Beatnici

Beatnici

Ľudia v povojnovej dobe zabúdali, čo je to život. Zabúdali čo sa dialo a užívali si komfortu a pohodlia. Nešlo im o nič viac než o spokojný život. Chceli zarábať veľa peňazí, za ktoré si budú môcť kúpiť čokoľvek, akúkoľvek vymoženosť, len aby mohli byť považovaný za moderných. Túto možnosť využívalo mnoho mladých ľudí. Nie všetci však chceli prijať takýto spôsob života. Na jednej z univerzít v New Yorku sa začala zhromažďovať skupina ľudí, ktorých zaujímalo niečo iné – život samotný – a vrhli sa do neho po hlave. Skoro prekročili hranice univerzity a vznikla Beat generation.
Ťažko sa vyjadruje čo výraz „beat“ vlastne znamená. Zbitý, vyčerpaný, svätý, blažený, jedny z mála vyjadrení. Snáď použijem radšej slová Herberta Golda: „Beat znamená byť na dne, byť totálne odrovnaný, ale plne presvedčený o svojej vlastnej slobode ... a o tom, že ten veľký, bezpečný, vypasený, chladný svet je potreba si držať poriadne od tela.“
Beatnici sa odlišovali, čo spoločnosť vylučuje. Oni sami však od spoločnosti utekali. Hľadali intenzívne prežitky, všetko chceli vychutnať na maximum. Jazz, sex, debaty, alkohol, vízie, drogy, knihy, východné náboženstvá, homosexualita, cestovanie, stop, básne... Nesnažili sa zabudnúť, ale poznať, pochopiť, osvietiť životné i nadživotné pravdy, svetlo v tme, prázdnota...
Títo predchodcovia hippies, ktorí koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov rozpútali v New Yorku a San Francisku sexuálnu revolúciu, ktorá zmenila pohlavný život mladých ľudí západných zemí. Svoje názory prezentovali predovšetkým v manifestoch. Hlásali podobné zásady ako hippies: odmietali establishment s jeho prácou, zásadami, zarábaním peňazí, čistotou, vlastenectvom, aktívnou láskou k blížnemu v sexuálnom i morálnom zmysle, boli ochotný sa zmierovať s najchudobnejšími životnými podmienkami, mali záujem o orientálnu kultúru a náboženstvo a odmietali rasovú diskrimináciu.
Z beatnickej generácie sa stala akási módna vlna snobstva obráteného naruby. Beatnicky mýtus sa časom skomercionalizoval. Sú im vytýkané diletantstvo, kŕčovité hľadanie vzrušenia za každú cenu, nebezpečné zahrávanie sa s drogami a nepoctivá hra na chudákov. Mozgy spálené psychodelickými drogami, aj to je dedičstvo beat generation.
Zámerne šokovali a provokovali, napríklad obscénnosťami, vysmievali sa všeobecne uznávaným hodnotám, predovšetkým oficiálnej morálke. Často krát pritom odkazovali na zen budhizmu. Za zmienku stoja dva beatniciké pojmy: Hipster, teda človek, ktorý sa presvedčil že sloboda môže existovať jedine mimo oblasť života normálnej spoločnosti. Squares, teda ľudia sporiadaný, niekedy tiež prekladané ako slušňáci. Išlo teda o to, aby sa hipster nedostal do sveta squares.
Pracovali na pojatí duševnej vyrovnanosti, vzdorujúcej dobovým nádejam.
Dôležitým bol pritom i spôsob života, spôsob obliekania ako aj celková vizáž.


Na základe merítok svojej doby boli vnímaný ako šialenci a museli znášať následky, ktoré so sebou ich premena niesla – blázniace, verejný výsmech, cenzúru a dokonca vezenie. Čo by sa ale z hľadiska obvyklej životnej skúsenosti mohlo zdať porážkou, bolo pre nich skôr povzbudením do ďalších dobrodružstiev.
Mladí teda odmietali hodnoty svojich rodičov a na ich životný štýl reagovali po svojom. Svoju príslušnosť k hnutiu demonštrovali hlavne svojim zovňajškom, dlhými vlasmi a fúzmi, a samozrejme neviazaným chovaním. Začali si vytvárať rôzne party a gangy rozmanitých charakterov, ktoré prijali zvláštny spôsob obliekania a vytvorili si niečo ako uniformitu, zvyšujúcu ich identitu. V robotníckej štvrti Londýna vznikla skupina Teddy boys, ktorí zostávali čiste britským hnutím. Najväčší vplyv malo bez pochyby americké hnutie Beatniks. Napriek hlbokému filozofickému základu tohto hnutia, väčšina „rebelov“ prejavovala svoju nespokojnosť iba tým, že odmietali oficiálnu módu a nosili jeansy, tričká, a bundy, teda odev ktorý bol spojený s manuálne pracujúcimi. Jeansy sa stali najskôr v USA a neskôr i v Európe akousi „generačnou uniformou“ bez ohľadu na sociálnu príslušnosť. Vlastný im bol svet jazzových klubov, svojich tancov, svojej módy svojich idolov. Ich idolmi neboli byznysmani v dobre padnúcich oblekoch s kravatou, ale chlapci z ulice, nespokojní a odcudzení. Žiariacim meteorom a hrdinom umeleckej scény sa stal akčný maliar Jackson Pollock. Jeho rýchly a divoký život, ktorý skončil roku 1959, kedy v opilosti zišiel z cesty, z neho urobil kultovú postavu, akou sa stal i James Dean, ktorý v 24 rokoch zomrel tiež za volantom svojho porche a tiež Jack Kerouca, ktorý žil a písal „on the road“
Mládež bola fascinovaná tragickými hrdinami Ameriky. Nikto nemohol tušiť, že tričko Marlona Brando vo filme Električka do stanice túžba vyvolá vlnu, ktorá o desaťročie neskôr zmetie staré spoločenské poriadky. Z bielych tričiek, čiernych kožených búnd a modrých jeansov, ktoré mali na sebe Brando a Dean vo svojich filmoch sa stala uniforma, ktorá vyjadrovala ich postoj. Obľúbené bolo tiež čierne oblečenie a tmavé okuliare. Ideálom ženského pôvabu už neboli dáma odeté do drahých kožušín a ovešané šperkami, ale Brigitte Bardot s vlasmi stiahnutými do „konského chvosta“ a s útlym pásom stiahnutým voskovým gumovým opaskom. Štandardné beatnicke dievčenské oblečenie pozostávalo z čiernych pančúch, krátkej sukne, nápadne bielych pier a dlhých vlasov.
Ďalším spôsobom odlíšenia od „starých“ bola hudba a to predovšetkým rock’n’roll. Mladí v ňom našli všetko, čo cítili: vzrušenie, lásku, vzburu. Synonymom tejto hudby sa stal Elvis Presley.
I keď nie všetci beatnici boli rovnako zasiahnutý týmto hnutím, dôležité je, že bol prvý krát nastolený kult mladosti. A „starý“ sa mu začali chtiac, nechtiac prispôsobovať..

Vypracovala:
Zuzana Srnková