. Takmer v ničom nenadviazala na predošlé vývinové tendencie. Vyplývalo to zrejme aj z toho, že vyrastala a žila na malej dedine na južnom Slovensku (v podstate na etnickej hranici maďarsko-slovenskej), takmer celkom izolovaná od kultúrneho diania. (Pretože si nadobudla len základné vzdelanie, pôsobila ako učiteľka na materskej škole.) Neovplyvnil ju ani patriotizmus šíriaci sa z kultúrneho centra, ktorým bol vtedy Martin. O to väčšmi vyniká prenikavosť jej samorastlého talentu.
Jej tvorba sa delí do 4 tematických okruhov : dedina, panská spoločnosť, vojna, osobné skúsenosti.
1. etapa tvorby :
píše poéziu a prózu, v ktorej dominuje pocit smútku a sklamania, v centre pozornosti je láska, ale s problémami. Prózy mali monografický charakter, vystupuje tam väčšinou len jedna postava a dielo má jednu dejovú líniu.
ena Slančíková (1867 - 1951)
Písala pod pseudonymom Timrava.
Narodila sa v novohradskej dedinke Polichno v rodine evanjelického farára. Mala desať súrodencov, z toho štyri deti zomreli. Otec učil svoje dve dcéry sám a pripravoval ich na skúšky z jednotlivých ročníkov. Vyššieho vzdelania sa jej nedostalo, iba jeden rok navštevovala meštiansku školu v Banskej Bystrici, aby si osvojila mestské správanie a reč. Po návrate do jej rodiska plynul jej život monotónne v domácich prácach a jej pokusy vymaniť sa z domáceho kruhu sa skončili neúspechom. Mimo rodiny bola len pol roka (1900) v Dolnom Kubíne ako spoločníčka Pavly Országhovej. Po otcovej smrti (1909) sa presťahovala do Ábelovej a v rokoch 1919-1929 tu bola opatrovateľkou v materskej škole. Roku 1945 sa presťahovala do Lučenca, kde žila až do smrti a kde je aj pochovaná.
So súrodencami vydávala časopis Ratolesť.
Patrí do druhej vlny literárneho realizmu a nepochybne tvorí jeho vrchol. Ako Kukučínovi ani jej zemianstvo už nič nehovorilo, ale nemala nijaké ilúzie ani o slovenskej dedine. Zaujímal ju človek a najmä vzťahy medzi mužom a ženou. Svoje prozaické umenie založila na životnej skúsenosti, nie na apriórnych koncepciách. Poznala dôverne dedinských ľudí, inteligenciu i sedliakov a tieto dve vrstvy sa v jej novelách a poviedkach striedajú (literárna kritika delí Timravinu tvorbu na "panské" a "ľudové" prózy:, prvé sa týkajú dedinskej inteligencie, v druhých si všíma situáciu v sedliackych rodinách). No viac ako sociálna problematika alebo národná otázka ju zaujímajú ľudia a ich reakcie na životné okolnosti.
U Timravy sa všetko dôležité odohráva vnútri postáv. Vonkajší dej je vždy jednoduchý, zložité je to, čo postavy prežívajú, čo sa s nimi deje. Autorka aj v dedinských figúrach nachádza rozmanitosť citových a intelektuálnych vzruchov. Príbehy sú takmer bez výnimky založené na zrážke ilúzie a dezilúzie a napokon zmierením sa so skutočnosťou. Týmto procesom, často bolestivým, prechádzajú najmä Timravine hrdinky (je v nich iste aj autorkina osobná skúsenosť, pretože sama sa nevydala) v celom rade noviel (Za koho ísť?, Ťažké položenie, Tak je darmo, Nemilí, Pozde, Boj, Bál a i.). Celá Timravina tvorba je kritickou reakciou na sentimentálne stvárňované ľúbostné vzťahy, na romantizujúcu manieru vo vtedajšej slovenskej próze (týka sa to najmä Vajanského a jeho ženských epigóniek, ako bola Ľ. Podjavorinská, T. Vansová a E. Šoltésová). Timravine analýzy ľúbostného vzťahu sú triezve až nemilosrdné. City sa vždy rozbijú na ostrých hranách skutočnosti.
Rovnako triezvo a bez ilúzií sa dívala aj na slovenských národovcov (napr. v novele Skúsenosť, 1902), ako ich osobne poznala na pobyte v Dolnom Kubíne. Pod nánosom veľkých slov o národe, odhalila ich ľudskú malosť. Vôbec, Timravino prozaické umenie je charakterizované strhávaním masiek a odhaľovaním skutočnej podstaty ľudí i problémov.
Z "ľudových" noviel je najznámejšia novela Ťapákovci (1914). Je to príbeh o rodine, ktorá uviazla v tradičnom konzervatívnom spôsobe života a odmietla sa prispôsobiť novým, meniacim sa pomerom. Ani iniciatíva mladej nevesty nevytrhne rodinu z tejto "oblomovčiny". Prenikavou analýzou psychiky dedinského človeka je novela Skon Paľa Ročku (1921), ktorej príbeh smeruje až do existenciálnych polôh.
Timrava vo svojej tvorbe reagovala aj na dramatické dejinné udalosti. V novele Hrdinovia (1919), písanej cez I. svetovú vojnu, zobrazila slovenskú dedinu vykoľajenú vojnou a v nepatetických obrazoch stvárnila celú škálu "hrdinov" i ozajstných hrdinov. V novele Záplava (1938) živo popísala vpád maďarských boľševických vojsk na Slovensko roku 1919, pričom tento vpád odsúdila ako pokus znova nastoliť na Slovensku maďarskú vládu. V novelách Všetko za národ (1926) a Dve doby (1936) sa skepticky vyslovila o realizácii veľkých ideí v spoločnosti, pretože človek zostáva stále ten istý.
Timrava je vskutku originálna autorka, v zmýšľaní i v postojoch. Takmer v ničom nenadviazala na predošlé vývinové tendencie. Vyplývalo to zrejme aj z toho, že vyrastala a žila na malej dedine na južnom Slovensku (v podstate na etnickej hranici maďarsko-slovenskej), takmer celkom izolovaná od kultúrneho diania. (Pretože si nadobudla len základné vzdelanie, pôsobila ako učiteľka na materskej škole.) Neovplyvnil ju ani patriotizmus šíriaci sa z kultúrneho centra, ktorým bol vtedy Martin. O to väčšmi vyniká prenikavosť jej samorastlého talentu.
Jej tvorba sa delí do 4 tematických okruhov : dedina, panská spoločnosť, vojna, osobné skúsenosti.
1. etapa tvorby :
píše poéziu a prózu, v ktorej dominuje pocit smútku a sklamania, v centre pozornosti je láska, ale s problémami. Prózy mali monografický charakter, vystupuje tam väčšinou len jedna postava a dielo má jednu dejovú líniu.