Atlantída

Atlantída. Slovo opradené tajomstvom a mýtami. Slovo, ktoré rezonuje v kultúrach národov už tisícky rokov. Slovo staršie ako ľudstvo samo.
Čo sa vlastne pod týmto pojmom skrýva? Stratený raj, mýtický svet, kolíska ľudskej civilizácie, tajomná ríša, ktorá pútala filozofov i básnikov, historikov i bájkarov, vedcov i objaviteľov po viac než dve tisícky rokov potom, čo ju vo svojich dielach opísal známy grécky filozof Platón. Odvtedy bolo napísaných mnoho diel, zostavených mnoho štúdií, podniknutých mnoho výprav a bádaní, avšak doteraz sa nenašiel jediný jasný dôkaz, ktorý by potvrdzoval existenciu Atlantídy. Príbeh človeka hľadajúceho Atlantídu je nekonečný.

Ja by som vám však chcela priblížiť konkrétne Platónovu Atlantídu. Už spomínaný grécky filozof Platón bol vôbec prvým človekom, ktorý zachytil príbeh Atlantídy písomnou formou. Ústnym podaním sa k nemu dostal od samotného Solóna, ktorý ho zase počul od egyptských kňazov. Okolo roku 335 pr.Kr. píše Platón svoje diela Timaios a Kritias, z ktorých sa o Atlantíde dozvedáme rôzne podrobnosti.
Podľa Platóna mala Atlantída božský pôvod. Na počiatku vekov, keď si bohovia rozdeľovali svet, sa Poseidón, grécky boh mora, rozhodol práve pre Atlantídu. S manželkou Kleitó mal pätoro dvojčiat, ktoré si ríšu rozdelili a panovali na nej. Tak mali všetci potomkovia Atlantídy božský pôvod.
Kde sa vlastne Atlantída nachádzala, ak vôbec existovala? Podľa Platóna ležala medzi Severnou Amerikou a západným pobrežím južnej Európy a severnej Afriky. Jej rozloha bola väčšia ako plocha Malej Ázie a Lýbie dokopy.

Iné teórie považujú za možnú Atlantídu ostrov Theru (dnešné Santorini), ostrov Sardíniu, Maltu, ostrovy v Karibskom mori, Azorské ostrovy, Bermudy, či Írsko. Medzi najnovšie predpoklady patrí ostrov Cyprus a ostrov Spartel, ktorý sa nachádzal na juh od Španielska.
Atlantída bola veľmi úrodnou krajinou s mnohými lesmi, s rozmanitým živočíšstvom a rastlinstvom. Nachádzalo sa tu množstvo nerastného bohatstva, rudy, kovy, žily zlata, striebra i záhadného orichalka – medi, ktoré obyvatelia vedeli veľmi dobre spracovať a využívať. Zvláštnosťou je, že nepoznali železo.
Hlavné mesto, nazývané tiež Atlantída alebo Basileis, pozostávalo zo siedmich sústredných okruhov pevniny a vodných nádrží. Uprostred, na posvätnom pahorku, obyvatelia postavili a zasvätili chrám Poseidónovi. Tiež sa tu nachádzal posvätný háj, v ktorom sa pásli býky používané pri náboženských obradoch.
Štátnym zriadením Atlantídy bola monarchia so systémom spoločenských tried. Bola to skutočne veľmi vyspelá civilizácia. Obyvatelia boli vysoko vzdelaní a kultúrni, rozvíjali všetky druhy umenia a vedy. Sústreďovali sa na duchovné a okultné praktiky, ovládali mágiu.

Poľnohospodárstvo dosahovalo vysokú úroveň. Používali zavlažovací systém, ovládali hydraulické zariadenia.
No na najvyššej úrovni bola ich technológia. Z moderného hľadiska môžeme povedať, že Atlantíďania vedeli využívať elektrickú i atómovú energiu. Stavali rôzne zložité stroje a motory. Podľa niektorých teórii dokonca poznali technológiu na báze kryštálu.
Atlantída disponovala veľkou cvičenou armádou a obrovskou námornou flotilou. Bola to veľmi výbojná ríša. Ovládala už takmer celé Stredozemné more, keď v tom zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, sa Atlantída ponára do hlbín mora. Prečo vlastne?

Bohovia už nemohli zniesť, že do sŕdc kedysi tak ušľachtilého národa sa začala vkrádať skazenosť. V bažení po ešte väčšom bohatstve a moci, keď sa pokúšali dobyť Grécko, vtedy „sa rozpútalo mocné zemetrasenie a prišli záplavy...a behom jedného strašného dňa a noci všetkých bojujúcich mužov pohltila zem a ostrov Atlantídu pohltilo more a zmizol.“ píše Platón.

Podľa inej teórie obyvatelia natoľko túžili po moci, až zneužili magické praktiky, stali sa z nich zlí čarodejníci, čo bohovia museli rázne ukončiť. Tiež je možné, že boli tak opantaní svojou pýchou, že zneužili technológiu na báze kryštálov, čo spôsobilo výbuch zdroja energie, či erupciu sopky a Atlantída neunikla svojmu trestu na dne mora.

Niektorým sa predsa len podarilo utiecť pred neodvrátiteľným zánikom ostrova. Tí sa rozpŕchli do okolitých kultúr a národov, kde boli pre svoju učenosť považovaní za bohov. Či už sa pozrieme na Egypťanov, Mayjov, Inkov či Keltov, všade vidíme neobvyklú učenosť, ktorú podľa legendy doniesli práve bývalí obyvatelia Atlantídy.
Či už Atlantída existovala alebo nie, táto bájna ríša nesie veľké morálne posolstvo o tom, že pýcha predchádza pád. A hoci Atlantíďanom skazenosť ich srdca priniesla záhubu, ľudstvo k nim po celú históriu stále vzhliada ako k bytostiam dokonalým, ktoré na začiatku rozmachu svojej ríše dokázali žiť v súlade s božími zákonmi a riadiť sa nimi. Preto je človek od vekov Atlantídou tak fascinovaný a dúfa, že sa raz v kútiku jeho srdca znova vynorí.