Blahoslavenstvá

Prehovoril a začal ich učiť:
Blahoslavení chudobní v duchu,
lebo ich je nebeské kráľovstvo.
(Mat 5,2.3)

Tieto slová zazneli žasnúcemu zástupu ako neslýchane nové. Niečo také od kňazov a rabínov dosiaľ nikdy nepočuli. Nebolo v tom nič, čo by lichotilo ich pýche alebo v nich utvrdzovalo ctibažné nádeje. Z toho nového Učiteľa však prúdila moc, ktorá si ich podmaňovala. V jeho prítomnosti cítili prívetivosť Božej lásky ako vôňu kvetov. Jeho slová padali „ako keď dážď padá na pokosenú lúku a ako keď rosa zvlažuje zem“ (Ž 72,6). Všetci akosi mimovoľne vnímajú, že číta tajnosti duše, ale blíži sa k nim s nežným súcitom. Ich srdcia sa mu otvárajú a pri počúvaní jeho slov im Duch Svätý zjavuje význam učenia, ktoré ľudstvo v každom čase tak naliehavo potrebuje.

V Kristovej dobe sa náboženskí predstavitelia Izraela pokladali za duchovne bohatých ľudí. Farizejova modlitba: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia“ (Luk 18,11), vyjadrovala nielen pocity príslušníkov jeho spoločenskej triedy, ale aj duchovný stav väčšiny národa. Niektorí spomedzi tých, čo sa zišli okolo Ježiša, si uvedomovali svoju duchovnú chudobu. (6) Keď sa pri zázračnom rybolove prejavila Kristova božská moc, Peter padol Spasiteľovi k nohám a zvolal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek“ (Luk 5,8). Aj v zástupe tých, čo sa zhromaždili na vrchu, boli ľudia, ktorí si v blízkosti Kristovej čistoty uvedomovali, že sú „biedni, úbohí, chudobní, slepí, (15) a nahí“ (Zj 3,17) a túžili po spásonosnej „Božej milosti“ (Tít 2,11). Kristove slová prebudili v týchto ľuďoch nádej a oni pochopili, že života sa dotklo Božie požehnanie.

Ježiš ponúkol kalich požehnania tým, čo sa nazdávali, že sú „bohatí, zbohatli a nič nepotrebujú“ (Zj 3,17). Oni sa však opovržlivo odvrátili od tohto daru milosti. Kto sa pokladá za dokonalého, kto si myslí, že je dosť dobrý a so svojím duchovným stavom môže byť spokojný, ten netúži stať sa účastníkom Kristovej milosti a spravodlivosti. Pýcha si neuvedomuje nijaký nedostatok, a preto zatvára srdce pred Kristom a nezmerným požehnaním, ktoré priniesol. Tí, čo sa pokladajú za bohatých a úctyhodných, nemôžu prosiť vo viere, a teda ani prijať Božie požehnanie. Nazdávajú sa, že majú dostatok všetkého, preto odchádzajú naprázdno. Ponúknutú Kristovu pomoc ocenia len tí, čo vedia, že sami sa nemôžu zachrániť, ba ani urobiť dobrý skutok. Oni sú tí chudobní duchom, ktorých Spasiteľ nazýva blahoslavenými.

Koho Duch Svätý usvedčí z hriechu, toho Kristus vedie k pokániu a odpúšťa mu. Tí, ktorých Boží Duch usvedčil z hriešnosti, (7) poznávajú, že v nich nie je nič dobré a že všetko, čo doteraz robili, bolo vždy poškvrnené hriechom a sebectvom. Podobní úbohému publikánovi zostávajú obďaleč a neodvažujúc sa ani zrak pozdvihnúť k nebu vravia: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ (Luk 18,13). Takíto ľudia dostávajú požehnanie. Kajúcnikovi sa odpúšťa, pretože Kristus je „baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29). Boží prísľub znie: „Ak sú vaše hriechy ako šarlát, môžu zbelieť na sneh; ak sú červené ako purpur, môžu byť ako vlna“ (Iz 1,18). „Dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra... dám svojho Ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich (16) ustanovení... a budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ (Ez 36,26-28).

O ľuďoch duchovne chudobných Kristus hovorí: „Ich je nebeské kráľovstvo“. Toto kráľovstvo však nie je časné, pozemské, ako dúfali Kristovi poslucháči. Ježiš sprístupnil ľuďom duchovné kráľovstvo svojej lásky, milosti a spravodlivosti. Znamením vlády Mesiáša v srdci veriacich je to, že sa podobajú Synovi človeka. Občania jeho kráľovstva sú duchovne chudobní, tichí, pokorní, prenasledovaní pre spravodlivosť. Im patrí nebeské kráľovstvo. Aj keď dielo obnovy nie je v nich celkom dovŕšené, predsa sa už začalo a umožní im „mať podiel na údele svätých vo svetle“ (Kol 1,12).

Tí, čo si uvedomujú svoju veľkú duchovnú chudobu a cítia, že v nich nie je nič dobré, môžu pohľadom upretým na Ježiša dosiahnuť spravodlivosť a duchovnú silu. Kristus povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení!“ (Mat 11,28). Vyzýva vás, aby ste svoju chudobu vymenili za bohatstvo jeho milosti. (8) Božiu lásku si nijako nezasluhujeme, ale náš obhajca Kristus ju zasluhuje a môže spasiť všetkých, ktorí k nemu prichádzajú. Nech ste v minulosti prežili čokoľvek, nech je vaša prítomnosť akokoľvek tiesnivá, ak sa rozhodnete ísť ku Kristovi takí slabí, bezmocní a zúfalí, akí práve ste, náš súcitný Spasiteľ vám vyjde zďaleka v ústrety, privinie vás do svojho láskyplného náručia a zaodeje rúchom svojej spravodlivosti. Predstavuje nás svojmu Otcovi oblečených v bielom odeve svojej povahy. Prihovára sa za nás u Boha: Ja som zaujal miesto tohto hriešnika. Nehľaď, Otče, na toto zblúdené dieťa, ale na mňa! Aj keď nás satan tvrdo obviňuje z hriechu a pokladá nás za svoju korisť, Kristova krv nás obhajuje oveľa presvedčivejšie. (17)

„Len v Hospodinovi mám spásu a moc... V Hospodinovi nájde spásu a chválu všetko potomstvo Izraela“ (Iz 45,24.25).

Blahoslavení žalostiaci,
lebo oni budú potešení.
(Mat 5,4)

Plač, o ktorom sa tu hovorí, je úprimná ľútosť nad hriechom. Ježiš povedal: „Ja, keď budem povýšený zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Ján 12,32). Človek totiž len pri pohľade upretom na Ježiša pribitého na kríži poznáva hriešnosť ľudskej povahy. Vidí, že práve hriech zbičoval a ukrižoval Pána slávy. Uvedomuje si, že napriek nevýslovne nežnej láske, ktorou ho Boh miloval, správal sa v živote nevďačne a neposlušne. Zaprel svojho najlepšieho Priateľa a zavrhol najvzácnejší Dar neba. (9) Znova ukrižoval Božieho Syna a ranil jeho prebodnuté a krvácajúce srdce. Od Boha ho teraz delí široká, temná priepasť hriechu, a preto ho zviera kajúcny žiaľ.

Takto žalostiaci človek „bude potešený“. Boh nám ukazuje naše viny, aby sme sa utiekli ku Kristovi, dali sa vyslobodiť z otroctva hriechu a tešili sa slobode Božích detí. V pravej ľútosti smieme prísť ku krížu a pri ňom zložiť bremeno svojich vín.

Spasiteľove slová sú posolstvom útechy ľuďom, ktorých tiesni zármutok a ten nebýva bezdôvodný. Boh „nerád trápi a zarmucuje synov ľudských“ (Plač 3,33). Ak dopúšťa skúšky a ťažkosti, karhá nás „pre náš osoh, aby sme mali účasť na jeho svätosti“ (Žid 12,10). Skúška akokoľvek ťažká a trpká sa nám nakoniec stane požehnaním, ak ju prijmeme vierou. Krutý údel, ktorý zmarí pozemskú radosť, môže obrátiť náš pohľad k nebu. Koľkí ľudia by neboli poznali Ježiša, keby ich utrpenie neprinútilo hľadať uňho pomoc a útechu! (18)

Životné skúšky sú ako Boží pomocníci, ktorí majú zbaviť našu povahu nečistôt a hrubostí. Otesávanie, brúsenie a leštenie bolí. Nebýva príjemné nechať sa pritlačiť k brúske. V nebeskom chráme však môže zaujať svoje miesto len opracovaný kameň. Majster nevenuje neužitočnému materiálu takú starostlivosť a dôkladnú prácu. Brúsi len vzácne a drahé kamene „ako stĺpy tesané podľa chrámového vzoru“ (Ž 144,12). (10)

Boh pomáha všetkým, ktorí mu dôverujú. Veriaci ľudia dosiahnu veľké víťazstvá. Získajú dôležité naučenia a nadobudnú významné skúsenosti.

Náš nebeský Otec nikdy neprehliada zarmútených. Keď Dávid vystupoval na Olivový vrch „a stále plakal, hlavu mal zahalenú a šiel bosý“ (2 Sam 15,30), Pán ho súcitne sprevádzal. Kráľa v rúchu kajúcnika trápilo svedomie. Jeho zovňajšok bol prejavom pokory a pokánia. S plačom a plný úzkosti sa zveril Bohu, a ten svojho (19) služobníka neodmietol. Dávid nebol nikdy drahší srdcu večnej Lásky než vtedy, keď s výčitkami svedomia utekal, aby si zachránil život pred nepriateľmi, ktorých k vzbure podnietil jeho vlastný syn. Pán oznámil: „Ja všetkých, ktorých milujem, napomínam a prísne vychovávam. Buď teda horlivý a kajaj sa!“ (Zj 3,19). Kristus potešuje zarmútených a očisťuje kajúce a plačúce srdce, kým sa nestane jeho príbytkom.

Koľkí z nás sa však v súžení správajú ako Jákob! (Pozri 1 Moj 32,24-30.) Nazdávame sa, že sme sa ocitli v rukách nepriateľa, a preto v temnote slepo zápasíme do vyčerpania síl, no nenachádzame nijakú útechu ani vyslobodenie. Na úsvite zjavil božský dotyk Jákobovi, že zápasil s Anjelom zmluvy. Vyčerpaný a bezmocný patriarcha sa potom v plači vrhol do náručia nekonečnej Lásky, aby prijal vytúžené požehnanie. Aj my by sme mali pochopiť, že skúšky sú vlastne dobrodením. Nesmieme teda opovrhovať Božou výchovou a ochabovať, keď nás Pán karhá. (11)

„Blahoslavený človek, ktorého Boh karhá... On raní, on aj obväzuje, on udiera, ale jeho ruky aj liečia. Zo šiestich súžení ťa vytrhne, v siedmich sa ťa nedotkne nešťastie“ (Jób 5,17-19). Ježiš prichádza ku každému trpiacemu a chce ho uzdraviť. V jeho vzácnej prítomnosti sa zo života vytráca zármutok, bolesť a utrpenie.

Nie je Božou vôľou, aby sme zostávali v nemej bolesti so zraneným srdcom. Boh chce, aby sme sa zadívali do jeho láskyplnej, milujúcej tváre. Žehnajúci Spasiteľ je pri mnohých, oni ho však pre nával sĺz nepoznávajú. Chce nás uchopiť za ruku a viesť, keď sa naňho spoľahneme s detinskou dôverou. Jeho úprimné srdce má porozumenie pre náš žiaľ, utrpenie a starosti. Miluje nás večnou láskou a obklopuje svojou dobrotou a súcitom. Smieme sa primknúť k nemu celým (20) srdcom a celý deň uvažovať o jeho milosti. On povznáša človeka nad každodenné strasti a ťažkosti a vedie ho do kráľovstva pokoja.

Ubolení a zarmútení trpitelia, myslite na to a tešte sa z nádeje! „Tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera“ (1 Ján 5,4).

Blahoslavení sú aj tí, čo spolu s Ježišom plačú nad utrpením sveta a zarmucujú ich jeho hriechy. V takom zármutku nieto sebectva. Ježiš bol „Mužom bolesti“ a prežíval úzkosť, ktorá sa nedá vyjadriť slovami. Mučila a ranila ho hriešnosť celého ľudstva. Pracoval do úmoru v snahe pomôcť obyvateľom tohto sveta. (12) Veľmi trpel pri pohľade na zástupy tých, čo sa zdráhali prísť k nemu a zachrániť život. Všetci úprimní nasledovníci Krista budú mať podobnú skúsenosť. Keď spoznajú Ježišovu lásku, zapoja sa do diela záchrany hynúcich. Budú mať podiel nielen na utrpení Krista, ale aj na jeho budúcej sláve. Pretože s ním spolupracujú na jeho spásnom diele a pijú s ním z kalicha utrpenia, budú sa s ním aj radovať.

Ježiš môže potešovať na základe svojho utrpenia. Všetko, čo trápi ľudí, trápilo aj jeho, a „pretože sám trpel, keď bol pokúšaný, môže pomáhať tým, čo sú pokúšaní“ (Žid 2,18; pozri Iz 63,9). Do tejto služby smie vstúpiť každý, kto má podiel na jeho utrpení. „Veď ako vo veľkej miere prichádzajú na nás utrpenia Kristove, tak sa nám v hojnej miere dostáva aj potešenia skrze Krista“ (2 Kor 1,5). Pán dáva plačúcemu zvláštnu milosť, ktorej moc obmäkčuje ľudí a získava ich. Jeho láska nachádza prístup k ranenému, ubolenému srdcu a zarmúteným ľuďom sa stáva hojivým balzamom. „Otec milosrdenstva a Boh všetkého potešenia... nás potešuje v každom našom súžení, aby sme aj my mohli potešovať tých, ktorí sú v akomkoľvek súžení“ (2 Kor 1,3.4). (21)

Blahoslavení tichí,
lebo oni budú dedičmi zeme.
(Mat 5,5)

V poradí blahoslavenstiev sa javí určitá vzostupná línia kresťanského života. Tí, čo si uvedomujú potrebu Krista, plačú nad hriechom (13) a s Kristom prechádzajú školou utrpenia, naučia sa od nebeského Učiteľa aj tichosti.

Trpezlivosť a miernosť tvárou v tvár bezpráviu a krivde, to neboli vlastnosti, ktoré si pohania či Židia vážili. Keby ľudia z Mojžišovej doby boli počuli Duchom Svätým inšpirovaný výrok, že Mojžiš bol najtichším človekom na zemi, nepokladali by to za nijakú prednosť, skôr by to v nich vzbudzovalo útrpnosť a pohŕdanie. Ježiš však označuje tichosť za jednu zo základných podmienok vstupu do jeho kráľovstva. V jeho vlastnom živote a povahe bola zjavná božská krása tejto vzácnej vlastnosti.

Ježiš, odblesk Otcovej slávy, „svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za ulúpenie, zriekol sa tejto hodnosti, keď vzal na seba podobu otroka“ (Fil 2,6.7). Bol pripravený znášať všetky príkoria života a žiť medzi ľuďmi nie ako kráľ vyžadujúci si úctu, ale ako človek, ktorý prišiel slúžiť iným. V jeho správaní nebolo ani stopy po náboženskom fanatizme či strohej prísnosti. Kristova prirodzenosť neporovnateľne prevyšovala prirodzenosť anjelov, ale jeho božský majestát zdobila tichosť a pokora, čím k sebe priťahoval všetkých ľudí.

Ježiš „zaprel sám seba“, nijakým činom sa u neho neprejavilo sebectvo. Všetko podriadil vôli svojho nebeského Otca. V závere svojho pozemského poslania mohol povedať: „Ja som ťa oslávil na zemi tým, že som dokonal dielo, ktoré si mi dal vykonať“ (Ján 17,4). Nás vyzýva: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám (22) seba“ (Mat 11,29; 16,24). (14) Nedovoľte, aby vám sebectvo ovládalo srdce.

Kto pozoruje Kristovo sebazaprenie a pokoru, zistí o sebe to, čo Daniel pri pohľade na toho, ktorý mal vzhľad Syna človeka: „Skvelý výzor mojej tváre sa strašidelne zmenil a sila ma opustila“ (Dan 10,8). Snaha o nezávislosť a možnosť robiť, čo sa človekovi zachce, čím sa ľudia radi vystatujú, sa potom vyjaví vo svojej zvrhlej podstate ako znamenie podriadenosti satanovi. Svojvoľná ľudská povaha sa chce presadiť a húževnato o to bojuje s inými. Kristovho nasledovníka však netrápi sebectvo, pýcha či panovačnosť. V srdci má pokoj. Vlastné ja sa podrobuje Duchu Svätému. Netrápi nás túžba dosiahnuť najvyššie postavenie. Nechceme sa presadzovať a upútavať pozornosť iných, pretože si uvedomujeme, že naše najvyššie miesto je pri Spasiteľových nohách. Pri pohľade na Krista očakávame, že nás povedie jeho ruka a usmerní jeho hlas. Apoštol Pavol mal podobnú skúsenosť. Píše o nej: „S Kristom som ukrižovaný. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A to, čo teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa“ (Gal 2,19.20).

Ak bude Kristus v našom srdci stálym hosťom, potom bude Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum, chrániť naše srdce i myseľ v Kristu Ježišovi. Pozemský život Spasiteľa bol pokojný, aj keď ho Kristus prežíval v paľbe zákerných útokov zo strany nepriateľov. Povedal: „Ten, čo ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samotného, pretože ja robím vždy, čo sa jemu páči“ (Ján 8,29). Nijaká zloba človeka či satana (15) nemohla narušiť pokoj jeho dokonalého spoločenstva s Bohom. Ježiš nám hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý s pokorným (23) srdcom, a nájdete odpočinutie“ (Ján 14,27; Mat 11,29). Ak budete so mnou niesť jarmo služby na Božiu slávu a povznesenie ľudstva, zistíte, že moje jarmo netlačí a bremeno netiesni.

Sebecká láska ničí pokoj. Kým v nás žije staré ja, stále sme pripravení brániť ho pred ponižovaním či urážkami. Keď sme však pre svet mŕtvi a náš život je s Kristom skrytý v Bohu, nebude nás pohŕdanie či podceňovanie nijako znepokojovať. K urážkam budeme ako hluchí a k posmechu a ponižovaniu ako slepí. „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nespráva sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nezratúva zlo; neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; všetko znáša, za všetkých okolností verí, dúfa a vytrvá. Láska nikdy neprestáva“ (1 Kor 13,4-8).

Šťastie z pozemských zdrojov je nestále a rovnako aj okolnosti, z ktorých môže pochádzať. Kristov pokoj je však stály a trvalý. Nezávisí od nijakých okolností života, od množstva majetku, či počtu priateľov. Kristus je prameňom vody života. Šťastie, ktoré dáva on, je nepominuteľné.

Keď sa Kristova tichosť prejaví v rodine, šťastní sú všetci jej členovia. Nevyvoláva hádky, neodpovedá hnevom, upokojuje podráždenosť a šíri prívetivosť, ktorú pociťuje (16) každý rodinný príslušník. Úsilím o tichosť sa pozemská rodina stáva súčasťou veľkej nebeskej rodiny.

Radšej by sme mali znášať krivé obvinenia, než myslieť na to, ako sa nepriateľom vypomstiť. Duch nenávisti a pomsty pochádza zo satana a tomu, koho ovláda, môže priniesť len zlo. Pokora srdca a tichosť ako svedectvo spojenia s Kristom sú pravým tajomstvom požehnania. „Hospodin...pokorných ozdobuje spásou“ (Ž 149,4).

Tichí „budú dedičmi zeme“ (Mat 5,5). Sebecká túžba po vyvýšení priniesla na zem hriech, následkom čoho (24) naši prarodičia stratili vládu nad touto krásnou planétou, ktorú mali zveľaďovať ako svoje kráľovstvo. Ulúpenú korisť vykúpil Kristus svojím sebazapieravým životom a nám prikazuje zvíťaziť, ako on zvíťazil. (Pozri Zj 3,21.) Pokorou a poslušnosťou sa môžeme stať jeho spoludedičmi, keď „pokorní budú vlastniť zem“ (Ž 37,11).

Zem, ktorú Boh sľúbil tichým, nebude podobná terajšej zemi zatienenej mrakom smrti a zlorečenstva. „Podľa jeho zasľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť.“ „Už nebude nič prekliate, ale Boží a Baránkov trón bude v ňom a jeho služobníci mu budú slúžiť“ (2 Pet 3,13; Zj 22,3).

Nebude tam sklamania, žiaľu, ani hriechu. Nebude nikoho, kto by povedal: „Som chorý.“ Nebudú tam pohrebné sprievody, plač, smrť, lúčenie, ani zúfalstvom zlomené srdcia. Bude tam však Ježiš, bude tam pokoj. Tam (25) „nebudú lačnieť ani žízniť, neraní ich horúčava ani slnce, (17) lebo ich poženie ten, čo sa zľutúva“ (Iz 49,10).

Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti,
lebo oni budú nasýtení.
(Mat 5,6)

Spravodlivosť je svätosť, podobnosť Bohu a „Boh je láska“. (1 Ján 4,16). Spravodlivosť je súlad s Bohom a s Božím zákonom. Žalmista hovorí: „Všetky tvoje príkazy sú spravodlivé“ (Ž 119,172). „Naplnením zákona je láska“ (Rim 13,10). Kristus je stelesnením Božej spravodlivosti. Prijatím Krista prijímame spravodlivosť.

Spravodlivosť nedosiahneme namáhavým úsilím, či neúnavnou prácou, darmi alebo obeťami. Pán ju ochotne dá každému, kto po nej túži, kto má duchovný hlad a smäd. „Všetci smädní, poďte k vode! Poďte i vy, ktorí nemáte peňazí; poďte, kupujte bez peňazí, bez platenia.“ „Ich spása je odo mňa – znie výrok Hospodina,“ a „toto bude jeho meno, ktorým ho budú volať: Hospodin naša spravodlivosť“ (Iz 55,1; 54,17; Jer 23,6).

Nikto z ľudí nemôže uspokojiť hlad a smäd ľudského vnútra. Ježiš však hovorí: „Stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“ „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, (18) nikdy nebude lačnieť; a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Zj 3,20; Ján 6,35).

Ako potrebujeme potravu na udržanie telesnej sily, tak potrebujeme aj Krista, Chlieb z neba, na udržanie duchovného života a získanie síl na dielo Pánovo. Ako si telo udržuje život a silu prijímaním potravy, tak musí byť človek aj ustavične vnútorne spojený s Kristom, bezvýhradne sa mu odovzdať a byť závislý len od neho. (26)

Ako si unavený pútnik uháša smäd, keď na púšti nájde prameň, tak aj kresťan môže utíšiť svoj veľký smäd čistou vodou života, ktorá vyviera z Krista.

Len čo spoznáme dokonalú povahu svojho Spasiteľa, zatúžime po úplnej premene a obnove podľa vzoru jeho čistoty. Čím lepšie budeme poznať Boha, tým vznešenejší bude náš ideál povahy a tým vrúcnejšia bude naša túžba podobať sa mu. Pri túžbe po Bohu sa Božie spája s ľudským a človek môže povedať: „Len v Bohu sa moja duša upokojí, od neho je moja nádej“ (Ž 62,6).

Ak cítite hlad a smäd po spravodlivosti, je to dôkaz, že vo vašom srdci pôsobí Kristus a chce sa vám dať nájsť, aby prostredníctvom Ducha Svätého mohol vykonať pre vás to, čo sami nemôžete urobiť. Smäd si nemusíme uhášať pri potôčikoch, pretože nad nami je nebeský prameň a z jeho hojných zásob smieme piť podľa ľúbosti, len čo vystúpime na cestu viery. (27) (19)

Božie výroky sú zdrojom života. Ak hľadáte tento živý zdroj, Duch Svätý vás spojí s Kristom. Známe pravdy sa vám vyjavia v novom význame. Pochopíte hlbší zmysel poznaných výrokov Písma, akoby vás osvietili lúče jasného svetla. Uvidíte súvis ostatných právd s plánom vykúpenia a zistíte, že vás vedie Kristus, že je pri vás nebeský Učiteľ.

Ježiš povedal: „Voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody vyvierajúcej pre večný život“ (Ján 4,14). Len čo vám Duch Svätý sprístupní pravdu, prežijete veľa vzácnych skúseností a zatúžite aj iným povedať o radostnej nádeji, ktorú vám odhalil Boží Duch. Záujemcov zoznámite s novými poznatkami o povahe a diele Ježiša Krista. Budete môcť povedať niečo nové o súcitnej láske Spasiteľa tým, čo ho milujú i tým, ktorí ho nemajú radi.

„Dávajte, a bude dané aj vám“ (Luk 6,38). Božie slovo je „prameň záhradný, studnica živej vody, čo prúdi z Libanonu“ (Pies 4,15). Srdce, ktoré spoznalo Kristovu lásku, chce jej mať čo najviac. Keď ju začne rozdávať, hojnou mierou ju aj dostane. Každé Božie zjavenie umocňuje v človekovi schopnosť poznávať a milovať. Srdce akoby ustavične žiadalo: „Chcem ťa mať viac,“ a Duch odpovedá: „Dostaneš viac.“ Duch ochotne urobí pre nás „omnoho viac, ako my prosíme (20) alebo rozumieme“ (Ef 3,20). Ježiš, ktorý sa v záujme spásy strateného ľudstva všetkého vzdal, dostal plnosť Ducha Svätého. Dar tohto Ducha dostane každý nasledovník Krista, ak mu odovzdá celé srdce. Pán povedal: „Dajte sa naplniť Duchom“ (Ef 5,18). Tento príkaz je súčasne zasľúbením, že sa tak stane. Otec chce, aby v Kristovi prebývala „všetka plnosť“ a aby sme aj my „dosiahli plnosť v ňom“ (Kol 1,19; 2,10).

Boh vylial svoju lásku tak štedro ako dážď, ktorý zvlažuje zem. Hovorí: „Rosu dajte nebesá zhora a oblaky nech (28) lejú spravodlivosť! Nech sa otvorí zem, nech rodí spásu, nech spolu s ňou raší spravodlivosť.“ „Biedni a chudobní hľadajú vodu, ale jej niet, ich jazyk smädom schne. Ja, Hospodin, ich vypočujem; ja, Boh Izraela, ich neopustím. Na pustých holiach otvorím potoky, uprostred údolí pramene, púšť premením na jazero a vyprahnutú zem na vodotrysky“ (Iz 45,8; 41,17.18).

„Z jeho plnosti sme my všetci prijali, a to milosť za milosťou“ (Ján 1,16).

Blahoslavení milosrdní,
lebo im sa dostane milosrdenstva.
(Mat 5,7)

Ľudské srdce je svojou prirodzenosťou chladné, zatemnené a neláskavé. Keď niekto prejavuje milosrdenstvo a ochotu odpustiť, nerobí tak z vlastnej vôle, (21) ale pod vplyvom Božieho Ducha, ktorý ho oslovuje. „My milujeme, lebo on nás miloval ako prvý“ (1 Ján 4,19).

Zdrojom všetkého milosrdenstva je Boh. Jeho meno je „Boh milosrdný a ľútostivý“ (2 Moj 34,6). Nezaobchádza s nami podľa toho, ako si zaslúžime. Nepýta sa, či sme hodní jeho lásky, ale zahŕňa nás bohatstvom svojho zľutovania, aby sme sa jej stali hodnými. Nie je pomstivý. Nechce trestať, ale zachraňovať. Aj prejavy prísnosti v jeho opatreniach slúžia na záchranu hriešnikov. Úprimne chce zmierniť utrpenie ľudí a svojím balzamom milostivo vyliečiť ich rany. Je pravdou, že Boh vinníka „nenecháva bez trestu“ (2 Moj 34,7), ale chce ho zbaviť viny.

Milosrdní majú mať „účasť na Božej prirodzenosti“ (2 Pet 1,4) a prejavovať Božiu súcitnú lásku. Komu srdce bilo súzvučne so srdcom veľkej Lásky, ten sa snaží naprávať, nie odsudzovať. Kristus prebývajúci v ľudskom srdci (29) je prameňom, ktorý nikdy nevyschýna. Srdce, v ktorom býva Ježiš, preteká dobročinnosťou.

Keď kresťan počuje, že blúdiaci, pokúšaní a vášňou zotročení ľudia volajú o pomoc, nepýta sa, či si ju zaslúžia, ale uvažuje, ako by im ju pomohol čím skôr poskytnúť. V tých najúbohejších a najskazenejších vidí ľudí, pre ktorých spásu Kristus zomrel a kvôli ktorým Boh posiela svoje deti konať službu zmierenia.

Milosrdní sú tí, čo prejavujú súcit s chudobnými, trpiacimi a utláčanými. (22) Jób pripomína: „Zachraňoval som bedára, keď volal o pomoc, aj sirotu, keď nemala pomocníka. Požehnanie hynúcich prichádzalo na mňa a srdce vdov som privádzal k plesaniu. Ja som si obliekal spravodlivosť a mňa odievalo moje právo ako plášť a turban. Slepému som bol očami a chorému som bol nohami. (30) Chudobným som bol otcom a aj neznámemu som preskúmal spor“ (Jób 29,12-16).

Mnohým sa život javí ako tvrdý boj. Uvedomujú si svoje nedostatky, sú nešťastní, neveria a nazdávajú sa, že nemajú dôvod byť vďační. Láskavé slová, súcitný pohľad či výraz uznania sú pre nejedného takto zápasiaceho a opusteného človeka tým, čím je pohár osviežujúcej vody smädnému. Súcitné slovo alebo láskyplný skutok môže uľahčiť bremeno, ktoré ťažko dolieha na unavené plecia. Každé slovo alebo nezištný čin je výrazom Kristovej lásky k stratenému ľudstvu.

Milosrdnému „sa dostane milosrdenstva“. „Dobročinný človek bude bohato nasýtený a kto občerství, bude občerstvený“ (Prísl 11,25). Súcit vnáša do srdca pokoj a život nezištnej služby pre blaho iných požehnanú spokojnosť. Duch Svätý, ktorý býva v človekovi a prejavuje sa v jeho živote, obmäkčí nejedno tvrdé srdce, prebudí súcit a vľúdnosť. Zožnete to, čo zasievate. „Blahoslavený, kto sa ujíma bedára. Hospodin ho zachráni v deň nešťastia. Hospodin ho ochráni a zachová pri živote, bude blahoslavený na zemi. Nevydá ho pažravosti nepriateľov. Hospodin ho posilní (23) na lôžku chorých a celkom ho zbaví choroby“ (Ž 41,2-4).

Kto odovzdáva svoj život Bohu, aby mohol slúžiť jeho deťom, spája sa s Vládcom všetkých zdrojov vo vesmíre. Jeho život je spätý s Bohom zlatou reťazou nezmeniteľných zasľúbení. Boh ho neopustí v súžení ani v nedostatku. „Môj Boh vám dá všetko, čo potrebujete, podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista Ježiša“ (Fil 4,19). Milosrdný človek nájde v poslednej hodine útočisko v milosrdenstve súcitného Spasiteľa, ktorý ho prijme do večných príbytkov. (31)

Blahoslavení čistého srdca,
lebo oni uvidia Boha.
(Mat 5,8)

Obradnú čistotu sa Židia snažili dodržiavať tak úzkostlivo, že ich nariadenia sa stali neznesiteľným bremenom. Stále mysleli len na príkazy a zákazy v obave z vonkajšieho znečistenia, pričom si nevšímali vnútornú nečistotu, ktorú im v srdci necháva sebectvo a zloba.

Medzi podmienkami vstupu do nebeského kráľovstva Ježiš neuvádza obradnú čistotu, ale zdôrazňuje potrebu čistoty srdca. Múdrosť, ktorá je zhora, „je predovšetkým čistá“ (Jak 3,17). Do Božieho mesta nevojde nič, čo znečisťuje. Každý jeho obyvateľ musí už počas pozemského života získať čisté srdce. V živote Ježišovho nasledovníka sa prejaví stále väčší odpor (24) k nedbalému správaniu, neslušným výrazom a k nemravnému zmýšľaniu. Kristova prítomnosť v srdci sa vyznačuje čistotou a ušľachtilosťou v myslení i správaní.

Ježišove slová: „Blahoslavení čistého srdca“ majú hlbší význam. Neznamenajú len určitú zdržanlivosť, sebaovládanie, ale aj čistotu úmyslov a pohnútok, život bez pýchy a sebectva, pokoru, nezištnosť a úprimnosť dieťaťa.

Človek vie oceniť len toho, kto zmýšľa podobne ako on. Ak nebudeme žiť podľa zásad Božej obetavej lásky, nemôžeme Boha poznať. Satanom oklamané srdce vidí v Bohu tyranskú, nemilosrdnú bytosť a láskyplnému Stvoriteľovi prisudzuje sebecké črty človeka, ak nie samého satana. Stvoriteľ hovorí: „Myslíš si, že som ako ty?“ (Ž 50,21). Božie skutky označuje za prejav svojvoľnej a pomstychtivej povahy. Podobne posudzuje aj Bibliu, pokladnicu Božej milosti. Nechápe vznešenú majestátnosť jej (32) nebotyčných a večných právd. Pre mnohých je aj Kristus len „ako výhonok... z vyschnutej zeme“, a preto nevidia na ňom nič vznešené, aby „po ňom túžili“ (Iz 53,2). Keď Ježiš žil medzi ľuďmi ako Boh v ľudskej podobe, zákonníci a farizeji mu povedali: „Si Samaritán... posadnutý démonom“ (Ján 8,48). Sebectvo zaslepilo aj jeho učeníkov, a len ťažko chápali toho, ktorý im prišiel ukázať Otcovu lásku. (25) Preto žil Ježiš aj uprostred ľudí osamelý. Úplne mu rozumelo len nebo.

Bezbožní ľudia neznesú pohľad na Krista pri jeho príchode v sláve. Svetlo jeho prítomnosti, ktoré dáva život tým, čo ho milujú, bude pre bezbožných znamením smrti. Im je očakávanie jeho príchodu „iba hrozným očakávaním súdu a páľavou ohňa“ (Žid 10,27). Pri advente toho, ktorý ich prišiel vykúpiť svojou smrťou, by sa najradšej skryli.

Ľuďom, ktorým Duch Svätý očistil srdce, sa všetko javí inak. Smú poznávať Boha. Mojžišovi sa Božia sláva zjavila, keď bol v skalnej priehlbine. Ak sme skrytí v Kristovi, aj my môžeme byť očitými svedkami Božej lásky.

„Kto miluje čistotu srdca, koho pery sú láskavé, ten je kráľovým priateľom“ (Prísl 22,11). Vierou smieme vidieť Boha už tu a teraz. Súcitnú lásku a dobrotu nebeského Otca poznávame z jeho každodenného zaobchádzania s nami. Zoznamuje nás s ním povaha jeho Syna a Duch Svätý nám umožňuje pochopiť pravdu o Bohu aj o jeho Synovi. Tí, čo sú čistého srdca, poznávajú Boha v novom, dôverivejšom vzťahu ako svojho Vykupiteľa. Spoznávajú krásu a čistotu jeho povahy a chcú odzrkadľovať jeho obraz. Vidia v ňom otca, ktorý túži objať kajúcneho syna a srdce každého z nich oplýva nevýslovnou radosťou a šťastím. (33)

Ľudia čistého srdca poznávajú Stvoriteľa v dielach (26) jeho mocnej ruky, v majestátnej nádhere vesmíru. V písanom Slove nachádzajú ešte zreteľnejšie zjavenie jeho milosrdenstva, lásky a milosti. Pravdy skryté ľuďom múdrym a opatrným sa tu vyjavujú deťom. Tým, čo priam s detskou dôverou a úprimnosťou túžia poznať a konať Božiu vôľu, Písmo odhaľuje krásu a vzácnosť pravdy, ktorú svetská múdrosť nechápe. Čím viac sa prejavujú v našom živote črty Božej povahy, tým ľahšie poznávame pravdu aj my sami.

Ľudia čistého srdca žijú už počas svojho Bohom im na zemi vymedzeného času akoby v zjavnej prítomnosti Boha. Keď dosiahnu nesmrteľnosť, uvidia ho tvárou v tvár, ako ho vídaval Adam, kým žil a zhováral sa s Bohom v raji. „Teraz vidíme len akoby v zrkadle, v záhade, ale potom tvárou v tvár“ (1 Kor 13,12). (34)

Blahoslavení tvorcovia pokoja,
lebo oni sa budú volať Božími synmi.
(Mat 5,9)

Kristus je „knieža pokoja“ (ROH Iz 9,6; ECAV Iz 9,5) a jeho poslaním je obnoviť na zemi i v nebi pokoj, ktorý bol narušený hriechom. „Ospravedlnení sme teda z viery, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (Rim 5,1). Tento nebeský pokoj môže získať každý, kto sa rozhodne odporovať hriechu a svoje srdce otvorí Kristovej láske.

Inak sa pokoj získať nedá. Kristova milosť odstraňuje zo srdca nepriateľstvo, urovnáva spory a človeka napĺňa láskou. (27) Kto má pokoj s Bohom a s blížnymi, nemôže prepadnúť zúfalstvu. V jeho srdci sa nezahniezdi závisť, nebude v ňom miesta pre podozrievanie či nenávisť. Kto žije v súlade s Bohom, získava nebeský pokoj a vo svojom okolí šíri požehnaný vplyv. V unavenom a životným bojom skľúčenom srdci sa rozhostí mier.

Kristus poslal svojich nasledovníkov do sveta s posolstvom pokoja. Tvorcom pokoja je každý, kto tichým, spontánnym vplyvom zjavuje Kristovu lásku a slovom či skutkom vedie iných k tomu, aby sa zriekli hriechu a svoje srdce odovzdali Bohu.

„Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú volať Božími synmi.“ Vplyv pokoja, ktorý šíria, je dôkazom ich spojenia s nebom. Obklopuje ich príjemné ovzdušie Kristovej prítomnosti. Blahodarným príkladom svojho života a krásou povahy svedčia svetu, že sú Božími synmi. Ľudia poznávajú, že „bývali s Ježišom“. „Každý, kto miluje, narodil sa z Boha.“ „Ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho,“ ale „tí, ktorých vedie Duch Boží, sú Boží synovia“ (1 Ján 4,7; Rim 8,9.14). (35)

„Vtedy bude zvyšok Jákobov uprostred mnohých národov ako rosa od Hospodina, ako dážď na trávu, ktorá neskladá nádej v človeka a nečaká na ľudských synov“ (ROH Mich 5,7; ECAV Mich 5,6). (28)

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť,
lebo ich je nebeské kráľovstvo.
(Mat 5,10)

Ježiš nedal svojim nasledovníkom nijakú nádej na pozemskú slávu, bohatstvo, či pohodlný život. Ponúkol im však prednosť, že môžu ísť s ním cestou sebazaprenia a pohany, pretože svet ich nepozná.

Proti Spasiteľovi ako záchrancovi hynúceho sveta sa zomkli sily nepriateľov Boha i človeka. Spojili sa podlí ľudia i padlí anjeli, brojili proti Kniežaťu pokoja. Aj keď jeho slová a činy boli výrazom súcitu, narážal na zaryté nepriateľstvo, pretože sa nepodobal svetu. Keďže odmietal prejavy temných stránok ľudskej povahy, vyvolával proti sebe odpor a veľkú nenávisť. Niečo podobné prežijú aj tí, čo chcú zbožne nasledovať Krista. Medzi spravodlivosťou a hriechom, láskou a nenávisťou, pravdou a lžou sú nezmieriteľné rozpory. Kto prejavuje Kristovu lásku a krásu jeho svätosti, vyslobodzuje poddaných z kráľovstva satana. Knieža zla sa tomu snaží zabrániť. V kom býva Kristov Duch, musí počítať s prenasledovaním a pohanou. Spôsob prenasledovania býval síce v priebehu vekov rôzny, ale zlý duch v pozadí sa nemení. Prenasleduje a hubí Božích vyvolených už od čias Ábela.

Len čo sa ľudia snažia žiť v súlade s Bohom, (29) poznávajú, že odpor voči krížu stále trvá. Mocnosti zla útočia na všetkých, čo zachovávajú Božie prikázania. (36) Prenasledovanie nemá teda Kristových učeníkov zarmucovať, ale byť im útechou, pretože je to dôkaz, že idú v šľapajach svojho Majstra.

Pán nesľúbil, že svoj ľud ušetrí od skúšok, ale prisľúbil niečo oveľa lepšie. Povedal: „Tvoja sila nech trvá, pokiaľ žiješ.“ „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (5 Moj 33,25; 2 Kor 12,9). Ak ste povolaní pre Božiu vec prejsť „ohnivou pecou“, Ježiš je s vami, ako bol kedysi s tromi vernými mládencami v Babylone. Tí, čo milujú svojho Vykupiteľa, mali by sa tešiť z každej príležitosti, keď môžu s ním znášať poníženie a potupu. Láska k Pánovi im uľahčí všetky útrapy, s ktorými sa preňho v živote stretnú.

Satan v každej dobe prenasledoval Boží ľud. Prostredníctvom svojich pomocníkov ho mučil a zabíjal. Mučeníci sa však svojou smrťou stávali víťazmi. Neochvejnou vierou sa hlásili k tomu, ktorý je mocnejší než vládca zla. Satan mohol síce zabiť a zničiť telo, nemohol však zničiť (37) život, ktorý je s Kristom skrytý v Bohu. Mohol väzniť, nemohol však spútať ducha. Prenasledovaní sa smeli zahľadieť ponad mračná do budúcej slávy a s Apoštolom si povedať: „Usudzujem, že utrpenia terajšieho času sa nedajú ani porovnať s hodnotou slávy, ktorá sa má zjaviť na nás.“ „Veď toto terajšie naše ľahké bremeno súženia získa nám nesmierne bohatstvo večnej slávy“ (Rim 8,18; 2 Kor 4,17). (30)

V skúškach a prenasledovaní sa zjavuje sláva, teda povaha Boha na jeho vyvolených. Božia cirkev, ktorú svet nenávidí a prenasleduje, sa vzdeláva v Kristovej škole. Veriaci idú na zemi tou úzkou cestou a očisťujú sa v príkorí. Nasledujú Krista v bolestných zápasoch, v sebazapieraní i vo veľkom sklamaní. Keď im trpké skúsenosti ukážu neprávosť a úbohosť hriechu, hľadia na to s odporom. Ako účastníci na Kristových utrpeniach majú prisľúbený podiel na jeho sláve. Prorok smel vo videní pozorovať víťazstvo Božieho ľudu. Napísal: „Videl som akési sklené more, zmiešané s ohňom, a tí, čo zvíťazili..., stáli na sklenom mori. Mali Božie citary a spievali pieseň Božieho služobníka Mojžiša a pieseň Baránkovu: Veľké a obdivuhodné sú tvoje skutky Pane, Bože vševládny, spravodlivé a pravdivé sú tvoje cesty, Kráľ národov.“ „Toto sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia a oprali si rúcha a zbielili si ich v krvi Baránkovej. Preto sú pred trónom Boha a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme, a ten, čo sedí na tróne, bude ich ochraňovať“ (Zj 15,2.3; 7,14.15).

Blahoslavení ste,
keď vás budú pre mňa haniť...
(Mat 5,11)

Satan od svojho pádu vždy konal podvodne. Ako nesprávne predstavoval Boha, tak pomocou svojich sluhov nesprávne predstavuje aj Božie deti. Spasiteľ povedal: (38) „Hany tých, čo ťa tupia, (31) padli na mňa“ (Ž 69,10). Podobné hany padajú aj na jeho učeníkov.

Nikto z ľudí nebol zlomyseľnejšie ohováraný než Syn človeka. Posmievali sa mu a tupili ho, pretože dôsledne uskutočňoval zásady Božieho zákona. Ľudia ho nenávideli bez príčiny. No napriek tomu sa pokojne postavil pred svojich nepriateľov a oznámil im, že údelom kresťanov je aj potupa. Svojim nasledovníkom pripomínal, ako majú čeliť útokom zla a vyzýval ich, aby neochabovali pod tlakom prenasledovania.

Ohováranie môže síce ublížiť dobrej povesti, nemôže však poškvrniť povahu, lebo tú chráni Boh. Kým s hriechom nebudeme súhlasiť, nijaká ľudská či démonická moc nemôže poškvrniť naše vnútro. Kto vierou kotví v Bohu, zostáva rovnaký vo chvíli svojej vrcholnej skúšky a za najhorších okolností, aký bol v čase blahobytu, keď sa zdalo, že Pán ho miluje. Ľudia môžu jeho slová, pohnútky a činy nesprávne pochopiť alebo prekrútiť, no on na to nedbá, pretože mu ide o vyššie hodnoty. Zostáva neochvejný ako Mojžiš, „akoby videl Neviditeľného“ (Žid 11,27). Nehľadí „na viditeľné, ale na neviditeľné“ (2 Kor 4,18).

Kristus vie o všetkom, čo ľudia nesprávne chápu a prekrúcajú. Jeho nasledovníci môžu byť pokojní, trpezliví a plní dôvery, nech by sa stali terčom i tej najväčšej zloby a opovrhnutia, pretože nič nezostane tajné, aby nebolo zjavené, a tých, čo ctia Boha, poctí aj on pred ľuďmi i anjelmi. (32)

Ježiš povedal: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa haniť, prenasledovať a všetko zlé na vás lživo hovoriť; radujte sa a veseľte sa, lebo máte v nebesiach veľkú odmenu“ (Mat 5,11.12). Spasiteľ pripomenul učeníkom, aby si „za vzor trpezlivosti v utrpení“ (Jak 5,10) vzali prorokov, (39) ktorí hovorili v mene Pánovom. Ábel bol z Adamových potomkov prvým nasledovníkom neviditeľného Krista, ktorý zomrel ako mučeník. Enoch chodil s Bohom a svet ho nepoznal. Nóacha vysmiali ako fanatika a panikára. „Iní zasa zakúsili výsmech a bičovanie, ba i okovy aj žalár.“ „Iní boli mučení a neprijali oslobodenie, aby dosiahli lepšie vzkriesenie“ (Žid 11,36.35).

Bohom povolaní poslovia boli v každom čase hanobení a prenasledovaní, ale práve ich súžením sa šírila zvesť o Bohu. Každý Kristov služobník sa má stať ich spoločníkom a pokračovať v diele s presvedčením, že nepriatelia nemôžu urobiť nič proti pravde, ale pre pravdu. Boh chce, aby sa pravda dostala do popredia a stala sa predmetom poznávania a rozhovorov aj napriek tomu, že ľudia ňou opovrhujú. Myseľ treba prebúdzať. Boh každým nedorozumením, potupou či nepriateľskou snahou obmedziť slobodu svedomia prebúdza ľudí, ktorí by inak zostali celkom ľahostajní.

Ako často potvrdil túto skúsenosť život Božích poslov. Keď bol šľachetný a výrečný Štefan na podnet Veľrady ukameňovaný, šírenie evanjelia sa tým nezastavilo. Nebeské svetlo, ktoré mu osvietilo tvár a nebeský súcit, ktorý vyslovil vo svojej predsmrtnej modlitbe, zasiahli prítomných fanatických členov Veľrady ako ostré šípy. (33) Popredný prenasledovateľ kresťanov Saul sa stal Božím vyvoleným nástrojom, ktorý oznámi Kristovo meno pohanom, kráľom a synom Izraela. Pavel po mnohých rokoch už ako starec napísal zo svojho väzenia v Ríme: „Niektorí síce zvestujú Krista zo závisti a hašterivosti,... nie úprimne, lebo si myslia, že mi v mojich putách spôsobia bolesť. Čo na tom?! Len nech sa akýmkoľvek spôsobom, či naoko, alebo úprimne zvestuje Kristus“ (Fil 1,15-18). Uväznenie Pavla (40) pomohlo rozšíriť evanjelium ešte ďalej a pre Krista sa rozhodli aj ľudia priamo v cisárskom paláci. Satan chce zničiť „neporušiteľné semeno“ slova „živého a večného Boha“ (1 Pet 1,23). Tým ho však nechtiac do ľudských sŕdc zasieva. Potupou a prenasledovaním Božích detí sa Kristovo meno oslavuje a ľudia sú privádzaní k spáse.

Veľká odmena čaká v nebi tých, čo napriek prenasledovaniu a prekážkam vydávajú svedectvo o Kristovi. Kým sa ľudia ženú za pozemským bohatstvom, Ježiš ich upozorňuje na nebeskú odmenu. Nehovorí, že ju dostanú len v budúcom živote, lebo ju môžu získať už tu na zemi. Kedysi sa Hospodin zjavil Abrahámovi a povedal mu: „Ja som ti štítom, čaká ťa veľmi veľká odmena“ (1 Moj 15,1). To je odmena všetkých, čo nasledujú Krista. Dedičstvom Božích služobníkov je Hospodin – Immanuel, „v ňom sú ukryté všetky poklady múdrosti a poznania“, v ňom „telesne prebýva celá plnosť Božstva“ (Kol 2,3.9). Dedičstvo Božích služobníkov znamená mať úzky vzťah s Kristom, poznať ho a privlastniť si ho takou mierou, akou sa mu srdce stále viac otvára a ochotne prijíma jeho vlastnosti. K dedičstvu Božích služobníkov patrí aj poznanie jeho milosti a moci, prijatie Kristovho nevyspytateľného bohatstva, (34) stále hlbšie chápanie „šírky, dĺžky, výšky a hĺbky“ spolu s pochopením „Kristovej lásky, ktorá prevyšuje poznanie“ (Ef 3,18.19). „Toto je údel sluhov Hospodinových a ich spása odo mňa – znie výrok Hospodina“ (Iz 54,17).

Táto radosť napĺňala Pavlovo a Sílasovo srdce, keď sa o polnoci vo filipskom väzení modlili k Bohu a spievali mu chválospevy. Kristus bol s nimi a svetlo jeho prítomnosti rozjasňovalo tmu nebeskou slávou. (41)

Rozmach evanjelia potešil Pavla. Z Ríma napísal: „Tomu sa teším, a aj sa budem tešiť“ (Fil 1,18). Rovnaké slová, aké Kristus vyslovil v Reči na vrchu, znova zazneli v posolstve apoštola Pavla veriacim vo Filipách počas prenasledovania: „Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem: Radujte sa!“ (Fil 4,4).

Vy ste soľ zeme.
(Mat 5,13)

Ľudia si cenia soľ pre jej konzervačnú vlastnosť. Ak Boh nazýva svoje deti soľou, tým ich poúča, že jeho milosť dostali preto, aby sa každý z nich stal pomocníkom pri záchrane hynúcich. Zmyslom voľby jedného národa spomedzi ostatného sveta nebolo len to, aby sa jeho príslušníci stali Božími synmi a dcérami, ale predovšetkým misijné poslanie tohto ľudu, aby prostredníctvom neho (42) svet mohol prijať spásnu milosť. (Pozri Tít 2,11.) Hospodin si Abraháma vyvolil (35) nielen za svojho zvláštneho priateľa, ale najmä za sprostredkovateľa mimoriadnych výsad, ktorými chcel požehnať národy. Ježiš vo svojej poslednej modlitbe s učeníkmi pred ukrižovaním povedal: „Posväcujem sa pre nich, aby aj oni boli posvätení v pravde“ (Ján 17,19). Pravdou očistení kresťania získavajú konzervačné schopnosti, ktorými chránia svet pred úplným mravným rozkladom.

Soľ uplatní svoju konzervačnú vlastnosť len vtedy, keď sa premieša s potravou a keď ju dôkladne prenikne. Podobne sa aj spasiteľná moc evanjelia dostáva do ľudských sŕdc len pomocou osobných stykov a priateľstiev. Ľudia nie sú spasení kolektívne, ale jednotlivo. Osobný vplyv býva pôsobivý. K tým, ktorým chceme pomôcť, sa musíme priblížiť.

Chuť soli predstavuje životnú silu kresťana – Kristovu lásku v srdci, jeho spravodlivosť, ktorá preniká život. Kristova láska sa šíri a podmaňuje si ľudí. Ak je v nás, určite ovplyvní aj iných. Snažíme sa k nim priblížiť, aby náš nezištný a prívetivý záujem rozohrial aj ich srdce. Z úprimne veriacich ľudí vyžaruje pôsobivá moc a dáva mravnú silu tým, ktorým chceme pomôcť. Zmenu srdca však nepôsobí ľudská moc, ale moc Ducha Svätého.

Ježiš pripojil vážne varovanie: „Ak soľ stratí slanú chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť, aby ľudia po nej šliapali“ (Mat 5,13).

Pri počúvaní Kristových slov (36) si prítomní predstavovali bielu lesklú soľ vyhodenú na cestu, pretože stratou svojej slanej chuti sa znehodnotila. Takáto soľ vystihovala duchovný stav farizejov a vplyv ich pokryteckej zbožnosti na spoločnosť. Znázorňuje tiež život každého človeka, ktorého opustila moc Božej milosti, lebo zľahostajnel (43) a žije bez Krista. Taký jednotlivec sa napriek svojmu vyznaniu stáva ľuďom i anjelom nechutným a odporným. Kristus mu hovorí: „Kiežby si bol studený, alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa zo svojich úst“ (Zj 3,15.16).

V neveriacom svete nemôžeme uplatniť svoj vplyv bez živej viery v Krista ako svojho Spasiteľa. Nemôžeme dať iným, čo sami nemáme. Náš prínos pre blaho a povznesenie ľudstva je úmerný tomu, ako sme oddaní a posvätení Kristovi. Kde nieto obetavej služby, úprimnej lásky ani hlbokých skúseností, tam nieto sily pomáhať, neexistuje spojenie s nebom a chýba Kristova vôňa k životu. Ak nás Duch Svätý nemôže použiť ako nástroj na hlásanie Kristovej pravdy svetu, potom sa podobáme soli, ktorá stratila svoju slanú chuť a nedá sa upotrebiť.

Ak sa v našom živote neprejavuje Kristova milosť, dávame tým svetu dôkaz, že pravda, ktorej zdanlivo veríme, nemá posväcujúcu moc. Našou vinou zostane potom Božie slovo bez účinku v celom rozsahu nášho vplyvu. „Keby som hovoril jazykmi ľudskými, ba aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zuniacim gongom. A keby som mal aj (37) dar prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko poznanie, a keby som mal všetku vieru, tak, že by som hory prenášal, no lásky by som nemal, nič nie som. A keby som rozdal všetok svoj majetok a keby som obetoval svoje telo, aby som bol spálený, no lásky by som nemal, nič mi to neosoží“ (1 Kor 13,1-3).

Srdce plné lásky ovplyvní aj iných. Táto láska však nie je odpoveďou na preukázanú láskavosť, ale je zásadou konania. Formuje povahu, ovláda pohnútky, potláča nepriateľstvo a zušľachťuje city. Je rozsiahla ako vesmír a zhoduje sa s láskou anjelov. Pestovaná v srdci spríjemní (44) celý život a vo svojom okolí šíri požehnaný vplyv. Len ona nás môže urobiť soľou zeme.

Vy ste svetlo sveta.
(Mat 5,14)

Ježiš vždy učil ľudí názorne. Záujem svojich poslucháčov upútaval najmä príkladmi z blízkej prírody. Ľudia sa zišli hneď zrána. Jagavé slnko začalo majestátne vystupovať po belasej oblohe a pozvoľna vyháňalo tiene z údolí a horských tiesňav. Ešte stále však pretrvávala nádhera rannej oblohy. Žiarivý svit zaplavoval zem a pokojná hladina jazera odzrkadľovala zlatistý jas slnečných lúčov. (38) Na každom púčiku, kvietku či lístku sa ešte chveli kvapky rosy. Príroda úsmevne vítala nový deň. V korunách stromov ľúbezne spievali vtáci. Spasiteľ sa podíval na zhromaždený zástup, na vychádzajúce slnko a oslovil svojich učeníkov: „Vy ste svetlo sveta.“ Ako slnko na svojej púti zaháňa tieň noci a prebúdza svet k životu, tak majú Kristovi učeníci plniť svoje poslanie a nebeským svetlom osvecovať tých, čo žijú v temnote bludu a hriechu.

V jasnom rannom svetle bolo po okolitých kopcoch zreteľne vidieť osady a mestá, čím bol pohľad ešte zaujímavejší. Ježiš ukázal na ne a povedal: „Mesto, ktoré leží na vrchu, sa nedá ukryť“ a dodal: „Ani lampu nezažíhajú a nestavajú pod nádobu, ale na svietnik, aby svietila všetkým v dome“ (Mat 5,14.15).

Ježišovi poslucháči boli väčšinou roľníci a rybári. Vo svojich jednoduchých obydliach mali len po jednej miestnosti, kde na svietniku stála iba jedna lampa, ktorá svietila všetkým obyvateľom domu. Ježiš povedal: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach!“ (Mat 5,16). (45)

Hriešneho človeka nikdy duchovne neosvietilo a ani v budúcnosti neosvieti iné svetlo než to, ktoré vychádza z Krista. Spasiteľ Ježiš Kristus je jediným svetlom, ktoré môže presvietiť temnotu sveta, čo leží v hriechu. O Kristovi čítame: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí“ (Ján 1,4). Keď učeníci prijali Kristov život, mohli sa stať nositeľmi jeho svetla. Kristov láskyplný život zjavný v povahe (39) urobil z nich svetlo sveta.

My ľudia nemáme v sebe nijaké svetlo. Bez Krista sme ako nezapálené sviečky, ako mesiac odvrátený od slnka, bez jediného lúča, ktorý by sme mohli vyslať do temnoty sveta. Len čo sa však obrátime k Slnku spravodlivosti a stretneme sa s Kristom, celé naše vnútro osvieti jas Božej prítomnosti.

Kristovi nasledovníci majú byť medzi ľuďmi niečím viac, než len blikavým svetielkom. Sú povolaní byť žiarivým svetlom sveta. Ježiš pripomína všetkým vyznávačom (46) jeho mena, že svojou odovzdanosťou jemu sa stali jeho vyslancami. V modlitbe k Otcovi povedal: „Ako si ty mňa poslal do sveta, tak som aj ja ich poslal do sveta“ (Ján 17,18). Ako Kristus zjavil Otca, tak my máme zjavovať Krista. Náš Spasiteľ je zdrojom svetla. No nezabudnime, že Kristus sa zjavuje prostredníctvom ľudí. Boh pomocou nich udeľuje svoje požehnania. Aj Kristus prišiel na svet ako Syn človeka. Ľudská prirodzenosť spojená s božskou prirodzenosťou nemôže sklamať. Kristova cirkev a v nej každý Pánov učeník sú povolaní zjavovať Boha. Anjeli chcú prostredníctvom nás šíriť svetlo medzi hynúcimi a pomáhať im. Môže človek zanedbávať zverenú úlohu? Tým by bol svet ukrátený o určitú časť prisľúbeného pôsobenia Ducha Svätého. (40)

Ježiš neprikázal učeníkom, aby sa snažili sami svietiť. On povedal: „Nech svieti!“ Ak v srdci prebýva Kristus, svetlo jeho prítomnosti nemožno zastrieť. Ak svetlom sveta nie sú tí, čo sa vydávajú za Kristových nasledovníkov, potom ich opustila Božia moc. Ak svetlo nešíria, nie sú spojení so Zdrojom svetla.

Úprimné Božie deti sa v každej dobe stávali nositeľmi svetla a osvecovali svojich súčasníkov mocou „Kristovho Ducha, ktorý v nich prebýval“ (1 Pet 1,11). Jozef bol nositeľom svetla v Egypte. Svojou čistotou, šľachetnosťou a synovskou láskou predstavoval Krista v pohanskom prostredí. Počas putovania Izraelcov z Egypta do zasľúbenej krajiny boli verní medzi nimi svetlom okolitým národom. Prostredníctvom nich sa Boh zjavoval svetu. Daniel a jeho priatelia v Babylone a Mardocheus v Perzii osvecovali jasnými lúčmi svetla temnotu kráľovských dvorov. Podobne aj Kristovi učeníci majú byť nositeľmi svetla na ceste k nebesám. Prostredníctvom nich zjavuje Otec svoju milosť a lásku tým, čo žijú v duchovnej temnote (47) a nedospeli k poznaniu Boha. Keď ľudia uvidia ich dobré skutky, oslávia nebeského Otca, lebo si uvedomia, že na tróne vesmíru je Boh, ktorý je hoden chvály a nasledovania. Božia láska v srdci a Kristov súlad v živote sú pre neveriacich zábleskom neba, aby mohli nahliadnuť do jeho nádhery. (41)

To vedie ľudí, aby uverili v „lásku, ktorú má Boh k nám“ (1 Ján 4,16). V ich pôvodne hriešnych a nečistých srdciach nastáva očistná zmena, aby sa mohli „nepoškvrnení postaviť s plesaním“ pred Božiu slávu (Júda 1,24).

Spasiteľove slová: „Vy ste svetlo sveta“ upozorňujú na misijné poslanie, ktorým Ježiš poveril svojich nasledovníkov. Sebectvo, pýcha a predsudky postavili v Kristovej dobe silný a vysoký múr oddeľujúci vyvolených strážcov Božieho slova od ostatných národov sveta. To všetko prišiel Spasiteľ zmeniť. Jeho ústa hovoria niečo úplne iné ako to, čo ľudia počúvali od kňazov a rabínov. Kristus búra deliaci múr sebectva a národnostných predsudkov. Hlása lásku k celej ľudskej rodine. Povznáša ľudí nad zúžený obzor sebeckých záujmov, ruší územné predely a umelo vytvárané rozdiely v spoločnosti. Neuznáva rozdiel medzi domácimi a cudzincami, priateľmi a nepriateľmi. Učí nás, aby sme v každom človekovi, ktorý potrebuje našu pomoc, videli svojho blížneho. Na svet sa máme dívať ako na svoje misijné pôsobisko.

Ako slnečné lúče prenikajú až do najodľahlejších kútov sveta, tak má podľa Božej vôle svetlo evanjelia osvietiť každého človeka na zemi. Keby Kristova cirkev plnila úlohu, ktorú jej Pán zveril, uskutočnili by sa slová Písma: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo a tým, čo sedeli v tmavej krajine smrti, vyšlo svetlo“ (Mat 4,16). Členovia cirkvi by nemali vytvárať uzavreté spoločenstvo, nemali by sa vyhýbať zodpovednosti či znášaniu kríža. (48) Keby šli do všetkých krajín, keby vyžarovali Kristovo svetlo (42) a pre záchranu hynúcich pracovali tak, ako im príkladne ukázal Spasiteľ, posolstvo „evanjelia o kráľovstve“ by zanedlho počul celý svet.

Rovnakým spôsobom sa má uskutočňovať pôvodný zámer povolávania vyvoleného ľudu od čias Abraháma až dodnes. Boh hovorí: „Požehnám ťa... a staneš sa požehnaním“ (1 Moj 12,2). Slová starozmluvného proroka Izaiáša, ktoré v Reči na vrchu zazneli z úst Krista, platia dnes nám: „Povstaň a zaskvej sa, pretože prichádza tvoje svetlo a sláva Hospodinova vzchádza nad tebou“ (Iz 60,1). Ak ťa osvietila Hospodinova sláva, ak si uzrel majestát toho, ktorý je „významnejší nad tisíce iných“ a „prežiaduci skvost“, ak tvoje srdce zaplesá v jeho slávnej prítomnosti, tebe patria tieto Pánove slová. Vystúpil si s Kristom na Vrch premenenia? V údolí žijú satanom zotročení ľudia, čakajú na slovo viery a modlitbu, ktorá ich oslobodí.

O Kristovej sláve nemáme len premýšľať, ale o jeho prednostiach máme aj hovoriť. Izaiáš Kristovu slávu nielen prorocky zahliadol, ale o Kristovi aj hovoril. Keď Dávid uvažoval o Bohu, vzbĺkol v ňom oheň nadšenia a prejavilo sa to aj v jeho reči. Keď rozmýšľal o Božej úchvatnej láske, musel hovoriť o tom, čo videl a cítil. Kto môže mlčať, ak vierou zahliadol obdivuhodný plán vykúpenia, slávu jednorodeného Božieho Syna? Nie je azda málo len obdivne meditovať o nevýslovnej láske zjavenej na golgotskom kríži, na ktorom Ježiš Kristus zomrel, aby sme nezahynuli, ale mali večný život? (43) Možno na to hľadieť a nenájsť ani slova vďačnej chvály Spasiteľovi?

„V jeho chráme všetko volá: Sláva!“ (Ž 29,9). Žalmický básnik Izraela o ňom spieval za sprievodu harfy: „Úchvatnú slávu tvojej veleby a tvoje predivné diela chcem ospevovať. (49) Hovoriť budú o moci tvojich úžasných skutkov, ja chcem rozprávať o tvojich veľkých činoch“ (Ž 145,5.6).

Golgotský kríž treba vysoko vyvýšiť. Ľudia majú o ňom uvažovať a sústrediť naň svoju pozornosť. Potom všetky duchovné schopnosti posilní Božia moc. Duchovné sily sú sústredené na Kristovo dielo. Jeho nasledovníci budú vysielať do sveta lúče svetla a ožiaria celú zem.

Kristus radostne prijíma každého človeka, ktorý sa mu odovzdá. Spoluprácou ľudí s Bohom prostredníctvom Spasiteľa sa má svetu hlásať tajomstvo vtelenej lásky. Hovorte o tom, modlite sa za to, spievajte o tom. Všade oznamujte posolstvo o jeho sláve a šírte ho vo všetkých oblastiach sveta.

Trpezlivé znášanie životných skúšok, vďačné prijímanie požehnaní, rázne odmietanie pokušení, miernosť, vľúdnosť, milosť, milosrdenstvo a sústavne prejavovaná láska – to sú lúče, ktoré majú vyžarovať z veriacich ľudí. Opakom týchto vlastností je temnota sebeckého srdca, do ktorého nepreniklo svetlo života. (50) (51) (52) (44)