bitka o stalingrad

V bitke o Stalingrad nastal obrat v histórii druhej svetovej vojny, je považovaná za najkrvavejšiu bitku v ľudskej histórii. Nebola to síce prvá bitka, v ktorej boli Nemci porazení, ale práve počas bitky o Stalingrad začínalo byť jasné, že Nemci túto vojnu prehrajú. Mesto nesúce Stalinovo meno bolo symbolom pre obyvateľstvo a jeho porážka by Rusov značne demoralizovala, čo si uvedomovali velitelia na jednej i druhej strane. Tento fakt dokazuje aj prejav generála Ruskej 62. armáde: ,,Za Volgu nesmieme ustúpiť! Existuje len jediná cesta, a to je tá, ktorá vedie vpred. Stalingrad musíme buď zachrániť, alebo s ním padnúť.“

Pre Hitlera bolo mesto dôležité z viacerých dôvodov: jednak to bolo významné priemyselné stredisko a zároveň Američania zásobovali Rusov po Volge. Prerušenie tejto cesty by ZSSR značne oslabilo.

Nemci vpadli do ZSSR 22. júna 1942, s úmyslom vojnu rýchlo ukončiť. Vďaka momentu prekvapenia rýchlo postupovali, napriek odporu ruských vojakov aj civilistov. Ich sily boli rozdelené na tri časti, z ktorých každá mala svoj vlastný cieľ. Armáda Juh mala za úlohu prebojovať sa k ropným poliam na Kaukaze a prípadne sa spojiť s Japoncami, čo bolo veľký Hitlerovým snom. Nemci postupovali rýchlo len do začiatku zimy, kedy sa prejavila slabá pripravenosť armády, pre podmienky ruskej zimy.

Bitka o Stalingrad bola súčasťou väčšieho Hitlerovho plánu s názvom operácia Modrá. Táto spočívala v tom, že armáda Juh, pozostávajúca z 6. a 17. armády a 1. a 4. tankovej brigády, sa rozdelí na dve časti. Prvá skupinam, A, pod velením Ericha von Mansteina a von Kleista mala útočiť na juh smerom k Rostovu a obsadiť ropné polia v Maikope. Druhá časť, B, ktorej súčasťou bola aj šiesta armáda, tzv. premožiteľka hlavných miest, mala prejsť medzi riekami Volga a Don a zo severu sa priblížiť ku Stalingradu. Do vedenia 6. armády s dostal Fridrich Wilhelm Ernest Paulus, dovtedajší dôstojník logistiky. Skupinu B viedol spolu s von Weichsom.

Skupina B má rozkaz dobyť Stalingrad a úspešne sa k nemu blíži presne podľa Hitlerových očakávaní. Preto Hitler odveľuje 4. tankovú brigádu, ktorá je tam podľa neho zbytočná a priraďuje ju ku skupine A. Následne sa zastavuje nemecký postup jednak preto, že 4. aj 6. armáda potrebovala na presun tú istú cestu a aj preto, že nemecké tanky mali príliš úzke pásy pre pohyb v Rusku. Tento stav si vyžiadal zdržanie až jeden týždeň. Následne Hitler vracia 4. armádu späť do skupiny B.

Rusom tieto šachy v nemeckej armáde neunikli a ruský generál Andrej Jermenko ponecháva bojisko Nemcom a sťahuje svoje jednotky do Stalingradu, ktoré spolu s ostatnými vojskami v meste vytvoria 62. armádu. Veliteľom sa stáva generál Lopatin, ktorý je po vyjadrení svojich obáv vymenený za Vasilija Ivanovyča Čujkova. Jeho úloha je, ako už bolo spomenuté vyššie, chrániť mesto do posledného muža.

Stalin zakazuje evakuáciu civilistov, ich prítomnosť má zvýšiť odhodlanie vojakov. Ženy a deti stavali obranné opevnenia, alebo pracovali v zbrojovkách.

23. augusta sa začína bombardovanie mesta. Cieľom bolo zničiť možné úkryty ruských obrancov. Malo to však presne opačný efekt, z mesta síce zostali len ruiny no na každom kroku sa mohol skrývať vojak - ostreľovač. Boli však zabité tisíce civilistov ( odhadom 44 000 mŕtvych a 150 000 zranených ) a zničených 80% obytných priestorov.

Generál Jeremenko si spomína na bombardovanie takto: "Už sme doteraz zažili veľa bitiek, ale čo sme videli v Stalingrade 23.augusta, to bola nočná mora. Bomby vybuchovali všade naokolo a obloha bola vyplnená stĺpcami ohnivého dymu. Blízko nádrží ropy (boli umiestnené na brehoch Volgy, severne od stredu mesta) bodali oblohu obrovské plamene, zaplavujúc pôdu morom ohňa a štipľavých plynov. Prívaly horiacej ropy a benzínu plávali na Volge, na povrchu to bola rieka ohňa. Lode na rieke sa vznietili, asfalt na ceste chrlil dusivý dym a telegrafné veže iskrili ako zápalky. Zem Stalingradu bola popraskaná a začiernená. Mesto vyzeralo ako napadnuté hrozným hurikánom, ktorý ho vyniesol do vzduchu, sprchujúc ulice a námestia. Vzduch bol horúci, dusivý, plný dymov a ťažko sa dýchal."

24. augusta sa organizuje evakuácia mesta. Do bezpečia je odvezených asi 300 000 ľudí a náklad z tovární. Rusy zvykli demontovať stroje v továrňach a železnicou ich sťahovať do bezpečia za Ural. Ľudí potrebovali na ich opätovné zmontovanie a prevádzku.

Obrana mesta v prvej fáze bojov závisela hlavne na 1077. protivzdušnom oddiele, ktorý pozostával najmä z mladých dobrovoľníčok, ktoré však boli zle vycvičené v boji proti pozemným cieľom, Napriek tomu bránili pozície proti postupujúcim tankom, takmer bez pomoci. Nemecká armáda B sa dostáva k rieke Volga a síce k Stalingradu pred koncom augusta.

V tejto fáze boja sovietska obrana silne závisela na zbrojovkách. Tanky vyrábali dobrovoľníci. Boli vypúšťané na front hneď po dokončení výroby, väčšinou bez náteru, či zameriavačov.

Od 1. septembra môžu Rusy privádzať posily len cez Volgu nad ktorú mohutne nalietavala Luftwaffe. Väčšina posíl zahynula predtým, než sa dostala do samotného mesta.

Konštatin Simonov zaznamenal boj Luftwaffe a Rusov takto: "Všetky domy okolo mesta horeli a v noci ich dym zalial horizont. Vo dne v noci bola zem posypaná šrotom z bombardovania a diel. Vraky zostrelených lietadiel ležali roztrúsené po uliciach a vzduchom svišťali náboje z Ack-Ack kanónu, ale bombardovanie to hneď neukončilo. Obliehači sa pokúsili so Stalingradu urobiť peklo na Zemi. Avšak bolo nemožné zostať pasívnym. Mali ste bojovať, mali ste obraňovať mesto pred streľbou, dymom a krvou. Bola to jediná cesta ako žiť."

Situácia bola o to demoralizujúcejšia, že Stalin vydal rozkaz číslo 227 ( 27 jún 1942 ), podľa ktorého tí čo bez rozkazu opustia svoje pozície majú byť okamžite zastrelení. Na Stalinov príkaz boli takisto vytvorené tzv. „uzáverové jednotky“, ktoré sa presunuli za útočiacich vojakov a v prípade, že sa dali na útek bez milosti ich postrieľali. Priemerná životnosť sovietskeho vojaka v Stalingrade je asi 24 hodín.

Nemci kombinovali pechotu, delostrelectvo a letectvo, čo dovoľovalo Rusom udržať pevnú frontovú líniu, čo nútilo nemeckú pechotu bojovať mimo mesta, inak boli ohrození vlastnými bombami. Neskôr sa boj preniesol do ulíc mesta. Nemci tento spôsob boja nazvali „rattenkrieg“, čiže potkania vojna.

Bola to vojna sniperov. Najznámejší z ruských ostreľovačov Vasilij Grigorievič Zajcev zabil v období od 10. novembra do 17 decembra 224 ľudí, zahrňujúc 11 iných sniperov. Do 10. novembra stihol zabiť 32 ľudí obyčajnou puškou. Odhaduje sa, že spolu s 28 ľuďmi, ktorých vycvičil vzali život 3000 nemeckým vojakom. Ďalšími známymi ostreľovačkami boli Ľudmila Pavličenková a Nina Alexejevna Lobovskajová.

Zaitsev natoľko demoralizoval nemeckú armádu, že proti nemu povolali popredného nemeckého ostreľovača a riaditeľa školy pre ostreľovačov v Zossene majora Koniga. Zo súboja vyšiel víťazne Zajcev. Čo silne podporilo sovietsku propagandu a morálku ruských vojakov.

Obzvlášť ťažké boje sa viedli o Mamaievovu mohylu, pri jednom ruskom protiútoku bola zničená celá jedna divízia, teda asi 10 000 vojakov. Bojovalo sa aj o závod Červený október a traktorový závod, zbrojovky Barikády.

V novembri sa Nemcom podarilo obsadiť 90% rozrumeného mesta a rozdeliť Čujkovovu 62. armádu na dve časti. Kusy ľadu bránili prísunu ruských posíl po rieke. Rusy mali ťažké straty, počas paľby pechoty dobrovoľníci opravovali tanky niekedy priamo na fronte. V týchto momentoch bol Hitler presvedčený svojom víťazstve.

Ešte počas obliehania mesta žiadali slabo vyzbrojené a vycvičené, najmä maďarské jednotky o posily, tieto žiadosti boli oprávnené keďže úsek dlhý 1 – 2 km mala na starosti jedna čata, čiže asi 40 vojakov. Keďže Hitler sa zaujímal hlavne samotné mesto , odmietol poslať im tieto posily. Generál Franz Halder, ktorý ho upozornil, že tieto žiadosti nie sú neoprávnené bol vymenený za generála Kurta Zeitlera.

Na jeseň, 19. novembra začína ruský generál Georgij Žukov s operáciou Uranus. V stepiach severne od mesta zhromaždil veľké množstvo vojakov. Útok viedol Nikolaj Vatutin, k dispozícii mal 18 divízií pechoty, 8 tankových brigád, 2 motorizované brigády, 1 protitankovú brigádu a 6 divízií jazdy. Pomerne ľahko prešiel cez slabo bránené nemecké krídlo a dostal sa do tyla nepriateľa. 6. armádu tým úplne odrezal od zásobovania. Úlohy sa vymenili a v pozícii obliehaných sa pre zmenu ocitli Nemci.

Hitler, ktorý sa už predtým vyjadril, že Nemci mesto nikdy neopustia sa dostal do veľmi ťažkej situácie a zakázal opustiť mesto. Dal vytvoriť špeciálnu jednotku, armádu „Don“ pod Mansteinovým velením, ktorá sa mal prebiť k 6. armáde. Operácia dostala názov „Zimná búrka“. Chýbali im však tanky a tak bol postup veľmi ťažký, napriek tomu sa 13. decembra dostali na 20 – 30 km od mesta. Vojaci v meste počuli v diaľke zvuky boja a boli pripravení prebiť sa, spálili väčšinu skladov so zásobami, aby nepadli do rúk nepriateľom. Hitler však zakázal ústup z mesta čím ich de facto odsúdit na smrť, keďž armáda „Don“ nebola schopná pokračovať a musela ustúpiť. Obliehaní Nemci ostali u´plne bez zásob.

Nemecká Luftwafe ponúkla pomoc a Goring tvrdil, že dokáže zásobovať Stalingr