Boj za 8-hodinový pracovný cas

Boj za 8-hodinový pracovný cas
Industrializácia a zavedenie práce vo fabrikách umožnili – na rozdiel od
polnohospodárstva – pracovat aj v noci, takže sa v tom case dramaticky predlžila
pracovná doba až na 14 hodín denne. Expanzívny kapitalizmus 19. storocia už poznal
nezamestnanost a potreboval co najviac pracovných síl co najviac využit. Lahká a málo
kvalifikovaná práca v továrnach umožnila zamestnávat aj ženy alebo deti vo veku od 5
– 6 rokov. Okrem dlhého pracovného casu boli bežné aj tvrdé tresty za neskoré
príchody, chýbali dostatocne dlhé prestávky a dokonca bežným bol zákaz vykonávat
základné telesné potreby pocas pracovnej doby. Jeden z cielov, ku ktorému sa hlásili
všetky robotnícke organizácie, bolo obmedzenie maximálnej pracovnej doby.
Najcastejšie sa už v druhej polovici 19. storocia hovorilo o ôsmich hodinách denne.
Takéto obmedzenie bolo skutocnou prioritou pre robotníkov, ktorí prakticky celý den
trávili v extrémne namáhavej práci. Pri úsilí o skrátenie pracovnej doby poukazovali na
to, že by to pomohlo vytvorit dalšie pracovné miesta pre ludí bez práce, ale zároven
zdôraznovali hodnotu volného casu pre obycajných ludí, ktorí by ho mohli využit
napríklad na doplnanie vzdelania ci na kultúrne vyžitie. Po prvýkrát bol osemhodinový
pracovný cas všeobecne zavedený pre stavebných robotníkov v austrálskom Novom
južnom Walese. Už v roku 1856 vyhlásili pracujúci v Austrálii jednodnový štrajk, aby
takýto ciel presadili. Štrajk sa konal 21. apríla a organizátori i robotníci ho považovali
za úspešný, preto sa rozhodli organizovat ho každý rok, vždy však v iný den. Až o 30
rokov neskôr sa nimi nechalo inšpirovat robotnícke hnutie v USA, ktoré pritom za
osemhodinový pracovný cas inými protriedkami bojovali prakticky od skoncenia
obcianskej vojny Severu a Juhu v roku 1856. Hnutie síce dosiahlo niektoré legislatívne
ústupky, ale v skutocnosti sa stav nezmenil a priemerná pracovná doba dosahovala 10
hodín denne, šest dní v týždni. Kedže to nikoho neuspokojilo, viedlo to k radikalizácii
robotníckeho hnutia.
Prispel k nej aj fakt, že konflikt medzi kapitálom a pracujúcimi narastal v Amerike do
velmi tvrdej podoby. Na jednej strane to bolo násilie polície a súkromných
bezpecnostných služieb, ktoré si najímali kapitalisti. Na strane druhej tu boli militantní
stúpenci robotníckeho boja, organizovaní ilegálne od roku 1869 ako Knights of Labour
(Rytieri práce). V USA navyše nachádzalo útocisko mnohých politických utecencov z
Európy. Popri relatívnej politickej slobode ich tam však cakali aj neutešené sociálne
podmienky, co ešte viac posilnilo ich politické presvedcenie. To bol prípad popredného
propagandistu anarchistického teroru Johanna Mosta, ktorý v New Yorku vydával
casopis Die Freiheit (Sloboda). V nom propagoval ozbrojovanie a útoky proti
kapitalistom. Radikáli spociatku kritizovali osemhodinový pracovný cas ako
neuspokojivú požiadavku, napokon sa však do hnutia za jeho presadenie zapojili a
neraz sa stali jeho poprednými predstavitelmi.
V roku 1885 hnutie vyhlásilo generálny štrajk za osemhodinový pracovný den. Tento
štrajk sa konal 1. mája 1886 a práve udalosti, ktorá sa v ten den zacali odvíjat v
Chicagu, neskôr viedli k tragédii, ktorá bola na pociatku vzniku dnešného Sviatku
práce. Hoci vtedajší robotnícki „bojovníci“ si vôbec nemysleli, že zakladajú jednu z
najvýznamnejších dodnes žijúcich celosvetových tradícií. V Európe boli prvé sociálne
zákony schválené Bismarckovou vládou v Nemecku v rokoch 1883 – 1889. V Rakúsku
bol prvý zákon obmedzujúci pracovnú dobu schválený v roku 1883. Baníci mali
pracovat maximálne 10 hodín denne, robotníci v priemysle 11 hodín a pracovná doba
remeselníkov obmedzená nebola. V roku 1885 potom bola v Rakúsku zákonom
zakázaná detská námezdná práca. Všeobecný osemhodinový pracovný cas sa na
starom kontinente zacal zavádzat až v 20. storocí: v Cesko-Slovensku a v Nemeckej
ríši už v roku 1918, vo Francúzsku až v roku 1936.