Behaviorálne teórie vedenia

Behaviorálne teórie vedenia

Prístup podľa vlastností a zdôrazňovanie vrodených individuálnych charakteristík neustále narážali pri praktických aplikáciách na realitu, ktorá bola pravdepodobne podstatne zložitejšia. Koncom štyridsiatych rokov ustupuje teória znakov do pozadia a presadzuje sa nový prístup, ktorý zdôrazňuje spôsob správania sa vedúceho. Behaviorálne teórie sú založené na predpoklade, že schopnosť viesť ľudí, teda schopnosť byť lídrom je trénovateľná. Tieto teórie sa zameriavajú na štúdium toho čo robia lídri a aké postupy pritom využívajú. Štýl vedenia potom býva považovaný za spôsob, ktorý je typický pre správanie sa vedúceho voči skupine.
Behaviorálne teórie reprezentujú hlavne:
 štýly vedenia založené na využívaní právomoci
 dvojdimenzionálna teória (Halpin a Winer),
 systém 4 (Rensis Likert),
 manažérska mriežka (Robert R. Blake a Jane S. Mouton),
 kontinuum vedenia (Tannenbaum a Schmidt).
1.3.2.1. Štýly vedenia založené na využívaní právomocí
Podľa toho hľadiska sa najčastejšie uvádzajú tri základné štýly vedenia (Sedlák, M., 2000):
Autokratický štýl vedenia: vyznačuje sa uplatňovaním vôle vedúceho bez ohľadu na názory podriadených, na čo používa príslušné mocenské prostriedky. Vedúci sám rozhoduje, vydáva príkazy podriadeným a očakáva ich splnenie. Ide v podstate o jednostrannú komunikáciu zhora nadol. Na motiváciu vedúci využíva svoje postavenie, diferencované odmeňovanie, o ktorom rozhoduje, a postih spolupracovníkov.
Demokratický (participatívny) štýl vedenia): charakterizuje ho obojstranná komunikácia medzi vedúcim a podriadeným. Vedúci je osoba s ústretovým prístupom k podriadeným. Radí sa s nimi o navrhovaných úlohách a rozhodnutiach, ako aj o postupoch na ich zvládnutie. Nielenže s nimi konzultuje, ale starostlivo zvažuje ich názory. Koordinuje priebeh plnenia práce, pomáha pri plnení povinností a dosiahnuté výsledky, resp. potrebné korekcie prerokúva s podriadenými. Účasť podriadených využíva aj pri hodnotení a doménach. Do tejto kategórie vedenia patrí široká škála vedúcich, ktorí sa môžu medzi sebou odlišovať, a to počnúc tými, ktorí s podriadenými svoje rozhodnutie len priebežne prekonzultujú. Je tu možnosť výskytu určitých variácií.
Liberálny štýl vedenia (vedúci s „voľnou uzdou“): vedúci zriedkakedy využíva svoju moc a spolupracovníkom ponecháva veľkú voľnosť v konaní, takže sú značne nezávislí. Spolieha sa na podriadených, že si sami stanovia alebo vo veľkej miere rozpracujú ciele svojej činnosti a prostriedky na ich dosiahnutie a zvolia tiež postup ich realizácie. Vedúci pomáha podriadeným zaobstarať potrebné informácie a zabezpečiť styk s vonkajším prostredím. Vystupuje ako reprezentant podriadeného kolektívu. Aj v tomto prípade sa môžu vyskytovať rozličné modifikácie a varianty.
Uvedené štýly vedenia predstavujú zjednodušenú formu ich klasifikácie. V praxi sa zvyčajne nevyskytuje vedúci, ktorý by úplne používal len niektorý zo štýlov. Skôr inklinuj k určitému štýlu, čo znamená, že v jeho činnosti prevažujú charakteristiky niektorého z nich.
V súčasnosti sa uplatňujú predovšetkým posledné dva štýly vedenia. To neznamená, že autokratický štýl nemá v praxi opodstatnenie. Sú naliehavé prípady, keď je potrebné okamžite rozhodovať a mobilizovať všetky zdroje na konanie, čiže vedúci nevyhnutne musí byť vysoko autoritatívny. Nie je to však štýl na bežné vedenie v praxi. Používanie jednotlivých štýlov závisí od konkrétnej situácie (Sedlák, M., 2000).