Aurel Stodola (1859 - 1942)

“Keď pisateľ týchto riadkov ako novomenovaný docent zürišskej univerzity prednášal o teoretickej fyzike, zjavila sa odrazu v auditóriu - na pisateľovú radosť, ale aj pochopiteľné obavy - pozoruhodná Stodolová postava. Stodola chcel sledovať novší vývoj v tomto odbore, a to jednak z číreho záujmu o poznanie, a jednak preto, aby spoznané mohol zhodnotiť tvorivou prácou (…)”

Tieto slová napísal Albert Einstein (1879 - 1955) v zdravici k sedemdesiatke Aurela Stodolu. V tom čase (1929) ukončil náš rodák nezvyčajne úspešnú vedeckú dráhu vysokoškolského profesora na svetoznámej Technike v Zürichu, ale vo svojom priekopníckom diele pokračoval.

Jeho život sa začal rozvíjať 10. mája 1859 v Liptovskom sv. Mikuláši v štvrti Vyšný Hušták, v známej garbiarskej národne uvedomelej rodine. Po reálke v Levoči a Košiciach mu umožnila študovať v bašte technického vzdelávania v Zürichu a v Paríži na Sorbone (1884). Pražská “rustonka” Stodolovou zásluhou začala prvá v strednej Európe so sériovou výrobou Corlissovho rozvodu. Po svadbe a po pozvaní na katedru slávnej Techniky do Zürichu sa začala jeho päťdesiatročná priekopnícka vedecká práca. Najväčšmi sa zaslúžil o sformovanie svetovo presláveného bádateľského laboratória na konštrukciu tepelných strojov. Prvé Stodolové práce z oblasti regulácie strojov vystriedala po roku 1920 jeho orientácia na teóriu automatickej regulácie strojov a na vedecké základy projekcie a stavby parných a spaľovacích (plynových) turbín. Na konferencii Spolku nemeckých inžinierov v Düsseldorfe sa predstavil priekopníckym referátom, ktorý rozšíril na monografiu a neskôr vlastne na základné dielo pod názvom Die Dampfturbinen und die Aussichten der Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a výhľady spaľovacích turbín). Preložil ho do štyroch svetových jazykov a jeho šieste vydanie roku 1924 malo už 1142 strán. Dodnes sa pokladá za klasické dielo v teórii turbín. Rozširoval najmä kapitoly o spaľovacích turbínach, ktorým predpovedal veľkú budúcnosť. No až na sklonku Stodolovho života sa začala riešiť možnosť ich hospodárskej prevádzky a priemyselnej výroby. A začalo sa uvažovať aj o ich využití na pohon lietadiel v podobe prúdového motora…

Mnohé svetoznáme vedecké spoločnosti a univerzity poctili nášho rodáka najvyššími vyznamenaniami, čestným členstvom i doktorátmi (Zürich, Hannover, Paríž, nemecká technika v Brne, Praha, Berlín a ďalšie). Roku 1940 ho Anglicko vyznamenalo zlatou Medzinárodnou medailou Jamesa Watta, najväčšou poctou, akú technik vtedy mohol získať, lebo bola obdobou Nobelovej ceny v technike.

K svojmu slovenskému pôvodu a národu sa vždy hlásil, o čom hovoria aj jeho slová v liste vtedajšiemu redaktorovi Slovenskej techniky Jurajovi Hroncovi z roku 1939: “Chcem úvodom povedať, že moje city pre môj rodný národ nikdy nevychladli. Pri mojom pozvaní na vysokú školu v Zürichu som môj pôvod jasne zdôraznil a od tých čias to opakujem…” Ešte dva týždne pred smrťou (25. decembra 1942) píše bratovi Kornelovi do Bratislavy. Sťažuje sa na katar a bratovi Emilovi ďakuje za oštiepky, ktorých vôňa mu pripomína rodný kraj. Zomrel, ako žil. Opustený emigrant, ktorému pred 14 rokmi za tragických okolností zomrela milovaná dcéra Helena a neskôr aj užialená manželka. V májových dňoch 1990 po takmer sto rokoch odlúčenia prijala ich urny slovenská zem v rodnom Mikuláši…