Barok
Obdobie známe ako barok, zahŕňajúce v európskom umení približne 17. a 18. storočie, možno považovať za medzistupeň medzi renesanciou a moderným vekom. Barok podobne ako všetky umelecké fázy prešiel obvyklým vývinom: vzostup, vyvrcholenie a úpadok.
Barokové umenie, otázky jeho vzniku a proces formovania boli dlho nevyjasnenou kapitolou dejín umenia. V základných estetických a historických otázkach, týkajúcich sa tohto slohového umenia, sa dnes už názory historikov umenia zhodujú. Sporná je však otázka pôvodu slova barok. Niektorí odborníci ho odvodzujú z gréckeho slova „báros“, ktoré znamená „hojnosť“ a „ťarchu“ ,narážajú tak na bezprostrednosť umeleckých diel ; podaktorí ho odvodzujú z latinského výrazu „veruccca“ čiže bradavica ; iní zase hľadajú jeho pôvod v portugalskom slove “barroco” alebo v španielskom “barrueco”, ktorým označovali veľké perly nepravidelných tvarov.
Barok sa ako umelecký smer vynoril v Ríme , pápežskom meste za plnej rekatolizácie, katolíckej reformy alebo protireformácie. Zakrátko sa však rozšíril do celej Európy. Ako sa však barok rozširoval do obrovských oblastí aj mimo Európy, do niektorých krajín Orientu a do veľkej časti Amerického kontinentu, strácal svoje počiatočné putá s protireformáciou. Svetská i cirkevná vrchnosť si uvedomovala silný vplyv nového štýlu, ktorý sa šíril počas 17. storočia z Ríma. Barokové umenie pomáhalo vrátiť ľudí späť katolizmu svojím okázalým náboženským maliarstvom, hudbou a architektúrou. Priečelie so zložitou hrou vypuklých a zahĺbených plôch je typickým príkladom snahy barokového umelca ohromiť diváka. Pre barokovú architektúru sú taktiež charakteristické zletné, plastické, členité priečelia vzrátané na maximálny efekt. Na stenách kostolov sú vyjadrené veľkolepé vízie nebeského raja a divák má sa pri pohľade na ne cíti ich súčasťou. Sita barokových obrazov tkvie v smelých kompozíciách, ako aj vo vrľmi novotvárskej hre tieňov a svetiel, umocnenej jemnou a teplou farebnosťou, ktorá zavádza nové cesty vo výrazových prostriedkoch.
Vedúcimi osobnosťami zrelého obdobia barokového slohu boli Bernini, Bororomini a Piero da Cortona. Berniniho hlavným dielom je malý kostolík sv. Ondreja na Kvirináli, ktorého loď má tvar elipsy prikrytej kupolou. Tohto umelca, architekta i sochára lákala predovšetkým práca veľkých rozmerov. Výstavba chrámu sv. Petra bola teda dielom podľa jeho predstáv. Od Piera da Cortona pochádza kostosv. Lukáša a sv. Martiny i kostol Panny Márie Pokoja. Borromini vo svojej architektúre uplatnil to, čo ho charakterizovalo napätie a originalitu baroka. V kostoloch sv. Karola pri štyroch fontánach, sv. Ivana alebo sv. Agnesy sa usiloval dosiahnuť v pôdorysoch i v nárysoch maximálny efekt dynamizmu.
Vážnosť a vznešenosť boli podstatnými črtami rímskeho baroka, ktorými sa mala vyjadriť veľkosť Večného mesta, sídla pápežov a viery vo svetové ambície. Postupne, ako sa tento smer šíril po Európe a ďalej v Amerike a Oriente, pribúdali k pôvodnej náboženskej podstate iné obsahy, ale bohatstvo a vznešenosť zostali jednako len základnými znakmi barokového umenia.