Bitka pri Rozhanovciach

Bitka pri Rozhanovciach bola bitka, ktorá sa odohrala v piatok 15. júna 1312 pri Rozhanovciach neďaleko Košíc medzi vojskom kráľa Karola Róberta z Anjou, posilneným o vojská spišských Sasov a rytierov rádu johanitov[1], a vojskami Omodejovcov (synov nebohého palatína Omodeja), doplnenými o pomocné oddiely Matúša Čáka Trenčianskeho.

Roku 1301 vymrela v Uhorsku dynastia Arpádovcov. O uhorský trón začali bojovať neapolskí Anjuovci, Přemyslovci, neskôr Wittelsbachovci. V prvých rokoch bojov o uhorský tón (1301-1305) bol súperom Karola Róberta z Anjou Přemyslovec Václav (v Uhorsku Ladislav V.), syn českého kráľa Václava II. Po jeho odchode sa súperom Karola Róberta až do roku 1308 stal bavorský vojvoda Oto III., ale ani ten sa v Uhorsku nedokázal presadiť. Najväčšiu podporu nakoniec získal Karol Róbert. Krajina však bola po rokoch neustálych bojov ovládaná jednotlivými veľmožmi, ktorí striedavou podporou uchádzačov o trón sledovali svoje vlastné záujmy. Vznikli tak územia, na ktorých títo oligarchovia takmer neobmedzene vládli. Na území dnešného Slovenska boli takými oligarchami Matúš Čák Trenčiansky, ktorý ovládal západné a časť stredného Slovenska, Omodejovci vedení palatínom Omodejom Abom, ktorí ovládali severovýchod Uhorska. Medzi územím Matúša Čáka a Omodejovcov sa ešte nachádzalo panstvo krajinského sudcu Štefana Ákoša a Ratoldovcov (magister Demeter a jeho synovec magister Dônč).

Karol Róbert, ktorý bol 27. novembra 1308 na peštianskom sneme zvolený za kráľa a 27. augusta 1310 bol v Stoličnom Belehrade korunovaný svätoštefanskou korunou za kráľa (predchádzajúce korunovácie v rokoch 1301 a 1309 neboli vykonané podľa uhorského zvykového práva), bol rozhodnutý proti veľmožom zasiahnuť. Už v roku 1310 sa dostal do konfliktu s Matúšom Čákom, ktorého zbavil funkcie palatína. Matúš však titul používal ďalej a v lete 1311 zaútočil na Budínsky hrad, sídlo panovníka, vyplnienil kráľovské a arcibiskupské majetky. Kráľ na jeseň odpovedal útokom na Matúšove územie, ale neuspel.
V tom čase vrcholil spor medzi Omodejovcami a mestom Košicami. Omodeja Abu, ktorý už roku 1304 prešiel zo strany Václava-Ladislava na stranu Karola Róberta a získal pre neho práve mesto Košice, 5. septembra 1311 v jednej potýčke zabili košicí mešťania. Omodejovi synovia žiadali súd a pomoc od kráľa. Karol Róbert bol však rozhodnutý túto situáciu využiť vo svoj prospech. 3. októbra 1311 bol vynesený rozsudok, na základe ktorého sa Omodejovci mali vzdať nárokov na Košice, kráľovi museli vrátiť Abovskú a Zemplínsku stolicu, banské mesto Gelnica, Spišský hrad a ďalšie kráľovské hrady. Museli sa podriadiť kráľovi a bez jeho povolenia nesmeli stavať ďalšie hrady. Omodejovci rozsudok prijali len formálne. Nadviazali spojenectvo s Matúšom Čákom a chystali odplatu. V marci 1312 vyplienili okolie kráľovského mesta Blatný Potok. Kráľ sa vydal s vojskom proti Omodejovcom, ktorý sa stiahli na Šarišský hrad. 10. apríla 1312 ho začal obliehať, časť posádky sa po niekoľkých týždňoch vzdala, ale veliteľ hradu magister Demeter sa nevzdal. Koncom mája sa kráľ s vojskom stiahol zo Šariša na Spiš, lebo sa dozvedel o vojsku, ktoré vyslal na pomoc Omodejovcom Matúš Čák. Išlo o oddiel 1 700 obrnených žoldnierov, ktorý viedol Aba Pekný (nazývaný tiež Veľký). Kráľ zatiaľ na Spiši doplnil svoje vojsko o bojovníkov z radov spišských kopijníkov a spišských Nemcov.Začiatkom júna sa vojsko Omodejovcov, doplnené o oddiel Abu Pekného, vyrazilo ku Košiciam, ktoré začali obliehať. Viedla ich k tomu pomsta za smrť otca, ako aj to, že Košice boli slabším súperom ako kráľovské vojsko. Karol Róbert sa preto urýchlene pohol pozdĺž horného toku Hornádu svojmu strategickému spojencovi na pomoc. Omodejovci prerušili obliehanie a postupovali proti kráľovi. V piatok 15. júna 1312 sa napokon stretli obidve vojská pri dedine Rozhanovce neďaleko Košíc. Kráľ zaujal nevýhodné postavenie v údolí Torysy, zatiaľ čo jeho protivníci sa rozvinuli na úpätí kopca. Magister Demeter, ktorý velil čelnému oddielu omodejovských vojsk zaútočil na stred kráľovského vojska. Situácia kráľa bola kritická. Všetko nasvedčovalo tomu, že kráľ padne alebo padne do zajatia. Omodejovci začali posilovať stred bojovej zostavy, čím však došlo k oslabeniu krídel. Vtedy proti ľavému krídlu Omodejovcov vyrazili rytieri rádu johanitov ( v tom čase v Uhorsku čo sa týka výzbroje a disciplíny najlepší vojaci), ktorý toto krídlo zmietli a uľahčili stredu bojovej zostavy. Kráľovi navyše prišiel na pomoc aj oddiel Košičanov, ktorý napadol jedno z krídel. Onedlho padol magister Demeter aj Aba Pekný, čo spôsobilo útek oddielu Matúša Čáka. Protiútok Karola pod zástavou johanitov (kráľovský zástavník Gurke padol v prvej časti bitky) následne rozhodol o osude bitky. Do bitky zasiahli od juhu aj vojská Košičanov a spišských Sasov, čím bol dokonaný zmätok v radoch omodejovských vojsk, ktoré začalo ustupovať.

V bitke ktorej sa zúčastnilo asi 10 000 bojovníkov utrpelo väčšie straty síce kráľovské vojsko, ale straty Omodejovcov boli citeľnejšie. Okrem veliteľov Demetera a Abu Pekného padli aj Omodejovi synovia Mikuláš a Dávid, ako aj množstvo omodejovských familiárov.

Išlo vraj o najväčšiu rytiersku bitku od čias tatárskeho vpádu (1241). Po bitke Karol Róbert z Anjou skonfiškoval rozsiahle majetky Omodejovcov a ich najvernejších stúpencov a časť z nich daroval svojim najvernejším stúpencom. Bitka ukončila dlhoročnú faktickú vládu Omodejovcov na východnom Slovensku a predznamenala aj koniec faktickej vlády Matúša Čáka Trenčianskeho na zvyšnom Slovensku.