Autorita Písma

Písmo má božskú autoritu, pretože v ňom hovorí Boh prostredníctvom Ducha Svätého. Biblia je teda písané Božie slovo. Kde je dôkaz pre toto tvrdenie? Čo to znamená pre náš život a snahu o poznanie?

Svedectvo Písma. Biblickí pisatelia svedčia, že posolstvá dostali priamo od Boha. Je to „slovo Pánovo“, ktoré oslovilo Jeremiáša, Ezechiela, Hozeáša a iných. (Jer 1,1.2.9; Ez 1,3; Hoz 1,1; Joel 1,1; Jon 1,1) Proroci, ako Pánovi (11) poslovia (Hag 1,13; 2 Par 36,16) dostali príkaz, aby hovorili v jeho mene: „Takto hovorí Hospodin“. (Ez 2,4; pozri Iz 7,7) V jeho slovách dostali Božie poverenie i oprávnenie.

Ľudský nástroj v Božom diele občas ustupuje do pozadia. Matúš sa odvoláva na autoritu starozmluvného proroka, ktorého cituje: „Všetko toto sa stalo, aby sa naplnilo, ako povedal Pán skrze proroka.“ (Mat 1,22) Priamym činiteľom je teda Boh, prorok je druhoradý.

Peter zaraďuje Pavlove spisy do Písma. (2 Pet 3,15.16) Pavel svedčí o tom, čo napísal: „Lebo ani ja som ho neprevzal od človeka, ani som sa mu nenaučil, ale prijal som ho zjavením Ježiša Krista.“ (Gal 1,12) Novozmluvní pisatelia prijímali Kristove slová ako Písmo sväté a pokladali ich za rovnako autoritatívne ako spisy Starej zmluvy. (1 Tim 5,18; Luk 10,7)

Ježiš a autorita Písma. Ježiš Kristus počas celej svojej pozemskej služby vyzdvihoval autoritu Písma. Keď ho pokúšal satan, alebo keď čelil odporcom, bránil sa slovami: „Písané je.“ (Mat 4,4.7.10; Luk 20,17) Povedal: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mat 4,4) Na otázku, ako môže človek vojsť do večného života, odpovedal: „Čo je písané v zákone? Čo čítaš o tom?“ (Luk 10,26)

Ježiš nadradil Písmo nad ľudské tradície a názory. Karhal Židov, že autoritu Písma zľahčujú, (Mar 7,7-9) a vyzval ich, aby pozornejšie skúmali Písmo. Povedal: „Či ste nečítali, čo hovorí Písmo?“ (Mat 21,42; pozri Mar 12,10.26)

Neochvejne veril autorite prorockého slova a upozorňoval, že proroctvá odkazujú na neho. Povedal, že Písmo „svedčí“ o ňom. „Keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal“. (Ján 5,39.46) Ježišovo najpresvedčivejšie tvrdenie o jeho božskom poslaní vychádzalo z istoty, že napĺňa starozmluvné proroctvá. (Luk 24,25-27)

Kristus teda bezvýhradne prijímal Písmo ako autoritatívne zjavenie Božej vôle ľuďom. Pokladal ho za stelesnenie pravdy a objektívne zjavenie, ktorého účelom je vyvádzať ľudí z temnoty falošných tradícií a mýtov do pravého svetla spásneho poznania.

Duch Svätý a autorita Písma. Náboženskí vodcovia ani ľahostajný dav nepostrehli počas Ježišovho života skutočnú totožnosť Spasiteľa. Niektorí sa nazdávali, že Ježiš je prorok, ako bol Ján Krstiteľ či Eliáš alebo Jeremiáš – a teda len človek. Keď Peter vyznal, že Ježiš je „Kristus, Syn živého Boha,“ Spasiteľ mu pripomenul, že len Božie svetlo mu umožnilo takto vyznať. (Mat 16,13-17) Pavel zvýraznil túto pravdu, keď napísal: „Nik nemôže povedať: Ježiš je Pán, iba ak v Duchu Svätom.“ (1 Kor 12,3)

Tak je to aj s písaným Božím slovom. Ak nám Duch Svätý neosvieti myseľ, Písmo nikdy správne nepochopíme (12) ani neuznáme, že je prejavom Božej zvrchovanej vôle. 5 Keďže „veci Božie nepoznal nikto, iba Duch Boží“, (1 Kor 2,11) je zrejmé, že „prirodzený človek... neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich treba duchovne rozsudzovať“. (1 Kor 2,14) Preto je „slovo o kríži... bláznovstvo tým, čo hynú“. (1 Kor 1,18)

Človek sa môže presvedčiť o autorite Písma ako o zjavení Boha a jeho vôle len pomocou Ducha Svätého, ktorý skúma „aj Božie hlbiny“. (1 Kor 2,10) Len vtedy sa kríž stáva „Božou mocou“ (1 Kor 1,18) a človek môže s Pavlom dosvedčiť: „My sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval.“ (1 Kor 2,12)

Písmo Sväté nemožno nikdy oddeľovať od Ducha Svätého. Duch Svätý je autor i zjaviteľ biblickej pravdy.

Autorita Písma v našom živote rastie alebo upadá podľa toho, akú predstavu máme o inšpirácii. Ak Písmo chápeme len ako zbierku ľudských svedectiev, alebo ak jeho autoritu hodnotíme podľa toho, ako nám rozochvieva pocity a nálady, potom jeho autoritu vo svojom živote podrývame. Len vtedy sa nám Písmo stane absolútnou autoritou vo veciach učenia, karhania, nápravy a zvestovania v spravodlivosti, (2 Tim 3,16) keď rozpoznáme Boží hlas ako hovorí prostredníctvom biblických pisateľov, nech už boli akokoľvek slabí a ľudsky nedokonalí.

Rozsah autority Písma. Spory medzi Písmom a vedou bývajú neraz dôsledkom špekulácií. Ak sa nám nedarí zosúladiť vedu s Písmom, potom preto, že „nedokonale chápeme buď vedu, alebo zjavenie..., pretože oboje, správne pochopené, je navzájom v dokonalom súlade“. 6

Všetko ľudské poznanie treba podriadiť autorite Písma. Biblické pravdy sú normou, ktorou treba merať všetky ostatné názory. Posudzovanie Božieho slova podľa obmedzených ľudských kritérií sa podobá snahe merať hviezdy obyčajným metrom. Písmo sa vymyká ľudským normám. Prevyšuje všetku ľudskú múdrosť i súhrn slovesných diel. Neprislúcha nám súdiť Písmo, lebo ono bude súdiť všetko, pretože je meradlom povahy a skúšobným kameňom každej skúsenosti a myšlienky.

Napokon, Písmo si zachováva autoritu aj nad darmi, ktoré pochádzajú z Ducha Svätého, ako je dar proroctva alebo dar hovorenia jazykmi. (1 Kor 12; 14,1; Ef 4,7-16) Dary Ducha nenahrádzajú Písmo, pretože ich treba skúmať vo svetle Písma, a ak sa s ním nezhodujú, treba ich pokladať za dary nepravé. „K zákonu a svedectvu!“ (Iz 8,20; pozri 17. kapitolu tejto knihy)

Jednota Písma
Povrchné čítanie Písma vedie k jeho povrchnému chápaniu. Kto takto číta Písmo, tomu sa môže javiť ako zmäť rozmanitých príbehov, kázní a dejinných údajov. Tí však, čo prijímajú svetlo Božieho Ducha a skryté pravdy (13) hľadajú ochotne, trpezlivo a modlitebne, spoznávajú v Písme základnú jednotu učenia o zásadách spásy. Písmo nie je jednotvárne. Skôr je v ňom bohatá pestrofarebnosť súladných svedectiev vzácnej a pozoruhodnej krásy. Pre svoju rozmanitosť perspektív môže v každej dobe úspešne vychádzať v ústrety ľudským potrebám.

Boh sa nezjavil ľuďom v podobe nejakého reťazca nepretržitých výrokov, ale postupne, prostredníctvom mnohých generácií. Či už robil záznamy Mojžiš v madiánskej púšti alebo Pavel v rímskom väzení, knihy Písma podávajú jednoznačnú Duchom inšpirovanú zvesť. Pochopenie tohto „postupného zjavenia“ pomáha vidieť Písmo v jeho jednote.

Aj keď pravdy Starej a Novej zmluvy pochádzajú z rôznych generácií, nemožno ich oddeľovať; vzájomne si neprotirečia. Dve zmluvy tvoria jednotu, a tou je jeden Boh. Stará zmluva prostredníctvom proroctiev a symbolov zjavuje evanjelium o budúcom Spasiteľovi; Nová zmluva prostredníctvom Ježišovho života zjavuje Spasiteľa, ktorý prišiel – teda evanjelium v skutočnosti. Oboje zjavuje toho istého Boha. Stará zmluva je základom a kľúčom na pochopenie Novej; Nová zmluva vysvetľuje tajomstvá zmluvy Starej.

Boh nás milostivo pozýva, aby sme sa zoznámili s ním skúmaním jeho Slova. V ňom môžeme nájsť hojné požehnanie istoty spasenia. Z vlastnej skúsenosti môžeme poznať, že Písmo je „užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti“. Písmo nám môže pomôcť, aby sme boli „dokonalí a spôsobní na všetko dobré“. (2 Tim 3,16.17)