Biosféra

Biosféra
Biosféra
Biosféra je živý obal zeme. Tvoria ho rastliny živocíchy a mikroorganizmy. Zaberá cast
atmosféry, hydrosféry a zemskej kôry. Biosféru ako súcast krajinnej sféry skúma
biogeografia. Orientuje sa na dve odlišné krajinné zložky: rastlinstvo (tvorí 90%
biosféry) a živocíšstvo. Jednotlivé krajinné zložky rôznym spôsobom vplývajú na živé
organizmy ako ekologické cinitele (voda, svetlo, teplo, pôda, reliéf). Velmi dôležitým
ekologickým cinitelom v biosfére je voda – cast rastlinstva môže žit iba vo vode – sú to
vodné organizmy (morské a sladkovodné). Podla nárokov na vodu sú rastliny
vlhkomilné – hygrofyty, suchomilné – xerofyty a sukulenty úsporne hospodária s
vodou.
Podla nárokov na teplo a svetlo sú rastliny teplomilné, cladnomilné, svetlomilné a
tienomilné.
Podla nárokov na pôdu sú hygrofyty (vlhké pôdy), nitrofilné (sú nárocné na dusík),
kalcifilné ( sú nárocné na vápnik), acidofilné ( kyslé pôdy) a halofyty (zasolené pôdy).
Rastliny a živocíchy združujú a vytvárajú spolocenstvo rastlín – fytocenózu a
spolocenstvo živocíchov – zoocenózu. Zákonitý súbor rastlín a živocíchov, v ktorom
platia vlastn=e pravidlá vzájomného spolužitia, sa nazýva – biocenóza. V rovníkovej
oblasti sa vytvorilo pásmo daždových rovníkových lesov s najbohatšou vegetáciou na
Zemi. Lesy sú bujné, husté vysoké 50 – 60 m, stromy tvoria 4 – 5 poschodí. Rozšírené
sú v povodí Amazonu a Konga. Smerom od rovníka sa znižuje výška stromov, lesy sú
redšie, prechádzajú do tropických saván, kde prevládajú trávnaté a krovité porasty.
Trávy dosahujú výšku 2 – 3 m. Savany sú najviac rozšírené v Afrike a Južnej Amerike.
Smerom od rovníka k pólu ubúda zrážok i rastlinstva a savany prechádzajú do pásma
tropických a subtropických polopúští s chudobným teplomilným rastlinstvom. V
blízkoosti obratníkov nastupujú púšte , ktoré sú takmer bez rastlinstva. Toto pásmo je
typické najmä pre severnú Afriku (Sahara) a juhozápadnú Áziu (Arabský poloostrov). V
oblasti okolo Stredozemného mora sa vytvorilo pásmo stredomorského rastlinstva s
riedkymi vždyzelenými porastami. V juhovýchodnej Ázií sa vytvorilo subtropické pásmo
monzúnových lesov s velmi bohatou vegetáciou – vplyv monzúnových daždov. Smerom
do vyšších geografických šírok nasleduje pásmo stepí s množstvom druhov nízkych tráv
a cibulovitých rastlín. Miestami prechádzajú stepi až do polopúšti a púšti mierneho
pásma (stredná Ázia). S pribúdaním zrážok smerom do mierneho pásma nasleduje
pásmo listnatých a zmiešaných lesov.
Najviac rozšírené sú v Európe. Pásmo ihlicnatých lesov (tajga) je typické pre Áziu
(Sibír) – tiahne sa rovnobežkovým smerom od Škandinávie až po Tichý oceán – a
Severnú Ameriku (Kanada). Pásmo tundier je rozšírené iba na severnej pologuli na
okrajoch Euroázie a Severnej Ameriky. Sú tu najdrsnejšie podmienky pre vývoj
rastlinstva. Za polárnou hranicou lesa, kde nízke stromy prechádzajú do krovitých
foriem – krovitá tundra – nastupujú bylinné a machovo – lišajníkovité porasty – bylinná
tundra. V oblasti pólov sa rozprestierajú polárne pustatiny.
Vertikálne clenenie biosféry:
Najvýraznejšou crtou diferenciácie rastlinného krytu v pohoriach je výrazná vertikaálna
stupnovitost, ktorú podmienujú náhle teplotné a vlhkostné zmeny s rastúcou
nadmorskou výškou. V rôznych oblastiach na Zemi je rôzne usporiadanie vegetácie.
Závisí od rozšírenia drevín a od geografických podmienok. Vertikálne usporiadanie
rastlinstva možno vyjadrit všeobecnou schémou:
1. Nelesná zóna (savany, púšte, stepi v suchých oblastiach)
2. Zóna lesa
3. Zóna krovitých porastov
4. Zóna vysokohorských bylinných formácií
5. Zóna vecného snehu a ladu
V našich pohoriach rozlišujeme tieto vegetacné stupne: dubový (do 550m), bukový (do
1250 až 1300 m), smrekový (po hornú hranicu lesa), kosodrevinový (nad lesnou
hranicou), nad ním stupen alpinskej bylinnej vegetácie.
Biosféra
Biosféra je živý obal zeme. Tvoria ho rastliny živocíchy a mikroorganizmy. Zaberá cast
atmosféry, hydrosféry a zemskej kôry. Biosféru ako súcast krajinnej sféry skúma
biogeografia. Orientuje sa na dve odlišné krajinné zložky: rastlinstvo (tvorí 90%
biosféry) a živocíšstvo. Jednotlivé krajinné zložky rôznym spôsobom vplývajú na živé
organizmy ako ekologické cinitele (voda, svetlo, teplo, pôda, reliéf). Velmi dôležitým
ekologickým cinitelom v biosfére je voda – cast rastlinstva môže žit iba vo vode – sú to
vodné organizmy (morské a sladkovodné). Podla nárokov na vodu sú rastliny
vlhkomilné – hygrofyty, suchomilné – xerofyty a sukulenty úsporne hospodária s
vodou.
Podla nárokov na teplo a svetlo sú rastliny teplomilné, cladnomilné, svetlomilné a
tienomilné.
Podla nárokov na pôdu sú hygrofyty (vlhké pôdy), nitrofilné (sú nárocné na dusík),
kalcifilné ( sú nárocné na vápnik), acidofilné ( kyslé pôdy) a halofyty (zasolené pôdy).
Rastliny a živocíchy združujú a vytvárajú spolocenstvo rastlín – fytocenózu a
spolocenstvo živocíchov – zoocenózu.
Zákonitý súbor rastlín a živocíchov, v ktorom platia vlastn=e pravidlá vzájomného
spolužitia, sa nazýva – biocenóza. V rovníkovej oblasti sa vytvorilo pásmo daždových
rovníkových lesov s najbohatšou vegetáciou na Zemi. Lesy sú bujné, husté vysoké 50 –
60 m, stromy tvoria 4 – 5 poschodí. Rozšírené sú v povodí Amazonu a Konga. Smerom
od rovníka sa znižuje výška stromov, lesy sú redšie, prechádzajú do tropických saván,
kde prevládajú trávnaté a krovité porasty. Trávy dosahujú výšku 2 – 3 m. Savany sú
najviac rozšírené v Afrike a Južnej Amerike. Smerom od rovníka k pólu ubúda zrážok i
rastlinstva a savany prechádzajú do pásma tropických a subtropických polopúští s
chudobným teplomilným rastlinstvom. V blízkoosti obratníkov nastupujú púšte , ktoré
sú takmer bez rastlinstva. Toto pásmo je typické najmä pre severnú Afriku (Sahara) a
juhozápadnú Áziu (Arabský poloostrov). V oblasti okolo Stredozemného mora sa
vytvorilo pásmo stredomorského rastlinstva s riedkymi vždyzelenými porastami. V
juhovýchodnej Ázií sa vytvorilo subtropické pásmo monzúnových lesov s velmi bohatou
vegetáciou – vplyv monzúnových daždov. Smerom do vyšších geografických šírok
nasleduje pásmo stepí s množstvom druhov nízkych tráv a cibulovitých rastlín.
Miestami prechádzajú stepi až do polopúšti a púšti mierneho pásma (stredná Ázia). S
pribúdaním zrážok smerom do mierneho pásma nasleduje pásmo listnatých a
zmiešaných lesov. Najviac rozšírené sú v Európe. Pásmo ihlicnatých lesov (tajga) je
typické pre Áziu (Sibír) – tiahne sa rovnobežkovým smerom od Škandinávie až po Tichý
oceán – a Severnú Ameriku (Kanada). Pásmo tundier je rozšírené iba na severnej
pologuli na okrajoch Euroázie a Severnej Ameriky. Sú tu najdrsnejšie podmienky pre
vývoj rastlinstva. Za polárnou hranicou lesa, kde nízke stromy prechádzajú do
krovitých foriem – krovitá tundra – nastupujú bylinné a machovo – lišajníkovité porasty
– bylinná tundra. V oblasti pólov sa rozprestierajú polárne pustatiny.
Vertikálne clenenie biosféry:
Najvýraznejšou crtou diferenciácie rastlinného krytu v pohoriach je výrazná vertikaálna
stupnovitost, ktorú podmienujú náhle teplotné a vlhkostné zmeny s rastúcou
nadmorskou výškou. V rôznych oblastiach na Zemi je rôzne usporiadanie vegetácie.
Závisí od rozšírenia drevín a od geografických podmienok. Vertikálne usporiadanie
rastlinstva možno vyjadrit všeobecnou schémou:
1. Nelesná zóna (savany, púšte, stepi v suchých oblastiach)
2. Zóna lesa
3. Zóna krovitých porastov
4. Zóna vysokohorských bylinných formácií
5.
Zóna vecného snehu a ladu
V našich pohoriach rozlišujeme tieto vegetacné stupne: dubový (do 550m), bukový (do
1250 až 1300 m), smrekový (po hornú hranicu lesa), kosodrevinový (nad lesnou
hranicou), nad ním stupen alpinskej bylinnej vegetácie.
Biosféra
Biosféra je živý obal zeme. Tvoria ho rastliny živocíchy a mikroorganizmy. Zaberá cast
atmosféry, hydrosféry a zemskej kôry. Biosféru ako súcast krajinnej sféry skúma
biogeografia. Orientuje sa na dve odlišné krajinné zložky: rastlinstvo (tvorí 90%
biosféry) a živocíšstvo. Jednotlivé krajinné zložky rôznym spôsobom vplývajú na živé
organizmy ako ekologické cinitele (voda, svetlo, teplo, pôda, reliéf). Velmi dôležitým
ekologickým cinitelom v biosfére je voda – cast rastlinstva môže žit iba vo vode – sú to
vodné organizmy (morské a sladkovodné). Podla nárokov na vodu sú rastliny
vlhkomilné – hygrofyty, suchomilné – xerofyty a sukulenty úsporne hospodária s
vodou.
Podla nárokov na teplo a svetlo sú rastliny teplomilné, cladnomilné, svetlomilné a
tienomilné.
Podla nárokov na pôdu sú hygrofyty (vlhké pôdy), nitrofilné (sú nárocné na dusík),
kalcifilné ( sú nárocné na vápnik), acidofilné ( kyslé pôdy) a halofyty (zasolené pôdy).
Rastliny a živocíchy združujú a vytvárajú spolocenstvo rastlín – fytocenózu a
spolocenstvo živocíchov – zoocenózu. Zákonitý súbor rastlín a živocíchov, v ktorom
platia vlastn=e pravidlá vzájomného spolužitia, sa nazýva – biocenóza. V rovníkovej
oblasti sa vytvorilo pásmo daždových rovníkových lesov s najbohatšou vegetáciou na
Zemi. Lesy sú bujné, husté vysoké 50 – 60 m, stromy tvoria 4 – 5 poschodí. Rozšírené
sú v povodí Amazonu a Konga. Smerom od rovníka sa znižuje výška stromov, lesy sú
redšie, prechádzajú do tropických saván, kde prevládajú trávnaté a krovité porasty.
Trávy dosahujú výšku 2 – 3 m. Savany sú najviac rozšírené v Afrike a Južnej Amerike.
Smerom od rovníka k pólu ubúda zrážok i rastlinstva a savany prechádzajú do pásma
tropických a subtropických polopúští s chudobným teplomilným rastlinstvom. V
blízkoosti obratníkov nastupujú púšte , ktoré sú takmer bez rastlinstva. Toto pásmo je
typické najmä pre severnú Afriku (Sahara) a juhozápadnú Áziu (Arabský poloostrov). V
oblasti okolo Stredozemného mora sa vytvorilo pásmo stredomorského rastlinstva s
riedkymi vždyzelenými porastami. V juhovýchodnej Ázií sa vytvorilo subtropické pásmo
monzúnových lesov s velmi bohatou vegetáciou – vplyv monzúnových daždov. Smerom
do vyšších geografických šírok nasleduje pásmo stepí s množstvom druhov nízkych tráv
a cibulovitých rastlín. Miestami prechádzajú stepi až do polopúšti a púšti mierneho
pásma (stredná Ázia). S pribúdaním zrážok smerom do mierneho pásma nasleduje
pásmo listnatých a zmiešaných lesov. Najviac rozšírené sú v Európe.
Pásmo ihlicnatých lesov (tajga) je typické pre Áziu (Sibír) – tiahne sa rovnobežkovým
smerom od Škandinávie až po Tichý oceán – a Severnú Ameriku (Kanada). Pásmo
tundier je rozšírené iba na severnej pologuli na okrajoch Euroázie a Severnej Ameriky.
Sú tu najdrsnejšie podmienky pre vývoj rastlinstva. Za polárnou hranicou lesa, kde
nízke stromy prechádzajú do krovitých foriem – krovitá tundra – nastupujú bylinné a
machovo – lišajníkovité porasty – bylinná tundra. V oblasti pólov sa rozprestierajú
polárne pustatiny.
Vertikálne clenenie biosféry:
Najvýraznejšou crtou diferenciácie rastlinného krytu v pohoriach je výrazná vertikaálna
stupnovitost, ktorú podmienujú náhle teplotné a vlhkostné zmeny s rastúcou
nadmorskou výškou. V rôznych oblastiach na Zemi je rôzne usporiadanie vegetácie.
Závisí od rozšírenia drevín a od geografických podmienok. Vertikálne usporiadanie
rastlinstva možno vyjadrit všeobecnou schémou:
1. Nelesná zóna (savany, púšte, stepi v suchých oblastiach)
2. Zóna lesa
3. Zóna krovitých porastov
4. Zóna vysokohorských bylinných formácií
5. Zóna vecného snehu a ladu
V našich pohoriach rozlišujeme tieto vegetacné stupne: dubový (do 550m), bukový (do
1250 až 1300 m), smrekový (po hornú hranicu lesa), kosodrevinový (nad lesnou
hranicou), nad ním stupen alpinskej bylinnej vegetácie.