Benito Mussolini, Francisco Franco

BENITO MUSSOLINI

Narodil sa v rodine kováča a učiteľky. Jeho výchova prebehla v saleziánskom kláštore, neskôr v učiteľskom inštitúte vo Forli. Vo veku 17 rokov, roku 1900, vstúpil do Talianskej socialistickej strany (PSI). Roku 1902 odišiel do Švajčiarska, aby unikol pred vojenskou službou. Pracoval tam ako pomocný stavebný robotník. Medzi talianskymi emigrantmi sa tu formovali aj jeho politické názory a viedol syndikalistickú propagandu. Keď ho doživotne vypovedali zo Švajčiarska, vrátil sa do Talianska, kde absolvoval základnú vojenskú službu. Potom vyučoval francúzštinu a potom bol novinárom.

V rokoch 1909 – 1912 bol šéfredaktor socialistických novín La lotta di classe (Triedny boj), roku 1912 šéfredaktorom denníka socialistickej strany L'Avanti!. Zo socialistickej strany a novín L'Avanti ho vylúčili, keď sa koncom roka 1914 stal prívržencom vstupu Talianska do prvej svetovej vojny. V novembri 1914 s peniazmi od francúzskej vlády založil nový denník Il Popolo d'Italia (Ľud Talianska). Po vstupe Talianska do vojny išiel dobrovoľne bojovať. Roku 1917 bol však ranený a musel opustiť vojenskú službu.


Medzivojnové obdobie

Doma sa znova venoval politike. (Už v novembri 1914 vstúpil do milánskej časti Fasci d'azione rivoluzionaria internazionalista (Zväz(k)y revolučných internacionalistických akcií), čo boli syndikalistickí socialisti, ktorí boli za vstup Talianska do prvej svetovej vojny.) Vo februári 1919 potom po vojne Mussolini založil pod názvom Fasci di Combattimento (Bojové zväz(ok) ) prvé ozaj fašistické skupiny - predchodcu toho, čo dnes nazývame fašisti (z talianskeho fasci=zväz(k)y). Z Fasci di Combattimento neskôr vznikla fašistická strana a Mussolini sa stal jej vodcom.

Fašisti získavali podporu vďaka neutešenej situácii krajiny po prvej svetovej vojne (politický chaos, nezamestnanosť a pod.). Bojové družiny fašistov („zväzky“) organizovali aj krvavé útoky proti prestaviteľom demokratickej verejnosti. V takejto atmosfére teroru Mussolini čoskoro získal spojencov medzi podnikateľmi. 15. mája 1921 sa stal poslancom. Na jeseň 1922 už Mussolini otvorene žiadal účasť na vláde. Koncom októbra 1922 spolu s ďalšími predákmi fašistického hnutia preto zorganizovali tzv. Pochod na Rím, pochod „zväzkov“ do hlavného mesta, ktorý skončil tak, že kráľ Mussoliniho požiadal o vytvorenie novej vlády.

Najprv v nej Mussolini, ako najmladší predseda vlády v talianskych dejinách, mal len štyroch ministrov, ale volebný zákon z roku 1924 a niekoľko výnimočných opatrení z rokov 1925 – 1927 (o.i. zavraždenie socialistického vodcu Matteotiho v júni 1924, vyhlásenie diktatúry v januári 1925, zrušenie slobody tlače v decembri 1925, zavedenie korporatívneho systému v roku 1926 ) umožnili ovládnutie politiky a hospodárstva Talianska fašistami. Nakoniec aj roku 1929 získali podporu katolíckej cirkvi (tzv. Luteránske dohody).

Formálne však Taliansko ostalo monarchiou s kráľom. Nastalo obdobie perzekúcie všetkých demokratov v krajine a dobyvačnej politiky (útok na Korfu 1923, obsadenie Etiópie 1935, podpis paktu s Hitlerom proti Kominterne roku 1937, účasť na mníchovskej dohode roku 1938, podpis spojenectva s Hitlerom roku 1939, obsadenie Albánska roku 1939). Druhá svetová vojna /Benito Mussolini a Adolf Hitler na vojenskej prehliadke v obsadenej Juhoslávii/ Napokon roku 1940 vstúpil s Hitlerom do vojny proti Francúzsku a vypovedal vojnu Anglicku. V tom istom roku zaútočil Mussolini proti Grécku, ale neuspel a Nemci museli Talianov v roku 1941 v Grécku zachraňovať (Taliansko potom do roku 1943 spolu s Nemeckom a Bulharskom okupovali Grécko).

Aj po prepadnutí Sovietskeho zväzu Taliani bojovali po boku Nemecka. Po neúspechoch v Grécku sa neúspechy Talianska kopili. 25. júla 1943 sa väčšina Mussoliniho kolegov (aj gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničia a Mussoliniho príbuzný) obrátila proti nemu a na hlasovaní Veľkej fašistickej rady hlasovali proti nemu. Kráľ Viktor Emanuel III. nato vyšiel zo svojho dovtedajšieho ústrania, Mussoliniho odvolal a dal ho rýchlo zatknúť. Potom ho poslali do Gran Sasso, rekreačnej obce v strednom Taliansku (Abruzzo) do úplnej izolácie (prakticky väzenia).

Mussoliniho nahradil Maresciallo d'Italia Gen. Pietro Badoglio, ktorý ihneď vyhlásil vo svojom slávnom prejave „La guerra continua a fianco dell'alleato germanico“ ("Vláda pokračuje po boku spojenca Nemecko"), ale pritom v skutočnosti pracoval na dohode kapitulácie, ktorú potom aj 8. septembra so spojencami podpísal. O niekoľko mesiacov Mussoliniho skupina hitlerovských dobrodruhov na čele s generálo Kurtom Studentom uniesla v špektakulárnej akcii z Gran Sasso. Mussolini potom v severnom Taliansku zriadil nemeckú bábkovú Taliansku socialistickú republiku (tzv. Republika Saló), pričom Mussolini býval v Gargnane.

V tejto republike sa Mussolini vrátil ku svojim predošlým názorom socializmu a kolektivizmu, a popravil aj niektorých z fašistických vodcov, ktorí ho predtým „zradili“, vrátane Galeazza Ciana. V tomto období napísal aj svoje pamäte s názvom „Môj vzostup a pád“. 27. apríla 1945 popoludní pri dedine Dongo (jazero Como), tesne pred tým, ako spojenci dorazili do Milána, Mussoliniho spolu s vtedajšou partnerkou Clarettou Petacci chytili talianski partizáni, keď smeroval do Chiavenni, aby nastúpil do lietadla do Švajčiarska, kam chcel utiecť.

O deň neskôr oboch popravili spolu s ich 16-členným sprievodom (spravidla ministri a úradníci Talianskej socialistickej republiky). 29. apríla ich telá zavesili hlavami dole spolu s telami ostatných fašistov, aby boli vystavené vyčíňaniu davu. Mussoliniho potom pochovali v neoznačenom hrobe na milánskom cintoríne. Roku 1950 jeho telo preniesli do Predappia. Koncom 50-tych rokov jeho telo krátko bolo ukradnuté, ale potom sa vrátilo späť. Teraz je tam pochovaný v krypte (jediná posmrtná česť preukázaná Mussolinimu; jeho hrobka je olemovaná mramorovými "zväzkami" – rímskym symbolom, ktorý tak zbožňoval – a na hrobke sedí jeho veľká mramorová busta).


GENERÁL FRANCO

Francisco Franco y Bahamonde, celým menom Francisco Paulino Hermengildo Teódulo Franco y Bahamonde, španielský politik, generál a diktátor sa narodil 4.8. 1892 v El Forele v rodine dôstojníka španielskej armády. Podľa vzoru otca sa stal Franco vojakom a v roku 1910 začína študovať na Toledskej vojenskej akadémii a stáva sa podporučíkom. Nasledujúci Frankov postup je rýchly. Má povesť schopného, svedomitého, mladého dôstojníka a tak povýšenia prichádzajú rýchlo po sebe. V roku 1920 dostal funkciu zástupcu veliteľa a od r. 1923 sa stáva veliteľom španielskej cudzineckej légie v Maroku. V roku 1926 sa vďaka svojím schopnostiam stáva nejmladším brigádnym generálom v Španielsku a dva roky na to vojenskou vládou generála Primo de Rivery menovaný veliteľom dôstojníckej akadémie v Zaragoze, kde potom Franco zostáva až do zániku Španielskej monarchie v roku 1931.

Po svojom odchode zo Zaragozy je Franco prevelený na Baleárske ostrovy, kde pôsobí v rokoch 1931-34. Po svojom návrate do Španielska Franco potláča socialistické povstane v Saturii, svojím tvrdým postupom a tak si získava náklonnosť pravice a nenávisť ľavice. V roku 1935 je menovaný členom generálního štábu španielskej armády, ale už v r. 1936 po víťazstve ľudovej fronty je zosadený a presunutý na Kanárske ostrovy. 18. augusta 1936 vypuká Španielská občianska vojna. Franco je veliteľom cudzineckej légie v Maroku. 29.9.1936 povstalci menujú svoju vládu na ktorej čele stojí Franco ako šéf štátu – vodca /caudillo/.

V apríli sa Franco dostáva do čela Falangy – krajne pravicovej nacionalistickej strany, podporujúcej povstalcov. V roku 1938, 28.3. občinaska vojna po páde Madridu končí. Franco podporovaný Hitlerom aj Mussolínim sa stáva španielským diktátorom. Jeho nástup je sprevádzaný odvetou, politické strany sú postavené mimo zákon a mnoho republikánov je popravených alebo uväznených. Keď Hitler rozpúta II. svetovú vojnu, Franco sa k nemu nepridáva, nespláca štátom Osi dlhy občianskej vojny.

Aj keď je jasné na čej strane stojí, zostáva oficiálne neutrálne, napriek tomu však Franco ponúkne Nemecku k dispozícii svoje výrobné kapacity a vyšle na Východnú frontu dobrovoľnícku tzv. Modrú divíziu. V roku 1945 sa Franco rozhodne uvoľniť režim a v auguste vydáva listinu "Fuerro de los Espaňoles", listinu, ktorá formálne zavádza občiaské práva. V r. 1947 nastáva reorganizácia režimu – obnovuje katolícku monarchiu a sám sa pritom menuje doživotným regentom, ktorý má právo menovať následného kráľa.

V nasledujúcich rokoch sa Franco usiluje o premenu Španielska na priemyselný štát a orientuje sa na západné vyspelé štáty. V roku 1953, v období studenej vojny dovolil Franco vybudovat USA na španielskom území americké vojenské základne. V roku 1955 vstupuje španielsko do OSN. V roku 1957 nastáva ďalšia reorganizácia, Franco sa stáva predsedom vlády /do 1973/ a zároveň zostáva aj vrchním veliteľom branných síl a šéfom Falangy. V roku 1969 diktátor menuje svojho nástupcu Juana Carlosa I. Bourbonského. V roku 1975, 20.10. Franco umiera.