Ayersova skala (Austrália)

Ayersova skala (Austrália)
Takmer v samom srdci Austrálie, uprostred Severného teritória na severnom okraji
Musgravových vrchov, sa do výšky 348 metrov týci jeden z najkrajších prírodných
úkazov sveta. Ernest Giles a William C. Gosse, ktorí ho zaciatkom sedemdesiatych
rokov devätnásteho storocia objavili ako prví Európania, mu dali meno po vtedajšom
premiérovi Južnej Austrálie, sirovi Henrym Ayersovi – Ayers rock. Pôvodní austrálski
obyvatelia, tzv. Aborigénovia, však túto „skalu“ poznali už dávno predtým. Volajú ju
Uluru podla skalného ducha, ktorý v nej vraj sídli. Podla vedcov vznikla asi pred 500
miliónmi rokov z vrstiev mäkkého piesku, ktorý ležal na dne oceánu, kedysi
pokrývajúceho strednú Austráliu, a potom ho vytlacilo hore v dôsledku pohybov
zemskej kôry. Väcšia cast horniny je pod zemou. Pieskovcová podstata skaly
zaprícinuje výrazné zvetrávanie. V centrálnej casti Austrálie takmer vôbec neprší, ale
ak sa daždové zrážky vyskytnú, bývajú velmi prudké. Po silnom lejaku sa voda valí po
strmých úbociach, kde prehlbuje bocné ryhy a naplna jamy a priehlbiny na temene
skaly. Niektoré z nich majú hlbku i rozmery obytnej miestnosti.
Jedným z najzaujímavejších faktov týkajúcich sa Ayersovej skaly je to, že pocas dna
mení farbu podla toho, ako sa cez den mení svetlo. Mnohí turisti si to ani nevšimnú,
avšak na fotografiách je vidiet znacný rozdiel medzi farbami monolitu v jednotlivých
castiach dna. Na úsvite sa zaodeje do oranžovej žiary východu slnka, predpoludnajšími
tienmi stmavne a nadobudne hrdzavý odtien. Napoludnie sa topí v jantári a pri západe
slnka sa premení na velkolepú ohnivocervenú masu, pripomínajúcu žeravý uhlík práve
vytiahnutý z pahreby. Cervenkasté sfarbenie ciastocne zaprícinuje aj živec, ktorý je,
okrem prevládajúceho pieskovca, dalšou zložkou Ayersovej skaly.
Vzhladom na svoju samotu v nehostinnej pustatine sa Ayers rock zvykne nazývat aj
„ostrovný vrch“, ktorý slúži ako oáza pre mnohé druhy rastlín a živocíchov. V širokom
okolí skaly rastú modrosivé mrlíky, kasuárie, trsy trávy spinifexu, ci žlto kvitnúce
akácie, ktoré sú typickou rastlinou týchto nehostinných koncín. Tamojšie stromy
kasuárie majú ihlickovité listy, ktoré znižujú stratu vody vyparovaním. Ich hrubá
korkovitá kôra chráni kmen pred prudkým slnecným žiarením. Teploty tu bežne
dosahujú 40 °C, a vtedy je zakázaný aj turistický výstup na vrchol skaly, pretože
námaha pri stúpaní ohrozuje ludské zdravie.
Na južnom priecelí skaly leží velké jazierko Maggie Springs, ktoré domorodci nazývajú
Muticulu.
Rovnomenná riecka, ktorá zabezpecuje to, že Maggie Springs má v tejto oblasti ako
jediné takmer po celý rok vodu, je opradená množstvom domorodých mýtov. Niekolko
mesiacov v roku sa voda udrží aj v priehlbinách na temene skaly. Vtedy v nej žijú asi
sedem centimetrov velké, zelenkasté štítovce.
Hady, ktoré žijú na úpätí skaly, sú podla presvedcenia clenov kmena Anangu, ktorí
obývajú túto oblast už dlhé roky, strážcami Uluru. Dva najrozšírenejšie druhy sú
pakobra ozdobná a pakobra austrálska, ktoré dorastajú až do dlžky 180 centimetrov a
sú prudko jedovaté. Žaby, jašterice a vakomyši žijúce v okolitých piesocných dunách sú
lahkou koristou nielen týchto hadov, ale aj dingov, divých austrálskych psov. Tie sa v
casoch nedostatku potravy tahajú ku kempingom a piknikovým areálom, cím castokrát
ohrozujú turistov.
Okolo Ayersovej skaly sa obcas pasú kengury cervené a v jaskyniach trávia den
menšie, plaché kengury skalné. V tunajších podmienkach môže žit okolo 150 druhov
vtákov vrátane nelietavého emu hnedého, orla klinochvostého a drobných modrých
mednárikov.
Skalu si príde každorocne pozriet vyše pol milióna ludí. Obíst Uluru trvá pri obvode
základne trinást kilometrov aj zdatnejším ludom minimálne dve – tri hodiny. Cesta na
vrchol býva taktiež približne dve hodiny dlhá. Domorodci nemajú radi, ked sa turisti
šplhajú na vrchol skaly, pretože tým vraj rušia pokoj duchov. Existuje tiež povera: "Ak
si zoberiete úlomok skaly, co i len malý kamienok, prinesie vám to neštastie.“
Mnohokrát sa to už potvrdilo, a preto sa odporúca ako suvenír domov priniest radšej
malý model Ayers rocku, ktorý sa dá kúpit v každom suvenírovom obchode v
nedalekom mestecku Alice Springs.
Pre nikoho neznamená Uluru tolko, ako pre tých, ktorí ho videli prví. Pre Aborigénov
nie je Ayers rock len krásny cervený balvan tak, ako pre nás. Je to kultové miesto, ku
ktorému sa viaže podstatná cast domorodej kultúry – mýty, legendy, ale i rozprávky,
ktoré matky rozprávajú svojim detom. Preto domorodci velmi tažko niesli inváziu
Európanov, ktorí si ich „chrám“ privlastnili. Po celom austrálskom kontinente sú
roztrúsené miesta, kde príslušníci rôznych kmenov vzdávajú úctu svojim bohom a
duchom svojich predkov, ale Uluru je bezpochyby to najvelkolepejšie z nich. To si po
dlhom case uvedomila aj austrálska vláda a v roku 1985 priclenila Ayers rock k
Národnému parku Uluru. Ten sa rozkladá na ploche 1300 štvorcových kilometrov a je
majetkom kmena Anangu.
Existenciu tohto kmena je na základe vedeckých a archeologických výskumov možné
dokázat až do obdobia spred 20 000 rokov, je však pravdepodobné, že tu žili omnoho
dlhšie.
O pradávnej prítomnosti Aborigénov a o ich úcte k tejto posvätnej skale hovoria aj
rukolapné dôkazy. Celý monolit je posiaty rituálnymi malbami domorodcov
zobrazujúcimi bojovníkov, lovcov a bohov. Týchto bohov volajú „vecní predkovia“.
Jeden z najznámejších mýtov súvisiacich s týmito bytostami hovorí o stvorení sveta.
Podla aborigénov bola na pociatku zem iba holá planina. Slnko, mesiac, hviezdy aj
všetci vecní predkovia spali pod zemou, až kým sa neprebrali a nevyšli na povrch.
Blúdili po zemi v zvieracej, ludskej alebo spolovice ludskej a spolovice v zvieracej
podobe. Títo „pútnici“ jedného dna našli ludí utvorených zo zvierat a rastlín. Boli však
nedotvorení a ležali na zemi ako beztvárne batôžteky pohádzané na hrbe. Vecní
predkovia im velkými kamennými nožmi povykrajovali hlavy, telá aj koncatiny. Po
dokoncení svojej práce sa opät uložili spat. Niektorí sa vrátili do podzemných domovov,
iní sa premenili na skaly a stromy. Preto si domorodci myslia, že ked bude ludstvo príliš
zlé, predkovia sa vrátia na zemský povrch, znicia celé ludské pokolenie a znovu
vytvoria novú ludskú rasu z rastlín a zvierat.
Zdroje:
Internet
Kolektív autorov – Carovný svet
Pavol Korec, Gabriel Zubriczký – Krajiny Zeme 2
Ingrid Cranfieldová – 100 najväcších divov prírody
Neil Philip - Ilustrovaná kniha mýtov.