Stredoveký hrad stál na mieste dnešného Bojnického zámku na travertínovom brale neďaleko staršieho slovanského hradiska nad mestečkom rovnakého mena. Postavili ho pravdepodobne v druhej polovici 13. Storočia, pretože podľa písomnej správy z r. 1302 už jestvoval. V tom čase ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky, po ktorého smrti pripadol kráľovskej korune. Panovníci ho dávali potom často do zálohu, neskôr aj do držby vplyvným feudálom. Najznámejší z nich boli v stredoveku Nofryovci, pôvodom z Talianska, ktorý ho mali od r. 1430 v držbe pol storočia. Po ich vymretí r. 1485 daroval kráľ Matej Bojnice svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Potom boli vlastníkmi hradu Zápoľkovci a od r. 1527 vyše jedno storočie Thurzovci ( do r. 1636). Od tých čias až do najnovšej doby patril Pálffoyvcom. Hrad bol zároveň sídlom panstva, ktorému podliehali 3 mestečká a 14 dedín. Pôvodný gotický hrad, ktorý takmer úplne pohltili neskoršie prestavby, skladal s a z vnútorného hradu a vonkajšieho opevnenia. Najrozsiahlejšiu prestavbu hradu urobili Pálffyovci v r. 1899 – 1909, pri ktorej vnútornú časť nahradili celkom novými budovami s vysokými vežami a ochodzami podľa vzoru francúzskych stredovekých hradov. Zo starého objektu zachovali iba časť vonkajšieho opevnenia a k nemu priliehajúce hospodárske a administratívne budovy. Po oslobodení r. 1945 stal sa Bojnický zámok majetkom československého štátu a zriedili v ňom vlastivedné múzeum.