Bardejov

Bardejov, moje rodné mesto, sa rozprestiera v malebnom údolí Čergova, Nízkych Beskýd a Bartošovskej kotliny, na sútoku rieky Topľa a potoka Lukavica. Výhodná poloha pomohla Bardejovu vyvinúť sa na slobodné kráľovské mesto.
Prvá písomná zmienka o meste Bardejov pochádza z roku 1241. Neznámy kronikár ho v Ipatijevskom letopise spomína ako ´Bardoujev´. Druhá písomná zmienka z roku 1947 opisuje príchod cisterciátov do Bardejova, kde im uhorský králi dovolili usadiť sa tu a postaviť si kláštor pri Kostole svätého Egídia, terajšej Bazilike minor.
Z kráľovskej osady sa počas štrnásteho storočia vyvinulo mesto, ktorému kráľ Karol Róbert roku 1320 udelil rozsiahle privilégia (oslobodenie od daní a poplatkov, existujúci trh, neskôr právo konať na deň svätého Egídia osemdňový výročný jarmok),čo umožnilo jeho ekonomický a sídelný rozvoj. Podľa mňa pre Bardejov najviac spravil kráľ Ľudovít I., ktorý roku 1352 nariadil opevniť mesto hradbovým múrom a baštami, roku 1365 zvýšil súdne právomoci richtárova hrdelným právom a roku 1376 povýšil Bardejov na slobodné kráľovské mesto, čím ho vyzdvihol na úroveň Košíc a Budínu.

V listine Ľudovíta I. sa Bardejov spomína ako opevnené mesto s vežami a rozľahlým trhovým námestím. Veľké trhové námestie obklopené meštianskymi domami uzatváral na severnej strane farský Kostol sv. Egídia a v strede námestia stál objekt tržnice. Od polovice štrnásteho storočia pribúdali meštianske domy aj mimo námestia. Predmestia sa rozširovali pozdĺž obchodných komunikácií. Za hradbami na Vysokom rade postavili Špitál sv. Ducha s chudobincom. V druhej polovici štrnásteho storočia stál už kamenný hradbový múr po celom obvode mesta. Múr s troma mestskými bránami spevňovalo niekoľko bášt otvorených k mestu. Obranyschopnosť tohto jednoduchého fortifikačného systému umocňovala vodná priekopa.
Priaznivý vývoj pokračoval' koncom štrnásteho, ale najmä v pätnástom storočí, keď mesto dosiahlo najväčší hospodársky rozkvet. Úspech pramenil z rozvinutej remeselnej činnosti a predovšetkým z intenzívneho obchodu, ktorý uhorskí králi podporovali rôznymi výsadami a privilégiami. Napríklad kráľ Žigmund roku 1402 udelil mestu právo skladu na tovar dovážaný ruskými a poľskými kupcami, umožnil voľný pohyb bardejovských kupcov po krajine a oslobodil ich od platenia kráľovských mýt v celom Uhorsku. Obchod v Bardejove podporil aj tým, že roku 1403 predĺžil čas jarmoku okolo sviatku sv. Egídia na šestnásť dní a roku 1427 povolil mestu ďalší jarmok na sviatok sv. Jána Krstiteľa. Roku 1420 udelil mestu výsadu bielenia plátna.

Výroba plátna a súkna, spočiatku sústredená v tkáčsko-pláteníckom cechu, prerástla v pätnástom storočí na monopol mesta. Vtedajšia organizácia výroby, výkupu a predaja mala svoju osobitosť- predstavovala rozptýlenú manufaktúru. Bola to prvá takáto manufaktúra na Slovensku a v Uhorsku. Najväčšie množstvo plátna - 286 250 lakťov (166 025 metrov) vyrobili v meste roku 1489. Bardejovské plátno sa predávalo na jarmokoch celého Uhorska.
Bardejovskí kupci intenzívne obchodovali aj s Poľskom, kam okrem plátna vyvážali farebné kovy, korenie i kone. Významným dovozným artiklom boli kožušiny, ryby, soľ a olovo.

V počte remesiel a cechových združení predstihovali Bardejov iba Bratislava, Košice a Levoča. Podľa údajov z roku 1437 bolo v meste 64 rozličných remesiel, 51 cechov, 146 remeselníckych majstrov, 517 domov a približne 3000 obyvateľov.
V pätnástom storočí patril Bardejov k stredne veľkým mestám v krajine. Kamennou mestskou zástavbou, no najmä svojím dômyselným založením okolo trhového námestia sa zaradil medzi vyspelé mestské útvary Európy. Pre meštianske do my bola príznačná dvoj- až trojtraktová dispozícia s krytým priechodom alebo prejazdom do hĺbky úzkej gotickej parcely, dvoj- až trojosové priečelia s výrazným, často zdobeným vstupným portálom, charakteristickou vysokou sedlovou strechou a vstupmi do pivníc z priestoru námestia.

Významnú prestavbu zaznamenalo v prvých desaťročiach pätnásteho storočia mestské opevnenie. Jeho veľkorysá koncepcia je dodnes zreteľná zo zachovaného unikátneho hradbového systému.
Aj farský Kostol sv. Egídia prešiel v prvej polovici pätnásteho storočia rozsiahlou prestavbou. So svojím jedinečným vnútorným vybavením predstavoval jeden z vrcholov neskorogotickej architektúry na Slovensku. Dodnes sa v kostole zachovalo jedenásť pôvodných krídlových oltárov z rokov 1400-1520.
V pätnástom storočí sa ukončili aj stavebné práce na kláštornom Kostole sv. Jána Krstiteľa. Mesto postavilo sklady na soľ a plátno, faru, mestskú vináreň a celý rad účelových objektov- mlyny, píly, tehelnú, pivovar, bielidlá, mestskú váhu, skláreň a jatky- z ktorých mestská pokladnica získavala nezanedbateľné príjmy. Vlastníctvom Bardejova sa stali aj okolité dediny, ktoré zásobovali jeho obyvateľov poľnohospodárskymi produktmi, odoberali remeselnícke výrobky a pri výstavbe mesta boli zdrojom lacnej pracovnej sily. Prezieravá hospodárska politika radných pánov umožnila investovať aj mimo mesta. Zakúpili vinice v tokajskej oblasti a obchod s kvalitným vínom, najmä v mestách na juhu Poľska, priniesol ďalšie zisky. Nahromadený kapitál sa výrazne prejavil v stavebnom a umeleckom raste mesta, v rozvoji školstva a vzdelanosti obyvateľstva.

Pri farskom kostole stála v stredoveku budova školy, ktorá bola pristavaná k mestskému opevneniu a využívala jednu z jeho obranných bášt. Dokladá to archívna správa o učiteľovi z roku 1435.
Napriek priaznivému vývoju a hospodárskemu rastu neobišli mesto pohromy. V období 1402-03 bol Bardejov okupovaný poľským vojskom. Kráľ Žigmund v snahe za každú cenu získať peniaze na realizovanie svojich plánov neváhal roku 1412 zálohovať mesto za trinásť tisíc zlatých poľskému šľachticovi A. Balickému. Až roku 1477 kráľ Matej Korvín rozhodol neuznať zálohu a vyžadoval platiť dávky do svojej pokladnice.

Zložitá situácia sa vyvinula v období husitských a bratríckych nepokojov v polovici pätnásteho storočia. S bratríckymi vodcami Petrom Axamitom a Jánom Talafúzom , ale aj so samotným Janom Jiskrom z Brandýsa viedli Bardejovčania zmierlivú politiku. Museli však vynaložiť veľké úsilie na dobudovanie opevnenia a obranu mesta posilniť väčším počtom žoldnierov. V súvislosti so zápasom o uhorský trón koncom pätnásteho storočia bol Bardejov znovu obliehaný poľským vojskom.
Mocenský zápas o uhorskú korunu pokračoval aj v prvej tretine šestnásteho storočia - medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským. Mesto naďalej prežívalo rušné časy. Spočiatku sa priklonilo na stranu Zápoľského, ale roku 1527 definitívne prešlo na stranu Habsburgovcov. Tieto zmeny však vyvolali v meste vážne národnostno-náboženské nezhody. Obrodné myšlienky nemeckej reformácie našli v tom období živnú pôdu najmä u nemeckého obyvateľstva Bardejova.
Na čele reformácie stál v štyridsiatych rokoch šestnásteho storočia bardejovský rodák, Lutherov žiak - Leonard Stöckel.